Tentokrát som vám- všetkým tým, ktorí radi čítate a ktorí nie vždy vedia po španielsky- preložila poviedku o jednom čarovnom, jedinečnom kníhkupectve a o záhade, ktorá sa v ňom odohrala....Príbeh je súčasťou zbierky jedenástich krátkych poviedok vydaných v španielčine pod názvom "La librería a la vuelta de la esquina" (2005)- keby náhodou mal nejaký španielofil chuť zakúpiť si ju na internete...:-)
ZMIZNUTIE
KNIHOVNÍKA Z KNÍHKUPECTVA LA LUNA
V tú noc, keď pán
Bottery zmizol, vôbec nikoho neprekvapilo, že ho nevidel. Nikomu vlastne ani
nechýbal až do ďalšej noci, a to aj napriek tomu, že bol jedným z najobľúbenejších
ľudí vo Vejerii. Pretože v noc, keď pán Bottery zmizol, bolo práve mesačné
zatmenie. A všetci vo Vejerii vedeli, že Kníkupectvo La Luna býva počas
zatmenia mesiaca zatvorené. A vďaka Bohu pre Annu, také niečo sa stávalo
len dva či trikrát do roka.
Kníhkupectvo La Luna, ktoré pán Bottery vlastnil, bolo jediným kníhkupectvom
v celej Vejerii, kde sa ešte predávali knihy z papiera. Majitelia
Allarde, obrovskej továrne na knihy v kapsulách, postupne nahradili
pôvodné a zastarané kníhkupectvá svojím novým oslobodzujúcim prístrojom.
Ale s pánom Botterym si nevedeli dať rady. Možno preto, lebo to nebolo iba
také obyčajné kníhkupectvo ako tie predošlé. Pán Bottery otváral všetkým dvere
len vtedy, keď na oblohe visel mesiac v splne. Vtedy sa kníhkupectvo
zaplnilo ľuďmi, ktorí si posadali, aby počúvali knihovníka, ktorý im čítal
z kníh starých spisovateľov. Lebo teraz už nik knihy nepísal. Stroje
z továrne Allarde zodpovedali za vymýšľanie príbehov, ktoré síce neboli
príliš hlbokomyseľné, ale mali v sebe dostatok citov na to, aby ich
čitateľ strávil a aby ich námet na pár hodín utíšil jeho čitateľský hlad.
Za
ubúdajúceho a pribúdajúceho mesiaca mohli do kníhkupectva vstúpiť len tí
najvyberanejší klienti: skutoční milovníci starých kníh. V tie noci prechádzalo
cez dvere obchodu- pred očami všetkých zvedavcov, ktorí sa tam zastavili- nekonečné
množstvo majiteľov so svojimi autami z najvzdialenejších končín Vejerie.
Anna, ktorá bývala presne oproti honosne vyzdobeným dverám kníhkupectva,
z okna svojej spálne vídala prichádzať všetko od slonov vyzdobených stuhami
s princeznami v ich baldachýnoch až po žobrákov v otrhaných handrách
obývajúcich určite tie najtemnejšie kúty mesta. Pán Bottery nerobil žiadne sociálne
rozdiely. Boli to ľudia, ktorí čítali knihy z papiera. Praví čitatelia
závislí na literatúre a na vôni tlače a farby. A preto boli viac
než vítaní.
Počas
novu sa kníhkupectvo Luna zahalilo plášťom tajomstva. Anna netušila, ako dokáže
pán Bottery ovládať čas, ale za tmavých nocí kníhkupectvo obklopovala hmla
nepreniknuteľná ako hrachová kaša a sotva sa dali rozoznať obrysy postáv,
ktoré prekročili jeho prah. V jednu noc za splnu, nemôcť zadržať svoju
zvedavosť, sa Anna pán Botteryho opýtala, akí zákazníci k nemu chodia
počas novu. Pán Bottery zdvihol svoje
husté obočie a na chvíľu sa na ňu zaujato zahľadel. Neskôr sa jej
s iskierkou záujmu v očiach opýtal:
- Prečo
to chceš vedieť?
Anna na
chvíľu stíchla, premýšľajúc nad odpoveďou. Nemohla mu povedať, že zo zvedavosti,
hoci práve to bola skutočná príčina otázky.
- Lebo by
mi páčilo chodievať sem častejšie než len počas splnu. A môcť si čítať
knihy aj sama- odpovedala, prekvapene si uvedomujúc, že je to pravda.
- Dobre
teda- odpovedal jej- očakávam Ťa zajtra, keď sa budem mesiac zmenšovať.
A opäť začal obsluhovať ostatných ľudí, zanechávajúc Annu
s otvorenými ústami a búšiacim srdcom. Domov prišla na výsosť
spokojná, lebo ju začlenili do vyberaného krúžku ubúdajúceho mesiaca. Hodiny
a hodiny rečnila a jej babička ju s úsmevom pozorovala, nadšená
z toho, aké šťastie jej vnučku postretlo. Bola taká rozrušená, že až keď
o si pár hodín potom ľahla do postele, uvedomila si, že pán Bottery
neodpovedal na jej otázku.
Od tej
noci sa Anna stala jednou zo zákazníčok pána Botteryho. Nechápte ma zle. Anna
nebola bohatá. Dokonca ani nepochádzala zo zámožnej rodiny. Žila so svojou
babičkou a po vyučovaní vypomáhala pánovi Plitzovi v kaviarni, aby
mohla domov priniesť nejaké peniaze. Veľa peňazí na knihy jej nevychádzalo. Ale
pánovi Botterymu sa vždy akosi podarilo uspôsobiť cenu knihy na rozpočet
každého svojho klienta. Počas nocí ubúdajúceho mesiaca, keď Anna pravidelne
vstupovala a odchádzala z kníhkupectva, stretávala sa s ľuďmi zo
všetkých spoločenských vrstiev, a všetkých spájala jedna spoločná črta:
vzrušený lesk , ktorý sa zračí v očiach každého knihomoľa pri pohľade na
knihy. Videla ich, ako vstupujú do obchodu, prechádzajú sa medzi policami,
v ktorých boli čistotne poukladané knihy, dokonca videla, ako niektoré
diela otvorili a pričuchli si k papieru predtým, než ho láskyplne
uložili späť na policu.
Avšak
v prvú noc si Anna sotva uvedomila, že v kníhkupectve sú okrem nej aj
iné duše. Mala pre seba všetky tlačené knihy, ktoré vo Vejerii zostávali. Mohla
si prečítať ktorúkoľvek z nich a za malú sumu peňazí si domov zobrať
tú, ktorú si vybrala. Nestrácala čas pozorovaním ostatných. Ale ako noci
ubiehali, zvedavosť spôsobila, že zdvihla zrak od papiera, aby mohla bojazlivo
pozerať na tých, ktorí kráčali medzi poličkami. Obzerala si ich potajomky
a oni si rovnako potajomky obzerali ju, tak ako sa navzájom pozorujú zvieratá rovnakého druhu, keď sa stretnú pri
napájadle. Tieto pohľady pomaly zapaľovali v tvárach milovníkov literatúry
ľahké úsmevy plné akéhosi vzájomného uznania a spojenectva. Hoci si všetci
mohli vybrať knihu v kapsule, čo by bolo bývalo omnoho ľahšie,
a určite aj pohodlnejšie a rýchlejšie na čítanie, všetci sa rozhodli
pre možnosť papiera. Na niekoľko hodín boli prepojení rovnakou vášňou. Dalo by
sa dokonca povedať, že patrili k tej istej rase. K rase skutočných
čitateľov.
Každú
noc, keď sa mesiac zmenšoval, sa Anna medzi poličkami kníhkupectva stretávala
so starým manželským párom, ktorí sa opierajúc jeden o druhého vždy
usadili do oddelenia klasickej anglickej literatúry; vídala tam bradatého
chlapca oblečeného v čiernom v draho vyzerajúcich okuliaroch, ktorý
pohládzal strašidelné knihy akoby to boli jeho domáci miláčikovia; ďalej tam
vídavala jednu ohromujúcu blondínu, schovanú vo svojom kožuchu, ktorá vchádzala
do obchodu akoby ju niekto bol prenasledoval, až kým bezpečne
a s úľavou nezakotvila v oddelení drámy. Vídala aj jedného
nízkeho plešatého pána, ktorý očarený a ohromený krivkami blondíny, ju
sledoval vždy keď išla okolo, aby na ňu neskôr načisto zabudol v sekcii
fantazijnej drámy. V treťom rade
políc bol vždy tmavý chalan s čiernymi očami, ktorý neodtrhol zrak od
sci-fi románov. Ani len na chvíľku! A o dva rady ďalej býval muž bledý
ako smrť, ktorý vyčerpane odfukoval pri zväzkoch detektívnych románov. Princezná
Rakhee, ktorá chodila do kníhkupectva na slonovi, si uchytila z každého
rožku trošku a raz bolo možné vidieť ju pri čítaní romantických kníh, inokedy
historických románov, a zakaždým, keď sa pohla a zaznelo jemné zacinkanie
krištáľových korálkov na jej členkoch,
vyslúžila si zamračený pohľad večne skormúteného indivídua, ktorý čítal
životopisy významných osobností. Žobráčka s tvárou poznamenanou stopami po
kiahňach, dievčina so zvädnutými, rovnými vlasmi v červených okuliaroch,
ryšavka s koncami vlasov odfarbenými na modro....Anna nikdy so žiadnym
z nich neprehovorila. Ale vždy sa nejakým spôsobom cítila byť s nimi
prepojená vášňou, ktorú spolu zdieľali.
Pán
Bottery sa medzi nimi prechádzal ako hrdý hostiteľ pyšný na svoj dom. A ak
zbadal, že bol niekto pri čítaní roztržitý,
odkašlal si nahlas ako dáky profesor na dôležitej prednáške, vyrovnajúc
sa aj tým najprísnejším učiteľom. A „zradca“ sa ihneď vrátil k tomu, čo
robil predtým.
-Pán
Bottery, prosím Vás, chcem viac,- poprosila Anna nasledujúcu noc za splnu
presne takisto ako jej hrdina Oliver z románu, ktorý práve dočítala. A potom
sklonila hlavu, očakávajúc trest za svoju chamtivosť. Ale pán Bottery, na
rozdiel od pána Limbkista, ktorý potrestal Olivera za nevychovanosť, sa usmial:
- Tak
prečo neprídeš aj za dorastajúceho mesiaca?
Anna sa
zatiaľ neodvážila spýtať sa, či môže prísť aj počas novu.
Obyvatelia
Vejerie si naplno uvedomili, že pán Bottery zmizol až noc po zatmení mesiaca.
Princezná Rakhee Dahjani bol prvá, ktorá našla dvere zatvorené. Kým sa Anna
obliekala, aby zišla dole do kníhkupectva, uvidela ju prichádzať z druhej
strany ulice; sledovala, ako princezná klope na dvere obchodu
a bezvýsledne čaká na to, kým sa mohutné, ornamentmi bohato vyrezávané dvere
čo i len trochu poodchýlia.
Anna
vyšla von a podišla k nej. Princezná, podobajúca sa na voskovú figurínu
obopnutú v červených hodvábnych šatách, stála nehybne pred dverami a hľadela
na ne.
- Pán
Bottery tu nie je?- spýtala sa.
Štíhla
a vznešená dievčina sa k nej pomaly obrátila. Anna sa cítila byť maličká
pod drobnohľadom očí, ktoré na ňu pozerali spoza hrubo namaľovaného obočia. Keď
ju princezná spoznala, usmiala sa na ňu. Anne sa cez žalúdok prelialo vľúdne
teplo, akoby práve vypila za hrnček horúcej polievky, a to teplo sa jej
rozšírilo až do samotnej duše.
- Nevieš,
prečo je zatvorené? – skúmala princezná. Jej jemný hlas bol pretkaný odtienkami nehy.
Anna
záporne pokrútila hlavou. Postupne sa okolo kníhkupectva zhromažďovali čitatelia ubúdajúceho mesiaca:
párik starčekov, chlapec s okuliarmi, ryšavá dievčina, žobráčka...A všetko
vyústilo v silnejúci bzukot ľudí, ktorí
sa nazbierali pred dvoma zavretými krídlami obchodu.
- Čo sa
len mohlo stať pánovi Botterymu? Toto je neprípustné- protestoval pán zahĺbený
do životopisov slávnych, a potriasajúc hlavou, pozrel sa na svoje
náramkové hodinky.
Princezná
Rakhee si hlboko povzdychla.
- Dúfam,
že je v poriadku- preriekla tenučkým hláskom.
Aj ja
v to dúfam, pomyslela si Anna, kým všetci na seba ustarostene pozerali.
Prešla hodina, dve, tri.
- Mali by
sme to ohlásiť na polícii- navrhol bradatý chalan v čiernom.
- To by
snáď bolo ešte prehnané- odpovedal holohlavý mužík čítajúci Fantasy drámu.
-
A kto vie? Možno si tam s niekým užíva!- vybuchla do nezdvorilého smiechu
ohromujúco krásna blondína a všetci sa na ňu vyčítavo pozreli za jej nevhodnú
poznámku.
-
A čo ak sa mu naozaj niečo stalo?- opäť prehovoril chlapec s bradou.
- Nuž, to
nie je až taká bláznivá myšlienka- zvážil to manžel zo staručkého manželského
páru. – Čo také sa stane? Nebodaj sa na nás pán Bottery nahnevá za to, že si
oňho robíme starosti? Hlasujem za to, aby sme išli na políciu.
-Aj ja-
pridala sa k nemu jeho žena.
-
Súhlasím.
- Aj ja.
- Ja
tiež.
Sedem
nocí po tom, čo sa dvere kníhkupectva naposledy zatvorili, sa pán Bottery ešte
stále neobjavil. A polícia po ňom nenašla žiadne stopy. Dokonca vypočúvali
pána Allarda, hľadajúc možný motív únosu, ale majiteľ továrne mal na ten čas
alibi, keďže bol v tých dňoch odcestovaný mimo Vejerie. A akokoľvek veľmi
pátrali, zdalo sa, že vyšetrovanie zmiznutia pána Botteryho vedie do slepej
uličky.
Anna
znova videla všetkých čitateľov ubúdajúceho mesiaca. Všetci rad za radom
klopali na tyrkysovo modré dvere pána Botteryho, pár minút počkali a potom
so sklonenou hlavou a poklesnutými ramenami odchádzali preč.
Ôsmu noc
bol nov, a hoci sa Anna počas dňa milo usmievala na zákazníkov pána
Plitza, mysľou blúdila niekde úplne inde. Ak pán Bottery nebude vo svojom
obchode, tá hustá hmla, čierna ako bezmesačná noc, ktorá obklopuje kníhkupectvo,
tam nebude a Anna sa konečne dozvie, kto sú jeho návštevníci počas tohto
obdobia.
- Mohla
by si tu dnes zostať do záverečnej, Anna? – opýtal sa jej pán Blitz, keď sa
zvečerilo.
A Anna musela skryť svoju netrpezlivosť, pretože peniaze navyše
padli celkom vhod jej i jej babičke; ale keď poslední štamgasti opustili
kaviareň, zdalo sa, akoby jej teniskám narástli krídla a ona cvalom letela
k dverám kníhkupectva.
Oproti
čudesným zeleným dverám pána Botteryho bola malá skupinka ľudí. Anna sa
k nim priblížila so zadržaným dychom, zatiaľ čo pohľady všetkých prítomných
sa upriamili na ňu ako na terč.
- Kto si?
– opýtala sa žena s vlasmi zafarbenými krikľavo červenou farbou
a perami rovnako výraznej farby.
Anna na
ňu hľadela s otvorenými ústami, neschopná odpovede, pretože tá žena bola
Gabriella, autorka mnohých fantazijných príbehov, ktoré si ona sama čítavala
v obchode počas nocí ubúdajúceho mesiaca. Vedela to, lebo na jednej
z veľmi starých obálok knihy ešte bola jej fotografia.
- Myslím,
že to musí byť to dievča, o ktorom nám hovoril pán Bottery - mienil muž
vedľa nej s kučeravými vlasmi vykúkajúcimi spod čierneho klobúka.
José
Antonio! Anna skoro spadla z nôh, keď si uvedomila, že vedľa Gabrielly
stáli všetci jej obľúbení autori: Javier, Laura, Pablo, Viktor...všetci,
ktorých diela si čítala počas stenčujúceho sa kosáčika mesiaca medzi policami.
Všetci tí, ktorí ju dokázali odniesť ďaleko- preďaleko od Vejerie vďaka svojim
knihám. Vtedy to konečne pochopila: hmla pána Botteryho zahaľovala tých, ktorí
ešte stále písali a tvorili knihy na papieri.
- Aha,
takže ty si Anna- povedala Gabriella s úsmevom.
Anna
sťažka preglgla a prikývla.
- Ak je
to teda ona, na čo ešte čakáme? – povedala Laura, a so smiechom na ňu
žmurkla svojimi veľkými očami. – Poďme, José Antonio, daj jej ten kľúč, nech
nám otvorí.
- Kľúč? –
Anna už vôbec ničomu nechápala.
José
Antonio vytiahol z bundy pomerne veľký kľúč a natiahol ruku
k Anne, aby si ho zobrala. Anna sa naň na okamih pozrela, ale neodvážila
sa vziať ho do rúk. Kľúč akoby sa na dlani spisovateľa blýskal zvláštnym jasom.
V hornej časti, za ktorú sa kľúč držal, mal vyobrazený dorastajúci mesiac,
z ktorého visela zelená hodvábna stuha.
- Obávam
sa, že pán Bottery jej nič nepovedal- zamyslel sa José Antonio a pousmial
sa pri pohľade na jej pochybnosti.
Anna, ktorá
si ešte stále nevzala kľúč, pokrútila hlavou.
- No
pekne- zvolal Viktor, zamľaskajúc jazykom.- A to najťažšie nechal zase na
nás.
-
Sklapni- vyprskla Gabriella. – Ja jej všetko vysvetlím.
Všetci
súhlasne prikývli. Akoby mala moc skrotiť divé šelmy, sa všetci v tichu zhrčili
okolo Anny.
- Myslím
si, že si už zistila- povedala spisovateľka- že kníhkupectvo La Luna je
v mnohých ohľadoch veľmi výnimočné.
- Tak
jedinečné, že je jediné svojho druhu, ktoré na tomto svete zostalo- zašepkal
Viktor, za čo si vyslúžil nahnevaný pohľad od Gabrielly, ktorá ho okamžite
umlčala.
- Pán
Bottery nám už pred nejakým časom oznámil, že sa chce pobrať do dôchodku.
- Do
dôchodku? – Anna cítila, ako jej žalúdok zovrela ľadová päsť. Ak pán Bottery
odíde na dôchodok, kníhkupectvo La Luna, jediné kníhkupectvo, kde sa ešte dali
čítať knihy z papiera, navždy zatvorí svoje dvere. Čo bude potom robiť?
- Nebuď
taká vystrašená, ženská, nemienil odísť skôr než si za seba nenájde vhodného
nástupcu.
Ľadové
zovretie na žalúdku mierne povolilo.
- Pred
niekoľkými týždňami nám pán Bottery povedal- pokračoval José Antonio- že si
myslí, že našiel ideálnu osobu na túto funkciu. Bol to niekto, kto rovnako ako on zbožňoval knihy, ale nebol spisovateľom.
- My
spisovatelia máme sklon závidieť si navzájom to, čo sme napísali- vyjadril
svoju mienku Javier, ktorý až doteraz mlčal. – A potom sa preto ohovárame.
Laura sa
zasmiala.
- To, že
ti závidia, čo píšeš, je tá najväčšia poklona, akú ti tvoj kolega môže
preukázať- odvetila.
- To
platilo predtým- zamrmlal Carlos, holohlavý spisovateľ s dlhou bradou
ktorý nepovedal ani slova. – Teraz sa z nás oficiálne stali utečenci.
- Ak sa
Allarde dozvie o našej existencii, zabije nás- neudržal sa Javier a zachvel
sa od strachu.
- Preto
potrebujeme úkryt kníhkupectva La Luna, aby sme mohli naďalej tvoriť-
v Gabriellinom hlase zaznela zúfalosť.
-
Potrebujeme ťa, Anna- pozrel na ňu José Antonio. Jeho zreničky sa upierali
priamo do Anniných očí.
- Ale veď
ja...- zakoktala Anna- ja vôbec nechápem, čo to má so mnou spoločné. Ja predsa
žiadne knihy nepíšem.
Spisovatelia sa na ňu pozreli a v pohľadoch sa im zračili
pochybnosti.
- Práve
preto- pokračoval José Antonio.- Bottery nám povedal, že po jeho zmiznutí
kníhkupectvo pripadne tebe. Dal nám kľúč, aby sme ti ho odovzdali.
- Povedal
nám, že obchod ťa neomylne spozná- zašepkal Viktor. – Nám totiž nedovolí
vstúpiť doň.
- Už sme
to skúšali - povedala Gabriella, ktorej líca teraz ladili farebne s jej
vlasmi.- Ale kľúč tam nepasuje.
Anna
zostala stáť omráčená ako soľný stĺp. To je nemožné- myslela si. – Vymýšľajú
si. Je to predsa ich práca. Pozrela sa na zlatý kľúč s mesiacom v hornej
časti, ktorý ešte stále ležal v dlani José Antonia. V jednej
z kníh v kníhkupectve čítala legendu o kráľovi Artušovi. O tom,
ako meč zapichnutý do zeme môže vytiahnuť len ten, kto je osudom určený stať sa
pravým kráľom ríše. A potom sa pousmiala. Podobnosť medzi oboma príhodami
jej pripadala byť smiešna. Natiahla ruku, aby si kľúč vzala, zatiaľ čo šuškanie
spisovateľov prerušovalo prúd jej myšlienok.
Kľúč
dokonale sadol do zámky kníhkupectva La Luna. Hlasy autorov zneli tlmene
a blízko akoby ju bolo obklopovalo more, ale bez toho, aby ju pokropili
kvapky z jeho vĺn. Anna otočila kľúčom v zámke a všetky hlasy
stíchli. Dvere sa otvorili a na počudovanie všetkých prítomných okolie
kníhkupectva pohltila všetko ukrývajúca hmla hustá ako hrachová polievka.
O mesiac neskôr, keď si už Anna ako- tak privykla na myšlienku
toho, že je novou „mesačnou“
knihovníčkou obchodu, objavila na jednej z poličiek kníhkupectva zväzok rozprávok, o ktorom si nepamätala
že by ho tam niekedy položila. Napísali ho rôzni autori. Zvedavo si ho
prelistovala a odrazu jej záujem pritiahol názov jedného z príbehov:
„Zmiznutie knihovníka z La Luny“. Keď si Anna ohromene prečítala práve
tento príbeh, zazdalo sa jej, akoby sa čas na chvíľu zastavil.
Teraz už
vedela, kam išiel pán Bottery. Pán Bottery sa rozhodol odísť na miesto, ktoré
miloval najviac na svete: do vnútra samotnej knihy.
Koniec
Zopár slov o autorke
