Báseň od povojnového španielskeho autora Gabriela Celayu, nar. v roku 1911 v meste San Sebastián, zomrel v roku 1991 v Madride, kde sa presťahoval v roku 1956, aby sa mohol venovať výlučne básnickej tvorbe. V jeho poézii dominujú rôzne vplyvy a jeho motívmi sú politické a sociálne problémy jeho vtedajšej doby a téma lásky a priateľstva.
Z jeho diel ma zaujala jednoduchá, ale veľmi osobná báseň "A solas soy alguien", lebo téma opustenosti medzi ľuďmi - teda cítiť sa sám uprostred davu ľudí, aj napriek pripojeniu sa ku všetkým sociálnym sieťam a napriek množstvu možností ako sa spojiť s inými a vedieť o nich všetko (alebo možno práve vďaka týmto možnostiam) neustupuje, ale pretrváva a prehlbuje sa... Niekto neznámy raz povedal: "Som sám sebou, keď ma nik nevidí". Táto veta mi rezonuje v básni tiež...Prajem príjemné čítanie- nech je Váš deň akýkoľvek!
(English trnaslation below!)
A solas soy
alguien.
En la calle,
nadie.
A solas medito,
siento que me
crezco.
Le hablo a Dios.
Responde
cóncavo el
silencio.
Pero aguanta
siempre,
firme frente al
hueco,
este su seguro
servidor sin
miedo.
A solas soy
alguien,
valgo lo que
valgo.
En la calle, nadie
vale lo que vale.
En la calle reinan
timbres, truenos,
trenes
de anuncios y
focos,
de absurdos
papeles.
Pasan gabardinas
pasan hombres
"ene".
Todos son hombres
como uno,
pobres diablos:
gente.
En la calle, nadie
vale lo que vale,
pero a solas,
todos
resultamos
alguien.
A solas existo,
a solas me siento,
a solas parezco
rico de secretos.
En la calle, todos
me hacen más
pequeño
y al sumarme a
ellos,
la suma da cero.
A solas soy
alguien,
valgo lo que
valgo.
En la calle, nadie
vale lo que vale.
A solas soy
alguien,
entiendo a los
otros.
Lo que existe
fuera,
dentro de mi
doblo.
En la calle, todos
nos sentimos
solos,
nos sentimos
nadie,
nos sentimos
locos.
A solas soy
alguien.
En la calle,
nadie.
|
Keď som sám, som
niekto.
Na ulici, nik.
Sám meditujem,
cítim, že rastiem.
Hovorím s Bohom.
Odpovedá
mi preliačené
ticho.
Ale vždy je tu,
pevný pred
prázdnom,
to je jeho bezpečným
služobníkom bez
strachu.
Keď som sám, som
niekto,
poznám svoju cenu.
Na ulici nikto
nemá
svoju cenu
zhodnotenú.
Na ulici vládnu
zvončeky, hromy,
vlaky
so správami a
reflektory,
nezmyselné
papiere.
Prechádzajú sa
dámske plášte,
neznámi muži „X“.
Každý je ako jeden
a ten istý,
úbohí diabli:
ľudia.
Na ulici nikto
nemá
svoju cenu
zhodnotenú,
ale sami, sami sme
každý
niekým.
Sám existujem,
sám cítim,
osamote som
boháčom tajomstiev.
Na ulici ma všetci
robia menším,
a keď sa k nim
pridám,
súčet rovná sa
nula.
Keď som sám, som
niekto,
poznám svoju cenu.
Na ulici nikto
nemá
svoju cenu
zhodnotenú.
Keď som sám, som
niekým,
rozumiem ostatným.
Všetko, čo vonku
existuje,
sa vo mne
zdvojuje.
Na ulici, sa každý
cítime sami,
ako nikto,
ako blázni.
Keď som sám, som
niekto.
Na ulici, nik.
|
When I am alone, I´m someone.
In the street, nobody.
Alone, I meditate,
I feel I am growing.
I´m talking to God. A silence
answers me concave.
But he always endures,
solid, firm in
front of hollows,
which are his safe
servants without fear.
When I´m alone, I´m someone,
I know my worth.
In the street, nobody knows
his worth and cost.
In the street, there is a reign
of doorbells, thunders, trains
made of advertisements and flashlights,
of the absurd papers.
There are raincoats passing by,
the men „X“ without a name.
Every man is the same, the one,
a poor devil: people.
In the street, nobody knows
his worth and cost,
but alone, we all
turn out to be someone.
Alone I do exist,
alone I do feel,
alone I seem to be
rich in secrets.
In the street, everybody
makes me smaller,
and when I sum up to them,
the result makes zero.
When I´m alone, I´m someone,
I know my worth.
In the street, nobody knows
his worth and cost.
When I´m alone, I´m someone,
I understand the others.
Everything that exists outside,
I double inside me.
In the street, we all
feel lonely,
feel nobody,
we feel like
crazy.
When I am alone, I´m someone.
In the street, nobody
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára