Časť prvá: Prečo milujem vlaky 💓🚆🚉

Áno, priznávam.

Rada cestujem vlakom. A nielen preto, lebo má človek viac miesta pre nohy a je to pohodlnejšie a rýchlejšie než cesta autobusom. Za prvé preto, že sa môžem zoznámiť s novými ľuďmi a za druhé, lebo pri počúvaní cudzích súkromných rozhovoroch sa dozviem veľmi veľa o tom, s kým to vlastne cestujem.

Rada vo vlaku spoznávam iných ľudí okolo mňa a rada načúvam ich rozhovorom (bez toho, aby som do nich bola priamo zapojená). V autobuse je na to príliš hlučno a bolo by okaté, keby som sa extrémne prudko nakláňala na jednu stranu, nieto ešte medzi sedadlá ku samotným aktérom. O rozchádzajúcich sa očiach a lá chameleón ani nehovoriac. (Žiaľbohu, ušami sa zatiaľ škúliť nedá.) V aute je zasa jediný súkromný rozhovor, ktorý si môžem dovoliť, rozhovor so šoférom, znaková reč za použitia prstov adresovaná zväčša ostatným šoférom za sklom, alebo prinajhoršom vnútorný dialóg sama so sebou. No a uznajte, tým sa predsa stráca všetko čaro. Lietadlá a lietanie síce milujem, no ale kto by si objednával lietadlo na trasu Leopoldov- Bratislava? Veď by muselo začať pristávať ešte skôr, než by vôbec vzlietlo...

      

Takže s čistým svedomím konštatujem, že vlaky sú spolu s prostriedkami mestskej hromadnej dopravy ideálne pre odpočúvanie cudzích rozhovorov. Oba totiž spájajú ľudí. Sú pohodlné, v závislosti na počasí slúžia ako mraziareň alebo sauna a v spojení s výtlkmi a šinutím koľají sa menia na vibračnú plošinu a trampolínu v jednom. Vyskúšajte v lete. Dobre sa v nich šíri zvuk, prievan, teplo, chlad a občas aj zápachy zo záchoda, poprípade iných ľudských zdrojov. Výnimkou nebýva ani prvá trieda IC vlaku, zažila som to na vlastnej koži. Jeden vagón, izolované malé kupé, a dva nepoužiteľné záchody. Jeden zamknutý už z princípu, a druhý upchatý a špinavý až tak, že vstup bol možný len na vlastné riziko s arzenálom papierových vreckoviek (nuž, obložená misa má naozaj veľa podôb) a chirurgickým rúškom na tvári.

To ale vôbec nevadí, pretože práve tieto drobné „strasti“ cestovania pasažierov zbližujú najviac. Nepríjemný sprievodca, nečakané meškanie vlaku, nervozita, zdraženie lístkov, opitý spolucestujúci....je až zarážajúce, ako ľahko a rýchlo sa my ľudia uvoľníme a otvoríme druhým práve pri zdieľaní negatívnych zážitkov, kritiky, sťažností a pohoršenia. Občas mám reálny pocit toho, že dnešný svet je celý naruby; kiežby nás spoločný úspech, šťastie, zdravie, radosti života, dokázali zblížiť viac...

Okrem toho vo vlaku rada spoznávam nových ľudí a nadväzujem rozhovory. Rada pozorujem ľudí, ich gestá, úsmev, knihy, ktoré čítajú, pokúšam sa odhadnúť, akú hudbu počúvajú. Tak napríklad dnes mi cesta z Brna ubehla tak rýchlo, že som skoro zabudla vystúpiť v Bratislave. Pomohla som na stanici študentovi, vyplynulo, že je to Španiel, študent medicíny v Budapešti a celú cestu sa nám nezavreli ústa. Veľmi prínosný rozhovor. Okrem toho som dostala nevedomý tip na čítanie od dievčiny sediacej pri dverách; kniha The Art of Social Media od Guya Kawasakiho musí byť očividne veľmi zábavná, keďže slečna sa najprv mierne zamračila a potom vybuchla do hurónskeho smiechu. Pousmialo sa celé kupé. Dokonca aj slúchadlá MP3 prehrávačov od smiechu nadskočili...Pri vystupovaní a radení sa do kačacieho zástupu (pekne za sebou) smerom k východu sme rozobrali dotykové mobily a ich prínos staršej generácii („ťahám po tom rukami ako štetcom a aj tak ho nemôžem odblokovať“, „stále to pípa a žiada potvrdiť aktualizácie, hrozná otrava!“ „zakopla som o nabíjačku a mobil vyletel tiež, a jediné, čo sa ťahá na displeji, sú vejáre rozbitého skla držiaceho pokope silou vôle“). Neskôr som sa o tej panej dozvedela viac (ušlo sa nám miesto v rýchliku do Košíc) a len som oči otvárala. Veľmi milá a príjemná pani doktorka, ktorej sa tak ako každému smrteľníkovi nevyhýbajú zdravotné a pohybové problémy, ale znáša ich s optimizmom a jej ubolené kolená ochutnali aj prach Kilimandžára a zjazdili cesty po Islande. Kým ostatní účastníci zájazdu behali po sopkách a skúmali, ktoré sú činné a ktoré nie, ona sa na vlastnú päsť vydala so stanom a bicyklom po ostrove. Klobúk dole. Moja dnešná cesta vlakom bola skutočne prekvapivá, úžasná a výnimočná.

Avšak nie vždy je to takéto. Medzi moje pamätné cesty vlakom sa radí nočná jazda do Tatier s mamou a sestrou polnočným rýchlikom. Boli sme mladšie a vôôôôbec sa nám nechcelo. „Pospíte si, polnočák je pohoda, málo ľudí, božský pokoj na chodbách...“ Akurát tak v sne.  Na prvý pohľad bolo jasné, že nastalo sťahovanie národa na východ. Najmä tej rómskej menšiny. Keďže mama nekúpila miestenky, striedali sme sa v spánku a v sede na cestovnej taške na chodbe pred záchodom. Počula som rinčanie fľaše, krik, celú noc sa ľudia presúvali sem a tam, dupotali, alkohol nechýbal...A samozrejme, ako inak, všetci vystúpili v Poprade. Tam, kde aj my. Keď sme dorazili k maminej tete, okamžite sme asi o štvrtej ráno padli do postele. A potom sme pre zmenu skoro dorazili mamu, keď nás deviatej zobudila nabudená na túru a naspídovaná kávou. Túra potom vyzerala ako pochod dvoch zombíkov za jediným preživším členom posádky. Tatranská atrakcia. 

