Knižná poviedka na marec: Belén Barroso- Také typické kníhkupectvo (La típica librería)

         Poviedka, ktorú som Vám preložila, je ako šitá na tento mesiac, mesiac kníh, lebo je názornou ukážkou toho, ako veľmi pozitívne (alebo negatívne? :-)) a uletene môže čítanie vplývať na naše vnímanie reality...Vychutnajte si ju rovnako úsmevne ako ja, pretože jej preklad bol pre mňa skutočnou lahôdkou a veľa som sa pri nej nasmiala....

          Krásne čítanie prajem!

                   

Také typické kníhkupectvo

             

     „Veľké obchodné reťazce, internet....prispievajú k zániku malých kníhkupectiev, vytráca sa romantika, čaro papiera...“ presne takto som zvykla odpovedať, keď mi niekto rozprával o svojich posledných knižných úlovkoch, len aby som nemusela priznať, že si už nepamätám na meno posledného románu, ktorý som si kúpila v kníhkupectve- a úprimne povedané, nielen v tom miestnom, ale de facto v akomkoľvek inom.

     Pravdou však je, že vždy keď som to vravela, predstavovala som si, že jedného dňa nájdem obchodík, kde mi láskavý starček podobný pánovi Scroogeovi (samozrejme, tomu z konca rozprávky a nie zo začiatku)odporučí nejaké jedinečné a úžasné knihy.

     S touto myšlienkou som vkročila do maličkého kníhkupectva, ktoré som v ten deň objavila. Privítal ma známy zvuk zvončeka a na chvíľu sa mi zazdalo, že sa splnia moje najlepšie predtuchy, až kým som sa nepoobzerala okolo seba a nepochopila som, že to, čo ma obklopuje, sa vonkoncom nezhoduje s mojimi predstavami.

              

     Nebol tu žiaden milý a úslužný starček, ani knihy ledabolo naukladané na preplnených policiach, ani romantika, o čare nehovoriac. Práve naopak, obchod sa podobal na zmiešaninu všetkých obchodných sietí klasických kníhkupectiev na svete.

     V celom priestore nebolo badať ani štipku osobnosti, skôr naopak, všetko tu bolo tak extrémne neosobné, až to pútalo pozornosť. A namiesto  milého knihovníka ktorý akoby vás poznal celý život tu bol jediným zamestnancom chalan, ktorý načítaval predajné kódy do počítača a keď som vošla, absolútne ma odignoroval.

     Keď ma opustilo počiatočné nadšenie, začala som preskúmavať obchod; po krátkej chvíli som si- bez väčšieho záujmu- zobrala zopár noviniek, ktoré by som ľahko našla hocikde inde, kde sa knihy predávajú, hoci aj na blízkom letisku.

     Pristúpila som k pokladni s myšlienkou zaplatiť, ale nie bez toho, aby som

predtým nenadpriadla rozhovor s knihovníkom; keď už pre nič iné, minimálne preto, lebo som to považovala za akýsi základ slušnosti pri nákupe knihy v miestnej štvrti: opýtať sa niečo, nechať sa spoznať ako pravidelný zákazník, nadviazať literárny rozhovor.

     - Tééda, som tu prvý raz.

    - Hej- odpovedal. A z ľahostajného záujmu , s akým to predavač vyriekol, som sa dovtípila, že mu je cudzí akýkoľvek prejav slušného správania sám osebe.

     - Ako dobre, že ešte existujú kníhkupectvá ako je toto.

     - Tak asi-  prežul ústami bez toho, aby prešiel čiarové kódy kníh cez čítačku na kase.

     - Som miestna- dodala som, pokúšajúc sa získať si jeho rešpekt. – Viete, mohli by ste mi poradiť, odporučiť nejaký titul, pomôcť mi nájsť čo chcem.

     - A čo hľadáte? – spýtal sa, konečne zdvihol pohľad od počítača a pozrel mi priamo do očí.

     - Chcela by som, nuž...nuž...Vezmem si túto knihu- povedala som, položiac na pult „Excursion to Tindari“ od Andreu Camilleriho, tváriac sa, že poznám autora a že názov Tindari ma nezaujal iba kvôli čírej náhodnej podobnosti s názvami Narnia a Tebatia.

     Predavač sa na mňa opäť tak akosi čudesne pozrel, neviem to povedať, veľmi upreným pohľadom. Napätie sa dalo krájať nožom. Keby to bol film, hudba by sa dozaista vystupňovala až na temer neznesiteľné crescendo. Pýtala som sa, aký dojem o mojich literárnych chúťkach som práve vyslala, či si môžem blahoželať alebo sa schovať pod čiernu zem. Keď som sa ho už chystala opýtať, či mi nevyjaví tretie Fátimské proroctvo, otvoril ústa, nadýchol sa, ešte uprenejšie sa na mňa zahľadel (dá sa na niekoho pozerať uprenejšie než uprene?) a nakoniec povedal:

     - Osemnásť.

