Ako som to už pred pár dňami „nenápadne“ na blogu naznačila,
minulý týždeň som mala narodeniny. Tento rok už také pekné, okrúhle. Teda,
aspoň z toho vonkajšieho pohľadu a hľadiska spoločnosti, hoci ja sama
som sa niekedy po 35tke dostala do stavu, že som tie roky vnútorne vnímať
prestala. Dostavila sa u mňa taká vnútorná vyrovnanosť, pohoda a nadhľad,
duševná spokojnosť a schopnosť prijímať svoje telo a život taký, aký je; a
väčšia citová rovnováha a jasnosť (uznávam, pred krámami mám ešte stále
občas svoje horské dráhy, ale to je „iba“ dvanásť krát do roka, a už viem so
sebou vydržať :-P) ako keď som mala dvadsať. Naozaj sa teraz cítim vo svojej
vlastnej koži a s tým, kým som, oveľa lepšie, než vo svojej mladosti.
Číslo veku nevnímam a späť do minulosti by som sa určite nevrátila :-)
Mimochodom,
vedeli ste, že podľa numerológie (nie, nemýliť si s astrológiou, to sú dve
odlišné vedy, ktoré sa môžu dopĺňať, ale pracujú na inom systéme) nový rok
každého človeka nezačína úderom polnoci a prvým prípitkom šampanského na
Silvestra, ale ráta sa vždy odo dňa Vašich narodenín do tých ďalších a nesie
sa v určitej číselnej vibrácii? (Kto by sa veľmi nudil a chcel by si len
tak informačne zistiť, ako na tom je, nech zájde na stránku https://numerologie.najdise.cz/ a tam
zadá svoj dátum narodenia. Alebo môj. Alebo kohokoľvek. Možno bude prekvapený,
ako niektoré veci sedia :-P) Numerológia ale nie je niečo, čo vám osud
predpovedá, skôr vám vďaka rozboru môže pomôcť pochopiť, na čom popracovať alebo
kedy je na niektoré aktivity a činnosti vhodné a menej vhodné
obdobie. Jeden cyklus trvá deväť rokov, a každý rok sa nesie v znamení
určitej energie a jej vibrácie. Jednotkový rok je vhodný na nové začiatky,
plánovanie a prvé kroky k realizácii, samostatnosti, je to „JA“ rok a človek
vyhľadáva skôr samotu a nerád sa prispôsobuje iným; dvojkový je už o intuícii,
vzťahu samého seba k sebe, k oblastiam života, ktoré nefungujú, sú to
šťastné náhody, ale je to aj rok „vzťahový“, kedy- ak vraj niekoho stretnete a nadviažete
s ním vzťah, tak má potenciál pretrvať (ďalší taký- harmónia, rodina,
súlad, vzťahy, väzby- je číslo 6). Trojkový rok- v ktorom som teraz ja- praje
expanzii, rozširovaniu kontaktov, spoločenskému životu, je to rok, kedy má
človek tendenciu prirodzene žiť viac spoločensky, je viac otvorený komunite,
vonkajšiemu svetu, budovaniu si širšej ľudskej základne, partii, ale je to aj
obdobie, kedy ide naplno hlava, myseľ a všetky druhy komunikácie,
vzdelávania a štúdia. Je to aj obdobie inšpirácie, tvorivých myšlienok a nápadov,
zábleskov geniality, umelecký rok. Prosto, myseľ ide na plné pecky, čo je dobré
využiť, no zároveň, ak si nedáte (nedám?!) pozor, a budem myslieť
negatívne, čierne či točiť sa v bludných kruhoch, môže byť aj mojím najväčším
nepriateľom. Každý rok má svoju vibráciu a svoje pozitíva, ktoré môže
priniesť, ale aj negatíva, v ktorých môžete ustrnúť. Numerológia vám
nehovorí, čo máte v ten či onen rok robiť; skôr dáva možnosť využiť jej
energiu pre to, čo chcete uskutočniť, tým najlepším spôsobom. V téme, ktorú
vy individuálne riešite.
Nuž,
a keďže v poslednom príspevku bola reč o zraniteľnosti, dovolím
si „poodhaliť“ kúsok z tej mojej aj ja Vám. Lebo nie, aj ja som len človek
a nemám v sebe všetko dokonale upratané a vyriešené, a stále
sú v mojom živote oblasti, v ktorých cítim, že potrebujem viac
stability, pevnosti a uzemnenia.
Jednou z tém,
ktorá je pre mňa asi celoživotnou výzvou, je téma DOMOVA. V rodine sme to
nemali ľahké, plus tým, že som neustále bola ako dieťa mimo domu a späť kvôli
nemocniciam, som si v sebe túto myšlienku a pocit vytvoriť
nedokázala. Už ako malá som sa musela naučiť tomu, ako si rýchlo získať v novom
prostredí kamarátov a priateľov- zároveň som však vedela, že tie
priateľstvá netrvajú dlho, a preto som sa naučila vytvárať si v sebe odstup,
a príliš sa na nich neupínať, aby, keď ich prepustia z nemocnice domov
a ja tých kamarátov stratím, ma to priveľmi nebolelo. Školské partie u nás
doma mali svoj vlastný kontinuálny život a ja som svojou neprítomnosťou do
nich preto nikdy úplne zapadnúť nedokázala. Takže to, čo som sa do života o priateľoch,
priateľstvách a vzťahoch naučila, je, byť dostatočne otvorená a odvážna
si nájsť kamarátov, ale neupínať sa na nikoho príliš, lebo aj tak „čoskoro
odídu“. Bolo to pre mňa- a stále aj je- ťažké zapadnúť niekam, lebo je tam
ten tieň toho, že to nikdy nie je nastálo a treba sa držať späť a chrániť
si srdce, aby si nedajbože na niekoho „príliš“ nezvyklo.
To je aj
dôvod, prečo som vždy bojovala a aj doteraz bojujem s myšlienkou usadiť
sa, „zapustiť niekde korene“, vytvoriť si stále zázemie. Je to pre mňa moja najväčšia
výzva, najväčší strach a zároveň aj moja najhlbšia túžba a možný životný
úspech- nájsť si na svete svoje miesto pod slnkom, kde cítim, že patrím, že je to
„moje mesto“; mať niekoho, s kým si vytvorím svoj vlastný domov a bezpečný
prístav a „svoju“ rodinu, čiže nielen vzťah s niekým, ale si aj nájdem
a vybudujem „svoju druhú rodinu“- svoju partiu, rovnakú krvnú skupinu,
spriaznené duše, hlbšie medziľudské vzťahy.
(Moja
babička kedysi vravievala, že som ako Cigánka- že kdekoľvek by som na svete
išla, nájdem si priateľov a nikdy nebudem sama, ale že som ako liana,
strom bez koreňov, bez pevnej pôdy pod nohami. Nie nestála vo vzťahoch, ale k ničomu
nepripútaná. A že mala v niečom recht 😊)
A vzhľadom
na to, že (podľa numerológie :-D) som akoby začala nový osobný rok, a aj okolnosti
k tomu tak nejak prirodzene vedú- som sa rozhodla, že v ňom zapracujem
na tom, aby som si niekde vytvorila domov so všetkým, čo k tomu patrí.
Zapustila niekde korene, našla ľudí, pri ktorých som sama sebou a cítim,
že tam zapadám; vytvorila domov vo všetkých významoch a rozmeroch tohto
slova. (Fyzicky, materiálne, ľudsky, vzťahovo, ak ma tam život k niekomu zavedie
😊). Dôvodov, ktoré ma k tomu vedú,
je hneď niekoľko:
1.Našla som si novú prácu a túto jeseň sa kvôli
dochádzaniu plánujem presťahovať do krajského mesta. Chcem zmeniť bývanie, lebo
cestovanie tam, kde bývam teraz, zaberie zbytočne veľa času a čas je,
podľa mňa, jedna z najcennejších komodít, aké nám Pán Boh dal. Chcem mať
čas sa vyspať, ísť neskôr z domu, vrátiť sa domov skôr a Trnava je k Bratislave
rozhodne bližšie. Je to veľká časová úspora. Nehovoriac o tom, že Trnava
ako mesto poskytuje aj oveľa viac možností na vzdelávanie, tanec, na trávenie
večerov vonku, na kultúru, na výlety po okolí, na možnosť dostať sa, kam chcem.
A teším sa aj na nový byt a priestor, lebo ten, kde bývam teraz, je
už pre mňa primalý a preplnený všetkým možným. (Hoci, samozrejme, som si
plne vedomá, že nájom aj ceny budú vyššie, ale stojí mi to za to.) Teším sa na balkón
(vyrastala som v rodinnom dome, takže poznám jeho výhody aj nevýhody a viem,
že dom ponúka veľa priestoru, súkromia a väčší pokoj; ale vyžaduje si aj väčšiu
údržbu, starostlivosť o záhradu, upratovanie, a to na moju nohu nie
je), lebo som vždy chcela mať byt s balkónom a pestovať na ňom paradajky;
chcem mať v byte manželskú posteľ, práčku v kúpeľni (v terajšom byte
ju mám v kuchyni a keď sa raz upchal odpad...no viete si predstaviť),
v kúpeľni namiesto starého jadra a vane sprchový kút (lepší pohyb), bolo
by fajn mať výťah. Lokalita niekde, kde sa dá peši za 10-20 minút dostať k stanici.
(Musím si niekedy sadnúť k laptopu a poriadne si popozerať mapu Trnavy
vrátane informácií, ktoré štvrte sú napríklad nadhodnotené alebo „nebezpečné“).
V každom prípade, nový byt, nová kapitola 😊
2.V Trnave mám známych a kamarátov z tanečnej,
a nič v zlom, tanečné štvrtky milujem, aj tanec ako taký; no je to
ten typ komunity, kde vzťahy existujú len dovtedy, kým „hrá hudba“. Potom sa
každý vráti k svojim domácnostiam, radostiam, starostiam a trápeniam až
kým znova nepríde štvrtok či iná tanečná akcia či párty. Mám tých ľudí rada,
veľa sa nasmejeme, naučíme, zabavíme sa, avšak až na zopár výnimiek, ktoré sú
vzácne, to nie je prostredie, ktoré praje hlbokým vzťahom a priateľstvám a ako
mi povedala jedna moja kamarátka, ktorá tiež tancuje, treba to tak brať. Užiť
si čas, ktorý s nimi ako so svojimi známymi strávim, ale nečakať, že sa z nich
stanú ľudia, s ktorými budete tráviť večery v pizzerii, ktorých si
zavoláte do bytu, ktorí vám poskytnú rameno na vyplakanie či pomôžu pri
sťahovaní. Toto nie sú ľudia, ktorým budete volať, či u nich môžete
prespať, ak náhodou zmeškáte posledný vlak. Títo ľudia sú milí, veľa o nich
viete, ale ešte viac je toho, čo o nich neviete. Tanečná komunita je
komunita s úžasnou energiou (teda, pokiaľ sa nepozeráte príliš pod povrch,
lebo je v nej aj veľa svinstva, závisti a ohovárania) a zábavou,
určená na small-talky, rozhovory, ktoré nezachádzajú ku dnu, alebo ku
človečenstvu. Myslím, že práve v tom bola moja chyba, očakávať hlbšie
priateľstvá a vzťahy tam, kde na to reálne nie je priestor. A to, čo
musím teraz urobiť, je dať im to miesto, ktoré im patrí, príliš sa kvôli nim
netrápiť; ak by sa stalo, že moje sťahovanie by ma s niektorými z nich
zblížilo, je to v poriadku; ak nie, nič sa nedeje. Taký je život.
A zároveň
s tým mienim premýšľať nad tým, aké iné záujmy mám, a na aké iné
miesta ísť, aby som stretla ľudí, ktorí sú „moja krvná skupina“ a staneme sa
dobrými priateľmi, partiou, ktorá spolu ide na kupko, na sobotný výlet, na jarmok,
kávu, vianočné trhy; trávi Silva u niekoho na byte, pozná si navzájom
svojich rodinných členov. Ľudia, pri ktorých môžem byť sama sebou a takú ma
majú radi. Presne takýto druh vzťahov si chcem hľadať, budovať a pre seba
rozvíjať. Byť ich súčasťou. Už keď to píšem, je mi jasné, že to pre mňa nebude
ľahké, lebo staré vzorce sa môžu objaviť a budú robiť všetko preto, aby som tých ľudí od seba časom „odohnala“; no
viem, že mi stojí za to pustiť si ich bližšie k sebe, za ten risk a prekonanie
svojej „zóny komfortu“. Už len pomyslenie na to, že budem mať vedľa seba
partnera, ktorý zostane, objíme ma, uvarí mi čaj a bude tam, keď nebudem
tá silná, pozitívna a dobre naladená, mi je hodné risku a zranenia. Nastal
čas pustiť si do života nových ľudí a dovoliť sebe aj im, aby mi tento
krát v živote zostali a ja som zostala v tom ich...
3. Cítim hlboko v sebe, že potrebujem v živote
zmenu. Nejakú veľkú, silnú, zlom, že už mi nestačí, kde som a ako to s domovom,
resp. ne-domovom mám. Intuitívne cítim, že potrebujem závan niečoho nového a sviežeho,
a tiež spoznať nových ľudí. A v tomto absolútne verím svojmu
srdcu a intuícii, či už skončím „len“ v Trnave alebo ma život rôznymi
cestičkami privedie niekam úplne inam; hovorí sa, že „domov je tam, kde je
srdce“, a ja nechám srdiečko, nech ma povedie...Lebo, a na to netreba
zabúdať...
4...lebo ma už raz domov zaviedlo a ja viem, že
som schopná a ochotná si ten domov vybudovať, keď cítim, že som na
správnom mieste. Bez pochybností ma doviedlo v roku 2012 do Alicante a ja,
ako rastlina, ktorá cíti, že je v tej správnej pôde, klíme a prostredí,
som spontánne a bez problémov tie korene zapustila. (O to viac bolelo
odísť odtiaľ!!!). Mesto, kde som pôvodne išla na deväť mesiacov, no už po troch
som vedela, že by som si tam vedela predstaviť život, a zostala som na dva
roky (preto uvidím, čo Trnava. Ak si tam budem vedieť predstaviť život, tak som
na správnom mieste).
Rozprávala
som vám niekedy, ako som stretla „svoju španielsku rodinu“? 😊 Jednoducho som si ju privolala,
srdcom, tak to bolo. 😊 Prvých
deväť mesiacov v Alicante som bývala v zdieľanom študentskom byte s inými
dlhodobými študentami, pričom to boli všetko iné, len nie Španieli; Holanďania,
Dáni, Američania, Japonci, Číňania, Nóri. Nemci. Fíni. Prišli do Alicante pod
zásterkou štúdia, ale v skutočnosti im išlo o rušný nočný život- bary,
alkohol, žúrky, tancovačky, opíjačky, ponocovanie. Beer-pong na byte na stole (rozlúčková
párty jedného z chalanov na našom byte). A ani ja som v tom nebola
tak úplne nevinne, s alkoholom som to nepreháňala, ale svoje v kluboch
som si užila. Aj dlhé noci a krátke, rozbité dni. (Zase, bol to môj prvý
kontakt so salsa a bachata social dance 😊)
Tretí mesiac mi došlo, že som v Španielsku,
ale vlastne hovorím viac po anglicky; a pripomenula som si, že mojím základným
cieľom bolo absolvovať na konci pobytu DELE C1 skúšku; a že, v neposlednom
rade, som sem prišla, aby som si našla miestnych španielskych kamarátov,
spoznala skutočnú kultúru a cítila sa tu ako doma, ako miestna. A tak
som jedného dňa v novembri vyslovila vetu: „Bože, daj, aby som spoznala
ľudí, ktorí pochádzajú odtiaľto a mohla by som sa pri nich cítiť ako doma,
aby sa stali mojou rodinou a Alicante mojím domovom.“ V ten podvečer
som si zašla do jedného obchodu s oblečením na neďalekej ulici, aby som si
kúpila šaty s dlhými rukávmi na stredozemnú jeseň/ zimu; boli tam dve predavačky,
jedna mladšia, tmavovlasá s výraznými modrými očami menom Amanda, tá druhá,
staršia, vedúca obchodu, Ichi; lámanou španielčinou sme sa pustili do reči a oni
na mňa: „Jéjda, si veľmi milá, o deviatej zatvárame, nepôjdeš s nami na
pivo a tapas?“ A tak som šla (aj keď ma otec veľmi vážne v mobile
strašil, že je to nebezpečné, že určite pracujú na čiernom trhu, opijú ma a vykuchajú
z môjho tela všetky orgány 😊),
a vďaka nim som spoznala aj ďalších ľudí a vytvorila sa partia, ktorá
sa pravidelne každý piatok stretávala po práci v našom tapas bare, kde nám
už čašníci držali stôl. Bývalo nás desať, aj viac. Chodili sme spolu na pláž, na výlety, na trojdňovú
babskú jazdu do Granady. Keď som po deviatich mesiacoch odchádzal zo študentského
bytu a nová izba na prenájom bola voľná až o týždeň, čiže mi reálne
hrozilo, že zo mňa bude na týždeň bezdomovec, bola to práve Amanda, ktorá ma k sebe
prichýlila. Do svojej izby do bytu, kde bývala s rodičmi. Druhé Vianoce
som slávila s Ichi v ich rodinnom kruhu. A spolubývajúci v novom
byte, keď týždeň po nasťahovaní zistili, že mám v ten deň národky, mi zbúchali
ako prekvapko narýchlo narodeninovú party. S mini tortou, Toblerone a hudbou. (Keď si uvedomím, že niektorí ľudia z tanečnej, ktorí ma poznajú roky rokúce, mi ani nedokážu poslať správu čo prianie k národkam na časovú os alebo správu, musím sa pousmiať. Nezazlievam im to, ale o mnohom to svedčí). To pre mňa dovtedy ešte nikto nikdy neurobil. Plakala som ako malé dieťa a vlastne
plačem aj teraz, keď si na to spomínam. Bola to jedna z najelšpích osláv mojich narodenín.Bola som doma. Aj napriek tomu, že moja
pracovná situácia a každý deň neboli ružové, mala som oporu. Patrila som
tam, bolo to moje mesto, a keď moja mama prišla na návštevu, bola som hrdá,
že som jej mohla ukázať, kde žijem, miestne trhy, zoznámiť ju so „svojou rodinou“,
svojimi priateľmi. (Aj keď tá domáca slivka nerobila pre každého dobrotu, a-
ako to vyjadrila Ichi- „toto pijete ráno nalačno? Veď to by aj koňa zabilo!“
Jej manžel si potajme nechal neskôr poslať ešte jednu fľašu 😊 😊).
A robila som veci, ktoré by mi tu neschválili, ktoré som nenazývala svojím
pravým menom, ale ani Amanda ani Ichi ma za to nikdy neodsudzovali. Chýba mi
ten pocit, naozaj niekam patriť, byť sama sebou a tak prijímaná, môcť pred
niekým ukázať slzy aj smiech. Tu na Slovensku som to nikdy nemala. A byť
súčasťou nejakého celku ako povrchu jeden deň v týždni len pokiaľ hrá
hudba- to je pre mňa v porovnaní s tým, čo viem, že môžem mať, biedne
málo.
