Stránky

piatok 15. júna 2018

Rubén Darío: CANCIÓN DE OTOÑO DE PRIMAVERA(Jesenná pieseň v čase jari) - báseň/ poema


                                                 

    Spomienky Rubéna Daría, nikaragujského básnika, z roku 1905, keď si pripomínal dávne lásky svojej zašlej mladosti (a prihliadajúc na posledné verše, chuť na lásku ho neprešla ani s pribúdajúcim vekom...:-))

       Canción de otono en primavera- Jesenná pieseň v čase jari

           

 Juventud, divino tesoro,
¡ya te vas para no volver!
Cuando quiero llorar, no lloro...
y a veces lloro sin querer...

Plural ha sido la celeste
historia de mi corazón.
Era una dulce niña, en este
mundo de duelo y de aflicción.

Miraba como el alba pura;
sonreía como una flor.
Era su cabellera obscura
hecha de noche y de dolor.

Yo era tímido como un niño.
Ella, naturalmente, fue,
para mi amor hecho de armiño,
Herodías y Salomé...

Juventud, divino tesoro,
¡ya te vas para no volver!
Cuando quiero llorar, no lloro...
y a veces lloro sin querer...

Y más consoladora y más
halagadora y expresiva,
la otra fue más sensitiva
cual no pensé encontrar jamás.

Pues a su continua ternura
una pasión violenta unía.
En un peplo de gasa pura
una bacante se envolvía...

En sus brazos tomó mi ensueño
y lo arrulló como a un bebé...
Y te mató, triste y pequeño,
falto de luz, falto de fe...

Juventud, divino tesoro,
¡te fuiste para no volver!
Cuando quiero llorar, no lloro...
y a veces lloro sin querer...

Otra juzgó que era mi boca
el estuche de su pasión;
y que me roería, loca,
con sus dientes el corazón.

Poniendo en un amor de exceso
la mira de su voluntad,
mientras eran abrazo y beso
síntesis de la eternidad;

y de nuestra carne ligera
imaginar siempre un Edén,
sin pensar que la Primavera
y la carne acaban también...

Juventud, divino tesoro,
¡ya te vas para no volver!
Cuando quiero llorar, no lloro...
y a veces lloro sin querer.

¡Y las demás! En tantos climas,
en tantas tierras siempre son,
si no pretextos de mis rimas
fantasmas de mi corazón.

En vano busqué a la princesa
que estaba triste de esperar.
La vida es dura. Amarga y pesa.
¡Ya no hay princesa que cantar!

Mas a pesar del tiempo terco,
mi sed de amor no tiene fin;
con el cabello gris, me acerco
a los rosales del jardín...

Juventud, divino tesoro,
¡ya te vas para no volver!
Cuando quiero llorar, no lloro...
y a veces lloro sin querer...
¡Mas es mía el Alba de oro!

Mladosť, božský poklad,
odchádzaš a viac sa nevrátiš!
Keď plakať chcem, nemôžem...
a niekedy sa nechtiac rozplačem...

Všetky moje príbehy srdca
písali sa vždy v množnom čísle.
Moja detská láska bola sladká deva
v tomto svete plnom bolesti a zármutku.

V jej očiach sa zračil jasný svit;
jej úsmev bol sťa kvet.
Jej tmavé vlasy
utkané boli z tmy noci a zo žiaľu.

A ja, vtedy zakríknutý malý chlapec.
Samozrejme bola pre mňa
láskou odetou v kožušine,
podobná Herodías a Salomé... 

Mladosť, božský poklad,
odchádzaš a viac sa nevrátiš!
Keď plakať chcem, nemôžem...
a niekedy sa nechtiac rozplačem...

A tá druhá bola mi útechou, vábila,
lákala, nechýbal jej dar slova;
najcitlivejšia bytosť,
akú ešte sotvakedy objavím znova.

Lebo k jej neskonalej nehe
pripájala sa prudká vášeň.
Za šibalkou v čírom závoji
ukrývala sa nerestnica....

Vo svojom náručí uspávala moje sny
a kolísala ich ako batoľa...
A ja som ťa zabil, malú a smutnú,
vzal som Ti svetlo, vieru,
a uvrhol ťa do tmy...

Mladosť, božský poklad,
odchádzaš a viac sa nevrátiš!
Keď plakať chcem, nemôžem...
a niekedy sa nechtiac rozplačem...

Iná si myslela, že moje ústa
sú útočiskom jej vášne;
a že zubami mi, šialená,
zahryzne do srdca.

Vkladala do lásky priveľa
svojej vôle a zámerov,
mysliac si stále, že objatie a bozk
sú splynutím večnosti;

a v našich slabých telách je
vždy brána do raja;
zabudla ale, že všetko raz skončí,
aj telo, aj jar, so zemou sa raz mieša a spája...

Mladosť, božský poklad,
odchádzaš a viac sa nevrátiš!
Keď plakať chcem, nemôžem...
a niekedy sa nechtiac rozplačem...

A tie ostatné!
Z cudzích krajov a v cudzích podnebiach
predsa len nie sú mi nič viac
než len námet pre moje rýmy
a prízraky v mojom srdci.

Márne hľadal som tú princeznú,
čo od čakania zosmutnela.
Život je tvrdý. Roztrpčí a dušu oťažieva.
Už niet komu spievať!

A hoci čas neúprosne plynie,
môj smäd po láske nezahynie;
a hoc´pýšim sa vo vlasoch šedinami,
stále sa rád túlam ružovými sadmi...

Mladosť, božský poklad,
odchádzaš a viac sa nevrátiš!
Keď plakať chcem, nemôžem...
a niekedy sa nechtiac rozplačem...
Jediné, čo mi patrí navždy, je zlatý úsvit dňa!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára