Áno,
priznávam.
Rada
cestujem vlakom. A nielen preto, lebo má človek viac miesta pre nohy
a je to pohodlnejšie a rýchlejšie než cesta autobusom. Za prvé preto,
že sa môžem zoznámiť s novými ľuďmi a za druhé, lebo pri počúvaní
cudzích súkromných rozhovoroch sa dozviem veľmi veľa o tom, s kým to
vlastne cestujem.
Rada
vo vlaku spoznávam iných ľudí okolo mňa a rada načúvam ich rozhovorom (bez
toho, aby som do nich bola priamo zapojená). V autobuse je na to príliš
hlučno a bolo by okaté, keby som sa extrémne prudko nakláňala na jednu
stranu, nieto ešte medzi sedadlá ku samotným aktérom. O rozchádzajúcich sa
očiach a lá chameleón ani nehovoriac. (Žiaľbohu, ušami sa zatiaľ škúliť
nedá.) V aute je zasa jediný súkromný rozhovor, ktorý si môžem dovoliť, rozhovor
so šoférom, znaková reč za použitia prstov adresovaná zväčša ostatným šoférom
za sklom, alebo prinajhoršom vnútorný dialóg sama so sebou. No a uznajte,
tým sa predsa stráca všetko čaro. Lietadlá a lietanie síce milujem, no ale
kto by si objednával lietadlo na trasu Leopoldov- Bratislava? Veď by muselo
začať pristávať ešte skôr, než by vôbec vzlietlo...
Takže
s čistým svedomím konštatujem, že vlaky sú spolu s prostriedkami
mestskej hromadnej dopravy ideálne pre odpočúvanie cudzích rozhovorov. Oba totiž
spájajú ľudí. Sú pohodlné, v závislosti na počasí slúžia ako mraziareň
alebo sauna a v spojení s výtlkmi a šinutím koľají sa menia
na vibračnú plošinu a trampolínu v jednom. Vyskúšajte v lete.
Dobre sa v nich šíri zvuk, prievan, teplo, chlad a občas aj zápachy
zo záchoda, poprípade iných ľudských zdrojov. Výnimkou nebýva ani prvá trieda
IC vlaku, zažila som to na vlastnej koži. Jeden vagón, izolované malé kupé,
a dva nepoužiteľné záchody. Jeden zamknutý už z princípu,
a druhý upchatý a špinavý až tak, že vstup bol možný len na vlastné
riziko s arzenálom papierových vreckoviek (nuž, obložená misa má naozaj
veľa podôb) a chirurgickým rúškom na tvári.
To
ale vôbec nevadí, pretože práve tieto drobné „strasti“ cestovania pasažierov
zbližujú najviac. Nepríjemný sprievodca, nečakané meškanie vlaku, nervozita,
zdraženie lístkov, opitý spolucestujúci....je až zarážajúce, ako ľahko
a rýchlo sa my ľudia uvoľníme a otvoríme druhým práve pri zdieľaní
negatívnych zážitkov, kritiky, sťažností a pohoršenia. Občas mám reálny
pocit toho, že dnešný svet je celý naruby; kiežby nás spoločný úspech, šťastie,
zdravie, radosti života, dokázali zblížiť viac...
Okrem
toho vo vlaku rada spoznávam nových ľudí a nadväzujem rozhovory. Rada pozorujem
ľudí, ich gestá, úsmev, knihy, ktoré čítajú, pokúšam sa odhadnúť, akú hudbu počúvajú.
Tak napríklad dnes mi cesta z Brna ubehla tak rýchlo, že som skoro zabudla
vystúpiť v Bratislave. Pomohla som na stanici študentovi, vyplynulo, že je to
Španiel, študent medicíny v Budapešti a celú cestu sa nám nezavreli
ústa. Veľmi prínosný rozhovor. Okrem toho som dostala nevedomý tip na čítanie
od dievčiny sediacej pri dverách; kniha The
Art of Social Media od Guya
Kawasakiho musí byť očividne veľmi zábavná, keďže slečna sa najprv mierne
zamračila a potom vybuchla do hurónskeho smiechu. Pousmialo sa celé kupé. Dokonca
aj slúchadlá MP3 prehrávačov od smiechu nadskočili...Pri vystupovaní
a radení sa do kačacieho zástupu (pekne za sebou) smerom k východu
sme rozobrali dotykové mobily a ich prínos staršej generácii („ťahám po
tom rukami ako štetcom a aj tak ho nemôžem odblokovať“, „stále to pípa
a žiada potvrdiť aktualizácie, hrozná otrava!“ „zakopla som
o nabíjačku a mobil vyletel tiež, a jediné, čo sa ťahá na
displeji, sú vejáre rozbitého skla držiaceho pokope silou vôle“). Neskôr som sa
o tej panej dozvedela viac (ušlo sa nám miesto v rýchliku do Košíc)
a len som oči otvárala. Veľmi milá a príjemná pani doktorka, ktorej sa tak
ako každému smrteľníkovi nevyhýbajú zdravotné a pohybové problémy, ale
znáša ich s optimizmom a jej ubolené kolená ochutnali aj prach
Kilimandžára a zjazdili cesty po Islande. Kým ostatní účastníci zájazdu
behali po sopkách a skúmali, ktoré sú činné a ktoré nie, ona sa na
vlastnú päsť vydala so stanom a bicyklom po ostrove. Klobúk dole. Moja
dnešná cesta vlakom bola skutočne prekvapivá, úžasná a výnimočná.
Avšak
nie vždy je to takéto. Medzi moje pamätné cesty vlakom sa radí nočná jazda do
Tatier s mamou a sestrou polnočným rýchlikom. Boli sme mladšie
a vôôôôbec sa nám nechcelo. „Pospíte si, polnočák je pohoda, málo ľudí,
božský pokoj na chodbách...“ Akurát tak v sne. Na prvý pohľad bolo jasné, že nastalo
sťahovanie národa na východ. Najmä tej rómskej menšiny. Keďže mama nekúpila
miestenky, striedali sme sa v spánku a v sede na cestovnej taške
na chodbe pred záchodom. Počula som rinčanie fľaše, krik, celú noc sa ľudia
presúvali sem a tam, dupotali, alkohol nechýbal...A samozrejme, ako inak,
všetci vystúpili v Poprade. Tam, kde aj my. Keď sme dorazili
k maminej tete, okamžite sme asi o štvrtej ráno padli do postele.
A potom sme pre zmenu skoro dorazili mamu, keď nás deviatej zobudila
nabudená na túru a naspídovaná kávou. Túra potom vyzerala ako pochod
dvoch zombíkov za jediným preživším členom posádky. Tatranská atrakcia.
Ďalšou
nezabudnuteľnou cestou pre mňa bola trasa Brno- Bratislava. Iný vlak, iný deň,
iné kupé. Len čo som doňho vstúpila, všimla som si nadmieru bujarú
a uvoľnenú náladu starších štyroch dám usadených pri okne. „Dobrý deň,
máte tu voľné?“ „Ne, nemáme, my jedeme do Nových Zámků, máme
rezervovány jízdenky. Jěšte nás odtud vyhodí, holky. Vždyť my jsme si to zaplatili.“
„Jo, klídek, nic si z ní nedělejte, sedněte si.“ „A máte jízdenku? Protože
my jsme si zaplatili,“ opakovala dookola agresívne tá blonďavá žena, staršia
a prefarbenejšia verzia Xeny v bojovej nálade, v bode tesne pred
začatím bitky. Tiahlo z nej ako zo suda, alkohol jej stúpol do hlavy
a dodal jej odvahu myslieť si, že pojedla všetku múdrosť sveta, všetko vie
najlepšie a že nastal čas povedať každú svoju myšlienku nahlas. Tak som sa
usadila, vehementne ignorovala dotyčnú osobu, a nechtiac počúvala ich
rozhovor (a rátala fľaše, ktoré sa striedavo objavovali a mizli
v jednej či druhej taške). - Dievčatá si dali fakt do nosa, pomyslela som
si pri pohľade na prázdnu sedemdecovku vodky a rovnako rýchlo sa
vyprázdňujúcu fľašu bieleho. Došlo na „sladké spomienky našeho mládí“, skutočné
aj vymyslené pracovné úspechy, krátke sukničky („to jsem ještě měla figuru
a ten zadeček!“), svadby, deti a rozvody („Jo, s ním to bylo
jako za trest, ať si teďka všechno hezky pěkne zlízne, parchant jeden“)
a cieľ cesty: predĺžený víkend v Podhájskej v termáloch. Aby
nevideli môj vydesený kukuč, pohoršenie a nemalý úžas v mojich
očiach, radšej som sa len milo, hanblivo, ostýchavo usmiala, keď sa nám náhodou
skrížili pohľady. Moja stratégia bola bezpochyby „efektívna“, lebo mi ponúkli
víno a pozvali ma, aby som sa s nimi „zabavila“. Nadpriadli sme
rozhovor; vyplynulo, že si našli na internete zľavnený pobyt v hoteli v Podhájskej
a rozhodli sa urobiť si neplánovanú dámsku jazdu. Nápad vycestovať bol
síce možno spontánny, ale zásoby vína a vodky si tuším nachystali už
o mesiac dopredu. Tomu sa vraví intuícia ako hrom! Od Liberca toho stihli
dosť veľa. Xena vo všetkom presadzovala svoj názor nezávisle od témy, ďalšia ju
krotila, tretia nalievala a štvrtá bola zahriaknutá
a najnormálnejšia. Šanca, že sa dostanú z Nových Zámkov alebo Štúrova
do Podhájskej po svojich, bola podľa mňa mizivá. Ešteže existujú taxíky...Hoci
tomu taxikárovi som rozhodne nič nezávidela. A recepčnému už vôbec.
A potom k nám pristúpil v Břeclavi veľmi sympatický
a príjemný, postarší pán z Čiech. Vyzeral asi na šesťdesiat. Dlho
ticho neostalo- pán bol veľmi zhovorčivý a rozhľadený, bolo vidno, že má
čosi v živote odžité. Vo svojich dvadsiatich rokoch emigroval do USA, tam
začal pracovať, založil si rodinu a plne sa stotožnil s pracovnou morálkou
a zákonmi tejto krajiny, zákonmi a zákazmi požívania alkoholu u mladistvých
a na verejných priestranstvách, s uplatnením sa na trhu...V každom
prípade (napokon, mne na to stačili dva roky v Španielsku, aby som sa
cítila byť viac Španielka než Slovenka), po tak dlhom čase sa považoval za
Američana a nie za Čecha. Ejha, narazila kosa na kameň! To bola voda na
mlyn pre už aj tak bohato alkoholom nasiaknutú Xenu- dala sa na priamy útok!
„Jak to můžete říct! Vždyť to je rouhaní! Fuj, že se nestydíte, takhle kydat
na vlastní národ! A takhle urážet naše hospody a že jenom tláchame
hubama a pak nic neděláme! Vždyť ti Američani dělaji ve světe samý zlo,
zabíjejí se, nosej pistole a střílej na sebe na ulicích! Takovej hnus!“
Mne ten pán sadol, mali sme veľa spoločných tém na prebratie (naša debata bola
samozrejme neustále prerušovaná otravnými a hlučnými komentármi).
Zaujímavý človiečik. Nuž, vďačná za toto stretnutie, som si zároveň odniesla aj
cenné ponaučenie: NIKDY, ale naozaj NIKDY nerozoberajte s opitými ľuďmi
akékoľvek chúlostivé témy. Vlastenectvo, politika, ekonomika, náboženstvo...Všetko,
čo poviete, môže byť použité proti vám. A úprimne som s tým pánom súcitila,
že musí vydržať až do Štúrova...
Ako
sa som o tom zmienila už v úvode, k mojim ďalším „príjemným“
záľubám spojených so železničnou dopravou je práve tajné odpočúvanie cudzích
a výsostne súkromných rozhovorov ostatných.
Obsah
a tón týchto rozhovorov sa líši
v závislosti od obdobia roka, a od časti dňa či mesiaca,
v ktorom sa nachádzate. Na ranných spojoch väčšinou všetci dospávajú alebo
snívajú s otvorenými očami a slúchadlami na ušiach. To býva celkom
nuda. Cestovať poobednými a školskými spojmi je už lepšia zábava; vtedy sa
vlakom presúvajú zdarma študenti a tí veru vedia prekvapiť. Šťavnatým
a nevyberavým slovníkom ( v ktorom sa ešte „ty kokso“, „ty vole“, „to
si zo mňa robíš prču“ považuje za slušné), odvážnym výzorom
a inšpiratívnym štýlom obliekania, alebo aj siahodlhými a fundovanými
diskusiami o vybavení mobilov, „appkách“, vychytávkach, tabletoch, výkone
hracích konzol či autách, za ktorých odbornosť by sa prisámbohu nemusel hanbiť
ani Stephen Hawking. Vtedy si skutočne pripadám akoby som bola sto rokov za
opicami. Riešia sa aj móda, komplexy, vzťahy, láska, brigády v zahraničí,
prázdniny u starých rodičov („Bože, to je taká nuda, nemajú tam žiadny
signál, ale do kostola by ma dohnala aj v noci poslepiačky!“) a ako inak,
klebety a ohováračky naše každodenné („počula si o tej babe zo 4.A?
Vraj je v tom....“ „To je ale koza! Nechcela by som....A to má
s frajerom?“). Čiže pokus nájsť odpovede na základné otázky ľudstva: Čo?
Kde? Ako? Kedy? A s kým?
Nedávno
som poobede išla vlakom do Bratislavy na jeden pracovný pohovor. S radosťou som
nastúpila do jedného z tých nových, červeno-bielych jednopodlažných osobákov
s exkluzívnym výhľadom na strechu nástupišťa, železničné stĺpy
a drôty a na pokrývky ľudských hláv zahalených do čapíc, baretiek
alebo svätožiary rozlietaných vlasov rôznych dĺžok, farieb a spracovaní.
Pohodlne som sa usalašila pri okne a vytiahla z tašky motivačnú knihu
s pevným úmyslom prelúskať z nej aspoň pár kapitol...
Až
po Trnavu ma sústredenie ani odhodlanie
neopúšťali, hltala som malé čierne písmenká, občas pritakávajúc a občas
krútiac hlavou nad štylizáciou viet podobných tým v šlabikári. Neupratané
ako naša povala. Vtedy pristúpila do improvizovaného kupé rovnobežného
s mojím dievčina, ktorá ma zaujala. Pekná svojím spôsobom; výrazné živé
oči jej žiarili v tenkom červenom ráme okuliarov, nahodená bola do
ležérne- elegantného štýlu, s krkom zababušeným vo vrstvenej
tehlovočervenej šatke, a s čiernymi obopnutými džínsami
s roztrhnutými kolenami pôsobila sčasti ako fiflena a sčasti tak
nejako opustene. A keď k nej v Báhoni pristúpil jej kamarát,
atmosféra sa viditeľne zmenila.
Poznáte
tie rozhovory, v ktorom sa dvaja ľudia snažia tváriť uvoľnene
a v pohode a rozoberajú nepodstatné veci typu: „Aké si mala Vianoce?
Kde si slávil Silva? Čo si dostal pod stromček?“ A vy pritom VIETE, že sa
za tými bezduchými zdvorilostnými otázkami ukrýva oveľa, ale oveľa viac...
„Motivačnú
knihu. Mama mi dala.“
„A
to sa aj dá čítať? Veď sú to samé kecy, všetko na jedno kopyto. Ja by som taký
odpad nečítala.“ (Hm, hm, tak ďakujem. A to som si myslela, že môj vkus na knihy je fakt výnimočný...Strata ilúzií zabolí.)