     - Čože?

     - Že je to osemnásť eúr. Ale ak to chcete v mäkkej väzbe, myslím, že tá stojí menej.

      Odišla som odtiaľ s pocitom, že je škoda neoceniť tak úžasné neplánované dramatické predstavenie.

***

     Prečítala som sotva tri strany, keď som na druhý deň v práci zistila, že musím ísť sama na obed a tak som si román vzala so sebou, aby mi robil spoločnosť medzi jednotlivými chodmi. Preto,  a aby som nemusela skláňať hanblivo pohľad tak ako sa to robí vždy, keď jete sám v reštaurácii a snažíte sa tváriť v duchu hesla „síce dnes jem sama, ale mám aj priateľov, vážne, prisahám.“

     Vybrala som na obedové menu do zvyčajného lokálu, ktorý bol v kancelárii všeobecne známy ako „Hostinec Špindíra“, a podľa tých najväčších pesimistov „Kráľovná Špindíra“ a zistila som, že to miesto je akési iné, VEĽMI odlišné; na začiatok treba povedať, že všetko bolo jedinečne čisté. Jedinečne, nuž....až tak veľmi zasa nie, keď uvážim, že tam mali viac než len jednu upratovačku.

    Čakala som, kým ma obslúžia, krátiac si čas čítaním dobrodružstiev toho sicílskeho detektíva, až kým sa niekto nepriblížil k môjmu stolu. Avšak nebol to oný zvyčajný čašník, ktorý svojimi spôsobmi pravidelne pošpinil dobrú povesť čašníckeho povolania rovnako ako svoju – predtým panensky bielu- košeľu (tú polootvorenú košeľu, na ktorej sa gombík držal na znak hrdinského úsilia), ale veľmi pozorný a upravený gavalier s nezameniteľným talianskym prízvukom.

     - Dobrý deň. Môžem vám ponúknuť špeciality dnešného dňa?

     Mentálne som mu odpovedala „Nechaj ma pekne hádať, mrazený hrášok s tou hmotou, čo sa vraj volá šunka, ale aj ten najnaivnejší človiečik by ju nazval lacná slanina v zľave“.

     - Dnes máme čerstvučké lososy, ktoré priam až skáču z taniera- vysvetľoval mi s úsmevom, kým ja som sa snažila rozpamätať sa, v ktorej chvíli som vo „Špindíre“ videla nejaké skákujúce ryby. V mysli sa mi zjavil obraz pstruha obaleného v tvrdom pancieri, ale to úbohé zviera, možno z pomsty zneuctenia post mortem kvôli takému ohavnému mäsovému výrobku, zmenilo svoje mäso na čosi, čo sa za žiadnych okolností nedalo nazvať  „čerstvé“, a akákoľvek možnosť toho, že  by vyskakovalo z taniera, by bola podnietená útekom pred takým potupným koncom.

     Bezmedzne presiaknutá dobrodružným duchom románu som mu odvetila, nech mi teda tie falošné skákajúce rybky prinesie.

     - A ako prvý chod navrhujem cestoviny alla Norma.

     Takže takto teda nazývajú ten mľandravý pokrm, na ktorý sa tu menia makaróny z jedálnička? Ako to len robia? Nikdy, hocako veľmi by ste doma prešvihli dobu varenia cestovín, by ste nedokázali vytvoriť tú beztvarú hmotu čo tu, neurčitý prvok medzi tekutinou a kameňom. O plynoch ani nehovoriac.

     Ale vážne, ktorýkoľvek kuchár, maximálne zamilovaný a nadšený pre svoju prácu, by sa musel veľmi snažiť , aby dokázal navariť tak beznádejne vyzerajúce špagety alebo makaróny- na to treba byť profesionál...

     Jasné, možno majú tie cestoviny čo do činenia so pstruhom utekajúcim cez kuchyňu a ich stav nie je výsledkom ich varenia, ale ich duševného stavu.

     Aj tak som prikývla, aby som nesklamala ilúzie nového čašníka, ktorý si ešte stále musel myslieť že pracuje  v skutočnej reštaurácii, v ktorej ľudom dávajú jesť dobré jedlo.

     - Vidno, že tu ešte nejedol- povedala som si sama pre seba zároveň s tým, ako som zaútočila na druhú kapitolu románu.

     A vtedy mi priniesli prvý chod a stal sa zázrak. Nielenže ten tanier bol úžasne naservírovaný a že cestoviny boli al dente, ale zdalo sa, že tá Norma je anjelom medzi hrncami; tak mi chutilo, že keď mi zo stola vzali úplne prázdny tanier, pýtala som sa samej seba, či sa neoplatí mať dcéru len preto, aby som ju po nej pomenovala.  

     Na nič iné mi nezvýšil čas, pretože sa predo mnou rýchlo objavili povestné skákajúce lososy, ktoré tento krát  mali dôvody skákať od radosti z taniera kvôli tomu, aké chutné a čerstvé boli.

     Opäť sa predo mnou objavil čašník s talianskym prízvukom pýtajúc sa ma, či mi chutilo a či sa mi páčilo a medzi rečou mimovoľne poznamenal, že je novým majiteľom reštaurácie. Dojato som mu tisíc krát ďakovala, nezabudnúc sa opýtať, ako sa volá (v prípade, žeby sa mi narodil syn).

     - Callogero, signora.

***

     V to popoludnie, keď som odišla z práce, som ešte stále  myslela na všetko to, čo som prečítala a zažila. Takže ihneď ako som prišla domov, pokračovala som v čítaní kým sa nezvečerilo až do chvíle, keď som si uvedomila že nemám v byte nič na večeru.

     Hľadala som v chladničke nejakého preživšieho, vec málo pravdepodobnú, ale na svoje prekvapenie sa pred mojimi očami objavil tanier vrchovato naložený olivami.  A počujete dobre, hovorím „zjavil sa“, lebo toto rozhodne bolo zjavenie. Kedy som si stihla kúpiť také dobré olivy? Čo je to za značku?

     A hneď vedľa nich kúsok vyberaného, chutného syra. A najzáhadnejší z toho bol lístok, na ktorom stálo: „Dnes som nemala čas variť, ale nechala som ti niečo v chladničke. Adelina“. Kto by to mohol byť a ako sa potajomky vkradla do môjho domu (a do mojej chladničky)? A čo ma na tom znepokojovalo najviac: prečo sa volá rovnako ako tá štedrá kuchárka/ domáca sicílskeho inšpektora z knihy?

     Až do uloženia sa do postele sa nestalo nič neobvyklé a akokoľvek dlho som sa vykláňala z balkóna, nepremenil sa na dlhú terasu s výhľadom na more, ale naďalej zostal tým istým malým balkónom, na ktorom spolu nažívajú dva črepníky a probutánová bomba.

    Len tak medzi nami, chcela som prejsť na zemný plyn, ale načo by mi potom bola terasa?

    Usadila som sa do postele a vrátila sa k románu, čítajúc si pred spaním. Čítanie ma pohltilo natoľko, že som si temer vôbec neuvedomila, že sa niečo dotýka môjho kolena. Myslela som si, že je to deka, ale niečo ma na ňom tlačilo a keď som zdvihla zrak od papiera, zistila som, že vedľa mňa leží nejaká žena.

     Bola to skutočná severská kráska. Len aby ste si utvorili aký-taký obraz, očakávajte niekoho z prehliadky Victoria´s Secret. Mala na sebe len mužskú košeľu a...Ale čo na tom záleží, čo mala na sebe! Bola to žena, žena z mäsa a kostí! V mojom príbytku, v mojej izbe, medzi mojimi plachtami, ktoré som kúpila v zľave z ponuky nábytku „Raj pre Váš domov!“

     - Ahoj- povedala mi pošepky, kým mi prstom koketne prechádzala prstami po predlaktí.

     - Áaaaaah- zrevala som a prudko som vystrelila na posteli dva metre nahor, pričom mi kniha vyletela z rúk a vzápätí pristála na hlave ohromujúcej severanky, ktorá z tohto uhla pôsobila o čosi menej zmyselne.

     Pretože nikto nemôže vyzerať príliš príťažlivo pokúšajúc sa udržať rovnováhu kvôli knihe v mäkkej väzbe, čo vám kĺže po hlave. Vyskúšajte si to sami, ak mi neveríte.

     - Kto si? Čo tu robíš?

     - Mohla by si mi to zobrať z hlavy? – opýtala sa blondína bez toho, aby jej to ubralo čo i len štipku z pôvabu a jemnocitu zo správania.

     Veľmi opatrne som jej sňala knihu z vlasov. Veľmi opatrne a ustráchane, priznávam.  Dievčina si dôstojne odhrnula z tváre zopár vlnitých prameňov a zasmiala sa, vystavujúc na obdiv svoj dokonalý chrup.

     - Dočerta, toto som fakt nečakala.

     - A čo mám povedať ja!

     - Normálne takto nikto nereaguje, keď sa mu objavím v posteli- odpovedala, zaujímajúc svoju predošlú pózu a zvodný výraz.

     - Aha! Takže to robievaš často? Myslím tým, hádzať sa do postelí ľuďom, ktorí ťa tam nepozvali.

     - Len do tej Salvovej. Možno budeš prekvapená, ale muži ma zvyknú pozývať k nim do postele bez toho, aby som pre to musela urobiť niečo špeciálne- odpovedala a znovu sa zasmiala.

     - Počuj, a nenechala si mi náhodou predtým v chladničke nejaké olivy? - spýtala som sa nie príliš presvedčivo.

     - Vyzerám na to, že len tak nechávam ľuďom v chladničke olivy?

     - Netuším. Vyzerám snáď ja ako niekto, komu sa v posteli zjavujú blondíny?

     - Nuž, zlatko, ja sa nikomu do gusta nemiešam- odpovedala opäť so smiechom (je očividné, že modelky z Victoria´s Secret majú obrovský zmysel pre humor. V úzadí prehliadky, medzi podprsenkami a všetkými tými krídlami, sa musia popukať od smiechu).

     - Veď ani ja, veď ani ja. Práve preto, ako vidíš, neviem kto si ani ako si sem prišla.

     - Volám sa Ingrid, teší ma.

     - Ach tak, keď sa voláš Ingrid, už je mi všetko jasné. Tak čo, Ingrid, nemáš chuť na olivy?

     - Priznám sa Ti, že aj ja som zmätená, čakala som na detektíva. Chcela som mu vliezť do postele, a keby ma tam tak uvidel, v jeho košeli a ničom inom, nedokázal by mi odolať.  Pretože doteraz si ma vôbec nevšimol. Dokážeš to pochopiť?

     - To, čo nechápem, je čo to všetko má spoločné so mnou a prečo si taká krásna len s kúskom tej handry na sebe, lebo keby som to urobila ja, objavila by sa pred „hlavným programom“ reklama na krém na odstránenie celulitídy.

     - To vonkoncom netuším.

     - Netreba mi na to prisahať.

     - Nie, vážne, naozaj to nechápem. Keď ja som z tých, čo si nikdy pre nič nerobia starosti, bude to asi mojou povahou. Sama vidíš, som žena vysoká a pružná ako trstina, s plnými a zmyselnými perami, krivkami na umretie, bohatými ťažkými vlasmi a...

     - To predsa nie je charakter, ale výbava poriadnej baby. Teda, na sto percent, aspoň vo väčšine bežných prípadov.

     - Nuž, toto je celý opis mojej postavy: tieto črty a to, že som vždy ochotná zapliesť sa s hlavným hrdinom, aj keby  bol špinavý, rozmlátený a ubitý po krvavej bitke.

     - V tom prípade kvôli Tebe dúfam, že ten hrdina používa kvalitný dezodorant.

     - Medzi nami dievčatami, ja tiež- pousmiala sa.

     Po tak plodnom rozhovore sa ma zmocnili driemoty a kniha mi pomaly prekĺzavala pomedzi prsty. Usalašila som sa na vankúši a povedala som blondínke bez celulitídy:

     - Teraz už chápem, ty sa mi snívaš.

     - Dlhé dokonalé nohy a štíhle lýtka, to je pravda, aj to ku mne patrí.

     - Dobrú noc, Ingrid- zamrmlala som napoly v spánku.

     - Dobrú noc, Livia.

     Na druhý deň, po tom čo som si potvrdila, že v mojom byte nie sú žiadne ohromujúce Švédky, ktoré by mi kradli olivy, som sa rozhodla vrátiť do kníhkupectva. Keď som doň vstúpila, všetko bolo rovnaké ako vždy, rovnako neosobné a – ako to len povedať?-  jednoducho „normálne“.

     Zamierila som k pultu a položila som môj výtlačok knihy „Excursion to Tindari“ na stôl.

     Predavač ju zobral bez náznaku emócií v tvári a rutinným tónom povedal:

     - Je to osemnásť eúr. Chcete ju zabaliť ako darček?

     - Nie, nie, už som ju zaplatila, vzala som si ju predvčerom.

     - Tak čo teda chcete? Vymeniť ju?- spýtal sa ma a pozrel na mňa úkosom, čo je literárny spôsob toho, ako povedať „podozrievavo, s prižmúrenými očami“. - Viete, že toto nie je knižnica, všakže? Niečo nie je v poriadku? Chýbajú tam stránky alebo čo?

     - Skôr je tam toho veľa navyše.

     - Čo je tam navyše? Sú tam prázdne strany?

     Otvoril knihu a pridržiavajúc ju za chrbát, ňou silno zatriasol akoby očakával, že nejaká stránka vypadne, ale jediné, čo vpadlo do obchodu, bol nízky pán v policajnej uniforme ako z operety, ktorý ma veľmi slušne pozdravil.

     - Dobrý deň, dottore- povedal, a obrátil sa k predavačovi.

     Otvorila som oči ako dva taniere, nemohla som tomu uveriť, už som vôbec nepochybovala o tom, že názov knihy asi bude mať naozaj čo dočinenia s Narniou, a hlava sa mi točila tak veľmi, že chvíľami som cítila, že miestnosť sa so mnou krúti a trasú sa mi kolená. Predavač a pán v uniforme mi pritiahli stoličku a pomohli mi sadnúť si.

     Gavalier v uniforme sa ma veľmi láskavo opýtal:

      - Cítite sa už dobre, polepšilo sa Vám?

     - Eh?

     - Ďakujem, ale nechaj to na mňa, Cataré- povedal mu predavač. Okamžite zavrel knihu a uložil ju do tašky.

      Vľúdny a príjemný starček nízkej postavy mi zmizol z dohľadu.

     - Čo sa deje?

     - Nuž, prišli ste sem, aby ste ma o niečo poprosili a ja som vám tú vec dal. Nespomínate si? „Chcem túto knihu“ a presne tú ste si odniesli. Ste s ňou nespokojná? Uprednostňujete niečo iné? Povedzte mi. Poznáte napríklad túto ďalšiu? Je to veľká klasika, vezmite si ju.

     Tiež ju hodil do tašky a skoro ma až dostrkal von z obchodu, pričom mi po celý čas odporúčal, aby som si ju prečítala. Vo dverách sa na mňa veľmi, ale veľmi uprene zahľadel- vari ten chlap nikdy nežmurká?- a tónom, ktorý vyznel, akoby sa mi práve chystal oznámiť kľúčové tajomstvo existencie sveta, preriekol:

     - A nezabudnite na jedno.

     - Na čo?- spýtala som sa s nervami na prasknutie.

     - Zaplatiť. Je to trinásť eúr deväťdesiat deväť centov. V hotovosti, prosím, mám pokazený terminál.

***

     Meškala som do práce a šprintom som utekala na metro. Keď prišiel môj vlak a sadla som si, otvorila som si výtlačok, ktorý mi dal, prelistovala som si ho a dokonca som ním potriasla celou silou tak, ako som to videla robiť predavača. Ale to jediné, čo sa predo mnou vynorilo, bola znechutená tvár spolucestujúceho, ktorý si čítal na sedadle oproti mne.

     Trošku zahanbená som sa sústredila na čítanie. Veľké panstvo v zabudnutom kúte Anglicka v devätnástom storočí, zámožná rodina, ktorá vychováva dve deti, dievča a o niečo staršieho chlapca. Jedného dňa sa otec, ktorý musel odcestovať do Londýna, vracia domov aj s neznámou sirotou.

     - Uvedom si, že sa poznáme už od detstva, dá sa povedať, že sme spolu vyrastali- hovorilo mladé dievča blízko mňa staršej žene, ktorá jej neustále pritakávala.

     - Ja viem, ja viem. Ale čo s tým druhým?

     - Nuž, je to veľmi, veľmi dobrý a príjemný chlapec.

     - Ja viem, ja viem. A k tomu pekný. A ešte má aj peniaze- zdôraznila jej priateľka.

     - Áno, nič mu nechýba.

     - Ja viem, dobre to viem. A je do Teba blázon. ÚPLNÝ blázon.

     - Nie, veď ja ho predsa mám rada, ale keď...neviem, zdá sa mi byť taký odlišný, no, jednoducho, s ním to nie je ono.

     Obidve cestujúce, mladé dievča a tá „vševedka“ hovorili tak nahlas a blízko mňa, že som sa musela veľmi usilovať, aby som sa sústredila na román, ktorý vyzeral viac než sľubne. Zostali sme pri tom, keď otec doviezol domov dieťa z ulice, nie? Dvaja súrodenci ihneď zaujmú k chlapcovi, ktorý s nimi teraz býva, úplne rozdielny postoj: brat ho neznáša a sestra obdivuje. Vtedy rodičia zomierajú a....

     - Ale keď ten druhý, ach Bože, ten druhý- nástojila na svojom dievčina, ktorá ma nenechala čítať v pokoji. – On je základ mojich myšlienok o živote. Keby sa všetko pominulo a on sa zachránil, dokázala by som ďalej existovať, a keby všetko zostalo a on by zmizol, odcudzila by som sa svetu, zdalo by sa mi, akoby doň nepatrím.

     Dobrotivá Matka Božia! Panenka skákavá! Čo za slovník to má dnešná mládež! Kde zostalo to povestné „hej, ty vole, to fakt, ty kokos“?

     - Moja láska k Heathcliffovi- („Čo za mená  to dnes dávajú rodičia deťom, určite sa volá Heathcliff José“, myslela som si)- sa podobá hlbokým, večným skalám, je zdrojom potešenia, ktoré sa navonok prejavuje ako sliepňavý plameň sviece, ale je potrebný. Ja som on, vždy, vždy ho mám na mysli. Nie vždy ako niečo pekné a príjemné, samozrejme, nie vždy dokážem potešiť samu seba. Takže...

     Dorazila som na svoju zastávku nadmieru prekvapená literárnou úrovňou medziľudskej komunikácie v metre. Kam sa podeli zapálené debaty o Smotánke a škandáloch slávnych?

     V ten deň som pracovala hlavou niekde inde, stálo ma veľa úsilia venovať plnú pozornosť tomu, čo som robila a dokonca som na výsosť ignorovala Pelaéza a jeho vášnivé výlevy o nevyčerpateľnosti  protikladov na základe Descarta, nachádzajúce sa mimo hranice môjho chápania.

     Túžila som sa vrátiť sa domov, alebo, presnejšie povedané, do tej veľkej knižnice, na ktorú sa zmenila MHD-éčka, a znovu otvoriť svoju knihu. Takže okamžite ako som mohla, som nasadla do podzemky a začala čítať. Avšak sotva sa moje oči dotkli popísaných strán, vyrušili ma dva ženské hlasy:

     - Ale to, čo ešte nevieš, je že teraz...teraz...Vrátil sa!

     - Kto? On?

     Nemohla som tomu uveriť. Žeby to boli tie isté pasažierky zrána? Kedy ten chalan odišiel a stihol sa vrátiť?

     - Naozaj, vonkoncom si to nevieš predstaviť. Je to strašný problém! Teraz, keď som konečne bola taká vyrovnaná. Odkedy som sa vydala, nemala som o ňom žiadne správy- povedala tá mladšia z nich skormútene.- Nuž, a odvtedy...

     - Ja viem, ja viem- prerušila ju priateľka s tónom zadosťučinenia v hlase.

     - Áno, jasné, že to poznáš, odvtedy ako utiekol po tom, čo započul, ako sa o ňom rozprávame.

     „Tak Ti treba! To máš za to, ženská,  že trkoceš o svojich pletkách tak nahlas a všade, kde Ťa napadne“ preletelo mi hlavou.

     - Vtedy, keď počul, že sa idem vydávať za iného.

     Ale dokelu, kedy sa to dievča vydalo? Ako to stihla? Aj sa mi zdalo, že mi to dnes plynie akosi pomaly...

     - Pozri sa, niečo Ti poviem. Za prvé, vedela som to už od začiatku, a za druhé, radím Ti, aby si sa naňho vykašlala; teraz, keď každou chvíľou porodíš, Ti nerobí dobre toľko sa znepokojovať- odpovedala jej tá staršia.

     Ukradomky som na ňu pozrela, aspoň som v to dúfala, a uvidela som, že nerozhodná dievčina teraz skutočne pôsobila o niečo dospelejšie a zrelšie a že jej vypúlené bruško nikoho nenechávalo na pochybách; otehotnela a zdalo sa, že porodí priamo tu v kupé. Darmo, kampaní za bezpečný sex pre mládež nebude nikdy dosť...

     - Keď to nejde, celý deň je doma, hoci mňa si vôbec nevšíma, predstav si; teraz trávi dni tým, že sa snaží poblázniť hlavu sestre môjho manžela, veď vieš- („Samozrejme, že to vie, ženská!“)-, býva s nami a ...

     Moja zastávka! V tej najhoršej chvíli musí prísť moja zastávka. Pre toto si dobíjam kartu na verejnú dopravu každý mesiac? Aby som prišla o koniec ľúbostných príbehov mojich spolucestujúcich?

     Zvyšok dňa som strávila drobnými domácimi povinnosťami a zopár pochôdzkami, ale s veľkou túžbou vrátiť sa ku knihe. Nedostala som sa k tomu až do večera, kým som nevliezla do postele, kde, pravdupovediac, mi trochu budú chýbať dve utárané cestujúce, ale čo už- nejako to zvládneme

     Otvorila som knihu na mieste, kde som nechala záložku, alebo, lepšie povedané, kam sa sama uložila, lebo ja som si vôbec nepamätala že by som ju nechala práve tam. Ale sotva sa mi podarilo pohrúžiť sa do románu, zo sústredenia ma vyrušilo otravné cinkanie na okno mojej izby.

     Otvorila som okno, ale nik tam nebol. Len čo som sa zavŕtala do deky s roztvorenou knihou v lone, začula som pri sebe jemný, tichý hlások „Heathcliff, to som ja...to som...“

     Zdvihla som zrak a vonkoncom ma neprekvapilo, že som uvidela ležať vedľa seba dievča, mladučké, krehké, rozorvané rušným ľúbostným životom. Ale pôsobila veľmi nezdravo: kruhy pod očami, bledá ako stena....hoci to, či má celulitídu, som si veru nevšimla.

     Predstavila som sa, slušnosť nadovšetko.

     - Ahoj, pekný večer.

     - Dobrý večer, prepáčte, ak Vás obťažujem. Videli ste tu Heathcliffa?

     - Myslím si, že momentálne tu nikto taký nie je- odpovedala som, pozerajúc medzi plachty (jeden nikdy nevie!).

     - A Nelly?

     - Ani tú. Hoci, ak ešte premáva linka číslo štyri, možno ju stihneš.

     - Čože?- spýtalo sa úbohé dievča.

     - Prepáč, myslím, že som Ťa trochu poplietla a vidí sa mi, že nie si v nálade na žarty.

     - Ospravedlňte ma, myslím, že zabúdam na slušné spôsoby, som Catherine Lintonová.

     Radšej som nevyhŕkla „Aha, tá z čaju o piatej!“ lebo sa mi nepáči byť za prílišného idiota- stačí byť tak akurát.

     - Už Ťa poznám, ale vyzeráš príšerne, neviem, akoby podvyživená. Nie si náhodou hladná? Nechceš niečo pod zub? Ak chceš, pôjdem sa pozrieť, či mi zostali nejaké olivy.

     So sklonenou hlavou pokrútila, že nie.

     - Naozaj? Inak, sú vážne dobré, uvidíš...

     - Nie, naozaj ich nepotrebujem, lebo ja.. ja som mŕtva.

     - Aha, v tom prípade sa fakt neoplatí vyťahovať ich z chladničky. Povedz mi, čo sa Ti vlastne stalo?

     - Áno, jasné, prečo nie. Ak sa nemôžem vyrozprávať zo svojho žiaľu Nelly, niekomu to povedať musím- povedala, hľadajúc si pohodlnú polohu, tú najpohodlnejšiu, akú si môže nejaký prízrak nájsť. – Mimochodom, môžeš ma volať Cathy.

     - Dokonalé, povedz mi všetko a nevynechaj žiadny detail; nezabudni, že ja nie som Nelly a ani tá „vševedka“, čo vie.

     Tú noc som celú strávila počúvaním Cathinho príbehu, jej nešťastných nenaplnených lások, jej prekliatej rodiny, jej dcérky, jej netere.... Bolo to také vášnivé a pohlcujúce, že som temer zabudla, že som nič nenaspala, a že som si na niektorých miestach musela naprávať sánku od toho, ako mi padla pri čítaní. Jednoducho, také bežné nepríjemnosti života duchov.

     Vďaka Bohu, na druhý deň bola sobota a mohla som si ráno pospať niekoľko hodín navyše po tom, čo som bola tak dlho ponorená do príbehu rodín Earnshawovcov a Lintonovcov, takže som sa zobudila skutočne neskoro a musela som si švihnúť, aby som stihla kníhkupectvo ešte pred zatvorením.

     Tam, ako sa zdalo, sa veci vôbec nezmenili: rovnako znudený predavač, rovnako šedivá výzdoba a interiér...Avšak teraz som vedela, že knihu netreba súdiť podľa obalu a že za tým prahom môžem očakávať čokoľvek, takže hneď ako som vošla, vypýtala som si svoju dávku.

     - Viac, potrebujem viac.

     - Dobrý deň. Chcem tým povedať, že už som dočítala poslednú knihu, čo som si kúpila a potrebujem viac.

     - Vynikajúco- odpovedal predavač a pokračoval vo svojej nepretržitej a ohromnej mravenčej práci nahadzovania kníh do počítaču.

     Zostala som naňho zízať až kým si neuvedomil, že tam stále nehybne stojím a hľadím naňho.

     - Ahá, chápem. Chcete, aby som Vám poradil? Dobre teda. Čo hľadáte?

     - Dobrodružstvo, vzrušenie, city.

     - V tom prípade, Episodios Nacionales, Národné povesti.

     - Národné...povesti? To znie vážne ako...úplná zábava.

     - Na tvári Vám vidím, že si myslíte, že si z Vás strieľam, ale vezmite si ich, sama uvidíte. Hoci, tieto dve z nich Vám určite neodporúčam, ledaže by ste boli na knižnej diéte.

     - Ktoré?

     - Geronu a Zaragozu.

     - Pamätajte, len ak ste na diéte; veľmi, veľmi prísnej diéte.

     A ja som si ich kúpila a prečítala som si ich. A keď hovorili o Vojne za nezávislosť, zobrala som si ich do ulíc, kde bojovalo veľa odvážnych mužov, sčasti preto, lebo som im chcela poskytnúť priestor, ktorý si zaslúžili a sčasti preto, lebo- popravde, čo sa budeme klamať- mi v byte po sebe nechávali kaluže krvi.

     A prežila som vďaka nim omnoho viac: palácové intrigy (v mojom prípade, susedské spory a hádky), politické vzbury, stroskotania (ako si to len v ten deň užili ľudia na rybníku v parku Retiro!), hrdinstvo... Avšak to, na čo nikdy nezabudnem, je opätovné dojímavé stretnutie  Inés a Gabriela pri prestupe na linke štyri.

          

     Nedokážem zrátať, koľko krát som sa vrátila do kníhkupectva s túžbou zistiť, čo nové objavím na jeho poličkách, čo mi odporučia. Z každého rožku trošku: viac cestovania, dobrodružstva, omnoho viac rozhovorov, smiechu, zopár sĺz...a dokonca niekoľko nocí bez spánku.

     Je jasné, že nie všetky moje skúsenosti boli príjemné; pamätám si na tú úzkosť, keď čím viac slov ľudia vyslovovali, tým menej som im rozumela. Doteraz si spomínam na to, ako som sa po príchode domov s ešte teplou knihou v ruke spýtala vrátnika, či už prišiel niekto, aby mi odstránil potopu po susedovi zhora a on mi odpovedal:

     - Zotrval tu iba niekoľko sekúnd, dostatočne dlho na to, aby ma presvedčil, že ma tiež videl a spoznal ma, ale bolo to, akoby som sa naňho díval už roky a poznal ho odjakživa.

     - Ehm, no, to asi bude tými výparmi...

     - Tento krát sa ale stalo čosi odlišné; jeho pohľad sa upieral na moju tvár cez sklo, naprieč izbou; bol rovnako hlboký a pevný ako po prvý raz, opustil ma sotva na sekundu...

     - A bol sa na to pozrieť inštalatér alebo niekto z poisťovne?

     - Isté je len to, že som si to znova premietal a opakovane zvažoval, a musím  jasne a dôrazne vyjadriť, že som k návštevníkovi nenašiel žiadne vysvetlenie a presný úsudok, čo vo mne nejakým nevysvetliteľným a skrytým spôsobom vyvolalo nežiadúce starosti.

     - Takže vlastne nevieme, či je to od suseda alebo z dažďovej ríny, však?

     V ten deň som si uvedomila, že by som možno mala prestať čítať Henryho Jamesa.

     Niečo, čo treba mať na zreteli pri čítaní kníh z „môjho“ kníhkupectva, je miesto, kde ich čítate- a predovšetkým ak ich rovnako ako ja čítate v dopravných prostriedkoch. O tom, že Anna Karenina je klenot svetovej literatúry, niet pochýb, ale na čítanie vo vlaku  je absolútne, ba až extrémne nevhodná. Verte mi.

     Varovanie: najmenej vhodné na čítanie vo verejných dopravných prostriedkoch je dielo Päťdesiat odtieňov šedi, aspoň ja ho neodporúčam, pretože moja „vnútorná bohyňa“ mala takú chuť vyletieť zo mňa von až som nakoniec musela začať chodiť peši, ale to na tom nebolo to najhoršie: najviac sa naštvala, pretože kvôli tomu vyzerala príšerne na fotke na vodičskom. Vravela som jej, aby sa toľko nemračila a negúľala očami, ale nedala si povedať.

     V každom prípade, romány a krátke poviedky Jacka Londona boli pre mňa v tomto pekelne horúcom lete skutočným požehnaním. Len máloktorá klimatizácia je tak príjemná a lacná ako Biely tesák, aj keď pri Volaní divočiny ma takmer chytá nádcha.

     Pri vlnách horúčavy alebo neznesiteľnom teple vás zaručene schladí inšpektor Wallander, ale dávajte si pozor a nečítajte si ho pri jedení. To radšej zvoľte Montalbana.

     A čo na zimu? Nuž, nič iné ako Príbehy Južných morí od Londona alebo Stevensona; obaja majú schopnosť zahriať srdce a byt strednej veľkosti.

    Že kde sa to moje kníhkupectvo nachádza? Na mnohých miestach sú rovnako čarovné kníhkupectvá, kníhkupectvá, ktoré existujú na internete alebo v tvojej knižnici; ľahko môžeš nájsť niečo podobné a vždy, temer vždy tá mágia zaberie.

    Bol iba jeden prípad, mám ho ešte v živej pamäti, kedy mi jeden kamarát povedal, že to čaro neobjavil.

     - No, tak mi povedz, aké knihy si si kúpil?- opýtala som sa ho.

     - Kúpil, kúpil, tak sa to nedá povedať....stiahol som si ich z internetu.

     Nuž, priateľu, v tom prípade pre Teba v chladničke žiadne olivy nebudú!

                               

V skratke o autorke...

Belén Barroso: (Madrid, 1970). Vášnivá čitateľka vo verejných dopravných prostriedkoch; keď ju omrzelo čítanie plagátov v metre, prešla na knihy a pri nich napokon aj zostala. Venuje sa humoristickému blogu- veteránu vo svete blogov, „Lo que ahorro en psicoanálisis“ (Čo som ušetrila na psychoanalýze). Taktiež spolupracuje na Zinéfilaz, kinematografickom blogu písanom spoločne s inými ženami. Načas vydáva literárne recenzie, ako napr. v prípade diela  „Episodios nacionales“ (Národné povesti) od Benita Peréz Galdósa, a verejne propaguje skupinové čítanie nielen tejto knihy, ale aj mnohých iných.

     V roku 2005 vydala svoj prvý román „Confesiones de una heredera con demasiado tiempo libre“ (Espasa)- Priznania dedičky, ktorá mala priveľa voľného času.“

P.S.: Keďže sa mi veľmi páči ostrovtip a humor tejto autorky, rozhodne si zadovážim aj jej spomínanú prvotinu v originále- som si istá, že sa pri jej čítaní veľa nasmejem (minimálne recenzie knihy tomu napovedajú)...Kto by mal záujem, napíšem, aká bola! :-)