Rubén Darío: Margarite Debayle (preklad básne)- rozprávka pre deti aj dospelých

   

    Rubén Darío (18.1.1867, Metapa, Nikaragua- 6.2.1916, León, Nikaragua) bol básnik, veľvyslanec, konzul a "otec modernizmu" v poézii. Jeho rodičia Rosa a Manuel sa rozviedli, keď bol ešte malé dieťa, a tak ho vychovávali jeho starí rodičia v Leóne, meste, ktoré vždy považoval za svoje rodisko.
Vo veku sotva štrnásť rokov ho jeho babička predstavila v Manague, kde bol považovaný za zázrak vďaka svojmu literárnemu a umeleckému nadaniu. Bol tvorivý, mal vynikajúcu pamäť, recitoval poéziu a čítal diela francúzskych básnikov. Vďaka neskoršej práci veľvyslanca a novinára precestoval  Európu a Ameriku.
    V roku 1890 sa oženil s Rafaelou Contreras, ktorá mu dala prvorodeného syna, ale krátko nato v roku 1893 zomrela. V roku 1900 sa v Madride oženil s Franciscou Sánchezovou, ktorá sa mu stala životnou partnerkou až do jeho smrti v roku 1916, a s ktorou mal druhého syna.
    V rozmedzí rokov 1886-1888 publikoval počas svojho pobytu Chile viacero svojich zbierok, pričom tá posledná, "Azul", sa stala jeho prvou významnou knihou, ktorú kritici vychválili do neba a ktorú uznávali predovšetkým španielsky autor Juan Valera a uruguajský spisovateľ José Enrique Rodó.  Neskôr jeho tvorbu ovplyvnili parížski impresionisti, čo sa prejavuje využívaním exotických obrazov, metafor, symbolov a rečníckych figúr v jeho dielach. V jeho básňach prevláda téma víťazstva lásky, príroda, a znovuobnovenie poriadku a harmónie vtedy, keď sa príroda javí ako úplný chaos. Venuje sa aj vojnovej, hrdinskej oslavnej poézie, kritike sociálnopolitického systému a dôležitým národným udalostiam minulosti. Inšpiroval sa aj dejinami Argentíny (Canto a la Argentina y otros poemas, 1914).
  V Madride ho vymenovali predstaviteľom diplomacie Nikaraguy, ale v roku 1913 ho zastihla náboženská a osobnostná kríza, kvôli ktorej sa uchýlil do Palma de Mallorca. V roku 1915 sa po vypuknutí Prvej svetovej vojny vrátil do Nikaraguy, kde krátko na to zomrel.

    Keďže sa pre mňa jún neodmysliteľne spája s deťmi (kvôli MDD, ale aj kvôli koncu školského roka, čo poteší snáď každého školáka), prikladám preklad básne z pera Rubéna Daría, ktorú venoval Margarite Debayle, dcérke svojho dobrého priateľa a lekára z Nikaraguy, Luisa Debayle. Deti budú mať novú rozprávku na dobrú noc a vy si možno pri tejto jemnej, nežnej a hravej poézii pripomeniete svoje detské časy, Pavla Dobšinského či Zajka v Afrike...Prajem pekné sny a dobrú noc!

 

A Margarita Debayle Margarita está linda la mar, y el viento, lleva esencia sutil de azahar; yo siento en el alma una alondra cantar; tu acento: Margarita, te voy a contar un cuento: * * * Esto era un rey que tenía un palacio de diamantes, una tienda hecha de día y un rebaño de elefantes. Un quiosco de malaquita, un gran manto de tisú, y una gentil princesita, tan bonita, Margarita, tan bonita, como tú. Una tarde, la princesa vio una estrella aparecer; la princesa era traviesa y la quiso ir a coger. La quería para hacerla decorar un prendedor, con un verso y una perla y una pluma y una flor. Las princesas primorosas se parecen mucho a ti: cortan lirios, cortan rosas, cortan astros. Son así. Pues se fue la niña bella, bajo el cielo y sobre el mar, a cortar la blanca estrella que la hacía suspirar. Y siguió camino arriba, por la luna y más allá; más lo malo es que ella iba sin permiso de papá. Cuando estuvo ya de vuelta de los parques del Señor, se miraba toda envuelta en un dulce resplandor. Y el rey dijo: «¿Qué te has hecho? te he buscado y no te hallé; y ¿qué tienes en el pecho que encendido se te ve?». La princesa no mentía. Y así, dijo la verdad: «Fui a cortar la estrella mía a la azul inmensidad». Y el rey clama: «¿No te he dicho que el azul no hay que cortar?. ¡Qué locura!, ¡Qué capricho!... El Señor se va a enojar». Y ella dice: «No hubo intento; yo me fui no sé por qué. Por las olas por el viento fui a la estrella y la corté». Y el papá dice enojado: «Un castigo has de tener: vuelve al cielo y lo robado vas ahora a devolver». La princesa se entristece por su dulce flor de luz, cuando entonces aparece sonriendo el Buen Jesús. Y así dice: «En mis campiñas esa rosa le ofrecí; son mis flores de las niñas que al soñar piensan en mí». Viste el rey pompas brillantes, y luego hace desfilar cuatrocientos elefantes a la orilla de la mar. La princesita está bella, pues ya tiene el prendedor en que lucen, con la estrella, verso, perla, pluma y flor. * * * Margarita, está linda la mar, y el viento lleva esencia sutil de azahar: tu aliento. Ya que lejos de mí vas a estar, guarda, niña, un gentil pensamiento al que un día te quiso contar un cuento.

Margarite Debayle Margarita,  more trbliece sa krásou a vietor prináša sladkú vôňu pomarančovníka; počujem vo svojej duši spievať slávika; čo podobá sa Tvojmu hlásku. Margarita, porozprávam Ti rozprávku. *** Bol raz jeden kráľ, ktorý z diamantov palác mal; plachty jasné ako svetlo dňa a niekoľko sloních stád. Zelené stánky z malachitu, široké deky z brokátu mal, a jednu utešenú princeznú, Margarita, krásnu ako ty. Videla raz večer princezná hviezdu na oblohe, bola však veľká nezbedníčka a chcela si ísť po ňu hore. Chcela ju, aby si ňou ozdobila šaty; na hruď si veršík, perlu, pierko pripnúť a k tomu kvety. Také šikovné princezné v mnohom sa ti podobajú. Trhajú ľalie, trhajú ruže, trhajú hviezdy. Také už bývajú. A tak milé dievča odišlo do neba, a nad šíre more, aby si zobralo tú bielu hviezdu, po ktorej túžilo jej srdce drobné. A putovalo horami a dolami, k mesiacu, za obzor a ešte ďalej; najhoršie ale bolo, že otcovi o tom nepovedala ani slovo. Keď sa už vracala z nebeských záhrad, žiarila ako slnko, ako sladký diamant. A kráľ jej povedal: „Čo si to spravila? všade som ťa hľadal a nemohol ťa nájsť, a čože to máš na hrudi, čo to žiari ako jagavý diamant?“ Princezná nikdy neklamala a povedala pravdu celú: „Odišla som po svoju hviezdu na nebeskú klenbu.“ Na to kráľ zvolal: „Nepovedal som ti snáď, že z neba nesmie sa nič brať? Aká pochabosť! Detinský rozmar! Pán Boh sa na nás nahnevá!“ Nato ona riekne: „Neurobila som to náročky, odišla som, nevediac ani prečo, viezla som sa na krídlach vĺn a vetra , zbadala som hviezdu a vzala ju pre seba.“ A otec nahnevane vraví: „Musím ťa za to potrestať, zaleť do neba a čo si ukradla, teraz pekne vráť.“ Princezná zosmutnie kvôli svojmu krehkému kvietku zo svetla, a vtedy zjaví sa usmiaty Ježiško z neba. A povie jej: „Na mojich lúkach plných kvetov ponúkol som jej túto ružu, sú to kvety pre dievčatká, ktoré na mňa myslia aj  v snoch.“ Kráľ sa oblečie do zlatých šiat a neskôr pustí sprievod štyristo slonov na breh mora sa prechádzať. Princezná je krásna, lebo už má šaty na ktorej  žiaria hviezda, verš, perla, pierko a kvety. **** Margarita,  more trbliece sa krásou a vietor prináša sladkú vôňu pomarančovníka, cítiť v ňom tvoj nežný dych. Keď sa raz odo mňa vzdiališ, uchovaj si, moja malá, milú spomienku, na to, že som Ti raz chcel porozprávať túto rozprávku.