Viem, aký
je to pocit, byť doma. Keď niekam patrím, keď sa spoja miesto, ľudia a srdce
do jedného celku a vytvorí sa domov. Viem, že stačí sa rozhodnúť, uvoľniť
sa a nebáť sa riskovať a že je v mojej moci si domov nájsť a vytvoriť
si ho. S tými správnymi ľuďmi, bez predsudkov, so srdcom na dlani. „Moje
mesto“, „moja rodina“, moja krvná skupina, ktorá má u mňa vždy dvere
otvorené a ja u nich. Chcem to mať znova a chcem to pre seba
späť.
A ak
mi na to v Alicante stačilo jedno silné prianie a otvorené srdce, ak
som to dokázala tam, viem, že to dokážem kdekoľvek. Aj keby som sa mala
vzdialiť od ľudí, ktorých mám v živote teraz, posunúť ich ďalej, aby som
uvoľnila priestor niečomu zmysluplnému alebo si niektorých k sebe pustiť bližšie.
Ide len o to, počúvať svoje srdce, všetko si finančne naplánovať a dovoliť
si vidieť ďalej za tanec na všetky možnosti, ako sa spojiť s novými ľuďmi
cez nové záujmy alebo šťastné náhody.
A viem,
že to bude niekedy boj- boj sama so sebou, aby som zostala a otvorila sa
ľuďom, nesnažila sa ich od seba odohnať, ak budú chcieť ísť mi pod kožu; boj, aby
ukázala svoju zraniteľnosť a dala im aj sebe možnosť zostať a ísť vo
vzťahoch viac do hĺbky než do šírky a počtu.
Keď som sa
minulý rok konečne rozhodla odísť zo starej práce a nájsť si novú, kde sa
môžem lepšie uplatniť, dokázala som to. Keď som sa rozhodla urobiť si štátnice
zo španielčiny, vediac, že to bude stáť za ten čas strávený doma a oplatí sa
mi to, dokázala som to. Aj napriek neistote z toho, či to finančne
zvládnem alebo či pri skúške nezlyhám. Dala som to, lebo mi na tom záležalo.
Poznám sa.
Viem, že keď cítim, že mi niečo alebo niekto za to naozaj stojí (a že to v prípade
tej druhej osoby je tiež rovnako, lebo prečo by som ja mala dávať všetko, keď
tá druhá strana neprejaví ani najmenšiu viditeľnú snahu? ). Keď mi na niečom
naozaj záleží, dávam do toho celé svoje srdce, a to aj s rizikom, že
to môže bolieť. Lebo napokon- akokoľvek to dopadne, ak niečo robím zo svojho
srdca a vnútorného presvedčenia- viem, že akýkoľvek dobrý alebo zlý
výsledok bude, nikdy to nebudem ľutovať a vždy budem vďačná za skúsenosť,
ktorú som vďaka tomu získala.
Chcem žiť svoj život tak, aby, keď sa raz
obzriem za seba, si môžem povedať, že nie všetko v ňom mi možno vyšlo, ale
nikdy nič z toho nebudem ľutovať...
P. S.: Na tento príspevok som sa chystala už dlho, len som sa bála, aké to bude spomínať a ísť so svojimi nespracovanými pocitmi a vzorcami von...Tie tri hodiny nočnej mi nikdy neuplynuli rýchlejšie a kupodivu sa cítim sviežejšie, lepšie a ľahšie ako keď som sa do písania pustila :-) Asi je naozaj niečo dobré na tom, vytiahnuť svojich kostlivcov. a.k.a. strachy, pochynosti a zraniteľnosť von.Úľava, keď to nechate ísť,aj tie slzy, vám nakoniec baterky dobijú a teraz sa mi ani nechce spať...Tak teda: dobrú noc alebo dobré ránko, vážení? :-)
