Spomienky Rubéna Daría, nikaragujského básnika, z roku 1905, keď si pripomínal dávne lásky svojej zašlej mladosti (a prihliadajúc na posledné verše, chuť na lásku ho neprešla ani s pribúdajúcim vekom...:-))
       Canción de otono en primavera- Jesenná pieseň v čase jari
| 
 Juventud,
  divino tesoro, 
¡ya
  te vas para no volver!  
Cuando
  quiero llorar, no lloro...  
y
  a veces lloro sin querer...  
Plural
  ha sido la celeste  
historia
  de mi corazón.  
Era
  una dulce niña, en este  
mundo
  de duelo y de aflicción.  
Miraba
  como el alba pura;  
sonreía
  como una flor.  
Era
  su cabellera obscura  
hecha
  de noche y de dolor.  
Yo
  era tímido como un niño.  
Ella,
  naturalmente, fue,  
para
  mi amor hecho de armiño,  
Herodías
  y Salomé...  
Juventud,
  divino tesoro,  
¡ya
  te vas para no volver!  
Cuando
  quiero llorar, no lloro...  
y
  a veces lloro sin querer...  
Y
  más consoladora y más  
halagadora
  y expresiva,  
la
  otra fue más sensitiva  
cual
  no pensé encontrar jamás.  
Pues
  a su continua ternura  
una
  pasión violenta unía.  
En
  un peplo de gasa pura  
una
  bacante se envolvía...  
En
  sus brazos tomó mi ensueño  
y
  lo arrulló como a un bebé...  
Y
  te mató, triste y pequeño,  
falto
  de luz, falto de fe...  
Juventud,
  divino tesoro,  
¡te
  fuiste para no volver!  
Cuando
  quiero llorar, no lloro...  
y
  a veces lloro sin querer...  
Otra
  juzgó que era mi boca  
el
  estuche de su pasión;  
y
  que me roería, loca,  
con
  sus dientes el corazón.  
Poniendo
  en un amor de exceso  
la
  mira de su voluntad,  
mientras
  eran abrazo y beso  
síntesis
  de la eternidad;  
y
  de nuestra carne ligera  
imaginar
  siempre un Edén,  
sin
  pensar que la Primavera  
y
  la carne acaban también...  
Juventud,
  divino tesoro,  
¡ya
  te vas para no volver!  
Cuando
  quiero llorar, no lloro...  
y
  a veces lloro sin querer.  
¡Y
  las demás! En tantos climas,  
en
  tantas tierras siempre son,  
si
  no pretextos de mis rimas  
fantasmas
  de mi corazón.  
En
  vano busqué a la princesa  
que
  estaba triste de esperar.  
La
  vida es dura. Amarga y pesa.  
¡Ya
  no hay princesa que cantar!  
Mas
  a pesar del tiempo terco,  
mi
  sed de amor no tiene fin;  
con
  el cabello gris, me acerco  
a
  los rosales del jardín...  
Juventud,
  divino tesoro,  
¡ya
  te vas para no volver!  
Cuando
  quiero llorar, no lloro...  
y
  a veces lloro sin querer...  
¡Mas
  es mía el Alba de oro! | 
Mladosť,
  božský poklad, 
odchádzaš
  a viac sa nevrátiš! 
Keď
  plakať chcem, nemôžem... 
a niekedy
  sa nechtiac rozplačem... 
Všetky
  moje príbehy srdca 
písali
  sa vždy v množnom čísle. 
Moja
  detská láska bola sladká deva 
v tomto
  svete plnom bolesti a zármutku. 
V jej
  očiach sa zračil jasný svit; 
jej
  úsmev bol sťa kvet. 
Jej
  tmavé vlasy 
utkané
  boli z tmy noci a zo žiaľu.  
A ja,
  vtedy zakríknutý malý chlapec. 
Samozrejme
  bola pre mňa 
láskou
  odetou v kožušine,  
podobná
  Herodías a Salomé...   
Mladosť,
  božský poklad, 
odchádzaš
  a viac sa nevrátiš! 
Keď
  plakať chcem, nemôžem... 
a niekedy
  sa nechtiac rozplačem... 
A tá
  druhá bola mi útechou, vábila, 
lákala,
  nechýbal jej dar slova; 
najcitlivejšia
  bytosť, 
akú
  ešte sotvakedy objavím znova.  
Lebo
  k jej neskonalej nehe  
pripájala
  sa prudká vášeň.  
Za
  šibalkou v čírom závoji 
ukrývala
  sa nerestnica.... 
Vo
  svojom náručí uspávala moje sny 
a kolísala
  ich ako batoľa... 
A ja
  som ťa zabil, malú a smutnú, 
vzal
  som Ti svetlo, vieru, 
a
  uvrhol ťa do tmy... 
Mladosť,
  božský poklad, 
odchádzaš
  a viac sa nevrátiš! 
Keď
  plakať chcem, nemôžem... 
a niekedy
  sa nechtiac rozplačem... 
Iná
  si myslela, že moje ústa 
sú
  útočiskom jej vášne; 
a
  že zubami mi, šialená, 
zahryzne
  do srdca. 
Vkladala
  do lásky priveľa 
svojej
  vôle a zámerov, 
mysliac
  si stále, že objatie a bozk 
sú
  splynutím večnosti; 
a v našich
  slabých telách je  
vždy
  brána do raja;  
zabudla
  ale, že všetko raz skončí,  
aj
  telo, aj jar, so zemou sa raz mieša a spája... 
Mladosť,
  božský poklad, 
odchádzaš
  a viac sa nevrátiš! 
Keď
  plakať chcem, nemôžem... 
a niekedy
  sa nechtiac rozplačem... 
A tie
  ostatné!  
Z cudzích
  krajov a v cudzích podnebiach 
predsa
  len nie sú mi nič viac 
než
  len námet pre moje rýmy 
a prízraky
  v mojom srdci.  
Márne
  hľadal som tú princeznú, 
čo
  od čakania zosmutnela. 
Život
  je tvrdý. Roztrpčí a dušu oťažieva. 
Už
  niet komu spievať! 
A hoci
  čas neúprosne plynie, 
môj
  smäd po láske nezahynie; 
a hoc´pýšim
  sa vo vlasoch šedinami, 
stále
  sa rád túlam ružovými sadmi... 
Mladosť,
  božský poklad, 
odchádzaš
  a viac sa nevrátiš! 
Keď
  plakať chcem, nemôžem... 
a niekedy
  sa nechtiac rozplačem... 
Jediné,
  čo mi patrí navždy, je zlatý úsvit dňa!  | 
 

 
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára