Uplynulé
mesiace strávené v nedobrovoľnom domácom väzení boli ťažkou skúškou pre
každého z nás. Museli sme obmedziť každodenné činnosti a voľný pohyb,
zábavu, športové aktivity, mnohí z nás „dobrovoľne nasilu“ aj pracovisko
a kolegov...Korona vírus zasiahol hlboko do našich životov, donútil nás
spomaliť vražedné tempo tejto doby, zastaviť sa a naučiť sa pozerať na
veci z novej, doposiaľ neznámej perspektívy. Ľudia, ktorí pred niečím
utekali, sa museli postaviť tvárou v tvár pocitu samoty, prázdna, pozrieť
sa po dlhom čase do očí napr. partnerovi, deťom či rodičom, ktorých predtým
vnímali iba zbežne a ako automatickú, vždy prítomnú súčasť svojich
životov. Podaktorí si možno znova uvedomili, ako veľa pre nich ich priatelia
a milovaní ľudia znamenajú a ako veľmi ich zanedbávali, oživili cez
telefóny vyhasnuté spojenia a upevnili svoje vzťahy. Alebo naopak,
zistili, že nastal čas preosiať sito svojich kontaktov a dať niektorým
ľuďom navždy zbohom, lebo ich názory, životné smerovanie a vnímanie sveta
sa niekde na spoločnej ceste rozišli a už si nemajú čo povedať...Čo
človek, to iný príbeh. Myslím si, že čas nečakaného ticha v mnohých
z nás otvoril otázky, témy a problémy, ktoré by inak boli prehlušené
stresom a rutinou dennodenného kolotoča a teraz si vypýtali svoje
slovo a doslova na nás skočili ako tí povestní „kostlivci“ zo skrine
s výzvou: Uprac ma už konečne! ( V mojom prípade bola aj toto jedna
z činností, ktorá ma vedela „zabaviť“ na pár dní. Kostlivci mi vďaka Bohu
z vešiakov nepadali, ale pretriedila som toho až-až 😊 )
Vo mne osobne (a nie sama od seba)
zarezonovala najviac práve jedna
konkrétna téma, a ňou bolo slovo...
POZORNOSŤ!
Slovko, ktoré má tak pozitívne ako aj
negatívne významy a každý si ju spája s niečím iným. Sú medzi nami
takí, ktorí od nej priam až chorobne závisia a žijú v duchu hesla
„radšej nech ma ohovárajú, než aby mlčali; aspoň viem, že ešte stále žijem“,
a ak majú na Facebooku či Instagrame pod fotkou menej ako 500 likeov a 100 komentárov, je to „smrť“. A potom je tu opačný
extrém, ľudia, ktorí sa snažia byť absolútne nenápadní; ktorí keby mohli
splynúť so sivým odtieňom mestských fasád, stali by sa súčasťou domov, sôch,
neviditeľným tieňom veľkomesta. Nebadaní, maskovaní, takí, ktorí by sa aj
rozdali pre iných, ale samým sebe nedoprajú a majú pocit, že si to ani
nezaslúžia....Pre niekoho je výraz „POZORNOSŤ“ káva a bonboniéra, pre ženu
kvety, pre celebrity fotky v novinách po fláme, pre mňa záujem, masáž
a pocit, že sa o mňa niekto stará 😊
U mňa vyvolala toto slovíčko skúsenosť
s jednou nezáväznou známosťou, ktorú som zažívala na prelome rokov 2019/ 2020. Nebudem ju zbytočne rozpitvávať,
je to čosi, čo si zažil asi každý z nás- preskočila iskra (na druhý
pokus), potom nasledovalo dlhé, intenzívne každodenné písanie, osobné
stretnutie, a ochladenie vzťahov. Vedela som, do čoho idem, neznamená to
ale, že to trocha nebolelo 😊 V každom prípade, s odstupom krátkeho času som
za ňu veľmi vďačná a prijala som ju tak, ako prišla, bez hnevu a už
vyrovnane. Nuž, a práve v období nástupu doby „ľadovej“, keď ste vo
fáze, že konverzácia začne ustávať, dotyčný vám nepíše ani keď má čas
a kontakty a ak ho oslovíte vy ako prvá, nedočkáte sa ani poriadnej
rozlúčky, som si uvedomila, že mám problém. Že síce viem, že to nemá zmysel,
ale stále vás drží nejaká skrytá potreba, čosi čo vám daný človek poskytuje
a vám to odrazu veľmi chýba...A bum! Bolo to! A prišla som na to, že
aj ja mám s pojmom POZORNOSŤ mierny problém a že hoci som sa vždy
tvárila ako niekto, kto ju nepotrebuje, páčilo sa mi ju dostávať pravidelne. 😊 Teda, aby sme si rozumeli...Nie, netúžim po sláve, bleskoch
fotoaparátov, nežiadanej publicite. Lebo presne tým pre mňa vždy pozornosť
bola- predstavovala som si ju ako krásnu ženu, femme fatale, ktorá vojde do
reštaurácie a spočinú na nej všetky oči, všetci z nej budú mimo,
a jedna časť mojej osobnosti to odsudzovala ako povrchnú márnivosť; navrávala
som si, že ja po niečom takom netúžim, že byť stredobodom pozornosti nie je nič
pre mňa.
