Chvíľka poézie pre krehké aprílové rána

      Apríl so sebou prináša prísľub jari, nového života, rozmanitých farieb a vôní, nadvlády zelene vo všetkých jej odtieňoch....aj hmlisté a naoko nevľúdne rána, ktorých sivá, ťažká opona behom dňa opadne a nám do očí zasvieti neisté, ale usmievavé slniečko rovnako prudko a silno akoby sme boli v uprostred žiary reflektorov na javisku...Obdobie ako stvorené pre prechádzky v prírode, zemitý pach lesa, fialkové a konvalinkové koberce; obdobie vhodné na stíšenie sa, rozjímanie, na uvažovanie o všetkom a o ničom. O starých koncoch. Nových Začiatkoch.

    V roku 1901 španielsky básnik Antonio Machado, pochádzajúci zo Sevilly, dostáva možnosť verejne publikovať svoje prvé diela. Najskôr ich uverejňuje v literárnom časopise Electra, neskôr, v roku 1903, vydáva svoju prvú zbierku Soledades. Galerías. Otros poemas. Z tejto jeho prvotiny pochádza aj báseň "Yo voy soňando caminos"- Zasnívaný kráčam cestou. Možno sa pri nej tiež inšpiroval nejakou jarnou prechádzkou...

   

   Yo voy soñando caminos                       

de la tarde. ¡Las colinas
doradas, los verdes pinos,
las polvorientas encinas!...

¿Adónde el camino irá?
Yo voy cantando, viajero,
a lo largo del sendero...
—La tarde cayendo está—.

En el corazón tenía
la espina de una pasión;
logré arrancármela un día;
ya no siento el corazón.

Y todo el campo un momento
se queda, mudo y sombrío,
meditando. Suena el viento
en los álamos del río.

La tarde más se oscurece;
y el camino se serpea
y débilmente blanquea,
se enturbia y desaparece.

Mi cantar vuelve a plañir:
Aguda espina dorada, 

quién te volviera a sentir    
en el corazón clavada.

***** ******************************

Zasníval som na ceste v popoludní

Pozlátené údolia

zelené borovice, buky ukryté v prachu.

Kam tá cesta vedie?

Spievam si po cestičke

kým padá noc:

„Mal som v srdci

tŕň vášne.

Jedného dňa sa mi podarilo si ho vytrhnúť,

a už si srdce vôbec necítim...“

A celá krajina na chvíľu

onemela a zastala v smútku.

Vietor znie v riečnych topoľoch.

Noc je čoraz bližšie

a cesta sa vlní,

jemne sa belie, tmavne a mizne.

„Môj spev sa mení na vzlyk:

Ach, ty ostrý zlatý tŕň,

kto by mi Ťa mohol

                                                        znova do srdca pripevniť...“

Zasnívajte sa s ním, vyjdite von a tešte sa z poézie, ktorou je príroda sama...Krásny apríl!  :-)