Celia Cruz, kráľovná salsy

Celia Cruz

21. 10. 1924, La Habana- 16. 6. 2003, Fort Lee, New Jersey, USA.

Kubánska speváčka, jedna z najvýznamnejších speváčok latinskoamerickej hudby dvadsiateho storočia. Už v päťdesiatych rokoch minulého storočia si získala popularitu ako vokálna speváčka skupiny La Sonora Matancera, jedného z popredných orchestrov na Kube za čias Batistu; prevrat kubánskej revolúcie roku 1959 ich podnietil k exilu do Spojených štátov amerických, kde sa pripojili k latinskoamerickým umelcom pôsobiacim vo Fania All- Stars a kde sa Celia Cruz vydala na sólovú dráhu.

Počas svojej viac ako polstoročia trvajúcej umeleckej kariéry vydala nekorunovaná Kráľovná salsy asi sedemdesiat albumov a osemsto piesní, získala dvadsať tri zlatých platní a obdržala päť ocenení Grammy. Omnoho jasnejšou rečou hovorí bezpochyby nespočetné množstvo turné a koncertov, ktoré poskytla v mnohých krajinách sveta a ktoré z nej urobili svetovú propagátorku kubánskej hudby. Avšak Celiu Cruz si navždy budú pamätať práve kvôli tým úžasným priamym prenosom, v ktorých vyžarovala do okolia všetku magnetickú príťažlivosť svojho hlasu a svojej veselej a vrelej osobnosti; vďaka koncertom, na ktorých nebolo možné netancovať a nenakaziť sa jej nevyčerpateľnou vitalitou a radosťou zo života.

O jej živote

Celia Caridad Cruz Alfonso sa narodila v štvrti Santos Suárez, Habana v roku 1924, hoci niektoré zdroje uvádzajú dátum jej narodenia o štyri roky dozadu a iné zase do roku 1925, údaje, ktoré je ťažké si overiť vzhľadom na to, že hviezda vytrvalo odmietala priznať svoj skutočný vek. Je druhým dieťaťom železničného mechanika Simóna Cruza a matky v domácnosti Cataliny Alfonsovej. Celia Cruz prežila detstvo so svojimi troma súrodencami (Dolores, Gladys a Barbarito) a jedenástimi synovcami, a medzi jej povinnosti patrilo pohmkávať uspávanky tým najmenším; a tak začala aj spievať.

Jej matka, ktorá mala sama výborný hlas, v nej dokázala rozpoznať tento zdedený talent, keď vo veku jedenástich či dvanástich rokov Celia ako dieťa spievala pre jedného turistu a ten, nadmieru očarený jej spevom, jej kúpil pár topánok. Vďaka ďalším piesňam a novým prichádzajúcim cudzincom získala malá Celia topánky pre všetky deti v dome. Potom venovala čas pozorovaniu tancov a orchestrov  cez okná hudobných kaviarní, ale neodvážila sa vojsť dnu a predstaviť sa.

Iba jej matka ju ale podporovala v rozvíjaní jej talentu; otec chcel, aby sa z nej stala učiteľka a Celia- aby ho nesklamala- sa ho pokúsila uspokojiť a začala študovať pedagogiku. Ale srdce napokon prebralo vládu nad rozumom: tesne pred ukončením štúdia skončila so školou a prihlásila sa na Národné konzervatórium hudby. Vtedy už aktívne spievala a tancovala na dvoroch Havany a zúčastňovala sa súťažných programov pre spevákov v rádiu, ako napríklad „La Hora del Té“ (Čaj o piatej) a vyhrávala také ceny ako koláče či striebornú reťaz, až dokiaľ vďaka svojmu prespievaniu verzie tanga Nostalgias nezískala šek na pätnásť dolárov v Radio García Cerrá.

Neskôr účinkovala v orchestroch Gloria Matancera a v Sonora Caracas a tvorila súčasť predstavenia Las mulatas del fuego („Ohnivé mulatky“), ktoré sa uvádzalo vo Venezuele a v Mexiku. V roku 1950, keď už vystúpila na rôznych rádiostaniciach, sa začlenila do súboru hviezdneho tanečno- speváckeho kabaretu Tropicana, kde ju objavil manažér La Sonora Matancera, gitarista Rogelio Martínez, a podpísali spolu zmluvu, ktorou nahradila Myrtu Silvovú, oficálnu sólistku orchestra. S viac ako dvoma desaťročiami kariéry pripísanými na svojom zozname, boli La Sonora Matancera vtedy už preslávenou skupinou, dobre známou svojou obľubou v černošských rytmoch a zvukom trúbky; po uvedení Celie Cruz ako prvej vokalistky a po tom, čo sa stala dušou a srdcom orchestra, sa skupina ocitla na výslní slávy, prežívala svoj zlatý vek.

Éra La Sonora Matancera

V päťdesiatych rokoch Celia Cruz a La Sonora Matancera zažiarili v Cuba de Pío Leyva, u Tita Goméza a Barbarity Diézovej; u neopakovateľného Benny Morého, s duom Los Compadres, s Compay Primo (Lorenzo Hierrezuelo) a s Compay Segundo; v piesni Cuba od Chico O´Farril a v jeho Sun sun babae, v Cuba de La Conga od Havana Cuban Boys, od Miguela Matamorosa s jeho „Mamá, chcem vedieť, kam zmizli všetci speváci, v piesni od Miguelita Valdésa s jeho Babalú...Celia Cruz k tomu prispela  svojím „Cao Cao Maní Picao“, ktorá zožala úspech, a s ďalšou neskoršou nahrávkou, „Burundanga“, to dotiahla v apríli roku 1957 do New Yorku, aby si prevzala svoju prvú zlatú platňu. Už stihla dostať viacero prezývok a označení, cez ktoré ju chceli vyzdvihnúť: bola Kráľovnou Rumby, Guaracherou Východu a od prvých turné v Mexiku, Argentíne, Venezuele či Kolumbii, aj Guaracherou z Kuby.

V tom období sa Kuba naplnila korupciou a nepokojom päťdesiatych rokov, podrobená pätolízačskej diktatúre Fulgenciu Batisty (1952- 1958). Prvého januára 1959 bol diktátor nútený uchýliť sa po víťazstve revolúcie vedenej Fidelom Castrom do Dominikánskej republiky, a skupiny sa musela vydať novými chodníčkami. Hoci samotný Fidel patril medzi speváčkiných obdivovateľov, Celia Cruz veľmi zle znášala to, že jej určovali čo a kde má spievať. Pätnásteho júla 1960 získala La Sonora Matancera úplné povolenie na vystupovanie v Mexiku, a keď už sa tam ocitli, sčasti podnietení vážnym narušením vzťahov medzi USA a Kubou, rozhodli sa tam zostať nadobro.

Po roku potleskov a aplaudovania v hlavnom meste Aztékov sa Celia Cruz usadila v Spojených štátoch a podpísala svoju prvú zmluvu na účinkovanie v hollywoodskom Palladiu. Ako vtedy sama prehlásila, „opustila som všetko, čo som najviac milovala, lebo som ihneď vytušila, že Fidel Castro chce zaviesť komunistickú diktatúru“, a jej zarytý odpor ku Castrovi sa neskôr definitívne vykryštalizoval od siedmeho apríla 1962, keď sa dozvedela o smrti svojej matky a nemohla vstúpiť na ostrov, aby sa zúčastnila jej pohrebu. Dokonca sa priznala, že je ochotná obetovať sa a nechať vybuchnúť na sebe bombu, ak by tým prinútila zmiznúť „komandanta“.

O tri mesiace nato, štrnásteho júla 1962, sa Celia Cruz vydala za prvého trúbkového sólistu orchestra, Pedra Knighta, ktorý sa od roku 1965, keď obaja opustili skupinu La Sonora Matancera, stal jej manažérom a zástupcom. Celia Cruz začala svoju sólovú kariéru spolu s bubeníkom Titom Puentem, s ktorým nahrala osem albumov. Mladí Hispánci z New Yorku ju znovu objavili v roku 1973 v Carnegie Hall, kde vystupovala so súborom v rámci salsa muzikálu Hommy od Larry Harlowa.

Kráľovná Salsy

Neskôr vystúpila na legendárnom koncerte, nahrávanom naživo, na Yanquee Štadióne s Fania All-Stars, zoskupením tvoreným vedúcimi osobnosťami latinskoamerických skupín (volali ich tak preto, lebo nahrávali pre hudobnú spoločnosť Fania), ktorí dali konečný meno novému hudobnému žánru, ktorý dominoval svetu v posledných rokoch: salsa. V dobe, keď nahrala v roku 1947 s dominikánskym flautistom Johnnym Pachecom album „Celia & Johnny“, považovaný za prvý klasický album salsy, patrila už táto kubánska speváčka medzi svetoznáme hviezdy.

Od toho okamihu boli potvrdením jej úspechu stovky koncertov prespievaných publikom, ktoré sa naplno oddalo jej výkriku „Bemba colorá!“. Ten elektrizujúci hlas, jej nákazlivá radosť zo života a nápadné oblečenie sa čoskoro stali vedúcou vlajkou identity imigrantov. Ona sa zároveň stala symbolom, nosičom hnutia proti Castrovi. Celia Cruz sa snažila preraziť aj vo filme, ako herečka účinkovala- nápodobne ako to už párkrát urobila aj ako speváčka- v „Kráľoch mamba“ (Los reyes del mambo, 1992) a „Keď som odišiel z Kuby“ (Cuando salí de Cuba, 1995), pretože oba filmy odrážali osudy prvých kubánskych „vyhnancov“, čo sčasti zažila na svojej vlastnej koži.

„Azúcar!“ bol jej silný chytľavý výkrik, heslo, ktorým otvárala i uzatvárala svoje koncerty a slúžil ako kľúč k dorozumeniu sa na celom svete. Len horko-ťažko niekto tancoval a roztancoval iných viac než táto Kubánka so žiarivým a vytrvalým úsmevom na perách, ktorých si získal fanúšikov všetkých zemepisných šírok počas viac ako päťdesiat rokov úspešnej umeleckej kariéry. V počiatkoch spievala „guarachas“, „danzóny“, son a rumbu, ale vždy bola otvorená novým skúsenostiam, ktoré ju preniesli k iným rytmom a k pripájaniu sa zo začiatku riskantných projektov pre tak preslávenú umelkyňu.

Týmto spôsobom ju ustanovili nielen za vedúcú osobnosť salsy spolu s takými orchestrami ako tie Tita Puenteho, Willie Colóna, Raya Barretta či Johnny Pacheca, ale dokonca si zaspievala aj rock a tango, a jej mocný hlas sa spojil s hlasmi tak rôznorodých umelcov ako napríklad s Britom Davidom Byrne, rómskym skladateľom rumby Azuquitom, argentínskou skupinou Los Fabulosos Cadillacs, so Španielmi Jarabe de Palo a haitským raperom Wyclef Jeanom, okrem toho si strihla improvizované duety so svojimi priateľkami Lolou Flores a Gloriou Estefan, s dámami soulu – severoamerickou Dionne Warwick alebo Patti LaBelle, a s kráľom rančerských piesní, Mexičanom Vicente Fernándezom.

Zahalená do svojich krikľavých a extravagantných šiat, na hlave nasadené nemožné parochne a stojac na tých jedinečných topánkach s neľudsky vysokánskymi opätkami si Celia Cruz až do poslednej chvíle udržala výnimočnú vitalitu. Šťastná zo zisku čerstvej Grammy za najlepší salsa album „La negra tiene tumbao“ (2001), oslávila v lete roku 2002 štyridsiate výročie svadby s Pedrom Knightom na slávnosti, ktorú pre ňu zorganizovala speváčka Lolita Flores v Madride.

V Mexiku počas koncertu v Hipódromo de las Américas v hlavnom meste začala strácať kontrolu nad svojou rečou. Po návrate do Spojených štátov sa podrobila chirurgickému odstráneniu nádoru na mozgu; žiaľbohu, ochorenie bolo v neliečiteľnom štádiu. Na výslovnú žiadosť toho, aby to ostatní nevnímali ako rozlúčku s ňou, sa trinásteho marca 2003 posledný krát objavila na verejnosti, aby si ju celá hispánska komunita uctila a vzdala jej hold v divadle Jackieho Gleasona v Miami. V tých dňoch- medzi februárom a marcom- nahrala svoj posledný album, ktorého vydania sa nedočkala: Regalo del alma (Darček z duše).

Cítila sa optimisticky a dostatočne silná a zdravá, ale jej bolesť bola silnejšia než jej ohromujúca energia: šestnásteho júla 2003 zomrela vo svojom dome vo Fort Lee (New Jersey) vo veku sedemdesiat osem rokov. Tisícky jej krajanov prišli navštíviť jej pozostatky najskôr do Miami a potom do New Yorku, kde ju pochovali. Aj Kubánci z ostrova, napriek oficiálnemu zákazu, ktorý bol uvalený na počúvanie jej hudby viac ako štyridsať rokov, žialili nad odchodom najvýznamnejšej šíriteľky kubánskej hudby. Niekoľko dní po jej smrti si ju jej umeleckí kolegovia uctili na gala večere odovzdávania Grammy Latino cien. 

Rovnako ju preslávila aj veta, ktorou- ako na to s láskou a nesmierne rád spomína aj Marc Anthony- Celia Cruz definovala svoju zdatnosť anglického jazyka..."My English is not very good looking.":-)  

Na záver jedna kultová pieseň :-) 

R.I.P. , alebo po španielsky D. E. P., Celia! 



Preložené a spracované zo zdroja: http://www.biografiasyvidas.com/biografia/c/cruz.htm