„Žena, ktorá na seba
neupúta pozornosť mužov, je v podstate nešťastná.“
— Anicius Manlius Boëthius filozof z počiatku
6. storočia 480
(asi na tom bude kus pravdy :-) :-))
A po celý ten čas tam kdesi stálo skryté moje druhé Ja, to, ktoré
si bolo vedomé, že by vlastne vôbec nebolo na škodu, keby ma „bolo“ vidieť,
počuť a nechať správne zažiariť... Že by sa mi, čo i len na krátku
chvíľku, páčilo byť stredobodom niečieho sveta, byť pre niekoho významná
a dôležitá, obletovaná, hýčkaná. Vďaka tejto krátkej známosti som si
priznala, že to chcem, že to mať môžem a že si to zaslúžim. Prišla som na
to, že chcieť byť pre seba a niekoho iného dôležitá nie je nič sebecké ani
hriešne, ale že je to prirodzená ľudská potreba. Že mám právo na to, aby mi
niekto v určitej chvíli, na svojej ceste životom venoval svoj záujem, plnú
pozornosť, starostlivosť, že mám právo ozvať sa a byť vypočutá, ukázať sa
a byť videná. Že chcem podporu nielen dávať, ale ju aj prijímať. A že
ak mám pocit, že mi niekto neprejavuje svoj záujem, môžem sa obrátiť na ľudí,
ktorí ho o mňa majú stále, že je dobré „vypýtať si“ svoju dávku- bez scén,
manipulácie, výčitiek, taktne a slušne. Lebo ak niekomu na vás čo
i len štipku záleží, dokáže si ukrojiť zo svojho času, povinností
a práce, aby sa vám venoval 😊
A uvedomila som si, že...
- pozornosť
ako taká nie je ani dobrá, ani zlá, prosto len je a hoci ju každý
z nás potrebuje v inom dávkovaní, potrebuje ju. Dokonca aj tí,
ktorí sa tvária že nie, a získavajú si ju plačom, hystériou, vzdorom,
vyvolávaním ľútosti, vyrábaním problémov. Všetko je to len spôsob, akým kričia:
„Tak sa na mňa už konečne pozri, som tu! Potrebujem ťa, aby si sa o mňa
zaujímal!“ Malé deti a ich hádzanie sa o zem sú toho žiarivým
príkladom. 😊 Každý z nás potrebuje cítiť záujem
a pozornosť zo strany druhých ľudí- je to totiž potvrdenie našej existencie.
Viete, aký je jeden z hlavných dôvodov, prečo ľudia vstupujú do vzťahov?
Lebo po túžia po kúsku špeciálnej pozornosti sami pre seba. Žijeme
v obrovskom guľatom svete, sme jednotlivci v mori celku,
z pohľadu vesmírnej sondy sme podobní mravcom. Narodíme sa, prežijeme
niekoľko desiatok rokov a zomrieme- hľadiska štatistiky sme len
bezvýznamné číslo. Univerzálni, rovnakí,
ničím sa neodlišujúci. Jedna Slovenka z Hlohovca je pre Inda na druhej
strane pologule pre jeho existenciu absolútne nepodstatná. A práve
o to viac túžime v živote po niekom, pre koho budeme výnimoční,
dôležití, podstatní, kto sa bude zaujímať PRÁVE o náš život, naše pocity,
naše starosti, koho bude očarúvať práve náš úsmev, nohy, ruky, farba očí,
smiech. U koho budeme mať v srdci aj v živote prednosť len
preto, že sme. Chceme, aby nám pomohol bojovať s našimi strachmi, démonmi,
zlozvykmi, zdieľal naše nádeje, túžby a sny. A s láskou robíme
aj my to isté. Vo filme „Smiem prosiť“ sa Susan Sarandon pýta muža, ktorý je
rozvedený: „Viete, prečo sa ľudia berú?“- „Z vášne?“- „Nie. Potrebujeme
svedka našich životov. Na tejto planéte sú miliardy ľudí...čo vlastne znamená
jeden ľudský život? Ale v manželstve sľubujete, že si budete všímať
všetko, starať sa o všetko. O to dobré, o to zlé, o tie
hrozné veci aj o tie obyčajné...o všetko, po celý čas, každý deň. Hovoríte
tým „Tvoj život nezostane nepovšimnutý, lebo JA si ho všímam. Tvoj život
neprejde bez stopy, lebo ja som jeho svedkom.“ A to platí pre všetky
vzťahy, nielen pre manželstvo, milostný vzťah, priateľstvo...Každý z nás
potrebuje mať vo svojom živote svedkov, ktorým verí, že okrem toho, že budú
sledovať jeho osud kým je tu, budú o ňom môcť rozprávať hodnoverné príbehy
po jeho smrti...
„Hlavnou formou, ktorou
sa láska prejavuje je pozornosť. Najobvyklejším a najdôležitejším spôsobom,
ktorým prejavujeme svoju pozornosť, je vypočutie.“
— Morgan Scott Peck, am. psychiater, 1936-2005
- venovať
si pozornosť, záujem, nehu, trpezlivosť je v poriadku. Majte so sebou
trpezlivosť, keď vám niečo nejde. Starajte sa o seba, doprajte si, po čom
vaše srdce túži: dobrú knihu, nový účes, kozmetiku, víkendové rozmaznávanie
v kúpeľoch, liečivú masáž. Dožičte si čas pre seba. Plačte, keď na to máte
chuť. Zacvičte si- aj to prejav lásky a starostlivosti o seba.
Zatancujte si, choďte na prechádzku, meditujte, navarte si nejakú zdravú
maškrtu. Požiadajte o pomoc, keď treba. Že vás naučili, že prijímať pomoc
a záujem je sebecké a ne-od-pus-ti-teľ-né?! Kto to povedal? Schválne,
ak sa považujete za odvážne a sebavedomé osoby, ste natoľko odvážni, aby
ste si vedeli priznať, že niečo je už nad vašu hlavu, že to nezvládate
a že potrebujete pomoc? Máte „gule“ na to, aby ste to urobili? Priznať si,
že na niečo nemáte, že niečo nezvládate alebo sa niečoho bojíte a požiadať
o pomoc a podporu znamená mať rovnakú odvahu ako gladiátori v arénach
proti levom. Vedieť prijať pomoc, podporu, lásku je totiž rovnako dôležité
ako ju vedieť poskytnúť iným...A preto..
- vypýtajte
si svoju dávku pozornosti, ak máte pocit, že sa vám jej nedostáva; no nežobrite
o ňu, keď vidíte, že druhá strana nemá záujem. Každý chvíľku ťahá
pílku. Pokiaľ máte pocit, že vás váš partner prehliada, nepočúva vás, je večne
v práci, neurobí si na vás čas, nepomáha v domácnosti, tak sa ozvite.
Sadnite si s ním a pokojne, bez výčitiek, slušne a taktne, ale
pevne povedzte vždy sám/ sama za seba: „V poslednom čase mám pocit, že keď sa
spolu zhovárame, vôbec ma nepočúvaš. Cítim sa byť nevypočutá a ignorovaná.
Som z toho smutná. Prekáža mi, že som na všetko sama, som unavená
a v jednom kole a chýbaš mi. Bolí ma, keď ma nepočúvaš
a nepobozkáš. Páčilo by sa mi, keby si so mnou a s deťmi trávil
viac času a pomohol mi občas v kuchyni a s riadom, chodili
spolu na výlety a viac sa zhovárali. Páčilo by sa mi, keby si pri našich
rozhovoroch odložil mobil a venoval mi svoju plnú pozornosť. Mohli by sme
to spolu nejako vyriešiť?“
Naučte sa hovoriť o sebe, svojich záľubách,
svojich skúsenostiach, prekonajte strach a smiešnu obavu z toho, že
by ste vy alebo váš život bolo pre druhých príliš nudný a nezaujímavý.
Vyhnite sa tendencii zvrtnúť rozhovor hneď na niekoho iného v snahe
odviesť pozornosť od vlastnej „šedivosti“ a nenápadnosti. A ešte
jedna rada od psychológov: pri hádkach, kde potrebujete vyjadriť svoje potreby,
nikdy toho druhého neobviňujte, neukazujte naňho prstom, nevyčítajte mu, čo
neurobil. Hovorte v prvej osobe a o svojich pocitoch, dojmoch,
trápeniach, zážitkoch. A pripravte sa na to, že tí druhí vám nemusia
automaticky poskytnúť všetko to, čo žiadate. Prijmite to, čo vám môžu dať- aj
oni majú právo povedať nie, stanoviť si hranice, odísť. Učte aj deti prijímať,
že nedostanú zákonite to, čo vždy chcú. Život každého z nás je iný,
a každý z nás ma čo ponúknuť tým druhým okolo, rozhodnúť sa, koľko
a komu čo zo svojho srdca, lásky, myšlienok, pozornosti dá. Odmietnutie je
tiež odpoveď. Zároveň- a toto sa týka predovšetkým nás žien, keďže muži bývajú
vo všeobecnosti priamejší a ráznejší- nečakajte, že ostatní okolo vás
telepaticky uhádnu vaše potreby, sny, ciele, priania a bolesť. Vety typu
„mal si to predsa vedieť“, „mal si si to všimnúť, veď som ti to naznačovala“ vedia narobiť dosť škody...
Vzťahy medzi mužmi a ženami sú už aj
tak dosť komplikované a trochu prevrátené...občas mám pocit, akoby sme
zostali v rovnakých telách, ale vymenili si role. Kedysi, za čias našich
starých mám a aj našich mám boli muži snaživí, zdravo agresívni,
prirodzení lovci. Postarať sa o rodinu, zaplatiť žene večeru, pozvať ju na
rande, kúpiť jej kvety, dvoriť jej bola pre muža pocta, česť, radosť,
potešenie. Zaplatenie účtu hovorilo „Som
muž, viem sa postarať o seba aj o svoju partnerku a som na seba
pyšný“. „Bavilo“ ich byť pozornými, galantnými, starostlivými. Vedeli, že ak
oni budú milí k nám, pomôžu nám, pochvália nám účes, opravia výlevku,
dostanú od nás pochvalu- a to je
pre mužské ego hotová slasť 😊 Balenie bol úžasný rituál dvorenia, pri ktorom sa
nešlo tvrdo na vec, ale išlo o pútavú hru slov a očí, náznakov
a pohľadov, ktoré sa vám chceli dostať až do hlavy (milí páni, tam to
totiž všetko začína). Obliekanie kabáta bola zase príležitosť na letmý dotyk
vzbudzujúci túžbu a vytvárajúci pocit intimity a blízkosti. Rande vtedy
znamenalo večeru alebo kino s priestorom na „spoznávanie sa“; teraz je
večera rýchla a po nej nasleduje promptná cesta do jedného z bytov,
kým iskra nevyhasne. Sex bolo niečo, čo sa získavalo dôverou; teraz je
z neho povinný chod po dezerte. Vtedy muži chceli byť pre nás oporou,
ponúknuť nám svoju vreckovku a rameno na vyplakanie. Nebáli sa urobiť prvý
krok, priniesť domov peniaze, vedeli si počkať na prvý sex. Nechápte ma zle,
nevravím, že my ženy máme len tak čakať na mužov ako legendárna Popoluška, kým
nás nezachránia a nechať na nich všetko. To určite nie. Avšak
v poslednej dobe som nadobudla pocit, že sa z mužov stráca tá ich prirodzená
schopnosť snažiť sa a bojovať o nás- akoby očakávali, že v tomto
uponáhľanom svete MY zbalíme ich, zvedieme ich, rovno pozveme k nám domov,
sami sa „odbalíme“ zo šiat a ešte sa aj sami „odbavíme“ 😊 Súčasní samci akoby si zvykli, že všetku prácu budeme robiť za nich-
a platí to nezriedka iba pri spoznávaní, ale aj v partnerstvách
a manželstvách, kde žena pracuje a muž si doma váľa šunky. Romantika
zostala vyhradená na prvotné opojenie, Valentína a výročia...Úprimne
a sebakriticky si ale priznajme, že aj my ženy sme si tomu čiastočne na
vine. Tak veľmi sme sa chceli vyrovnať mužom, stať sa emancipovanými,
nezávislými, samostatnými, veď ich predsa „nepotrebujeme, lebo všetko zvládame
sami“, až sme v nejakom bode stratili svoju pôvabnú ženskosť, schopnosť
prijímať pozornosť, pomoc, šikovnosť, mužskú zručnosť pri technických
záležitostiach, objatie. Dopomohli sme k tomu, aby sa svet obrátil naruby
a mužom sa to zapáčilo a spohodlneli 😊 Videli ste niekedy, aby kvet opelil čmeliaka, žena prenikla pri
milovaní do mužského tela a zámka otvárala kľúč? Nedá sa to. Jednoducho to
nejde. Príroda to stvorila tak geniálne, že len čmeliak môže opeliť kvet, muž
prirodzene preniknúť do nášho poddajného ženského tela (má to proste výbavu)
a kľúč v zámke otvorí dvere. Všetko do seba zapadá, dopĺňa sa. Dávanie
a prijímanie, tvrdé do mäkkého, kľúč do zámky...Inak sa žiadne dvere
neotvoria, nevytvorí sa nový život. Tak prečo to my ľudia chceme meniť
a ísť vo vzťahoch proti prírode, keď si to takto spolu užívame najviac? 😊 Prečo si odopierať sebe aj mužom ich prirodzenú, zdravú mužskú dravosť,
výbojnosť, schopnosť postarať sa o nás, dať nám silu a oporu, ktorú
nám nielenže poskytnúť môžu, ale to dokonca robia radi, hrdo a pyšne
a robí to dobre aj im? Ja osobne verím, že vzťah medzi pohlaviami je
o tom nádhernom, hravom „doťahovaní sa“- raz urobí krok jeden, potom
druhý, a takto spoločne sa posúvajú vpred na ceste životom 😊 Ale koniec drobnej odbočky na túto tému, vráťme sa k slovu
pozornosť a aké dôležité je vedieť si ju vypýtať...
Nebudem s nikým súťažiť
o tvoju pozornosť. Ak nie som prioritou, viem, kde sú dvere.
— M. Sosa
Rovnako dôležité ako vedieť sa ozvať vo
vzťahu je aj vedieť si veci vyjasniť v rodine alebo práci. Či už ide
o neporiadneho kolegu, ktorý vám „na rozlúčku“ nechá na vašej smene
nedokončené povinnosti, alebo vám v práci nevyhovuje plat, podmienky,
rozvrh smien. Ak dúfate, že keď budete stáť pred skoro privretými dverami
šéfovej kancelárie a nahlas sa sťažovať sekretárke na únavu, vyčerpanosť,
prepracovanosť, neschopného kolegu, za ktorého robíte táák veľa práce navyše,
že nemáte čas urobiť svoju vlastnú; ani plat na zaplatenie si dovolenky,
nebodaj že „ak to takto pôjde ďalej, tak sa na to vykašlete a nájdete si
niečo iné“, dovtípi sa, že je to nepriama žiadosť o zvýšenie platu či
povýšenie? Chyba lávky. Iba čo si zbytočne budete drať hlasivky a vyhrážať
sa odchodom (ak niekto z práce odísť chce, lebo to presiahlo medze
únosnosti, tak to prosto urobí a nečaká na „zmenu“). Aj tu platí už
spomínané: spíšte si prínosy, ktoré firme dávate, čas, ktorý venujete svojim
povinnostiam, a slušne a taktne choďte za nadriadeným
a predložte mu ich spolu s vašou žiadosťou. Povedzte mu zreteľným,
pevným, jasným hlasom, aké pozitívne vlastnosti máte a koľko pre firmu
robíte a že chcete viac. To najhoršie, čo sa môže stať- je jedno, či
komunikujete vo vzťahu, rodine, s priateľmi, súrodencami, mamou alebo
v práci- je, že sa nič nezmení, a aj to je pre vás signál
k ďalšiemu kroku. Pretože ak sa vy snažíte prezentovať, riešiť niečo alebo
ste ten kamarát, ktorý vždy začína rozhovor, no iní si nespomenú, že
existujete, je načase prestať žobrať o pozornosť a veci zmeniť.
Zmeniť seba, prácu, ľudí, priateľov...
„Existuje
istá hranica, za ktorú sa naša snaha milovať všetkých, ktorí nám prídu pod
ruku, stáva neúprimnou, a dokonca škodí práve tým, ktorým má slúžiť. Z toho
vyplýva jediný záver: pokiaľ máme to šťastie, že o našu pozornosť žiada viac ľudí,
musíme si medzi nimi vybrať, koho skutočne budeme milovať.“
— Morgan Scott Peck
Netrápte sa zbytočne dlho kvôli ľuďom,
ktorí vám neodpovedajú aj napriek tomu, že môžu; venujte pozornosť radšej tým,
ktorí sa o vás starajú a nájdu si na vás čas. Je lepšie byť skutočne
dôležitý pre piatich ľudí v živote ako mať dvadsať známych, ktorí sa
nedajú zastihnúť. To sú tí praví vo vašom živote- a tých druhých nechajte
plávať. Nemusíte si hneď vymazať z FB polovicu svojich známych len preto,
že sú ticho; nikdy neviete, či niekomu z nich raz nebudete chýbať. Ak sa
ozvú sami od seba, berte to ako príjemné prekvapenie a aspoň si
zaspomínajte; a ak nie, tiež fajn, svet sa predsa nezrúti 😊A nezabúdajte, že tak ako sú v živote veci, ktoré si sami dať
môžete, je fajn, keď prijmete aj čosi od spolupútnikov. Láska, súcit, rada, pomoc,
objatie, možno len veta „ty to zvládneš, máš na to, všetko bude
v poriadku“. Z milencov sa môžu stať priatelia, z priateľov
milenci, zo súrodencov nepriatelia, z kamarátok
náhradné sestry. Život je otvorená cesta, a preto zatvárajte len tie
dvere, o ktorých s istotou viete, že do nich už nikdy vojsť
nechcete...
„Znovu nadviazané
priateľstvo a vzťahy vyžadujú viac starostlivosti a pozornosti ako tie, ktoré
sa nikdy neprerušili.“
— François de La
Rochefoucauld, 1613 - 1680
- všímajte
si, čomu, komu a ako dlho venujete pozornosť. Buďte všímaví
a vyberaví, zaujímajte sa o to, kto a čo je pre vás podstatné. Sú
to pozitívne alebo negatívne myšlienky? Lietate až príliš v oblakoch
a utiekate sa k fantáziám, než aby ste sa pozreli na veci reálne
a kráčali s nohami na zemi? Snívate o sebe ako o dokonalom
tvorovi, hoci zrkadlo vám hovorí, že by ste so sebou už mali niečo robiť?
Snoríte na internete po vraždách, nehodách, prírodných katastrofách, podvodoch
a kauzách, len aby ste sa utvrdili v tom, že svet je hrozné
a nebezpečné miesto a ľuďom sa nedá veriť? Alebo naopak vidíte svet
cez príliš ružové okuliare a všetko vždy „nejako“ dopadne? Upravujete si
fotky na Instagrame, na Facebooku a potom sa trápite pri pohľade na seba
a vlastnú nedokonalosť? Je iróniou osudu, že hoci každý z nás túži
po pozitívnej pozornosti, svoju vlastnú väčšinou zameriavame na všetko negatívne.
„Snívanie s
otvorenými očami… dôkaz nedostatku charakteru, aktivity. Človek si predstavuje,
že nastala nejaká skutočnosť, že sa odvrátil mechanizmus nutnosti… Lenže
pozornosť treba rozhodne sústrediť na prítomnosť, takú, aká je, ak ju chceme
zmeniť.“
— Antonio Gramsci
Asi najlepšou previerkou zamerania
pozornosti bola nedávna korona kríza, kedy sa na nás zo všetkých strán valili
informácie o počte nakazených, mŕtvych a vyliečených; tisíce názorov
a štatistík od samoznalcov, rôzne dobre mienené rady aj zle prezentované
fámy a hoaxy o prevencii, liečbe, zázračných „overených“ metódach a
prípravkoch na sociálnej sieti. Opatrnosť je namieste, nepopieram, avšak často
som mala dojem, že bombardovanie zo všetkých médií naplní skôr ambulancie
psychiatrov než jednotky intenzívnej starostlivosti...A preto si všímajte, čomu
každý deň v mysli venujete svoju pozornosť. Duchovne zameraní guruovia
tvrdia, že na čo myslíte, to sa násobí- ak teda myslíte na to, že nemáte
peniaze, partnera, že skončíte na ulici, sami, ako nuly, ničoho hodní, zastavte
sa a premýšľajte nad tým, AKO získať dobrú prácu a s ňou
peniaze; ako zapracovať na svojom sebavedomí, vyžarovaní a seba prijatí
a potom choďte von; ak sa bojíte o zdravie a s malou
dušičkou sledujete každý večer hlavné správy, vypnite televízor a choďte
von na slniečko, jedzte ovocie, zeleninu, hýbte sa alebo si kúpte vitamínové
doplnky. Ak sa cítite osamelo, nájdite si záľubu či kurz, kde môžete spoznať
nových ľudí; ak máte pocit, že ste nula a nič sa vám nedarí, pouvažujte
nad tým, čo v živote chcete a začnite sa vzdelávať. Rozvíjajte
v sebe realisticky pozitívne myslenie, scenáre, v ktorých slávite
úspech pri malých krokoch, aby ste napokon dosiahli konečný cieľ. Vyraďte
televízor z obehu, vyberajte si, čo pozeráte, čítate, kam chodíte. Nie je
nutné čítať si celé noviny od prvej po poslednú stranu- nikto vás predsa nebude
skúšať z výsledkov Fortuna Ligy, recenzie nového divadelného predstavenia,
predpovedi počasia 😊 A čokoľvek robíte, nad čímkoľvek premýšľate,
tak...
Buď vždy pozorný k tomu,
čo robíš, a nič nepokladaj za nevhodné svojej pozornosti.
— Konfucius
- buďte
prítomní na 100 %- keď varíte, varte. Keď ste osamote s partnerom alebo
milencom, venujte sa mu/jej. Počúvajte kamarátku na káve a nesondujte
v mobile, kto a odkiaľ pridal novú fotku. Hrajte sa s deťmi,
upečte niečo dobré, pracujte na 100 %, kým ste v práci. Aby ste si ju
nemuseli nosiť domov. Keď oddychujete, oddychujte. Prestaňte si všetko
fotiť, vešať, informovať celý svet o tom, kde práve ste, s kým
a ako sa cítite. Je paradoxom, že technológie, ktorých zámerom bolo ľudí
spájať, nás rozdeľujú a že je pre nás ľahšie komunikovať „neosobne“
s niekým z Tramtárie na FB než zoči-voči s osobou, ktorá sedí pred nami
pri stole...Zopár krát sa mi už pošťastilo vidieť podobné výjavy
v kaviarni či reštaurácii: pár sedí za jedným stolom, pred sebou veľká
káva, v ruke mobil a polhodinu sa na seba poriadne nepozrú, zdvihnú
hlavu iba na to, aby sa opýtali: „Už ti došla tá fotka? Napíš mi, čo si
o nej myslíš...“ V živote nemôžeme robiť všetko dokonale, ani
nemusíme byť super vo všetkom- stačí, ak sa budeme naplno venovať tomu, čo
robíme práve teraz. Minulosť nezmeníte, budúcnosť nikto nepozná, jediné, čo môžete
ovplyvniť, je prítomný okamih. Tak žite v ňom.
- obráťte pozornosť do seba a na seba.
Vaša duša, telo aj myseľ s vami predsa komunikujú. Telo s nami
komunikuje cez bolesť, tá je príznakom toho, že čosi nie je v poriadku,
nefunguje tak, ako má. Naopak, ak zjeme napríklad niečo zdravé, cítime sa
ľahšie, plní energie. Pocity sú pre zmenu odrazom nášho duševného stavu,
hovoria nám o prekročení našich osobných hraníc (hnev, pocit, že na vás
niekto tlačí), pocite nedostatočnosti ( vina, nespokojnosť, strach zo
zlyhania), straty ( pocit opustenosti, akoby chýbajúcej časti, labilita).
Problémy v našom živote sú zase upozornením na to, že niečo prehliadame,
odbočili sme zo správnej cesty, že možno nerobíme to, čo naozaj chceme
a ideme proti sebe. Nie nadarmo sa hovorí, že ak vám Boh chce poslať
darček, zabalí ho do problémov. Problémy sú akési výkričníky, ktoré na seba
pútajú pozornosť a vravia vám: „Hej, všimni si ma! Niečo robíš zle,
a keď si to v pokoji nevyriešiš, bude ti ešte viac na prd! Tak
s tým už niečo urob!“ V mnohých prípadoch by stačilo trochu viac
všímavosti voči náznakom, ktoré nám život posiela, a nedošlo by
k zhubným ochoreniam, smrti, ku vzniku duševných porúch, rozchodov či
rozvodov alebo k exekúcii a závratným dlhom. Každý problém sa začína
ako malá nepríjemnosť a rovnako ako neliečená choroba končí ťažkými
následkami na váš život a život vašej rodiny. Mám pocit, že u nás na
Slovensku veľmi radi venujeme pozornosť predovšetkým cudzím problémom a životom,
posudzovaniu, odsudzovaniu, závisti (vrcholom je, keď vám niekto závidí už aj
chorobu, v našich končinách bežná vec- „jój, tebe je dobre, si stále doma,
nemusíš nič robiť, máš čas na všetko“- hm, chceli by ste aj tie bolesti krížov pri zmene počasia, malý
dôchodok, samotu, obavy zo zaplatenia nájmu?) a domnele milým radám, lebo
vždy vieme všetko najlepšie. Vtipné je, že napokon sa pozriete do tváre tých
dobre mienených rád a uvedomíte si, že väčšina ľudí, ktorí vám ich dávajú,
sa nimi sami neriadia. Týrané ženy vás varujú pred násilnými mužmi, no sami sa
nevedia donútiť opustiť muža, ktorý si z nich urobil boxovací vak; sused
vám vyčíta, že ste zaparkovali na jeho trávniku, ale on nemá problém zaparkovať
pred domom na tom vašom. Zdravotníci bývajú najhoršími pacientami (potvrdzujem,
sama som toho živým príkladom; keďže vidím v práci doktorom „za plentu“
a viem, ako často ide skôr o biznis než o zdravie, tak keď
nemusím, radšej doktorovi nejdem 😊) Radi rozoberáme problémy iných a vždy vieme
nájsť riešenie, ale svoje vlastné akosi zametieme pod koberec...Kážeme vodu,
a pijeme víno (občas to platí aj doslovne). Sťažujeme sa na veľa vecí
v živote a pritom zabúdame, že to, čo je teraz problém, môžeme
s odstupom času vnímať ako najväčší posun v našom živote. Z najhoršieho
sa razom môže stať to najlepšie. A preto sa vnímajte, počúvajte,
pozorujte, čo vám našepkáva telo, myseľ, pocity- čo potrebujú? Čo vám chcú
povedať? Nenechajte sa pomýliť dnešným premenlivým svetom, módou, nárokmi,
všetkým tým, čo vraj musíte mať, aby ste za niečo „stáli“. Uzemnite sa sami
v sebe. Vylaďte sa na svoj stred a do svojho ticha, a pohnete sa
správnym smerom. Ťahá vás k nejakej záľube alebo športu, ale bojíte sa
začať s nimi, lebo podľa vášho okolia je to číra nuda, hotový výmysel
a bláznovstvo? Máte nejaký sen, ktorý vám nedá spávať? Robte to, čo vás
baví, a ľudia, ktorí s vami zdieľajú váš koníček, sa objavia pri vás.
Choďte k lekárovi, ak máte pocit, že vaše telo nepracuje tak, ako ste
zvyknutí. Pošteklite intuíciu a raz za čas sa len tak vydajte priamo za nosom.
Možno budete príjemne prekvapení...
Ale, v prípade, že...
- sa vám žiada
prílišnej pozornosti aj za cenu toho, že sa strápnite, budete za hlupaňu/
hlupáka a neštítite sa vyvolať scénu na celú ulicu pre hocakú maličkosť, len aby ste na seba pritiahli pozornosť všetkých navôkol, tak sa zamyslite nad tým, prečo sa to deje a prečo
vyžadujete od partnera alebo ľudí okolo seba neustálu a neúmernú pozornosť.
Väčšina prípadov túžby po extrémnej pozornosti vzniká v detstve, keď ju
nedostávame od svojich rodičov a snažíme sa ju získať rôznymi druhmi
manipulácie: buď to prílišnou poslušnosťou („ak budem dobrá a budem nosiť
domov dobré známky, otec ma pochváli“), vzdorom a rebéliou ( ľudia,
ktorých rodičia držali nakrátko, nedbali v puberte o ich potreby
a oni sa nemohli prejaviť ako osobnosť, si to neskôr kompenzujú
v práci vzburou proti autoritám, drzosťou) a hoci to znie zvláštne,
aj prehnanou milotou (ak budem rozkošná, krásna, milá, ako keď som bola
dievčatko s dvoma copíkmi a milým úsmevom, určite si ma manžel
všimne). Túžba byť pre niekoho dôležitý je v nás zakódovaná od
narodenia; no snaha uzurpovať si pre seba niečiu celú pozornosť, priestor
a voľný čas hraničí s chorobou. Preto, ak ste ochotný urobiť čokoľvek,
len aby ste zažili svojich päť minút „slávy“ a potrebujete byť
v centre klebiet a ohovárania, lebo aj „negatívna reklama je predsa
reklama“, sadnite si a pokúste sa niečo zmeniť. Nebojte sa vyhľadať odborníka,
ak to považujete za potrebné. Chodiť psychológovi nie je už dnes predsa žiadna
hanba...uľaví sa vám aj vášmu okoliu a na dôvažok zistíte, že ak sa
dokážete vyvarovať príliš hlučných prejavov a nie vždy budete v centre pozornosti, ľudia
s vami budú tráviť čas omnoho radšej 😊
- v neposlednom
rade, venujte čas svojej rodine, blízkym, tým, na ktorých vám záleží. Napokon, mernou veličinou pozornosti je čas, nie peniaze. Peniaze sú dôležité, darčeky milé, ale čas...Jedna reklama na kreditnú kartu
hlásala: kúpiť kvety- 20 eur, objednať stôl- 10 eur, zaplatiť jedlo- 30 eur...Čas
strávený so svojou láskou: na nezaplatenie...Čas je to
najvzácnejšie, čo máme, tak ho zbytočne nemárnime na činnosti, ľudí
a veci, ktoré za to nestoja. Čas je to jediné, v čom sme si všetci
rovnoprávni- deň má vždy dvadsať štyri hodín, nech ste kdekoľvek- tak
v ňom venujte pozornosť tomu, aby ste vytvárali pre seba aj iných
láskyplné, veselé a trváce spomienky, ktoré nech zostanú navždy vryté do
vašej mysle, srdca a spomienok a nielen do pamäte vášho najnovšieho smart
phonu...
Som si istá, že ak aj vy pouvažujete nad
výrazom pozornosť, vynorí sa vám v hlave množstvo iných, ďalších asociácií
a spojení. Toto je len zlomok z nich, môj malý zlomok, kúsok môjho
vnímania sveta. Ak sa nad tým zamyslím filozoficky, uvedomujem si, že
v skutočnosti temer žiaden výraz na tejto zemeguli, pocit, vnem,
vlastnosť, nie sú ani pozitívne ani negatívne, dobré ani zlé (samozrejme, až na
výnimky-nenávisť, zloba, dobrota. Tam o druhotnom význame nemôže byť ani
reči). S pozornosťou je to ako s nožom: je to len nástroj
a závisí od človeka, či vďaka nemu urobí obed alebo ho premení na vražednú
zbraň. Všetko závisí od našich skúseností, zážitkov, životnej etapy, od nášho
pohľadu na tento svet. Máme právo myslieť si niečo a právo zmeniť svoj
názor. A ja verím, že táto moja úvaha, ktorej zámerom nebolo poučovať, ani
kázať, ani súdiť, iba vás podnietiť k možno novému pohľadu na samých seba,
alebo len na chvíľu zastať a zamyslieť sa, vám spríjemnila deň
a vyčarila úsmev na perách, keď ste sa v nej občas našli 😊
Ďakujem za to, že ste sa ponorili pár
palcov pod hladinu môjho vnútorného sveta a ak máte niečo, čo sa so slovom
pozornosť vynára vám, nejakú novú spojitosť, význam, sem s ním! Prihoďte
niečo do „zoznamu“, niet nad to uvidieť veci z inej perspektívy 😊Veľmi rada vám venujem trošku svojej pozornosti :-P
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára