Federico García Lorca: Romance sonámbulo (Yo te quiero verde)...trpká báseň o cigánskej láske /Bittersweet poem about gypsy love

     

                   

      Federico García Lorca (5.6.1898, Fuente Vaqueros- 19.8. 1936, Granada) bol nadaný španielsky básnik, divadelný dramatik a tvorca, jeden z popredných osobností umeleckého smeru "Generación del 27", do ktorého okrem iných patrili aj Salvador Dalí či Luis Buňuel, vďaka ktorým sa básnikova tvorba obohatila o prvky surrealizmu.
     Lorca vydal svoju prvú básnickú zbierku už ako 21-ročný (Impresiones y viajes) . V tom istom roku sa presťahoval do Madridu, kde prežil nasledujúcich pätnásť rokov a naplno sa venoval umeleckej činnosti- zbieral staré ľudové piesne, verejne prednášal svoju poéziu a organizoval predstavenia. Napísal viacero hier a vydal ďalšiu básnickú zbierku, ale bolo to práve pod vplyvom surrealizmu, keď vzniklo jeho vrcholné dielo, silne predchnuté flamengom a cigánskou kultúrou- písal sa rok 1928 a jeho zbierka "Romancero gitano" mu vyniesla všeobecné uznanie a slávu a len za jeho života bola opätovne vydaná až sedemkrát. 
     V roku 1929 sa Lorca presťahoval do New Yorku, kde sa jeho obľúbenou štvrťou stal Harlem; zamiloval si atmosféru africko- amerických bubnov a subkultúry, lebo mu nesmierne pripomínala jeho rodné, hlboké a vášnivé flamengo, s ktorým počas detstva vyrastal v Granade. 
    V roku 1930, po vyhlásení nezávislého španielskeho štátu,  sa Lorca vracia späť do Španielska a aktívne sa zúčastňuje umeleckých predstavení a verejných  vystúpení v Madride, kde spolupracuje s "La Barraca" (putovná divadelno- tanečná skupina vystupujúca s klasickými španielskymi hrami na verejných priestranstvách). V tej dobe napísal niekoľko divadelných hier, medzi ktorými tie najznámejšie sú tragédie (známe a stále hrané)- Dom Bernardy Alby či Krvavá svadba (známejšia vo filmovom tanečnom spracovaní z roku 1981, v réžii Carlosa Saury, kde sa flamengo prvky miesia s baletom). 
   V roku 1936, tesne pred vypuknutím krvavej občianskej vojny a pred nástupom Francisca Franca k moci, ho vojaci zadržali v jeho dome v Callejones de García, zopár dní ho väznili, aby ho napokon pod zámienkou "spomienkovej návštevy" jeho švagra, ktorý bol tiež popravený v Granade, nezaviedli na cintorín, kde ho následne vysotili z auta a zastrelili. Jeho telo nebolo dodnes nájdené. Krátko nato na námestí Carmen verejne spálili všetky jeho knihy, ktoré sa po nastolení diktatúry považovali za zakázanú literatúru. 
    Mňa z jeho tvorby upútala báseň "Romance sonámbulo"- Námesačná romanca, ktorá pochádza z jeho najuznávanejšej zbierky z roku 1928 "Cigánske romance" a je natoľko známa, že sa dočkala niekoľkých hudobných flamengo verzií. Ja vám ponúkam svoj vlastný preklad tejto básne- pri jej pochopení som si pomohla nižšie uvedeným zdrojom, lebo vyjadrovanie Lorcu je obzvlášť metaforické a obrazné...Báseň rozpráva príbeh cigánky, ktorá na balkóne svojho domčeka za tmavej noci čaká na svojho milého s otcom, ktorí majú prísť z hôr; sú pašeráci a počas noci ich zranili vojaci. Dievčina, po dlhom a márnom čakaní, si vezme život- hodí sa do zásobárne vody, kde ju otec s milovaným nájdu; napokon ich zatknú vojaci. 
    Dúfam, že sa vám bude páčiť...
   
   

 
   

Verde que te quiero verde. Verde viento. Verdes ramas. El barco sobre la mar y el caballo en la montaña. Con la sombra en la cintura ella sueña en su baranda, verde carne, pelo verde, con ojos de fría plata. Verde que te quiero verde. Bajo la luna gitana, las cosas le están mirando y ella no puede mirarlas.               * Verde que te quiero verde. Grandes estrellas de escarcha, vienen con el pez de sombra que abre el camino del alba. La higuera frota su viento con la lija de sus ramas, y el monte, gato garduño, eriza sus pitas agrias. ¿Pero quién vendrá? ¿Y por dónde...? Ella sigue en su baranda, verde carne, pelo verde, soñando en la mar amarga.               * Compadre, quiero cambiar mi caballo por su casa, mi montura por su espejo, mi cuchillo por su manta. Compadre, vengo sangrando, desde los montes de Cabra. Si yo pudiera, mocito, ese trato se cerraba. Pero yo ya no soy yo, ni mi casa es ya mi casa. Compadre, quiero morir decentemente en mi cama. De acero, si puede ser, con las sábanas de holanda. ¿No ves la herida que tengo desde el pecho a la garganta? Trescientas rosas morenas lleva tu pechera blanca. Tu sangre rezuma y huele alrededor de tu faja. Pero yo ya no soy yo, ni mi casa es ya mi casa. Dejadme subir al menos hasta las altas barandas, dejadme subir, dejadme, hasta las verdes barandas. Barandales de la luna por donde retumba el agua.               * Ya suben los dos compadres hacia las altas barandas. Dejando un rastro de sangre. Dejando un rastro de lágrimas. Temblaban en los tejados farolillos de hojalata. Mil panderos de cristal, herían la madrugada.               * Verde que te quiero verde, verde viento, verdes ramas. Los dos compadres subieron. El largo viento, dejaba en la boca un raro gusto de hiel, de menta y de albahaca. ¡Compadre! ¿Dónde está, dime? ¿Dónde está mi niña amarga? ¡Cuántas veces te esperó! ¡Cuántas veces te esperara, cara fresca, negro pelo, en esta verde baranda!               * Sobre el rostro del aljibe se mecía la gitana. Verde carne, pelo verde, con ojos de fría plata. Un carámbano de luna la sostiene sobre el agua. La noche su puso íntima como una pequeña plaza. Guardias civiles borrachos, en la puerta golpeaban. Verde que te quiero verde. Verde viento. Verdes ramas. El barco sobre la mar. Y el caballo en la montaña. Federico García Lorca, 2 de agosto de 1924

Chcem ťa divokú, nespútanú. Ako vietor divú. Ako zelené konáre. Slobodnú ako loď na mori, voľnú ako kôň na horských pastvinách. S tieňom na páse sníva na svojej verande, ohnivé telo, plamenné vlasy, oči chladné ako striebro. Necudnú ťa chcem, necudnú. Pod cigánskym mesiacom celý svet sa na ňu pozerá a ona nemôže nič uzrieť. * Chcem ťa divokú, nespútanú. Veľké hviezdy ligocú sa v rose, vchádzajú s kúskom tieňa čo otvára cestu úsvitu. Figovník češe vietor hrebeňom svojich vetiev a hory, ako kuny, mraštia kyslo svoju tvár. Ale ktože má prísť? A odkiaľ...? Naďalej stojí na balkóne, ohnivé telo, vlasy v plameni, sníva nad horkým morom. * Otče, chcem zmeniť svojho koňa za jej dom, svoje sedlo za jej zrkadlo, svoj nôž za jej prikrývku. Otče, prichádzam krvácajúc z vrchov Cabra. Keby som len mohol, chlapče, hneď by som ten pakt uzavrel. Ale ja už nepatrím sebe ani môj dom mi už nepatrí. Otče, chcem zomrieť dôstojne na svojej posteli. Nech je tvrdá, ak sa dá, s batistovými plachtami. Vari nevidíš ranu, ktorá mi siaha z hrude až do krku? Tristo čiernych ruží je na tvojej bielej blúzke. Tvoja krv presakuje a tečie Ti až k drieku. Ale ja už nepatrím sebe, ani môj dom mi už nepatrí. Dovoľ mi aspoň vystúpiť až na vysoké balkóny, dovoľ mi to, prosím, dovoľ mi ísť až k zeleným terasám. Tie krásne balkóny pod mesačným svitom, kde odpočíva voda. * Dvaja cigáni už lezú až na vysoké zábradlia. Ostávajú po nich stopy krvi. Stopy sĺz. Na strechách sa triasli ozdobné železné komínky. Tisícky bubienkov búši do skorého rána. * Chcem ťa, cigánka, tak po cigánsky, divú ako vietor, nespútanú ako zelené vetvy. Dvaja cigáni vyliezli nahor. Dlhé nárazy vetra zanechali v ústach zvláštnu príchuť. Chutili po chlade, mäte, bazalke. Otčim! Kdeže je, povedz mi? Kdeže je moje počerné dievčatko? Koľko krát ťa už čakala! Koľko krát ťa očakávala, so sviežou tvárou, havraními vlasmi, na tom zelenom balkóne! * Na hladine priekopy sa vznáša cigánka. Ohnivé telo, vlasy v plameňoch, oči ako chladné striebro. Kužeľ mesiaca ju drží nad vodou. Noc ju drží v materskom náručí, uzavretú ako na malom námestí. Opití vojaci búchali na dvere. Chcem ťa divokú, nespútanú. Divú ako vietor. Ako zelené konáre. Slobodnú ako loď na mori. Voľnú ako kôň na horských pastvinách. Federico García Lorca, 2. Augusta 1924

      
    And a translation of this beutiful and sad poem for English- speaking people: 
    (Note: I do not own this translation. The original translation is taken from the surce: https://www.poets.org/poetsorg/poem/romance-sonambulo) :
    
Green, how I want you green.
Green wind. Green branches.
The ship out on the sea
and the horse on the mountain.
With the shade around her waist
she dreams on her balcony,
green flesh, her hair green,
with eyes of cold silver.
Green, how I want you green.
Under the gypsy moon,
all things are watching her
and she cannot see them.

Green, how I want you green. 
Big hoarfrost stars 
come with the fish of shadow 
that opens the road of dawn. 
The fig tree rubs its wind 
with the sandpaper of its branches, 
and the forest, cunning cat, 
bristles its brittle fibers. 
But who will come? And from where? 
She is still on her balcony 
green flesh, her hair green, 
dreaming in the bitter sea.

—My friend, I want to trade 
my horse for her house, 
my saddle for her mirror, 
my knife for her blanket. 
My friend, I come bleeding 
from the gates of Cabra.
—If it were possible, my boy, 
I’d help you fix that trade. 
But now I am not I, 
nor is my house now my house.
—My friend, I want to die
decently in my bed. 
Of iron, if that’s possible, 
with blankets of fine chambray. 
Don’t you see the wound I have 
from my chest up to my throat?
—Your white shirt has grown 
thirsty dark brown roses. 
Your blood oozes and flees a
round the corners of your sash. 
But now I am not I, 
nor is my house now my house.
—Let me climb up, at least, 
up to the high balconies; 
Let me climb up! Let me, 
up to the green balconies. 
Railings of the moon 
through which the water rumbles.

Now the two friends climb up, 
up to the high balconies.
Leaving a trail of blood. 
Leaving a trail of teardrops. 
Tin bell vines
were trembling on the roofs.
A thousand crystal tambourines 
struck at the dawn light.

Green, how I want you green, 
green wind, green branches. 
The two friends climbed up. 
The stiff wind left 
in their mouths, a strange taste 
of bile, of mint, and of basil 
My friend, where is she—tell me—
where is your bitter girl?
How many times she waited for you! 
How many times would she wait for you, 
cool face, black hair, 
on this green balcony! 
Over the mouth of the cistern
the gypsy girl was swinging, 
green flesh, her hair green, 
with eyes of cold silver. 
An icicle of moon
holds her up above the water. 
The night became intimate 
like a little plaza.
Drunken “Guardias Civiles”
were pounding on the door. 
Green, how I want you green. 

Green wind. Green branches. 
The ship out on the sea.  
And the horse on the mountain. 

Zdroje k prekladu: https://www.poets.org/poetsorg/poem/romance-sonambulo
                            https://www.poets.org/poetsorg/poet/federico-garc%C3%ADa-lorca    
                            http://www.csfd.cz/film/49393-krvava-svatba/prehled/