Letisko (báseň- vlastná tvorba)

     Kedysi, asi vo veku 14- 15 rokov, som písala básne. A bavilo ma to...až kým na mňa nebol vyvíjaný tlak, aby som písala stále. A nasilu. A tak som to uťala a nadlho pochovala, v duchu som s tým nadobro skoncovala.
     A tak to bolo až do nedávneho obdobia, kedy sa inšpirácia alebo dlho zamlčované slová znova prebudili a pýtali sa von...:-) A tu ich máte :-), malú skromnú ukážku a moju fascináciu letiskami, lietaním a cestovaním ako takým :-)
                                                         
                                                             

           
                                                                          Letisko

Letisko.

Odchody, príchody, kufre a zvítania.

Odlety, prílety, prestupy, meškania.

Miesto, kde sedíš dočasne,

aby si sa pohol z bodu A do bodu B.

A potom, keď odlepíš sa od zeme,

cítiš, že si naozaj v pohybe. Nadšenie.

Ten pocit milujem.

V očakávaní neznámeho.

Tvoj pohľad, čo sa občas skríži

s očami niekoho náhodného.

Úsmev, zopár bežných fráz a slov.

Nervózne náhlenie sa, ruch, sácanie, nepokoj.

Stret kultúr v priamom prenose.

Za drobné faux pas

ti tu nik nedá po nose.

Ľudská tolerancia naživo.

Amerika, Afrika, Európa, Ázia.

Nesúrodé jazykové tkanivo.

Piloti a letušky s taškami v uniformách.

Spletité životné osudy v rozličných formách.

Kto, kam, prečo a za kým letí?

Rodičia navštíviť dospelé deti.

Rodiny na dovolenky, mladí na výlety.

Biznismeni rozšíriť si vlákna svojich sietí. 

Letisko.

Hala. Ospalá nocľaháreň dlhých letov.

Križovatka tisícich svetov.

Letisko.

Zmenšený úľ, malé veľkomesto,

čo nikdy nespí.

Krátke a dlhé cesty,

kontroly, pasy, záchranné vesty,

labyrint chodieb, kde sa milión

ľudí zmestí.

Nasledujú svoj osud,

vedú ich šípky, svetlá, tabule.

Pri meškaní strácajú trpezlivosť,

spôsoby a škrupule.

Letisko, synonymum života.

Krok vpred, pohyb, k zmene ochota-

ísť v ústrety neznámemu.

Šťastie praje odvážnemu...

Letisko, zrkadlo človeka v nás.

Tam inak plynie čas.

Hoc lietanie môže byť drahý špás,

predsa len-

rada zachytávam ten zvláštny vnem:

čakanie, čo zbližuje. Posledný bozk a zbohom.

Opustenosť a smútok, začiatok nového za každým rohom.

Letisko.

Obrovské panoptikum sveta.

Cítim sa tam ako dieťa,

zvedavé, vzrušené, čo chce skúmať a bádať.

Otvoriť zámky od tajných dvier,

a na chvíľu môcť čítať ľudský charakter.

Otvoriť sa hravosti, radosti, možnosti byť spontánny.

Nič nečakať, byť len tak, život sa tiež mení, je nestály...

Na to, aby sme žili naplno, netreba lietať.

Stačí len nezavrieť sa do cely.

Byť viacej ako dieťa.

                                              A menej ako dospelý...
                                                                     :-)