LÁSKA SILNEJŠIA NEŽ SMRŤ
Francisco de Quevedo (1580. Madrid- 1645, Cuidad Real)
Amatérsky preklad
| 
Cerrar podrá mis
  ojos la postrera  
sombra que me
  llevare el blanco día,  
y podrá desatar
  esta alma mía  
hora, a su afán
  ansioso lisonjera;  
mas no de esotra
  parte en la ribera  
dejará la memoria,
  en donde ardía:  
nadar sabe mi
  llama el agua fría,  
y perder el
  respeto a ley severa.  
Alma, a quien todo
  un Dios prisión ha sido, 
venas, que humor a
  tanto fuego han dado,  
médulas, que han
  gloriosamente ardido,  
su cuerpo dejará,
  no su cuidado;  
serán ceniza, mas
  tendrá sentido;  
polvo serán, mas
  polvo enamorado. | 
Raz zavrú sa mi
  oči naposledy, 
a príde tieň, čo
  ma unesie do bieleho dňa 
a moja duša
  rozviaže v tej hodine snáď 
tej veľkej túžby
  ľúbezný hlas; 
lebo ani na tej
  druhej strane rieky 
spomienky
  neprestanú pláť; vie 
môj plameň vodu studenú
  preplávať, 
aj prísny zákon
  bez úcty zdolávať. 
Duša, ktorej väzňom
  všemocný bol Boh, 
žily, čo
  prilievali olej do ohňa, 
podstata, čo
  slávne zhorela do tla, 
hoc telo zmizne, duša  nie; 
v popol sa obráti,
  a predsa cit nestratí; 
hoc rozpadne sa v prach
  samý,  
nikdy neprestane
  byť prachom zamilovaným. | 
 

 
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára