Malý historický prierez rokom 1938 s pre nás trpkou príchuťou a veľkou dávkou čierneho humoru napísaný imaginárnym perom a cez optiku jedného z neslávne svetovo najznámejších politikov tých dôb...Nech nám to poslúži ako výstraha k tomu, aby sme sa dokázali poučiť z chýb minulosti a posnažili sa v nás nájsť pochované úlomky ľudskosti...
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Dočkáme sa konca roku 1938?
Rok 1938 bol zlý rok, v ktorom nás opustilo príliš veľa skvelých mužov. Zomrel John Jacob Abel, vedec, ktorý izoloval z krvi inzulín a aminokyseliny. Zomrel ten jednoduchý a veselý španielsky dramatik menom Serafín Álvarez Quintero, ktorého v našej krajine síce nikdy nehrali, ale ktorého čítanie mi pripadalo obzvlášť vtipné aj napriek varovaniu, že nemeckým prekladom sa z neho veľa stráca a že dokonca pri spätnom preklade do španielčiny sa ešte zhoršuje. Skonal aj Aleksandr Amfiteátrov, ktorého romány „Vosmidesyátniki“ a „Devyatidesyátniki“ o intelektuálnej vrstve osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia ma tak pobavili. A ten ďalší spisovateľ, Karel Čapek, ktorý dostal hlúpy nápad písať v češtine, hoci tak mohol urobiť v nemčine, jazyku tak vznešenom, ušľachtilej kultúry...ale aj napriek tomu bol v tom, čo robil, dobrý, mal humor a pointu. A filmový herec, režisér a producent Oscar Apfel sa tiež vrátil do matičky zeme...Rovnako sa mi páčili aj filmy Johna G. Blystona. Chudáčisko, kto by to bol povedal, že umrie tak krátko po tom, čo dotočil komédiu „Block- Heads“ so Stanom Laurelom a Oliverom Hardym.
Aj
keď mám radšej ozvučené filmy, treba priznať, že v tom nemom bol hotový
génius. A aký obrovský historický význam mal Mustafa Kemal Atatürk,
zakladateľ a prvý prezident Tureckej republiky, jeden z mála mužov,
ktorý dokážu zmeniť svet, alebo aspoň tú časť, ktorá im prináleží. Síce Turkov
nemám rád, ale nevylučujem, že nám nakoniec pomôžu proti Sovietskemu zväzu. V každom
prípade, hoci som podobnú náklonnosť neprechovával k Ottovi Bauerovi, tomu
prekliatemu sociálnemu demokratovi, jeho smrť ma určite neteší. Svet hudby
oplakáva stratu skladateľa Artura Beruttiho a jedného z najznámejších
spevákov ruskej opery, Shaliapina. A hoci som sa žiadnym spôsobom ideologicky
nestotožňoval s Nikolajom Bujarinom, uznávam jeho dôležitosť a je mi
ľúto, že ho Stalin dal zastreliť. Omnoho bližšie som mal k tomu rumunskému
ultraortodoxnému fašistovi, Corneliu Zeleu Codreanuovi. Opustil nás aj Gabriele
D´Annunzio, hoci pri ňom som nevedel, či ho označiť ako spisovateľa, vojaka, dlžníka
či darmožráča, ale rozhodne mi pripadal zaujímavý.
A v oblasti
maľby, toho veľkolepého umenie, ktoré masy tak veľmi ignorujú, skonal Škót Robert
Burns. Bože môj, ako len obyčajný ľud hanobí umenie, koľkého nepochopenia sa mu
od neho dostáva...
Zlý rok, veru zlý...Hoci,
taktiež neradno ľahko zabudnúť na to, čo sa stalo v júni, keď sa tá
skupinka nevedomých nacionalisticky založených čínskych vojakov pokúšala zabrániť
postupu japonských vojsk a vyhodila do vzduchu hrádze na Žltej rieke...
Aký strašný nedostatok znalostí prírody... Záplavy skoncovali s viac než 500.
ooo ľudskými životmi. Každopádne, z toho vyplýva len jedno- že všetci sa
rodíme na smrť. Prírodu netreba pokúšať, lebo je zdrojom inšpirácie a úcty
a treba rešpektovať jej zákony. Dokonca aj ten, kto si vezme život sám, sa
napokon vždy neodvratne navráti do prírody.
Okrem iného to bol aj
rok vojen, obyčajných ľudí, ktorí prišli o svoje životy v krvi, bolesti a zúfalstve
v prospech myšlienok väčších než oni sami, ako napríklad v ďalekom exotickom
Španielsku... Tristo trinásť mŕtvych pri bombardovaní Alicante... Predpokladám,
že ak by ich príroda považovala za dôležitých, tak by ich nejako zachránila.
Vďaka Bohu, ešteže
som zažil aj niektoré malé radosti, ako napríklad to s Rakúskom a Československom.
Horím túžbou po tom,
aby zostávajúce dva dni, ktoré chýbajú do roku 1939, už ubehli a my započneme
obdobie mieru a hojnosti, dlhé obdobie hospodárskeho a spoločenského rastu
nielen našej krajiny, ale aj celej Európy bez toľkých zlých správ, lebo tento
rok bol hrozný a ten budúci nemôže byť rovnako zlý ako tento.
(Adolf Hitler, maliar akvarelov a politik na vzostupe moci)