no ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých, smutných letných dní na staré lístie padá,
poznala príliš neskoro, ako ho mala rada."
Kto by nepoznal slová prekrásnej básne Jesenná láska od Miroslava Váleka? A ak už nie celú, aspoň túto prvú slohu- právom ju radíme medzi klenoty slovenskej ľúbostnej poézie, a aj tí z nás, ktorí sú menej romanticky založení, si ju poľahky vybavia v pamäti.
Aj Španieli majú svojho Miroslava Váleka- volá sa Gustavo Adolfo Becquer a žil o storočie skôr (1836-1870) ako náš Válek, teda v období európskeho romantizmu, keď u nás Štúr presadzoval spisovnú slovenčinu a Goethe pre zmenu trpel pri Utrpení mladého Werthera. Slová Bécquerovej najznámejšej básne- ktorá, podobne ako Jesenná láska, hovorí o láske nešťastnej- ovládajú všetci dokonale. Niekto prirovnáva lásku k padajúcim listom, iný ju vidí v krídlach lastovičiek....
Jej vlastnoručný preklad vám prinášam pod pôvodnou verziou, vychutnajte si ju.
Navrátia sa tmavé
lastovičky
Zavesia opäť tmavé lastovičky
svoje hniezda na balkón tvoj,
a znova hrou svojich krídel
v jeho skle ťa k sebe privolajú...
Ale tie, ktoré zastavili svoj let
a rozjímali nad tvojou krásou a mojím
šťastím,
tie, ktoré sa naučili naše mená,
tie....sa viac nevrátia!
Znova sa vyšplhajú husté stonky zimolezu
z tvojej záhrady po múriku
a ich čoraz krajšie kvety
cez popoludnia rozkvitnú...
Ale tie, rosou obsypané,
kvapky ktorých sme pozorovali
a čo slzám dňa sa podobali...
tie....sa viac neobjavia!
Zaznejú zase v tvojich ušiach
horúce lásky slová,
a Tvoje srdce sa možno prebudí
z hlbokého sna.
Ale nemý, pohrúžený a na kolenách,
tak ako modlitba stúpajúca k Bohu pri jeho oltári,
ako som ťa ja miloval...neklam sa,
tak ťa nik nebude milovať! 
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára