La Llorona...na ľudovú nôtu (časť I).

     

    "La Llorona" nesie v španielčine význam "plačka (ženy, ktoré na pohreboch oplakávali nebožtíkov)", "prevísavá  (smutná) vŕba", "uplakaná žena". Táto mexická ľudová pieseň je veľmi podmanivá a smutná, a okrem tých slôh, ktoré tu uvádzam, ich má nespočetne viac (toľko, že by to vystačilo aj na mesiac prekladu :-)). Uverejňovať ich budem teda priebežne :-) Samozrejme, prespievalo ju veľa interpretov, avšak najznámejšia verzia tejto skladby je práve od speváčky Chavely Vargas z Kostariky. Tu ju máte aj s textom a videom:
   

     
Všetci mi hovoria nešťastnica, plačka

Čierna, ale láskavá

Som ako zelené chile, užialená

Ostrá, ale výborná

Ach, ty moja plačka, plačka

Vezmi ma k rieke, uslzená

Prikry ma svojím šatom

Lebo zomieram od zimy

Neviem, čo v sebe majú tie kvety, plačka

Kvety z cintorína

Keď nimi hýbe vietor, plačka

Zdá sa, akoby plakali

Ach, ty moja plačka

Vezmi ma k rieke, uslzená

Prikry ma svojím šatom

Lebo zomieram od zimy

Mesiac musí byť ženou, plačka

A preto španielske slnko kráča

A pojedá hory, plačka

Lebo ho mesiac klame

Ach, ty moja uslzená

Plačka z lúky ľalií

Ten, kto nepoznal lásku, plačka

Nevie, čo je trápenie

V spánku sa mi o Tebe snilo, plačka

Snívalo, že si tichá a mŕtva

Ale ako prišlo zabudnutie

Zdalo sa mi, že si ožila znova

Ak preto, že Ťa ľúbim, plačka, chceš

Túžiš, aby som Ťa miloval viac

Dal som Ti predsa celý svoj život, plačka

Čo viac ešte chceš, čo chceš viac
                           
            Čo sa jej textu a slov týka, v Mexiku a v celej Latinskej Amerike sa spája s prekrásnym, ale aj nesmierne tragickým príbehom...Príbehom, legendou, ktorá sa stala základom pre slová ľudovej piesne z regiónu Tehuantepec (Oaxaca). Legenda hovorí toto:

       Žila raz počas mexickej revolúcie jedna krásna indiánska žena, ktorá sa zaplietla so španielskym vojakom, a z ich vzťahu sa narodili tri nádherné deti, ktoré ich matka nadovšetko zbožňovala a milovala. Dni plynuli, a utajený vzťah pokračoval ďalej zahalený lžami a tieňom pred očami ostatných. Muž si lásku potajme vychutnával, ale keď žena videla, ako sa jej rodina rozrastá, ako rastú jej deti a ich potreby a že potrebujú otca na stálo, začala žiadať, aby Španiel ich zväzok ohlásil verejne. Vtedy sa jej muž začal vyhýbať, možno pre strach z klebiet, ktoré by sa o ňom šírili vo vyššej spoločnosti a bál sa, že vzťah s indiánkou ohrozí jeho postavenie a moc a znemožní ho v očiach jeho priateľov.
       O nejaký čas na to, po neutíchajúcom naliehaní ženy a priamom odmietnutí, ju muž nechal a oženil sa so španielskou dámou rovnakej spoločenskej úrovne. Keď sa to indiánka dozvedela, zachvátil ju toľký žiaľ a hnev z jeho zrady, že úplne zúfalá vzala svoje tri deti k brehu rieky, silno ich objala a vyznávajúc im hlbokú lásku, ich ponorila pod vodu až pokým sa neutopili. Potom, z pocitu obrovskej viny, ktorú nemohla zniesť, ukončila aj svoj vlastný život...
      Odvtedy počuť žiaľne vzlyky plné bolesti nešťastnej ženy pri brehoch rieky, kde sa to stalo. Jedny hovoria, že ju vídať, ako blúdi a zúfalo hľadá svoje deti, a z hrdla jej vychádza bolestný výkrik a plač. Vina jej nedopraje odpočinku, počuť ju blízko hlavných námestí, a tí, ktorí sa pozrú cez okno, môžu uvidieť ženu oblečenú celú v bielom, štíhlu ako prútik, ako volá na svoje deti a keď ich nenájde, rozplynie sa v jazere Texcoco... 

       

       A ak sa radi bojíte, nuž-  keďže príbeh bol spracovaný do filmovej podoby a ako inak, hororovej, tak sa dobre porozhliadnite po nete a urobte si strašidelnú nedeľu...Do zimomriavok, vážení!!  :-)