Vraj dnešným dňom sa lúčime s tohtoročným predlhým letom. :-) Pamätám sa, ako som raz čítala krátku rozprávku o veľmi, veľmi smutnom a skormútenom kráľovi, ktorý prišiel o svoju lásku a ktorého nik nevedel rozosmiať, potešiť ani utešiť v jeho žiali. Až raz prišiel jeden mudrc a daroval mu jednoduchý zlatý prsteň, na ktorom bolo vyryté: "Všetko je pominuteľné. Nič nie je nekonečné a všetko sa raz skončí." A veru, po nejakom čase bolesť prešla a kráľ sa začal opäť usmievať- ale nikdy, ani v stave najväčšej radosti, najblýskavejšej slávy a najvyššej radosti, nezabúdal na to, že aj to raz pominie a naučil sa byť vo všetkom striedmy a pokorný...
Je možné, že Rubén Darío napísal túto filozofickú báseň práve na prelome leta a jesene. A je očividné, že možno, presne ako ten kráľ, sa až príliš zaoberal minulosťou či budúcnosťou a zabudol, že hoc všetko zmizne a obráti sa na prach, ešte stále nám zostáva...PRÍTOMNOSŤ. :-)
LO FATAL- POMINUTEĽNOSŤ
|
Dichoso el árbol,
que es apenas sensitivo,
y más la piedra
dura porque esa ya no siente,
pues no hay dolor
más grande que el dolor de ser vivo,
ni mayor
pesadumbre que la vida consciente.
Ser y no saber
nada, y ser sin rumbo cierto,
y el temor de
haber sido y un futuro terror...
Y el espanto
seguro de estar mañana muerto,
y sufrir por la
vida y por la sombra y por
lo que no
conocemos y apenas sospechamos,
y la carne que
tienta con sus frescos racimos,
y la tumba que
aguarda con sus fúnebres ramos,
¡y no saber adónde
vamos,
ni de dónde
venimos!...
|
Šťastný je strom,
lebo sotva niečo cíti,
a ešte viac
tvrdá skala, čo necíti vôbec nič;
lebo niet väčšej
bolesti než byť živý
ani väčšieho
bremena než precítiť život v každej jeho chvíli.
Existovať
a nič nevedieť, existovať a bezcieľne blúdiť,
obávať sa toho, čo
bolo i desivej budúcnosti, čo k nám sa vlúdi...
A hrôza
z istoty, že zajtra sa nemusíš prebudiť,
trpieť pre život,
pre jeho nástrahy a tiene
a pre to, čo
nepoznáme a sotva prepokladáme;
tu, aha, telo, čo
pokúša svojimi čerstvými pôvabmi
a tam, hľa,
truhla, čo vyčkáva so svojimi smútočnými kvetmi a hábami;
a najhoršie,
nevedieť, kam ideme,
ani odkiaľ sme
prišli...!
|
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára