HŔBA PAPIERA
1
Musím sa priznať,
že keď umrel môj dedko Antonio, necítil som obzvlášť hlboký žiaľ. Už viac ako
dvanásť rokov, odvtedy, čo s ním moja matka prerušila akýkoľvek druh
kontaktu, sme žili v inom meste a fakt, že ma to postretlo práve
vtedy, keď som sa pripravoval na prijímacie skúšky na univerzitu, spôsobili, že
v prvom momente ma to poriadne otrávilo. „ Dokelu, nastúpiť na lietadlo do
Bilbaa je tá posledná vec, čo teraz potrebujem“, pomyslel som si.
- Že nebude treba ísť teraz do Bilbaa? Vôbec
sa mi to nehodí.
- Nuž,
synu, o tom rozhodne Tvoja mama.
Obaja sme
na ňu pozreli v očakávaní jej verdiktu. Mama práve krútila kuchynskou
handrou, akoby z nej chcela vyžmýkať poslednú kvapku nejakej neexistujúcej
tekutiny; robievala to vždy, keď bola nervózna; vlastne nie, nie nervózna,
v skutočnosti skôr nerozhodná.
- Nič sa
nedá robiť, budeme tam musieť ísť- zakoktala predtým než nechala handru padnúť
na dlážku.
Môj starý
otec Antonio dosiahol za svoj život, ako sa zdá, dva hlavné úspechy. Za prvé, nahromadiť
menší majetok počas tých pár rokov, čo sa dral v práci na Kube. A za
druhé, investovať ho po svojom návrate do hlavného mesta Baskicka do starého
antikvariátu s knihami, ktorému dal honosne znejúci názov Hŕba papiera.
Len málo
ciest sa začalo s toľkou nechuťou ako táto. Každý z nás troch mal
svoje špecifické dôvody, pre ktoré napchať sa medzi sedadlá otcovho preplneného
automobilového prostriedku a vydať sa ním na päťsto kilometrovú cestu bolo
tým najmenším problémom. Matkine dôvody boli pre mňa záhadou; nikdy mi
nepovedala, čo bolo príčinou toho hrubého- a napokon aj definitívneho-
odcudzenia sa vlastnému otcovi. A ja, usadený tým najhorším spôsobom na
zadnom sedadle auta, som si mohol iba predstavovať, že
opätovné stretnutie s minulosťou bude pre ňu veľmi ťažké, aj keď ho uvidí
už iba v rakve. Alebo nie, určite ho neuvidí len tam.
V mojom prípade predstavoval starý otec Antonio iba ak veľmi
vzdialenú spomienku. Možno z čias keď som mal sedem alebo osem rokov.
V žiadnom prípade zlú, ale príliš hmlistú.
Čo sa môjho
otca týka, z toho mála čo viem je, že už keď začal chodiť s mojou
mamou, boli vzťahy v rodine tak porušené, že sa buď skončili úplne alebo
sa rozbíjali ako vázy padajúce k zemi.
2
Prvou
zástavkou po príchode do Bilbaa bola kancelária právnika, nachádzajúca sa
v tesnej blízkosti múzea Guggenheim, a tak som využil situáciu
a priam umelecky sa z toho vyvliekol s vážnou poznámkou že
radšej navštívim múzeum než by som mal počúvať nejakého prefíkaného, všetkými
masťami mazaného advokáta. Ľahké protesty rodičov som utíšil falošnými
výhovorkami o tom, aké to môže byť dôležité pre moju skúška z Dejín
umenia, predmetu, ktorý som ani nemal, prízvukujúc že potom nám na to určite
nezostane žiaden čas. Dohodli sme sa, že sa stretneme o dve hodiny pri
vchode jednej pizzérie, keďže sme vedeli, že pred ďalším ťahom sa bude treba
poriadne najesť.
Keď som sa
znovu stretol s mojimi rodičmi, ihneď som si všimol, že pod ťarchou
situácie začali krehké ramená mojej mamy klesať. Dovtedy sa tvárila, že to
zvláda, dokázala dostať pod kontrolu nervy rozbúrené správou o úmrtí, ale
teraz opäť začínala vyzerať unavene a vyčerpane.
- Žiaľbohu,
synu, prišli sme neskoro...
- Ako neskoro?
Jej výraz
tváre sa rozkladal desivo veľkými krokmi.
- Žiaden
pohreb, ani obrad, ani len som ho nemohla vidieť posledný raz
v krematóriu. Už ho spálili, synu, už ho spálili!
-
Dokelu...a čo prachy?
- Občas
vieš byť vážne hrubý, - poznamenal môj otec- fakt neúctivý.
Zdalo sa,
že toho môžeme spraviť už len málo. Želaním môjho starého otca bolo odísť tak,
ako aj posledné roky svojho života žil: sám a bez zbytočného hluku.
A všetko si poistil, a to veľmi dobre. Ohľadom jeho, ako zvykne
hovoriť, pozemských majetkov, dalo sa hovoriť o jeho bežnom účte- plus mínus
niekoľko eúr, o jeho poslednom dôchodku, o zopár veciach a šatstve, ktoré
bolo treba pozbierať a odviezť z jeho nájomného bytu, v ktorom
býval prakticky celý život; a o jedinom obchode v jeho
vlastníctve: starom kníhkupectve.
3
Hŕba papiera bol, teda respektíve ešte
stále je, i keď zavretý na sedem zámkov, obchod v uličke, kadiaľ sa
takmer nedalo prejsť. Vybrali sme sa tam chvíľu potom, čo sme sa najedli, keďže
moja matka sa rozhodla nezájsť po jeho osobné veci. Ona bola osobou zodpovednou
za vytiahnutie zväzku kľúčov, pričom trpezlivo skúšala dostať jeden za druhým
do zámky, ktorá visela na hrubej reťazi, čo objímala kľučky dvoch úzkych
drevených dvier, aj preniknúť do dvier samotných.
- Vyskúšaj
tie veľké- nástojil môj otec vždy, keď tam nejaký nesadol.
Keď sme už
vošli dnu, museli sme nechať dvere dokorán otvorené, aby sa vyvetral zatuchnutý
vzduch. Cez jediný výklad prenikal do budovy osamelý hmlistý lúč svetla,
jediný, ktorý dokázal prekĺznuť cez viaceré vrstvy látky plnej prachu. Môj otec
dva, trikrát stlačil vypínače svetla, ktoré tam našiel, všetko s nulovým
výsledkom; presne tak ako očakával.
A ja
som v tej chvíli mal pocit, ktorí niektorí nazývajú déjà vu, avšak s tým rozdielom, že ten môj bol veľmi skutočný.
Kedysi som tu trávil veľa času, a to nie raz. Jednoducho, akoby niečo
vyťahovalo von všetky tie spomienky ukryté v najvzdialenejších kútoch
mysle sedemročného chlapca, momenty, ktoré som ja sám už dávno pochoval.
Spomenul
som si na svojho starého otca za pultom, ako obsluhuje zákazníkov, ktorí občas
zavítali do tohto malého obchodu; ako im pomáhal prehrabávať sa medzi radmi
starých kníh o ktoré sme sa často potkýnali. Spomínal som si, ako sme si
z nich my dvaja stavali veže- ja podľa toho, čo mi dovoľovala moja
fantázia; on, zúfalý, pokúšajúc sa v nich nastoliť nejaký druh poriadku
a usporiadania, podľa témy, abecedy, roku vydania a čo ja viem čoho
iného.
Náhle som
si spomenul na falošnú knihu čo stála vždy za pokladňou. Jeden zo zväzkov encyklopédie
o liečivých rastlinách, ktorý sa nachádzal v najvyššej poličke, bol
iba tvrdým obalom, prázdnou väzbou, s troma či štyrmi stránkami,
k tomu ešte aj zle prilepenými. Spomínal som si na všetko, a tento
krát veľmi jasne a zreteľne, spomienky plynuli hladko jedna za druhou; na
to, že vždy keď sme so starým otcom osameli, postavil sa na stoličku, vybral tú
prázdnu knihu, silno držiac jej okraje aby nevypadlo to, čo v skutočnosti
obsahovala: fľašu fajnového anízového likéru. Potom sme prešli do zadnej časti
obchodu, kde si môj starý otec naplnil kalíšok presne do polovice- ani
o chlp menej, ani o chlp viac. Mne vždy zobral z malej
chladničky pomarančovú Fantu- v tej chladničke neskladoval nikdy nič iné
než moje Fanty. On sám nepotreboval ľad, nepotreboval nič, aby si vychutnal
svoj dúšok anízu. Vždy ho do seba hodil naraz. Potom mi dovolil oblízať dno
pohára, a smial sa na mojom výraze, napol zhnusenom a napol
prekvapenom, pretože, aj keď sa hanbím povedať to, inak som sa tváriť nevedel.
Využil som
chvíľkovú neprítomnosť svojich rodičov, keď sa zamotali v maličkej zadnej
časti obchodu, vyskúšal som stav dvoch stoličiek, ktoré iba ak chytali na seba
prach, lebo, hoci len o vlások, ani na špičkách som nedočiahol na
encyklopédiu liečivých rastlín, na ktorú som chcel hodiť očko, aby som si
potvrdil, že ma pamäť neklamala. Ani na okamih som nezaváhal, išlo
o tretiu knihu z kolekcie dvanástich zväzkov, venovanú konkrétne
rastlinám s močopudným a sťahujúcim účinkom a nie, v jej
vnútri nebola fľaša, ale pohár áno: ten pohár, ktorý môj starý otec
stokrát použil a tak rád používal;
a v ňom hárok papiera.
Aj napriek
tomu, že bolo jasne vidno, že ide o recyklovaný papier, bol pomerne nový.
Očividne tam neležal dlho. Pomaly som ho rozvinul:
„Drahý Adrián,
pretože áno, viem, že len Tebe by napadlo
pozrieť sa do tejto príručky o rastlinách. Som si vedomý toho, že mi
zostáva už málo času, a aj toho, že v živote som urobil veľmi veľa vecí
nesprávne. A práve preto...“
Práve
v tej chvíli vyšli zozadu moji rodičia, môj otec kašľal ako bláznivý, čím
ma varoval pred tým, že prichádzajú, a tak som mal zopár sekúnd na to, aby
som knihu zavrel a položil ju späť na jej pôvodné miesto a zároveň si
vložil papier do zadného vrecka svojich džínsov. Pohár zostal pri kase, ale
spoliehal som sa na to, že si ho nevšimnú. Samozrejme, ešte stále som stál na
stoličke, keď sa ich hlavy vynorili do svetla; tá matkina, plná pavučín
a tá otcova, ktorá sa bez prestania natriasala, keďže prešiel od kašľania
ku kýchaniu.
Všetci
traja sme zastali, zízajúc na seba a prvý krát po niekoľkých hodinách sme
sa nemohli vyhnúť tomu, aby sa nám na perách neobjavil úsmev- a nielen on,
ale skoro aj výbuch smiechu.
4
Na
spiatočnej ceste domov sme všetci traja mlčali. Zostalo toho ešte veľa
nevybaveného- dokumenty, úradné záležitosti, ale moja mama sa rozhodla vziať si
pár dní voľna z práce aby to všetko sama zariadila. Pravdepodobne si
chcela pohovoriť s majiteľmi bytu, v ktorom môj starý otec býval,
a navrhnúť im, aby všetko darovali nejakej neziskovej organizácii; trvala
na tom, že nechce vedieť nič ani o jednom kúsku oblečenia, predmete,
papieri.
Ja som bol
v pokušení vytiahnuť si zo zadného vrecka list a pustiť sa do
jeho čítania, tváriac sa, že sú to poznámky, ktoré som si zobral so sebou na
učenie na cestu, ale ktovie prečo na mňa moja matka hádzala kradmé pohľady
v spätnom zrkadle- teda, vždy ak práve nesledovala to, či môj otec
neprekračuje povolenú rýchlosť.
Keď sme
prišli ku colným kabínkam na diaľnici, využil som malú hádku, ktorou si moji
rodičia spestrovali tieto chvíľky: že veď peniaze máš predsa pri sebe vždy ty,
že prečo nevytiahneš z tašky moju peňaženku... Narovnal som ten hárok
papiera ako som najlepšie mohol, zabýval sa medzi Krebsov cyklus a legendu
o Platónovej jaskyni. A hneď ako som mohol, vrátil som sa k jeho
čítaniu:
„...veľmi veľa vecí nesprávne. A práve
preto, bez toho, aby som sa už pokúšal čokoľvek naprávať, by som predsa rád
odčinil krivdy, ktoré som spôsobil: rozhodol som sa Ti teda niečo zanechať.
Neviem, aké spomienky máš na Hŕbu papiera, ale pravdou je, že bolo obdobie,
kedy si tam trávieval dlhé chvíle, určite si, napríklad, spomínaš na
Anselma...“
Jasné, že
si spomínam na Anselma. Odkedy som vstúpil do spomínaného antikvariátu, nerobil
som nič iné len si všetko pripomínal. Bolo to vlastne oveľa viac než číre spomienky;
akonáhle som zavrel oči, temer hmatateľne som pred sebou videl starčeka, ktorý
tam chodil prakticky stále, jeden deň prišiel, iný zase nie, aby si vymenil
svoje prečítané westernové romány za nové. Jednu knihu priniesol a ďalšiu
si vzal, pričom môj starý otec si za ne pýtal takmer nepatrnú sumu peňazí.
Dokonca ja sám som tomu starčekovi vravieval „ale veď si ich už všetky čítal,
kúp si v stánku nejakú novú“ ale, samozrejme, bezúspešne.
„...na Anselma, Gloriu, a na mnohých iných
zákazníkov, ktorí však pre mňa boli viac priateľmi než zákazníkmi; vošli do
obchodu a zostávali s nami na kus reči. Ako asi sám chápeš, keďže už
nie si dieťa, a ak nie, poviem Ti to ja sám, z toho, čo títo ľudia
kupovali, nemohol byť žiadny veľký zisk, sotva mi to postačilo na to, aby som
z toho vyžil; avšak nie všetci boli ako oni. Napríklad Zuñiga,
samozrejme...“
Zuñiga? Ten
škrobený chlap v obleku?
„...určite si pamätáš na jeho tradičnú bledomodrú košeľu z Bilbaa, a šatku na krku...“
Áno, presne
ten.
„...Zuñiga však nebol len tak nejakým
zákazníkom. Bol, a hovorím to preto, lebo už pred nejakým časom zomrel,
zberateľom starých kníh, ale tých skutočne starých a cenných kúskov. Veľa
ma toho naučil, pretože ma využíval ako zásterku, aby ostatní- neviem kto presne,
tipujem, že konkurencia- nemohli zistiť odkiaľ a kam tie cenné kúsky
putujú. Platil mi cesty do Viedne, Paríža, Ženevy...kam bolo treba,
a vracal som sa odtiaľ so zväzkami s rokom vydania 1700, 1600, mnohými
dielami, príležitostne dokonca aj prvým vydaním (lepšie povedané, falošným
prvým vydaním z roku 1503, ale len takmer; ak nevieš, o čom to
dočerta hovorím, pozri sa na tie sprostosti, čo si vy mladí čítate). Zo
všetkých tých peňažných prevodov, temer vždy išlo o nákupy, sa niečo ušlo
aj mne; neviem, odkiaľ bral ten chlap toľko peňazí, tuším bol majiteľom lodeníc
alebo niečoho s drevom, no vždy som z toho získal dobrý podiel...“
Dočerta so
starým otcom, aj s tým jeho namyslencom v typickom baskickom kroji.
- Dani, zastavíme
sa na kávu, dobre?, inak mi tu Tvoj hlúpy otec na mieste zaspí.
- Zostanem
v aute, mami, musím sa veľa učiť.
Práve teraz
sme museli zastaviť, dokelu!
- Nie, ty
pôjdeš s nami, ešte Ti z toľkého učenia zostane zle, nikdy v živote
som Ťa nevidela sa tak usilovne učiť! Neviem, čo sa to dnes s Tebou deje, chlapče.
Bol som
nútený nechať list od starého otca prezlečený za poznámky na zadnom sedadle
auta so strachom, že nejakého blbca náhodou napadne vlámať sa do nášho
skromného vozidla, kým my sme si išli na chvíľu oddýchnuť do motorestu, čo sa
mi, pravdupovediac, hodilo v tej chvíli najmenej; ešte nikdy sa mi prestávka
na kávu nezdala byť taká dlhá.
5
To prvé, čo
som si overil po návrate do auta bolo, že list stále leží na svojom mieste a hneď
som sa tváril, že som sa úplne zahĺbil do svojho štúdia. Moja matka ma z času
na čas úchytkom pozorovala v spätnom zrkadle, ale len čo som mohol, pokračoval
som v čítaní.
„...získal dobrý podiel. Keďže predstavujem,
ako Ti to už asi nadmieru dobre objasnila Tvoja matka, v otázkach financií
hotovú katastrofu, a vedel som, že by netrvalo dlho, aby mi tie balíky
peňazí nezhoreli niekde medzi rukami a zmizli nenávratne preč, dostal som
nápad, myslím, že jeden z mála dobrých, čo ma kedy v živote napadli:
investujem ich do jednej alebo viacerých kníh ktoré mi Zuñiga odporučil, alebo sa dokonca spoľahnem na svoj inštinkt
a poznatky, ktoré som začal rozvíjať- nejaká zákazka tam, iná sem...“
Záležitosť
sa stávala veľmi, veľmi zaujímavou.
„...Výsledkom sú dve knihy. Jednu som kúpil
podľa rady Zuñigu, pri tej druhej som sa nechal uniesť intuíciou. Teraz, s pribúdajúcimi
rokmi, Ti môžem povedať že som sa trafil (samozrejme, Zuñiga tiež) a že obe
knihy majú nevyčísliteľnú hodnotu. Že kde sú? Nuž, presne tam, kde majú byť, na
poličkách antikvariátu. Ale neprezradím Ti presne kde, daj si s tým trochu
práce, chlapče, pretrieď ich, prečítaj, čo- to sa nauč, zatvor sa na pár týždňov
do obchodu a zisti, ktoré knihy sú tie dve správne; uisťujem Ťa, že
neoľutuješ...“
V tomto
bode som hlasno vydýchol, a moja matka sa otočila. Aj môj otec sa na to
chystal, ale ovládol svoju zvedavosť a pevne stisol volant, podnietený
priateľským potľapkaním mojej mamy.
- Deje sa
niečo, synu?
- Nič,
mama, nič, len som tak premýšľal, že sa vrátim do Bilbaa, chcem dať do poriadku
veci starého otca.
Moja matka
na mňa pozerala akoby pred sebou mala mariánske zjavenie či čosi podobné. Nakoniec
mávla rukou, akoby hovoriac, že mne už niet pomoci, a zvyšok cesty sa
sústredila na krajinu za oknom.
Ja som
dočítal list, v ktorej môj starý otec už nič dôležité nepísal, ale nevrátil
som sa späť k poznámkam. Na skúškach mi odrazu už vôbec nezáležalo.
(Preložené z knihy - zbierky poviedok "La librería a la vuelta de la esquina", 2015)
O autorovi
Javi
de Ríos sa pohybuje v tej oblasti, kde sa stretáva
internet s literatúrou.
Píše dva blogy, Guiadeconcursos.com,
venovaný literárnym a kultúrnym súťažiam, a La viga en mi ojo (Brvno v mojom oku) sústredený na digitálnu
literatúru. Spolupracuje s malými nezávislými vydavateľstvami
v témach ako sociálne siete a podpora dialógu medzi blogermi-
spisovateľmi. Na vlastné náklady vydal svoju knihu poviedok: Cuentos para la gente impaciente (Poviedky
pre netrpezlivcov).
Twitter: @javiderios
