K ľadu a krasokorčuľovaniu pričuchol už ako šesťročný najmä zásluhou svojej staršej sestry Laury, ktorá v tomto športe mala rozbehnutú úspešnú amatérsku kariéru, a rozhodol sa pokračovať v jej šľapajách.
O rok neskôr sa zapíše do klubu Igloo de
Majadahonda pod vedenie trénerov Caroliny Sanzovej a Ivána Saéza, ktorí
naňho spomínajú ako na „jašteričku“- nezbedné a hyperaktívne dieťa,
ktorému aj napriek veľkému talentu chýbala disciplína a dni trávil potrestaný
v kúte. Vo veku sotva osem rokov začal súťažiť s korčuľami
z druhej ruky, črta, ktorá sa uňho nezmení až pokým nedospeje. „Nebol si
vedomý toho, v akom hroznom stave má topánky, všetci sme naňho pozerali
a mysleli na to, že raz si zlomí členok, ale aj napriek jeho skorému veku
sa nedalo nevšimnúť, že má pre tento šport veľké prirodzené nadanie. Okrem
toho to bol veľmi skromný chlapec,“ zdôrazňuje Jordi Lafarga, ktorý ho tiež
sprevádzal v jeho začiatkoch.
Roky plynú, a mladý Javier sa naďalej venuje korčuľovaniu bez markantných úspechov na konte. V roku 2004 sa na scénu znova vracia jeho sestra Laura a pošle ho k trénerovi Mikelovi Garcíovi. V tomto veľmi dôležitom období, o ktorom
v jeho oficiálnom životopise nenájdeme ani zmienku, začína ovládať trojité
skoky vrátane axela- skoku, ktorý sa doteraz ešte žiadnemu španielskemu
krasokorčuliarovi nepodaril. Vlastne, tento tréner ktorý neskôr emigroval do
Spojených štátov amerických, kde býva aj
naďalej, sa nepochopiteľne neobjavuje ani v jeho záznamoch ISU
(Medzinárodný korčuliarsky zväz).
V roku 2007 ako 17-ročný, s kučeravými čiernymi vlasmi, debutuje na medzinárodnej seniorskej
scéne so serióznymi výsledkami- 28. miesto na Majstrovstvách Európy (ME)
a 35. na Svetovom šampionáte (MS), ktoré si mierne vylepšuje v roku
2008- 17. Na ME a 30. Na MS. Jeho obrovský potenciál priťahuje záujem
ruského guru krasokorčuľovania, Nikolaia Morozova, ktorý mu v roku 2009
ponúka možnosť trénovať ho zdarma v Hackensacku (USA), kam odchádza bez
toho, aby si predtým odskúšal samostatné bývanie a bez ovládania angličtiny
pod sľubom, že z neho urobí európskeho víťaza. „Bolo to veľmi ťažké
obdobie,“ spomína si Javier, ktorého odchod vyvoláva obrovské napätie- dnes
našťastie už prekonané- medzi ním a jeho trénermi v Madride, ktorí
ale v každom prípade sprevádzajú na OH vo Vancouveri, kde končí na
štrnástom mieste, čo je najlepším umiestnením španielskej olympijskej výpravy.
Pri Morozovovi sa priučí majstrovstvu v ovládaní
korčúľ a umeniu ovládnuť ľadovú scénu. Výsledky sa pozvoľna zlepšujú, až
kým v roku 2010 neskončí ôsmy na ME a dvanásty na MS, umiestnenia
doposiaľ nevídané v národnom španielskom krasokorčuľovaní, ktoré ale
nestačia ruskému trénerovi, ktorý sa v tej dobe viac sústredil na svojho
nového žiaka, Francúza Florenta Amodia. Nedostatok systematického tréningu,
neustále zmeny bydliska- najprv do USA, potom do Ruska a Lotyšska-
a rastúce rozdiely medzi nimi spôsobujú definitívne odlúčenie dua
Fernández- Morozov po MS 2010 v Turíne.
V tom čase určité skupiny trénerov, rozhodcov a štatutárnych členov zväzu rozširujú neprajnú a kritickú kampaň proti Javierovi, pretože jeho odchod na severoamerický kontinent sa nepochopiteľne a nezmyselne vníma ako vlastizrada. V médiách sa dokonca ozývajú poznámky o jeho domnelom bujarom živote a užívaní si a nedostatočnom trénovaní. Vzťahy sa dostávajú na bod mrazu, keď na Národných majstrovstvách Španielska v roku 2010, kde kvôli úrazu pri rozjazde, nepravidelnom programe a určitým prešľapom (na tomto národnom šampionáte došlo skutočne k veľmi trápnym a zahanbujúcim rozhodnutiach hodnotiacej komisie vo viacerých kategóriách) stráca titul víťaza v prospech Javiera Raya. Niečo, čo je už v základe nemysliteľné, keďže rozdiel v technickom hodnotení oboch pretekárov bol vtedy priepastný. Táto situácia spôsobuje prestup do klubu Ice Legánes, v ktorom pôsobí dodnes. Na rozdiel od Mikela GarcíuDaniel Peinado, nie je uvedený v záznamoch ISU aj napriek tomu, že bol trénerom, ktorý zodpovedal za Javiera počas jeho prítomnosti v Španielsku.
Na jar roku 2011 sa rozhodne odísť do Toronta, aby trénoval pod
dohľadom dvojnásobného olympijského víťaza Briana Morsea. Tu nachádza
stabilitu, svoj tím (spolu s Tracy a Davidom Willsonom) a tak
prepotrebný otcovský vzor. „Brian je pre ma ako môj otec,“ zvykne opakovať
v rozhovoroch. Pod jeho vedením sa naučí dokonale skákať štvorité skoky,
ktoré ho dodatočne preslávia. Tandem Fernández- Orser sa veľmi rýchlo zosúladí
a koncom roka si Javier vešia na krk svoje prvé medzinárodné kovové
medaily, pričom najvýznamnejšia je tá bronzová z Grand Prix 2011-2012,
súťaž podobná svetovému poháru. Zdá sa, že medailové umiestnenie ho trochu
vyvádza z rovnováhy, keďže navzdory tomu, že je vážnym kandidátom na zisk
cenných kovov, končí šiesty na ME a deviaty na MS.
Na Grand Prix 2012-2013
sa mu podarí vyhrať nad svetovým šampiónom Patrickom Chanom na skúške na
Národných majstrovstvách Kanady (Kanadská korčuľa), avšak ku skutočnému prelomu nedôjde skôr v roku 2013. Navzdory tomu, že mu zablúdia na letisku korčule a vrátia sa
k nemu iba o deň skôr pred hlavnou súťažou, získava zlatú medailu na
ME v Záhrebe a nastúpi do lietadla smerom Londýn, kde sa konajú jeho
tretie MS, na ktorých štartuje zo siedmej východiskovej pozície. Stáva sa z neho
hviezda španielskeho športu v športovom odvetví, ktoré bolo dovtedy
absolútne bezvýznamné so sotva stovkou rozhodcov a len desiatkami klzísk.
„Je to to isté, ako keby sa Messi bol narodil v Indonézii,“ podotýka
bývalý krasokorčuliar Telmo Pínter, ktorý sprevádzal Javiera počas jeho americkej etapy života.
V médiách sa začínajú šíriť pochvalné ohlasy na jeho úspechy. Dostáva sa
do povedomia širokého publika, akýsi druh dočasnej slávy. „Som známy len na
súťažiach,“ hovorí potom o niečo neskôr. Jeho účasť na Grand Prix
2013-2014 nie je ktovieako úchvatná (piaty na Kanadskej korčuli a tretí na
Ruskom pohári), a bez postupu do finále, čo mu umožňuje pomaly sa venovať náročnej
príprave na OH.
S vavrínovým vencom ako najlepší krasokorčuliar kontinentu vstupuje
do roku 2014, ktorý sa rozbehne v znamení víťazstva ME v Budapešti.
O mesiac nato, odcestuje na OH v Soči, kde je vlajkonosičom
španielskej výpravy. Aj napriek tomu, že je považovaný za jedného
z veľkých favoritov a končí tretí po krátkom programe, padá na štvrté
miesto kvôli chybe v bodovaní, ktoré mu nezohľadnilo posledný skok. Šmahom ruky sa vracia k tréningom, aby sa pripravil na MS
v Saitame, kde opäť získa bronz.
Exhibičné vystúpenie zo ZOH Soči, kde obsadil štvrté miesto
Vo veku temer 25 rokov je Javier Fernández štvornásobným víťazom Európy
a držiteľom dvoch bronzových a jednej zlatej medaily na MS,
okolnosti, ktoré naňho očividne žiaden extrémny vplyv nemajú. „Som jednoducho
taký, snažím sa vyťažiť zo všetkého len to pozitívne a nemyslieť príliš na
to negatívne. Prosto si len tak užívam korčuľovanie.“
V novembri 2014
oficiálne potvrdil svoj vzťah s japonskou krasokorčuliarkou Miki Ando,
s ktorou sa zoznámili počas svojho pôsobenia u Morozova a podľa najnovších novinárskych kačíc im to očividne klape až natoľko, že pomýšľajú na založenie rodiny. V súkromí je Javier fanúšikom futbalového klubu Real Madrid a po ukončení svojej kariéry by chcel naďalej zostať na ľade a venovať sa výchove a rozvíjaniu nasledovníkov ako tréner.
Javier so svojou priateľkou Miki Ando
Takýto je najlepší španielsky
krasokorčuliar všetkých čias. Nedávno zavítal aj k nám do Bratislavy, kde znovu potvrdil svoje víťazstvo a získal si srdcia divákov napríklad aj týmito vystúpeniami:-) :-)
Voľná jazda, Majstrovstvá Európy 2016 Bratislava
