Poviedka na marec: Javi de Ríos- Hŕba papiera (preklad)

HŔBA PAPIERA

                         

1

     Musím sa priznať, že keď umrel môj dedko Antonio, necítil som obzvlášť hlboký žiaľ. Už viac ako dvanásť rokov, odvtedy, čo s ním moja matka prerušila akýkoľvek druh kontaktu, sme žili v inom meste a fakt, že ma to postretlo práve vtedy, keď som sa pripravoval na prijímacie skúšky na univerzitu, spôsobili, že v prvom momente ma to poriadne otrávilo. „ Dokelu, nastúpiť na lietadlo do Bilbaa je tá posledná vec, čo teraz potrebujem“, pomyslel som si.

 - Že nebude treba ísť teraz do Bilbaa? Vôbec sa mi to nehodí.

     - Nuž, synu, o tom rozhodne Tvoja mama.

     Obaja sme na ňu pozreli v očakávaní jej verdiktu. Mama práve krútila kuchynskou handrou, akoby z nej chcela vyžmýkať poslednú kvapku nejakej neexistujúcej tekutiny; robievala to vždy, keď bola nervózna; vlastne nie, nie nervózna, v skutočnosti skôr nerozhodná.

     - Nič sa nedá robiť, budeme tam musieť ísť- zakoktala predtým než nechala handru padnúť na dlážku.

     Môj starý otec Antonio dosiahol za svoj život, ako sa zdá, dva hlavné úspechy. Za prvé, nahromadiť menší majetok počas tých pár rokov, čo sa dral v práci na Kube. A za druhé, investovať ho po svojom návrate do hlavného mesta Baskicka do starého antikvariátu s knihami, ktorému dal honosne znejúci názov Hŕba papiera.

     Len málo ciest sa začalo s toľkou nechuťou ako táto. Každý z nás troch mal svoje špecifické dôvody, pre ktoré napchať sa medzi sedadlá otcovho preplneného automobilového prostriedku a vydať sa ním na päťsto kilometrovú cestu bolo tým najmenším problémom. Matkine dôvody boli pre mňa záhadou; nikdy mi nepovedala, čo bolo príčinou toho hrubého- a napokon aj definitívneho- odcudzenia sa vlastnému otcovi. A ja, usadený tým najhorším spôsobom na

zadnom sedadle auta, som si mohol iba predstavovať, že opätovné stretnutie s minulosťou bude pre ňu veľmi ťažké, aj keď ho uvidí už iba v rakve. Alebo nie, určite ho neuvidí len tam.

     V mojom prípade predstavoval starý otec Antonio iba ak veľmi vzdialenú spomienku. Možno z čias keď som mal sedem alebo osem rokov. V žiadnom prípade zlú, ale príliš hmlistú.

     Čo sa môjho otca týka, z toho mála čo viem je, že už keď začal chodiť s mojou mamou, boli vzťahy v rodine tak porušené, že sa buď skončili úplne alebo sa rozbíjali ako vázy padajúce k zemi.

2

     Prvou zástavkou po príchode do Bilbaa bola kancelária právnika, nachádzajúca sa v tesnej blízkosti múzea Guggenheim, a tak som využil situáciu a priam umelecky sa z toho vyvliekol s vážnou poznámkou že radšej navštívim múzeum než by som mal počúvať nejakého prefíkaného, všetkými masťami mazaného advokáta. Ľahké protesty rodičov som utíšil falošnými výhovorkami o tom, aké to môže byť dôležité pre moju skúška z Dejín umenia, predmetu, ktorý som ani nemal, prízvukujúc že potom nám na to určite nezostane žiaden čas. Dohodli sme sa, že sa stretneme o dve hodiny pri vchode jednej pizzérie, keďže sme vedeli, že pred ďalším ťahom sa bude treba poriadne najesť.

     Keď som sa znovu stretol s mojimi rodičmi, ihneď som si všimol, že pod ťarchou situácie začali krehké ramená mojej mamy klesať. Dovtedy sa tvárila, že to zvláda, dokázala dostať pod kontrolu nervy rozbúrené správou o úmrtí, ale teraz opäť začínala vyzerať unavene a vyčerpane.

     - Žiaľbohu, synu, prišli sme neskoro...

     - Ako neskoro?

     Jej výraz tváre sa rozkladal desivo veľkými krokmi.

     - Žiaden pohreb, ani obrad, ani len som ho nemohla vidieť posledný raz v krematóriu. Už ho spálili, synu, už ho spálili!

     - Dokelu...a čo prachy?

     - Občas vieš byť vážne hrubý, - poznamenal môj otec- fakt neúctivý.

     Zdalo sa, že toho môžeme spraviť už len málo. Želaním môjho starého otca bolo odísť tak, ako aj posledné roky svojho života žil: sám a bez zbytočného hluku. A všetko si poistil, a to veľmi dobre. Ohľadom jeho, ako zvykne hovoriť, pozemských majetkov, dalo sa hovoriť o jeho bežnom účte- plus mínus niekoľko eúr, o jeho poslednom dôchodku, o zopár veciach a šatstve, ktoré bolo treba pozbierať a odviezť z jeho nájomného bytu, v ktorom býval prakticky celý život; a o jedinom obchode v jeho vlastníctve: starom kníhkupectve.

3

     

     Hŕba papiera bol, teda respektíve ešte stále je, i keď zavretý na sedem zámkov, obchod v uličke, kadiaľ sa takmer nedalo prejsť. Vybrali sme sa tam chvíľu potom, čo sme sa najedli, keďže moja matka sa rozhodla nezájsť po jeho osobné veci. Ona bola osobou zodpovednou za vytiahnutie zväzku kľúčov, pričom trpezlivo skúšala dostať jeden za druhým do zámky, ktorá visela na hrubej reťazi, čo objímala kľučky dvoch úzkych drevených dvier, aj preniknúť do dvier samotných.

     - Vyskúšaj tie veľké- nástojil môj otec vždy, keď tam nejaký nesadol.

     Keď sme už vošli dnu, museli sme nechať dvere dokorán otvorené, aby sa vyvetral zatuchnutý vzduch. Cez jediný výklad prenikal do budovy osamelý hmlistý lúč svetla, jediný, ktorý dokázal prekĺznuť cez viaceré vrstvy látky plnej prachu. Môj otec dva, trikrát stlačil vypínače svetla, ktoré tam našiel, všetko s nulovým výsledkom; presne tak ako očakával.  

     A ja som v tej chvíli mal pocit, ktorí niektorí nazývajú déjà vu, avšak s tým rozdielom, že ten môj bol veľmi skutočný. Kedysi som tu trávil veľa času, a to nie raz. Jednoducho, akoby niečo vyťahovalo von všetky tie spomienky ukryté v najvzdialenejších kútoch mysle sedemročného chlapca, momenty, ktoré som ja sám už dávno pochoval.

     Spomenul som si na svojho starého otca za pultom, ako obsluhuje zákazníkov, ktorí občas zavítali do tohto malého obchodu; ako im pomáhal prehrabávať sa medzi radmi starých kníh o ktoré sme sa často potkýnali. Spomínal som si, ako sme si z nich my dvaja stavali veže- ja podľa toho, čo mi dovoľovala moja fantázia; on, zúfalý, pokúšajúc sa v nich nastoliť nejaký druh poriadku a usporiadania, podľa témy, abecedy, roku vydania a čo ja viem čoho iného.

     Náhle som si spomenul na falošnú knihu čo stála vždy za pokladňou. Jeden zo zväzkov encyklopédie o liečivých rastlinách, ktorý sa nachádzal v najvyššej poličke, bol iba tvrdým obalom, prázdnou väzbou, s troma či štyrmi stránkami, k tomu ešte aj zle prilepenými. Spomínal som si na všetko, a tento krát veľmi jasne a zreteľne, spomienky plynuli hladko jedna za druhou; na to, že vždy keď sme so starým otcom osameli, postavil sa na stoličku, vybral tú prázdnu knihu, silno držiac jej okraje aby nevypadlo to, čo v skutočnosti obsahovala: fľašu fajnového anízového likéru. Potom sme prešli do zadnej časti obchodu, kde si môj starý otec naplnil kalíšok presne do polovice- ani o chlp menej, ani o chlp viac. Mne vždy zobral z malej chladničky pomarančovú Fantu- v tej chladničke neskladoval nikdy nič iné než moje Fanty. On sám nepotreboval ľad, nepotreboval nič, aby si vychutnal svoj dúšok anízu. Vždy ho do seba hodil naraz. Potom mi dovolil oblízať dno pohára, a smial sa na mojom výraze, napol zhnusenom a napol prekvapenom, pretože, aj keď sa hanbím povedať to, inak som sa tváriť nevedel.

                

     Využil som chvíľkovú neprítomnosť svojich rodičov, keď sa zamotali v maličkej zadnej časti obchodu, vyskúšal som stav dvoch stoličiek, ktoré iba ak chytali na seba prach, lebo, hoci len o vlások, ani na špičkách som nedočiahol na encyklopédiu liečivých rastlín, na ktorú som chcel hodiť očko, aby som si potvrdil, že ma pamäť neklamala. Ani na okamih som nezaváhal, išlo o tretiu knihu z kolekcie dvanástich zväzkov, venovanú konkrétne rastlinám s močopudným a sťahujúcim účinkom a nie, v jej vnútri nebola fľaša, ale pohár áno: ten pohár, ktorý môj starý otec stokrát použil a tak rád používal;  a v ňom hárok papiera.

     Aj napriek tomu, že bolo jasne vidno, že ide o recyklovaný papier, bol pomerne nový. Očividne tam neležal dlho. Pomaly som ho rozvinul:

     „Drahý Adrián,

     pretože áno, viem, že len Tebe by napadlo pozrieť sa do tejto príručky o rastlinách. Som si vedomý toho, že mi zostáva už málo času, a aj toho, že v živote som urobil veľmi veľa vecí nesprávne. A práve preto...“

     Práve v tej chvíli vyšli zozadu moji rodičia, môj otec kašľal ako bláznivý, čím ma varoval pred tým, že prichádzajú, a tak som mal zopár sekúnd na to, aby som knihu zavrel a položil ju späť na jej pôvodné miesto a zároveň si vložil papier do zadného vrecka svojich džínsov. Pohár zostal pri kase, ale spoliehal som sa na to, že si ho nevšimnú. Samozrejme, ešte stále som stál na stoličke, keď sa ich hlavy vynorili do svetla; tá matkina, plná pavučín a tá otcova, ktorá sa bez prestania natriasala, keďže prešiel od kašľania ku kýchaniu.

     Všetci traja sme zastali, zízajúc na seba a prvý krát po niekoľkých hodinách sme sa nemohli vyhnúť tomu, aby sa nám na perách neobjavil úsmev- a nielen on, ale skoro aj výbuch smiechu.

                               

4

     Na spiatočnej ceste domov sme všetci traja mlčali. Zostalo toho ešte veľa nevybaveného- dokumenty, úradné záležitosti, ale moja mama sa rozhodla vziať si pár dní voľna z práce aby to všetko sama zariadila. Pravdepodobne si chcela pohovoriť s majiteľmi bytu, v ktorom môj starý otec býval, a navrhnúť im, aby všetko darovali nejakej neziskovej organizácii; trvala na tom, že nechce vedieť nič ani o jednom kúsku oblečenia, predmete, papieri.

     Ja som bol v pokušení vytiahnuť si zo zadného vrecka list a pustiť sa do jeho čítania, tváriac sa, že sú to poznámky, ktoré som si zobral so sebou na učenie na cestu, ale ktovie prečo na mňa moja matka hádzala kradmé pohľady v spätnom zrkadle- teda, vždy ak práve nesledovala to, či môj otec neprekračuje povolenú rýchlosť.

     Keď sme prišli ku colným kabínkam na diaľnici, využil som malú hádku, ktorou si moji rodičia spestrovali tieto chvíľky: že veď peniaze máš predsa pri sebe vždy ty, že prečo nevytiahneš z tašky moju peňaženku... Narovnal som ten hárok papiera ako som najlepšie mohol, zabýval sa medzi Krebsov cyklus a legendu o Platónovej jaskyni. A hneď ako som mohol, vrátil som sa k jeho čítaniu:

     „...veľmi veľa vecí nesprávne. A práve preto, bez toho, aby som sa už pokúšal čokoľvek naprávať, by som predsa rád odčinil krivdy, ktoré som spôsobil: rozhodol som sa Ti teda niečo zanechať. Neviem, aké spomienky máš na Hŕbu papiera, ale pravdou je, že bolo obdobie, kedy si tam trávieval dlhé chvíle, určite si, napríklad, spomínaš na Anselma...“

     Jasné, že si spomínam na Anselma. Odkedy som vstúpil do spomínaného antikvariátu, nerobil som nič iné len si všetko pripomínal. Bolo to vlastne oveľa viac než číre spomienky; akonáhle som zavrel oči, temer hmatateľne som pred sebou videl starčeka, ktorý tam chodil prakticky stále, jeden deň prišiel, iný zase nie, aby si vymenil svoje prečítané westernové romány za nové. Jednu knihu priniesol a ďalšiu si vzal, pričom môj starý otec si za ne pýtal takmer nepatrnú sumu peňazí. Dokonca ja sám som tomu starčekovi vravieval „ale veď si ich už všetky čítal, kúp si v stánku nejakú novú“ ale, samozrejme, bezúspešne.

     „...na Anselma, Gloriu, a na mnohých iných zákazníkov, ktorí však pre mňa boli viac priateľmi než zákazníkmi; vošli do obchodu a zostávali s nami na kus reči. Ako asi sám chápeš, keďže už nie si dieťa, a ak nie, poviem Ti to ja sám, z toho, čo títo ľudia kupovali, nemohol byť žiadny veľký zisk, sotva mi to postačilo na to, aby som z toho vyžil; avšak nie všetci boli ako oni. Napríklad Zuñiga, samozrejme...“

     Zuñiga? Ten škrobený chlap v obleku?

     „...určite si pamätáš na jeho tradičnú bledomodrú košeľu z Bilbaa, a šatku na krku...“

     Áno, presne ten.

     „...Zuñiga však nebol len tak nejakým zákazníkom. Bol, a hovorím to preto, lebo už pred nejakým časom zomrel, zberateľom starých kníh, ale tých skutočne starých a cenných kúskov. Veľa ma toho naučil, pretože ma využíval ako zásterku, aby ostatní- neviem kto presne, tipujem, že konkurencia- nemohli zistiť odkiaľ a kam tie cenné kúsky putujú. Platil mi cesty do Viedne, Paríža, Ženevy...kam bolo treba, a vracal som sa odtiaľ so zväzkami s rokom vydania 1700, 1600, mnohými dielami, príležitostne dokonca aj prvým vydaním (lepšie povedané, falošným prvým vydaním z roku 1503, ale len takmer; ak nevieš, o čom to dočerta hovorím, pozri sa na tie sprostosti, čo si vy mladí čítate). Zo všetkých tých peňažných prevodov, temer vždy išlo o nákupy, sa niečo ušlo aj mne; neviem, odkiaľ bral ten chlap toľko peňazí, tuším bol majiteľom lodeníc alebo niečoho s drevom, no vždy som z toho získal dobrý podiel...“

     Dočerta so starým otcom, aj s tým jeho namyslencom v typickom baskickom kroji.

     - Dani, zastavíme sa na kávu, dobre?, inak mi tu Tvoj hlúpy otec na mieste zaspí.

     - Zostanem v aute, mami, musím sa veľa učiť.

     Práve teraz sme museli zastaviť, dokelu!

     - Nie, ty pôjdeš s nami, ešte Ti z toľkého učenia zostane zle, nikdy v živote som Ťa nevidela sa tak usilovne učiť! Neviem, čo sa to dnes s Tebou deje, chlapče.

     Bol som nútený nechať list od starého otca prezlečený za poznámky na zadnom sedadle auta so strachom, že nejakého blbca náhodou napadne vlámať sa do nášho skromného vozidla, kým my sme si išli na chvíľu oddýchnuť do motorestu, čo sa mi, pravdupovediac, hodilo v tej chvíli najmenej; ešte nikdy sa mi prestávka na kávu nezdala byť taká dlhá.

                                 

5

     To prvé, čo som si overil po návrate do auta bolo, že list stále leží na svojom mieste a hneď som sa tváril, že som sa úplne zahĺbil do svojho štúdia. Moja matka ma z času na čas úchytkom pozorovala v spätnom zrkadle, ale len čo som mohol, pokračoval som v čítaní.

     „...získal dobrý podiel. Keďže predstavujem, ako Ti to už asi nadmieru dobre objasnila Tvoja matka, v otázkach financií hotovú katastrofu, a vedel som, že by netrvalo dlho, aby mi tie balíky peňazí nezhoreli niekde medzi rukami a zmizli nenávratne preč, dostal som nápad, myslím, že jeden z mála dobrých, čo ma kedy v živote napadli: investujem ich do jednej alebo viacerých kníh ktoré mi Zuñiga odporučil, alebo sa dokonca spoľahnem na svoj inštinkt a poznatky, ktoré som začal rozvíjať- nejaká zákazka tam, iná sem...“

     Záležitosť sa stávala veľmi, veľmi zaujímavou.

     „...Výsledkom sú dve knihy. Jednu som kúpil podľa rady Zuñigu, pri tej druhej som sa nechal uniesť intuíciou. Teraz, s pribúdajúcimi rokmi, Ti môžem povedať že som sa trafil (samozrejme, Zuñiga tiež) a že obe knihy majú nevyčísliteľnú hodnotu. Že kde sú? Nuž, presne tam, kde majú byť, na poličkách antikvariátu. Ale neprezradím Ti presne kde, daj si s tým trochu práce, chlapče, pretrieď ich, prečítaj, čo- to sa nauč, zatvor sa na pár týždňov do obchodu a zisti, ktoré knihy sú tie dve správne; uisťujem Ťa, že neoľutuješ...“

     V tomto bode som hlasno vydýchol, a moja matka sa otočila. Aj môj otec sa na to chystal, ale ovládol svoju zvedavosť a pevne stisol volant, podnietený priateľským potľapkaním mojej mamy.

     - Deje sa niečo, synu?

     - Nič, mama, nič, len som tak premýšľal, že sa vrátim do Bilbaa, chcem dať do poriadku veci starého otca.

     Moja matka na mňa pozerala akoby pred sebou mala mariánske zjavenie či čosi podobné. Nakoniec mávla rukou, akoby hovoriac, že mne už niet pomoci, a zvyšok cesty sa sústredila na krajinu za oknom.

     Ja som dočítal list, v ktorej môj starý otec už nič dôležité nepísal, ale nevrátil som sa späť k poznámkam. Na skúškach mi odrazu už vôbec nezáležalo.

(Preložené z knihy - zbierky poviedok "La librería a la vuelta de la esquina", 2015)

O autorovi

Javi de Ríos sa pohybuje v tej oblasti, kde sa stretáva internet s literatúrou.

Píše dva blogy, Guiadeconcursos.com, venovaný literárnym a kultúrnym súťažiam, a La viga en mi ojo (Brvno v mojom oku) sústredený na digitálnu literatúru. Spolupracuje s malými nezávislými vydavateľstvami v témach ako sociálne siete a podpora dialógu medzi blogermi- spisovateľmi. Na vlastné náklady vydal svoju knihu poviedok: Cuentos para la gente impaciente (Poviedky pre netrpezlivcov).

Twitter: @javiderios