„Ale
vieš čo, dá sa. Je to celkom zaujímavé, taká sonda do duše. Mne sa to celkom
páči. Pohoda.“
„A
videl si ten kabát, čo mala Eva na sebe? Musela som sa smiať...“
„Áno,
tiež som zíral. Hneď jak som ho videl, vravím si: veď ten má od nás
z obchodu... Dobre drahý, vedľa som videl ten istý za polovicu...“
„Asi
si zarobila na brigádach...Výpredaj?“
„Ani
nie...A čo si robila cez prázdniny? Aj si bola s Martinom?“
„Čo
ja viem...“ (Dlhá, váhavá odmlka. A ticho. Plné očakávania. Teraz to
príde...) „Medzi nami je to také divné, komplikované. Sklamal ma, hrozne mi
ublížil. Pohádali sme sa...“
„Takže
ste sa rozišli?“
„Nie. Prečo by sme sa mali? Ale myslela som si, že
je iný, a je totálne nezrelý a nespoľahlivý.“
„A
čo my?“
„My?
Prosím Ťa, nechaj to tak...Myslela som si, že to chápeš. Ja to teraz fakt
nechcem riešiť.“
„Veď
sme spolu stále, a ten chuj Ťa iba rozčuľuje. Myslel som si, že keď sme
boli k sebe v poslednom čase takí blízki...“ (Aha, tak preto to
napätie. Tu k niečomu došlo. Minimálne k bozku alebo pekelne dlhému
objatiu. Chudáčisko!) „Takže si s ním?“
„Nie.
Nie som, Pozri sa, ja to teraz fakt nepotrebujem riešiť. Teraz sa potrebujem
venovať v prvom rade sama sebe, chápeš? Ak chceš , môžeme spolu chodiť
von, ako kamaráti, alebo si niekam sadnúť, ale fakt nechcem riešiť žiadne
vzťahy ani chlapov ani nič podobné. Nechcem nás rozoberať.“
„Takže
si si dala pauzu s Martinom? Rozišla si sa s ním?“
„Nie,
nerozišla, ale už s ním nie som.“
„Tak
preto máš na displeji vašu spoločnú fotku?“
„Martin
odišiel na polroka študovať do Ruska, takže technicky vlastne ani spolu nie
sme...Ja to fakt nechcem riešiť. Prosto s ním nie som, chápeš? Teraz sa
potrebujem venovať sama sebe, chcem pracovať na svojich snoch, kašlem na
chlapov.“
„Aha.
Ty si ale alibistka. Si dobre trápna, strkáš hlavu do piesku ako dáky pštros.“
„To
nie je pravda! Medzi nami je to komplikované a ono sa to proste ťažko
vysvetľuje. Kurnik, myslela som si, že aspoň ty ma pochopíš. Čo to nechápeš?
Mám Ťa rada, fakticky. Už s ním nie som. Vážne. Nechcem s ním byť.“
„Ty
si ale zbabelec! Priznaj si to, dokelu! Ani s ním, ani bez neho...“
(Musela
som tomu chalanovi dať za pravdu: pokiaľ sa s niekým „natvrdo“ nerozídete,
nie ste technicky ešte stále spolu? A vie ten chudák, čo sa trasie niekde
uprostred ruskej planiny, že už vlastne spolu nie sú? Alebo žije ešte stále
v domnienke, že ho na Slovensku čaká frajerka a vľúdne udobrovanie po
koncoročnej hádke? Čo vlastne toto dievča vyriešilo? Až som mala chuť zatriasť
ňou, aby sa spamätala a uvedomila si, že pokiaľ aspoň jeden z páru
verí, že s tým druhým chodí, je ten vzťah ešte stále oficiálny... Aha,
prepáčte, nechala som sa príliš vtiahnuť do rozhovoru, ktorý sa ma ani
netýka...O čom to vlastne momentálne čítam, doprdele?!)
„Nevidíš
do toho, Je tam toho viacej, je to pre mňa hrozne ťažké. Naozaj o tom
musíme hovoriť?“
„Kokos,
toto som si o Tebe nemyslel.
Nemyslel som si, že si taká ako ostatné baby, čo sa s chlapom nerozídu
pre istotu....len aby neboli sami...“
„To
vôbec nie je pravda. Veď ja som SAMA. Povedala som Ti, že odišiel na polroka
preč a že tu nie je! A medzi nami predsa nikdy k ničomu
nedošlo...“
„Ak
to berieš takto...pre mňa to nie je „nič“. (Čo, dofrasa, sa medzi nimi stalo???
Bola som zvedavá ako stará kofa na trhu...) Ja len že som stál pri Tebe
a ty pri mne, kecali sme o všetkom, totálne si verili. Netvrď, že ku
mne nič necítiš...“
„Môžeme
to nechať tak? Ja to chcem takto. Sama. S Tebou ako kamarátom. Bez
Martina. Už spolu nie sme...“
„Ako
chceš, ale tým, že budeš ignorovať pravdu, sa len zapletieš čoraz viac...“
„Ja
sa s ním rozchádzať nemusím, doženiem ho k tomu, aby sa on rozišiel
so mnou. Určite mu dôjde, čo sa deje...“ (Fakt úžasná taktika, dievča. Máš
frajera telepata!! Nevieš, že mužom treba hovoriť všetko po lopate?)
„Keď
si normálne píšete? To je teda fakt úžasná taktika!“ (JA som telepatka!)
„Kašli
na to, fakt sa o tom už nechcem baviť. Nemôžeme jednoducho dnes spolu
stráviť kamarátsky deň v Blave? Asi sme sem ani nemali jazdiť...“
„Ok,
posnažím sa, hoci si myslím, že podkopávaš samu seba. Nech je teda po
Tvojom...“
A potom
s jasnými ťažkosťami prešli na „bezpečnejšie“ a „všeobecnejšie“ témy,
sem-tam náhodnou poznámkou zavadili o predchádzajúci rozhovor, ona
uhýbajúc previnilo a vyhýbavo vyčítavému a užasnutému pohľadu jeho očí...A
to ešte mali v Bratislave stráviť spolu zvyšok dňa, a hrať sa akoby
sa nič nestalo, postaviť popoludnie na krehkej dohode obojstranne akceptovaného
priateľstva...Neviem ako vy, ale ja keď som sa s mojím bývalým počas nášho
prvého po- rozchodového výletu zhodla na tom, že ako kamarátom nám to klape
omnoho lepšie a tvorili by sme mizerný pár a takto je nám omnoho
lepšie (a celý deň nejavil ani tieň podozrenia a pokusov o dôvernosti
z jednej či druhej strany), hádajte, kde sme skončili večer.... Pri pive
a oblečení to rozhodne nebolo. J Počas
celého vystupovania a dokonca aj pri kupovaní lístka na MHD som sa týmto
dvom nechtiac lepila na päty a mala som obrovskú chuť dať tej babe zopár
dobre mienených rád, ktorými by si ušetrila budúce trápenie (lebo jej postoj ju
k tomu priam predurčuje...) Ale zaklapla som pusu ako taká rybička
a tvárila sa ľahostajne, hoci v duchu by som ich najradšej sledovala
po celej Bratislave. Niekedy je vyčkávacia taktika naozaj nanič a veci
treba ukončiť rázne: buď- alebo! Sophiina voľba... A potom že odkiaľ
čerpajú Rosamunde Pilcherová a Danielle Steelová inšpiráciu na svoje
presladené romány... No z vlakov predsa!!!
Takže
práve preto tak veľmi milujem cestovanie vlakom. Obohacuje ma, je plné nových
dojmov a zážitkov, výnimočných ľudí, zrkadliacich nevyspytateľné cestičky
života a križovatky osudu. Preto sa tak do vlakov vždy teším...
Na
záver vám ponúkam zopár dobrých rád, ako príjemne stráviť čas nielen na našich ,
ale aj zahraničných železniciach...
1. Cestujte
druhou triedou. Ľudia v nej sa menia rýchlejšie, spravidla je ich v nej
aj viac a podľa môjho názoru je to aj bezpečnejšie než obsadiť si celý
oddiel pre seba. Viac ľudí, viac kriku, viac hláv, viac bezpečia. Samozrejme,
spolucestujúcich vyberajte s rozvahou a intuíciou. Avšak
pravdepodobnosť, že sa nebudete nudiť a dozviete sa viac aj od ľudí, ktorí
s vami priamo nerozprávajú, sa druhou triedou vysoko zvyšuje. A to „riziko“
za tú srandu určite stojí.
2. Stíšte si
hlasitosť na MP3 prehrávači, slúchadlá si vysaďte a nasaďte si na tvár
úsmev. Nemusia
všetci počuť, že ste práve v hlbokej depresii, alebo cítiť ®rytmus (alebo
ho aj počuť spievať!!) a hlasné
zvuky techna aj dve miesta od vás. Buďte za záhadných a neprezraďte
hneď každému svoj vycibrený hudobný vkus. Radšej si vezmite knihu, noviny,
učebnicu, usmejte sa a nevyhýbajte sa tomu pánovi či žene, ktorí si
s vami práve skrížili pohľad. Úsmev je predsa to najmenej čo niekomu
môžete darovať a najväčší dar predsa dostáva vždy ten, kto aj sám dáva.
A úsmev za úsmev je dobrý obchod, nie?
3.
Vychutnajte si pohľad z okna. Na mojich cestách sa vždy a znova
opätovne presviedčam o tom, že to s našou prírodou a zverinou
nie je také zlé, ako by sa ochranárom zdalo. V zime vidno bežne srnky,
hravé a skákajúce jelenčeky na bielom snehu, poľné zajace a nad nimi
krúžiace sokoly či menšie dravce. Na jar sú to bažanty, bociany, nezriedka aj
žeriavy či lenivé a ťarbavé labute
nemotorne sa ponáhľajúce do rybníka, aby tam vystavili na obdiv celú
svoju krásu a eleganciu. Vidíte, ako sa vám krajina mení pred očami,
odhadzuje ťažkú bielu kožušinu a odieva sa do sviežej zelenej, do stromov
obsypaných farebnými kvetmi, aby sa pod lúčmi ostrého letného slnka rozvlnili
zlaté moria pšenice, raže, repky, slnečníc ako vystrihnutých z Van
Goghovho obrazu...A vzápätí nastáva jeseň so svojou zemitou paletou
a úžasnými farebným prelivmi. Vždy je na čo pozerať sa...
4. Buďte
otvorení a zoznamujte sa. Spôsobov, ako možno vo vlaku nadpriasť rozhovor,
je viacero:
- pomáhajte-
s batožinou, pri podávaní vetrovky, keď niekomu uvoľňujete miesto. Za
skúšku nič nedáte. Pridajte k tomu milý a prívetivý úsmev a drobnú
pochvalu na kabát či šál. Alebo sa so záujmom opýtajte na niečo, čo vás na
danom človeku zaujalo. Postrážte mu/ jej veci, keď potrebuje ísť na záchod.
Z týchto nenápadných fráz sa môžu vykľuť skutočne skvostné a pôvabné
debaty na množstvo tém, ktoré vydržia aj hodiny.
- pýtajte sa- na čas, na
meškanie, kde ste, či by vám dotyčná osoba nevedela nájsť na internete
informácie o prípoji, lebo sa bojíte, že ho zmeškáte...Ktovie, možno
pokračujete rovnakou trasou a ona by vám obsadila miesto aj v prípoji.
A možno stačí už len to, že viete, že všetky spoje idú načas ako majú...
- nadväzujte
očný kontakt a napriamujte paže dopredu - reč pohľadov je často omnoho
efektívnejšia a dokáže povedať oveľa viac než tisíce slov. Platí to aj vo
vlaku. Určite ste už zažili situáciu, kedy ste chceli vyhodiť odpadky do koša
pod okenným stolíkom a jediné vaše gesto- napriahnutá ruka- spôsobila, že
cestujúci pri okne sa k vám naklonil a milo povedal: „Nechajte, dajte
sem, ja to vyhodím.“ Alebo naopak, ten od okna potreboval podať lístok
sprievodcovi. Tak ste ho posunuli až tam. A dobrý pocit a pohoda boli
hneď na svete. Aj počiatočný bod na fajn konverzáciu.
- vtipná
konverzácia so sprievodcom- dobre naladený sprievodca dokáže osviežiť náladu v každom
vagóne. A pokiaľ sa šťastnou náhodou objaví aj vo vašom kupé a vystrúha
každému milú poklonu, stačí poznámka: „Jejda, to je ale milý sprievodca, nemyslíte?“
- cestujte
vlakom s deťmi- okrem toho, že pre deti
býva samotná jazda vlakom úžasným a neopakovateľným dobrodružstvom
(kvôli krajine mihajúcej sa za oknom, železničným mostom ponad rieky alebo
kvôli hláseniu a značeniu si jednotlivých staníc a napokon aj kvôli tmavým
tunelom, do ktorých sa vagón vnorí ako nôž do masla), sú to práve deti, ktoré
bývajú nosným trámom mnohých vlakových rozhovorov. Babičky s vnúčatami na ceste
na východ, mamičky so škôlkarmi, to všetko sú kľúče k spomienkam útleho
detstva každého z nás a vyplatí sa ich z času na čas oprášiť.
5. Dovoľte
si načúvať rozhovorom iných. Možno sa v situáciách, ktoré títo ľudia rozoberajú,
nájdete tak trochu aj vy sami. A možno je ten rozhovor pre vás hotovým
darom z nebies, lebo zistíte, že problém, o ktorom ste si mysleli, že
trápi iba vás, trápi aj iných ľudí a že naň akoby zázrakom nájdete aj
riešenie. Alebo ste možno v danej záležitosti príliš jednostranne zameraní
a odrazu na ňu získate doposiaľ nový a nepoznaný uhol pohľadu. Náhody
neexistujú a rady a odpovede na naše prosby k nám prichádzajú
v rôznych podobách. Toto je jedna z nich...
6. Vážte si
ľudí, s ktorými ste sa zoznámili. Počas svojho krátkeho života som vo vlaku
spoznala a porozprávala sa s mnohými ľuďmi. V drvivej väčšine
nepoznám ich mená, neviem, čím sa živia, odkiaľ pochádzajú a naše
stretnutie sa už nikdy viac nezopakovalo. Na tom však vôbec nezáleží, Nie je
nutné, aby tieto stretnutia prerástli v doživotné priateľstva či
romantické lásky až za hrob. (Hoci keď sa tak stane, je to zázračné.) Pre mňa
bol každý z nich milým a príjemným spoločníkom, ktorý mi prišiel do
cesty, aby mi niekedy nastavil zrkadlo vlastných predsudkov, inokedy ma
posilnil a poláskal na duši, povzbudil ma v tom, čo robím alebo mi
bol učiteľom. Mnoho ľudí, ktorých som takto poznala, sa pre mňa stali vzorom
životnej húževnatosti, vytrvalosti a schopnosti odolávať a prekonávať
nástrahy osudu a udržať si vieru za akýchkoľvek tvrdých životných podmienok.
Na jednu malú, krátku chvíľu našich životov sa naše chodníčky skrížili, aby sme
si navzájom dali niečo, čo ten druhý potreboval. Radu, vylepšovák, láskavý
pohľad, skúsenosti. Nádej a vôľu pokračovať.
Preto stojí
za to cestovať. Preto stojí za to otvoriť sa ľuďom, spoznať ich, a nechať ich,
aby aj oni spoznali nás. Veď napokon, náš život je ako vlak: nepoznáme cieľ
svojej cesty ani konkrétny smer, lebo na to je ľudský osud príliš vratký
a premenlivý; ale môžeme si byť istí, že ktokoľvek doň spolu s nami
nastúpi, kúpil si lístok vopred, aby sa s nami podelil o malý kúštik svojho
života a ovplyvnil ten náš.
Čo iné
dodať, priatelia?
Prajem vám
spolu so Železnicami Slovenskej republiky, aby ten váš vlak bol vždy bezpečný,
chodil načas a najmä, aby bol plný tých najlepších
a najzaujímavejších cestujúcich a spoločníkov na ceste do vášho
cieľa!
Prajem vám príjemnú cestu!