Ďalšou nezabudnuteľnou cestou pre mňa bola trasa Brno- Bratislava. Iný vlak, iný deň, iné kupé. Len čo som doňho vstúpila, všimla som si nadmieru bujarú a uvoľnenú náladu starších štyroch dám usadených pri okne. „Dobrý deň, máte tu voľné?“ „Ne, nemáme, my jedeme do Nových Zámků, máme rezervovány jízdenky. Jěšte nás odtud vyhodí, holky. Vždyť my jsme si to zaplatili.“ „Jo, klídek, nic si z ní nedělejte, sedněte si.“ „A máte jízdenku? Protože my jsme si zaplatili,“ opakovala dookola agresívne tá blonďavá žena, staršia a prefarbenejšia verzia Xeny v bojovej nálade, v bode tesne pred začatím bitky. Tiahlo z nej ako zo suda, alkohol jej stúpol do hlavy a dodal jej odvahu myslieť si, že pojedla všetku múdrosť sveta, všetko vie najlepšie a že nastal čas povedať každú svoju myšlienku nahlas. Tak som sa usadila, vehementne ignorovala dotyčnú osobu, a nechtiac počúvala ich rozhovor (a rátala fľaše, ktoré sa striedavo objavovali a mizli v jednej či druhej taške). - Dievčatá si dali fakt do nosa, pomyslela som si pri pohľade na prázdnu sedemdecovku vodky a rovnako rýchlo sa vyprázdňujúcu fľašu bieleho. Došlo na „sladké spomienky našeho mládí“, skutočné aj vymyslené pracovné úspechy, krátke sukničky („to jsem ještě měla figuru a ten zadeček!“), svadby, deti a rozvody („Jo, s ním to bylo jako za trest, ať si teďka všechno hezky pěkne zlízne, parchant jeden“) a cieľ cesty: predĺžený víkend v Podhájskej v termáloch. Aby nevideli môj vydesený kukuč, pohoršenie a nemalý úžas v mojich očiach, radšej som sa len milo, hanblivo, ostýchavo usmiala, keď sa nám náhodou skrížili pohľady. Moja stratégia bola bezpochyby „efektívna“, lebo mi ponúkli víno a pozvali ma, aby som sa s nimi „zabavila“. Nadpriadli sme rozhovor; vyplynulo, že si našli na internete zľavnený pobyt v hoteli v Podhájskej a rozhodli sa urobiť si neplánovanú dámsku jazdu. Nápad vycestovať bol síce možno spontánny, ale zásoby vína a vodky si tuším nachystali už o mesiac dopredu. Tomu sa vraví intuícia ako hrom! Od Liberca toho stihli dosť veľa. Xena vo všetkom presadzovala svoj názor nezávisle od témy, ďalšia ju krotila, tretia nalievala a štvrtá bola zahriaknutá a najnormálnejšia. Šanca, že sa dostanú z Nových Zámkov alebo Štúrova do Podhájskej po svojich, bola podľa mňa mizivá. Ešteže existujú taxíky...Hoci tomu taxikárovi som rozhodne nič nezávidela. A recepčnému už vôbec. A potom k nám pristúpil v Břeclavi veľmi sympatický a príjemný, postarší pán z Čiech. Vyzeral asi na šesťdesiat. Dlho ticho neostalo- pán bol veľmi zhovorčivý a rozhľadený, bolo vidno, že má čosi v živote odžité. Vo svojich dvadsiatich rokoch emigroval do USA, tam začal pracovať, založil si rodinu a plne sa stotožnil s pracovnou morálkou a zákonmi tejto krajiny, zákonmi a zákazmi požívania alkoholu u mladistvých a na verejných priestranstvách, s uplatnením sa na trhu...V každom prípade (napokon, mne na to stačili dva roky v Španielsku, aby som sa cítila byť viac Španielka než Slovenka), po tak dlhom čase sa považoval za Američana a nie za Čecha. Ejha, narazila kosa na kameň! To bola voda na mlyn pre už aj tak bohato alkoholom nasiaknutú Xenu- dala sa na priamy útok! „Jak to můžete říct! Vždyť to je rouhaní! Fuj, že se nestydíte, takhle kydat na vlastní národ! A takhle urážet naše hospody a že jenom tláchame hubama a pak nic neděláme! Vždyť ti Američani dělaji ve světe samý zlo, zabíjejí se, nosej pistole a střílej na sebe na ulicích! Takovej hnus!“ Mne ten pán sadol, mali sme veľa spoločných tém na prebratie (naša debata bola samozrejme neustále prerušovaná otravnými a hlučnými komentármi). Zaujímavý človiečik. Nuž, vďačná za toto stretnutie, som si zároveň odniesla aj cenné ponaučenie: NIKDY, ale naozaj NIKDY nerozoberajte s opitými ľuďmi akékoľvek chúlostivé témy. Vlastenectvo, politika, ekonomika, náboženstvo...Všetko, čo poviete, môže byť použité proti vám. A úprimne som s tým pánom súcitila, že musí vydržať až do Štúrova...

Ako sa som o tom zmienila už v úvode, k mojim ďalším „príjemným“ záľubám spojených so železničnou dopravou je práve tajné odpočúvanie cudzích a výsostne súkromných rozhovorov ostatných.

Obsah a tón týchto rozhovorov sa líši  v závislosti od obdobia roka, a od časti dňa či mesiaca, v ktorom sa nachádzate. Na ranných spojoch väčšinou všetci dospávajú alebo snívajú s otvorenými očami a slúchadlami na ušiach. To býva celkom nuda. Cestovať poobednými a školskými spojmi je už lepšia zábava; vtedy sa vlakom presúvajú zdarma študenti a tí veru vedia prekvapiť. Šťavnatým a nevyberavým slovníkom ( v ktorom sa ešte „ty kokso“, „ty vole“, „to si zo mňa robíš prču“ považuje za slušné), odvážnym výzorom a inšpiratívnym štýlom obliekania, alebo aj siahodlhými a fundovanými diskusiami o vybavení mobilov, „appkách“, vychytávkach, tabletoch, výkone hracích konzol či autách, za ktorých odbornosť by sa prisámbohu nemusel hanbiť ani Stephen Hawking. Vtedy si skutočne pripadám akoby som bola sto rokov za opicami. Riešia sa aj móda, komplexy, vzťahy, láska, brigády v zahraničí, prázdniny u starých rodičov („Bože, to je taká nuda, nemajú tam žiadny signál, ale do kostola by ma dohnala aj v noci poslepiačky!“) a ako inak, klebety a ohováračky naše každodenné („počula si o tej babe zo 4.A? Vraj je v tom....“ „To je ale koza! Nechcela by som....A to má s frajerom?“). Čiže pokus nájsť odpovede na základné otázky ľudstva: Čo? Kde? Ako? Kedy? A s kým?

    

Nedávno som poobede išla vlakom do Bratislavy na jeden pracovný pohovor. S radosťou som nastúpila do jedného z tých nových, červeno-bielych jednopodlažných osobákov s exkluzívnym výhľadom na strechu nástupišťa, železničné stĺpy a drôty a na pokrývky ľudských hláv zahalených do čapíc, baretiek alebo svätožiary rozlietaných vlasov rôznych dĺžok, farieb a spracovaní. Pohodlne som sa usalašila pri okne a vytiahla z tašky motivačnú knihu s pevným úmyslom prelúskať z nej aspoň pár kapitol...

Až po Trnavu  ma sústredenie ani odhodlanie neopúšťali, hltala som malé čierne písmenká, občas pritakávajúc a občas krútiac hlavou nad štylizáciou viet podobných tým v šlabikári. Neupratané ako naša povala. Vtedy pristúpila do improvizovaného kupé rovnobežného s mojím dievčina, ktorá ma zaujala. Pekná svojím spôsobom; výrazné živé oči jej žiarili v tenkom červenom ráme okuliarov, nahodená bola do ležérne- elegantného štýlu, s krkom zababušeným vo vrstvenej tehlovočervenej šatke, a s čiernymi obopnutými džínsami s roztrhnutými kolenami pôsobila sčasti ako fiflena a sčasti tak nejako opustene. A keď k nej v Báhoni pristúpil jej kamarát, atmosféra sa viditeľne zmenila.

Poznáte tie rozhovory, v ktorom sa dvaja ľudia snažia tváriť uvoľnene a v pohode a rozoberajú nepodstatné veci typu: „Aké si mala Vianoce? Kde si slávil Silva? Čo si dostal pod stromček?“ A vy pritom VIETE, že sa za tými bezduchými zdvorilostnými otázkami ukrýva oveľa, ale oveľa viac...

„Motivačnú knihu. Mama mi dala.“

„A to sa aj dá čítať? Veď sú to samé kecy, všetko na jedno kopyto. Ja by som taký odpad nečítala.“ (Hm, hm, tak ďakujem. A to som si myslela, že môj vkus na knihy je fakt výnimočný...Strata ilúzií zabolí.)

„Ale vieš čo, dá sa. Je to celkom zaujímavé, taká sonda do duše. Mne sa to celkom páči. Pohoda.“

„A videl si ten kabát, čo mala Eva na sebe? Musela som sa smiať...“

„Áno, tiež som zíral. Hneď jak som ho videl, vravím si: veď ten má od nás z obchodu... Dobre drahý, vedľa som videl ten istý za polovicu...“

„Asi si zarobila na brigádach...Výpredaj?“

„Ani nie...A čo si robila cez prázdniny? Aj si bola s Martinom?“

„Čo ja viem...“ (Dlhá, váhavá odmlka. A ticho. Plné očakávania. Teraz to príde...) „Medzi nami je to také divné, komplikované. Sklamal ma, hrozne mi ublížil. Pohádali sme sa...“

„Takže ste sa rozišli?“

„Nie.  Prečo by sme sa mali? Ale myslela som si, že je iný, a je totálne nezrelý a nespoľahlivý.“

„A čo my?“

„My? Prosím Ťa, nechaj to tak...Myslela som si, že to chápeš. Ja to teraz fakt nechcem riešiť.“

„Veď sme spolu stále, a ten chuj Ťa iba rozčuľuje. Myslel som si, že keď sme boli k sebe v poslednom čase takí blízki...“ (Aha, tak preto to napätie. Tu k niečomu došlo. Minimálne k bozku alebo pekelne dlhému objatiu. Chudáčisko!) „Takže si s ním?“

„Nie. Nie som, Pozri sa, ja to teraz fakt nepotrebujem riešiť. Teraz sa potrebujem venovať v prvom rade sama sebe, chápeš? Ak chceš , môžeme spolu chodiť von, ako kamaráti, alebo si niekam sadnúť, ale fakt nechcem riešiť žiadne vzťahy ani chlapov ani nič podobné. Nechcem nás rozoberať.“

„Takže si si dala pauzu s Martinom? Rozišla si sa s ním?“

„Nie, nerozišla, ale už s ním nie som.“

„Tak preto máš na displeji vašu spoločnú fotku?“

„Martin odišiel na polroka študovať do Ruska, takže technicky vlastne ani spolu nie sme...Ja to fakt nechcem riešiť. Prosto s ním nie som, chápeš? Teraz sa potrebujem venovať sama sebe, chcem pracovať na svojich snoch, kašlem na chlapov.“

„Aha. Ty si ale alibistka. Si dobre trápna, strkáš hlavu do piesku ako dáky pštros.“

„To nie je pravda! Medzi nami je to komplikované a ono sa to proste ťažko vysvetľuje. Kurnik, myslela som si, že aspoň ty ma pochopíš. Čo to nechápeš? Mám Ťa rada, fakticky. Už s ním nie som. Vážne. Nechcem s ním byť.“

„Ty si ale zbabelec! Priznaj si to, dokelu! Ani s ním, ani bez neho...“

(Musela som tomu chalanovi dať za pravdu: pokiaľ sa s niekým „natvrdo“ nerozídete, nie ste technicky ešte stále spolu? A vie ten chudák, čo sa trasie niekde uprostred ruskej planiny, že už vlastne spolu nie sú? Alebo žije ešte stále v domnienke, že ho na Slovensku čaká frajerka a vľúdne udobrovanie po koncoročnej hádke? Čo vlastne toto dievča vyriešilo? Až som mala chuť zatriasť ňou, aby sa spamätala a uvedomila si, že pokiaľ aspoň jeden z páru verí, že s tým druhým chodí, je ten vzťah ešte stále oficiálny... Aha, prepáčte, nechala som sa príliš vtiahnuť do rozhovoru, ktorý sa ma ani netýka...O čom to vlastne momentálne čítam, doprdele?!)

„Nevidíš do toho, Je tam toho viacej, je to pre mňa hrozne ťažké. Naozaj o tom musíme hovoriť?“

„Kokos, toto som si o Tebe nemyslel.  Nemyslel som si, že si taká ako ostatné baby, čo sa s chlapom nerozídu pre istotu....len aby neboli sami...“

„To vôbec nie je pravda. Veď ja som SAMA. Povedala som Ti, že odišiel na polroka preč a že tu nie je! A medzi nami predsa nikdy k ničomu nedošlo...“

„Ak to berieš takto...pre mňa to nie je „nič“. (Čo, dofrasa, sa medzi nimi stalo??? Bola som zvedavá ako stará kofa na trhu...) Ja len že som stál pri Tebe a ty pri mne, kecali sme o všetkom, totálne si verili. Netvrď, že ku mne nič necítiš...“

„Môžeme to nechať tak? Ja to chcem takto. Sama. S Tebou ako kamarátom. Bez Martina. Už spolu nie sme...“

„Ako chceš, ale tým, že budeš ignorovať pravdu, sa len zapletieš čoraz viac...“

„Ja sa s ním rozchádzať nemusím, doženiem ho k tomu, aby sa on rozišiel so mnou. Určite mu dôjde, čo sa deje...“ (Fakt úžasná taktika, dievča. Máš frajera telepata!! Nevieš, že mužom treba hovoriť všetko po lopate?)

„Keď si normálne píšete? To je teda fakt úžasná taktika!“ (JA som telepatka!)

„Kašli na to, fakt sa o tom už nechcem baviť. Nemôžeme jednoducho dnes spolu stráviť kamarátsky deň v Blave? Asi sme sem ani nemali jazdiť...“

„Ok, posnažím sa, hoci si myslím, že podkopávaš samu seba. Nech je teda po Tvojom...“

A potom s jasnými ťažkosťami prešli na „bezpečnejšie“ a „všeobecnejšie“ témy, sem-tam náhodnou poznámkou zavadili o predchádzajúci rozhovor, ona uhýbajúc previnilo a vyhýbavo vyčítavému a užasnutému pohľadu jeho očí...A to ešte mali v Bratislave stráviť spolu zvyšok dňa, a hrať sa akoby sa nič nestalo, postaviť popoludnie na krehkej dohode obojstranne akceptovaného priateľstva...Neviem ako vy, ale ja keď som sa s mojím bývalým počas nášho prvého po- rozchodového výletu zhodla na tom, že ako kamarátom nám to klape omnoho lepšie a tvorili by sme mizerný pár a takto je nám omnoho lepšie (a celý deň nejavil ani tieň podozrenia a pokusov o dôvernosti z jednej či druhej strany), hádajte, kde sme skončili večer.... Pri pive a oblečení to rozhodne nebolo. J Počas celého vystupovania a dokonca aj pri kupovaní lístka na MHD som sa týmto dvom nechtiac lepila na päty a mala som obrovskú chuť dať tej babe zopár dobre mienených rád, ktorými by si ušetrila budúce trápenie (lebo jej postoj ju k tomu priam predurčuje...) Ale zaklapla som pusu ako taká rybička a tvárila sa ľahostajne, hoci v duchu by som ich najradšej sledovala po celej Bratislave. Niekedy je vyčkávacia taktika naozaj nanič a veci treba ukončiť rázne: buď- alebo! Sophiina voľba... A potom že odkiaľ čerpajú Rosamunde Pilcherová a Danielle Steelová inšpiráciu na svoje presladené romány... No z vlakov predsa!!!

     

Takže práve preto tak veľmi milujem cestovanie vlakom. Obohacuje ma, je plné nových dojmov a zážitkov, výnimočných ľudí, zrkadliacich nevyspytateľné cestičky života a križovatky osudu. Preto sa tak do vlakov vždy teším...

Na záver vám ponúkam zopár dobrých rád, ako príjemne stráviť čas nielen na našich , ale aj zahraničných železniciach...

1. Cestujte druhou triedou. Ľudia v nej sa menia rýchlejšie, spravidla je ich v nej aj viac a podľa môjho názoru je to aj bezpečnejšie než obsadiť si celý oddiel pre seba. Viac ľudí, viac kriku, viac hláv, viac bezpečia. Samozrejme, spolucestujúcich vyberajte s rozvahou a intuíciou. Avšak pravdepodobnosť, že sa nebudete nudiť a dozviete sa viac aj od ľudí, ktorí s vami priamo nerozprávajú, sa druhou triedou vysoko zvyšuje. A to „riziko“ za tú srandu určite stojí.

2. Stíšte si hlasitosť na MP3 prehrávači, slúchadlá si vysaďte a nasaďte si na tvár úsmev. Nemusia všetci počuť, že ste práve v hlbokej depresii, alebo cítiť ®rytmus (alebo ho aj počuť spievať!!) a hlasné  zvuky techna aj dve miesta od vás. Buďte za záhadných a neprezraďte hneď každému svoj vycibrený hudobný vkus. Radšej si vezmite knihu, noviny, učebnicu, usmejte sa a nevyhýbajte sa tomu pánovi či žene, ktorí si s vami práve skrížili pohľad. Úsmev je predsa to najmenej čo niekomu môžete darovať a najväčší dar predsa dostáva vždy ten, kto aj sám dáva. A úsmev za úsmev je dobrý obchod, nie?

3. Vychutnajte si pohľad z okna. Na mojich cestách sa vždy a znova opätovne presviedčam o tom, že to s našou prírodou a zverinou nie je také zlé, ako by sa ochranárom zdalo. V zime vidno bežne srnky, hravé a skákajúce jelenčeky na bielom snehu, poľné zajace a nad nimi krúžiace sokoly či menšie dravce. Na jar sú to bažanty, bociany, nezriedka aj žeriavy či lenivé a ťarbavé labute  nemotorne sa ponáhľajúce do rybníka, aby tam vystavili na obdiv celú svoju krásu a eleganciu. Vidíte, ako sa vám krajina mení pred očami, odhadzuje ťažkú bielu kožušinu a odieva sa do sviežej zelenej, do stromov obsypaných farebnými kvetmi, aby sa pod lúčmi ostrého letného slnka rozvlnili zlaté moria pšenice, raže, repky, slnečníc ako vystrihnutých z Van Goghovho obrazu...A vzápätí nastáva jeseň so svojou zemitou paletou a úžasnými farebným prelivmi. Vždy je na čo pozerať sa...

4. Buďte otvorení a zoznamujte sa. Spôsobov, ako možno vo vlaku nadpriasť rozhovor, je viacero:

- pomáhajte- s batožinou, pri podávaní vetrovky, keď niekomu uvoľňujete miesto. Za skúšku nič nedáte. Pridajte k tomu milý a prívetivý úsmev a drobnú pochvalu na kabát či šál. Alebo sa so záujmom opýtajte na niečo, čo vás na danom človeku zaujalo. Postrážte mu/ jej veci, keď potrebuje ísť na záchod. Z týchto nenápadných fráz sa môžu vykľuť skutočne skvostné a pôvabné debaty na množstvo tém, ktoré vydržia aj hodiny.

- pýtajte sa- na čas, na meškanie, kde ste, či by vám dotyčná osoba nevedela nájsť na internete informácie o prípoji, lebo sa bojíte, že ho zmeškáte...Ktovie, možno pokračujete rovnakou trasou a ona by vám obsadila miesto aj v prípoji. A možno stačí už len to, že viete, že všetky spoje idú načas ako majú...

- nadväzujte očný kontakt a napriamujte paže dopredu - reč pohľadov je často omnoho efektívnejšia a dokáže povedať oveľa viac než tisíce slov. Platí to aj vo vlaku. Určite ste už zažili situáciu, kedy ste chceli vyhodiť odpadky do koša pod okenným stolíkom a jediné vaše gesto- napriahnutá ruka- spôsobila, že cestujúci pri okne sa k vám naklonil a milo povedal: „Nechajte, dajte sem, ja to vyhodím.“ Alebo naopak, ten od okna potreboval podať lístok sprievodcovi. Tak ste ho posunuli až tam. A dobrý pocit a pohoda boli hneď na svete. Aj počiatočný bod na fajn konverzáciu.

- vtipná konverzácia so sprievodcom- dobre naladený sprievodca dokáže osviežiť náladu v každom vagóne. A pokiaľ sa šťastnou náhodou objaví aj vo vašom kupé a vystrúha každému milú poklonu, stačí poznámka: „Jejda, to je ale milý sprievodca, nemyslíte?“

- cestujte vlakom s deťmi- okrem toho, že pre deti  býva samotná jazda vlakom úžasným a neopakovateľným dobrodružstvom (kvôli krajine mihajúcej sa za oknom, železničným mostom ponad rieky alebo kvôli hláseniu a značeniu si jednotlivých staníc a napokon aj kvôli tmavým tunelom, do ktorých sa vagón vnorí ako nôž do masla), sú to práve deti, ktoré bývajú nosným trámom mnohých vlakových rozhovorov. Babičky s vnúčatami na ceste na východ, mamičky so škôlkarmi, to všetko sú kľúče k spomienkam útleho detstva každého z nás a vyplatí sa ich z času na čas oprášiť.

5. Dovoľte si načúvať rozhovorom iných. Možno sa  v situáciách, ktoré títo ľudia rozoberajú, nájdete tak trochu aj vy sami. A možno je ten rozhovor pre vás hotovým darom z nebies, lebo zistíte, že problém, o ktorom ste si mysleli, že trápi iba vás, trápi aj iných ľudí a že naň akoby zázrakom nájdete aj riešenie. Alebo ste možno v danej záležitosti príliš jednostranne zameraní a odrazu na ňu získate doposiaľ nový a nepoznaný uhol pohľadu. Náhody neexistujú a rady a odpovede na naše prosby k nám prichádzajú v rôznych podobách. Toto je jedna z nich...

6. Vážte si ľudí, s ktorými ste sa zoznámili. Počas svojho krátkeho života som vo vlaku spoznala a porozprávala sa s mnohými ľuďmi. V drvivej väčšine nepoznám ich mená, neviem, čím sa živia, odkiaľ pochádzajú a naše stretnutie sa už nikdy viac nezopakovalo. Na tom však vôbec nezáleží, Nie je nutné, aby tieto stretnutia prerástli v doživotné priateľstva či romantické lásky až za hrob. (Hoci keď sa tak stane, je to zázračné.) Pre mňa bol každý z nich milým a príjemným spoločníkom, ktorý mi prišiel do cesty, aby mi niekedy nastavil zrkadlo vlastných predsudkov, inokedy ma posilnil a poláskal na duši, povzbudil ma v tom, čo robím alebo mi bol učiteľom. Mnoho ľudí, ktorých som takto poznala, sa pre mňa stali vzorom životnej húževnatosti, vytrvalosti a schopnosti odolávať a prekonávať nástrahy osudu a udržať si vieru za akýchkoľvek tvrdých životných podmienok. Na jednu malú, krátku chvíľu našich životov sa naše chodníčky skrížili, aby sme si navzájom dali niečo, čo ten druhý potreboval. Radu, vylepšovák, láskavý pohľad, skúsenosti. Nádej a vôľu pokračovať.

Preto stojí za to cestovať. Preto stojí za to otvoriť sa ľuďom, spoznať ich, a nechať ich, aby aj oni spoznali nás. Veď napokon, náš život je ako vlak: nepoznáme cieľ svojej cesty ani konkrétny smer, lebo na to je ľudský osud príliš vratký a premenlivý; ale môžeme si byť istí, že ktokoľvek doň spolu s nami nastúpi, kúpil si lístok vopred, aby sa s nami podelil o malý kúštik svojho života a ovplyvnil ten náš.

Čo iné dodať, priatelia?

Prajem vám spolu so Železnicami Slovenskej republiky, aby ten váš vlak bol vždy bezpečný, chodil načas a najmä, aby bol plný tých najlepších a najzaujímavejších cestujúcich a spoločníkov na ceste do vášho cieľa!

Prajem vám príjemnú cestu!