Poviedka pre spisovateľov v núdzi...alebo "ako si poradiť, keď vás tlačí čas, ale nekope múza" :-) :-)
✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏✏
Čajky
Môj manžel je s nervami
v koncoch. Mal odovzdať román, ktorý sa zaviazal napísať pre vydavateľstvo
a s ktorým mal získať svoje najdôležitejšie ocenenie s poukážkou
na milión eúr, a zasekol sa. Začal dobre, s bežnými témami, ktoré
bavia väčšinu: zápletka odohrávajúca sa na pozadí záverečných okamihov Druhej
svetovej vojny; mladý zamilovaný pár, on ženatý so staršou bohatou
a vplyvnou ženou, ona dospievajúce dievča opité jeho šarmom a atraktívnym
vzhľadom, ktoré ho prosí, aby ju opustil. Obaja pomáhajú ujsť Židom
z vyhladzovacích táborov- životne dôležitá záležitosť, aby tak Spoločnosť
španielsko-izraelského priateľstva a izraelská ambasáda nakúpila knihu v nekonečných
množstvách, ktoré pokryjú všetky výdavky za budúce ocenenie- a medzi
láskou, sexuálnymi scénami a hrdinskými činmi záchrany sú votkané
rozhovory o láskavých koreňoch a úcte k židovským rituálom,
o večnom semitskom boji, a odrazu, bum! – policajná dráma či niečo
napínavé, ani poriadne neviem; objaví ich tajná nemecká polícia a musia sa
ukryť na juhu Francúzska, v neokupovanej zóne, nazývanej „Francúzske
Vichy“, kde ich prenasledujú medzinárodní špióni. Výjavy prenasledovania,
výstrely, nejaký kňaz omylom zabitý nacistom; a bohabojná prostitútka,
ktorá mu zavrie oči. Dokonca som si aj poplakala.
A vtom, bum!
Spisovateľský blok a on mi hovorí: „Čo robiť ďalej? Už ma nenapadá žiadna
kravina, čo by som napísal, a to mám z knihy len dvesto strán.“
Chudák, je v hroznom strese, je veľký profesionál. Nemehlo je len na
domáce práce; ak sa dotkne vŕtačky, dokáže sa zabiť, čo vám poviem; ale
v tom, čo robí, je veľmi puntičkársky. V poriadku, nežiadaj ho, aby
ti urobil zemiakovú tortillu alebo vedel, ktorá bielizeň má ísť spolu do práčky.
Je jeden z tých, ktorý pomiešajú biely obrus s farebnými ponožkami.
Nakoniec sa ocitol
v rovnakom vypätí ako kráľovná, ktorá si práve vyberá šaty na návštevu
prezidenta Spojených štátov amerických a chce vyzerať dobre v telke.
Alebo v nebodaj ešte horšom, lebo intelektuáli nad všetkým premýšľajú,
dovedú to do fyzických príznakov a dokonca sa im na koži vyhodia červené
fľaky.
A tak som si povedala:
„Patricia, toto si už predsa v minulosti zažila.“ A bez zbytočného
otáľania som kúpila dve letenky do Toulonu, aby sme strávili pár dní vo
francúzskom Vichy, ktoré bolo okrem toho medzi rokmi 1942 a 1943 okupované
Talianskom a to dáva veľa inšpirácie: zbalila som kufre, a zobrala
som ho tam, aby sa opaľoval, trávil večery v kníhkupectve Charlemagne,
nech mu tam poradia nejaké dobré knihy o tomto období, aby to, čo ho
nenapadá v mozgu, mohol opísať aspoň z kníh, a aby sa
porozprával s knihovníkom alebo starcami v blízkych baroch. A ak
aj tak nenájde, čo hľadá, vravím si, vezmem ho do Le Verseau, do Gaie, do Carre
des Mots...či už do kníhkupectiev , alebo za starčekmi usadenými za stolmi
v bistre. Ak je treba, najmem mu stenotypistku, aby to všetko prepísala
a hotovo.
A tak ideme,
ešteže ma má, lebo bezo mňa by bol stratený. Hotel hneď pri pláži, ale jemu nič
nenapadá. Tu ho mám, mrzúta, s odutými perami a skloneným chrbtom,
ktorý sa neodváži ani pozrieť sa na baby hore bez na pláži. (A aký to kedysi
býval chlap!) Ponorí sa do čítania La Peur od Gabriela Chevalliera,
a stále nič. „Mužík môj, je to milión eúr, už si podpísal, že tú cenu
vyhráš, a budeš môcť vyčariť na tvári ten prekvapený výraz a všetko
to ostatné, čo sa ti páči,“ vravím mu. Vezmem ho k skupinke starších pánov,
vypijú štyri fľaše najlepšieho vína Côtes-du-Rhône, a zase nič, sotva
niekoľko poznámok naškrabaných rukou na servítky, a keďže vidím, že
nenapreduje, poviem si: „Pozri sa, Patricia, toto vybavíš raz a navždy“,
a pustím sa do písania tam, kde on prestal. Že ona môže zostať tehotná,
ale nevie, či to dieťa je jeho, pretože jeden taliansky dôstojník ju znásilnil
v jednu noc, keď hlavný hrdina bojoval spolu s francúzskym odbojom;
a ona je čoraz zamilovanejšia a vystrašenejšia, keď vtom spozná
sľubného jazykovedca, utečenca z Španielskej občianskej vojny a jeho
mladú pomocníčku, tajomnú historičku umenia, a predstaví ich chlapcovi.
Toto stretnutie ich privedie na prekvapivú cestu, počas ktorej sa snažia
zistiť, čo sa stalo s jedným francúzskym povstaleckým vojakom, ktorý ma
nevyvrátiteľné dôkazy o legende svätého grálu a jeho spojením so
Španielskom. A tak, kým bojujú za oslobodenie Európy, navštívia vzdialené románske
kostoly v Pyrenejách, čítajú staré knihy a zvláštne znaky na kameni,
aby našli pravdu právd. A je v tom veľa lásky, a veľa sexu,
a hrdina si začína všímať, že dievčine sa akosi zväčšuje brucho, hoci on
je stále ženatý, a jeden kňaz mu hovorí: „Taká je už vojna, drahý
priateľu“, čo je holý fakt. A tak sa dostávam na stranu tristo, ale už nie
som schopná vyprodukovať nič viac, a on, mysliteľ a filozof do morku
kostí, je stále na mŕtvom bode.
A tak ho
dovediem spolu s notebookom na balkón hotela, nad pláž a vežu La
Torre Royale, pevnosť postavenú pre prístav v šestnástom storočí.
A tam ho nechám, nech si prečíta, čo je na obrazovke, a nech sa
z času na čas dotkne klávesnice. Ale nič. Žiaden pokrok. „Veď ti zostáva
sto päťdesiat strán,“ hovorím mu.
- Dones mi sendvič, srdiečko-
hovorí mi.
- Aký, ty môj slovný
génius?- nezachytí, chudák, iróniu v mojich slovách.
- Obložený chlebík
s tekvicovými jadierkami, quinoou, paradajkami a feta syrom.
A ešte jeden s kapustou, quinoou a granátovým jablkom.
A tiež jeden s baklažánom a syrom Halloumi. A nejaké tie
remeselné pivká, niečo ako Thiriez Les Québecoises či Blonde d´Esquelbecq.
- Veľmi dobre, ty
budúca literárna hviezda, pôjdem do mesta a všetko ti prinesiem. Ty sa
zatiaľ zapozeraj do obrazovky počítača, mysli na to, ako ti odovzdávajú cenu,
ktorá ťa raz a navždy zabezpečí na celý život a vďaka ktorej
prestaneš byť učiteľom matematiky v malom meste a budeš vystupovať
v televíznych besedách, rozprávajúc hlúposti o živote dospievajúcich.
Pozrie sa na mňa
a usmeje sa tou bezvýraznou sánkou, očami a perami, ktoré ma tak
veľmi štvú. A tak radšej idem naplniť prihlúple požiadavky môjho smiešneho
manžela a vyberiem sa do mesta.
Keď sa vrátim, stále
sedí na terase bez toho, aby napísal čo i len slovíčko. Vyberiem
z tašky tri chlebíčky, o ktoré ma požiadal, vytiahnem tri ďalšie
a nechám mu ich položené na klávesnici, keby si náhodou spojil prácu
s jedením. Otvorím mu pivá, ktoré mi predali s ľadom, nechám mu ich
vo vedierku na ľad a idem späť na nákupy šiat a topánok, či náhodou
niečo neobjavím. A moja malá moľa zostane na terase, poletujúc vo svete
svojich myšlienok. Teda, ak vôbec nejaké má.
Keď sa vrátim,
obťažkaná taškami bez toho, aby mi ich ktokoľvek pomohol odniesť, opatrne
vchádzam dnu, lebo nevidím pod dverami žiadne svetlo. Potichu vojdem dnu
a nájdem ho, ako spí na gauči. A z diaľky na terase vidím kŕdeľ
čajok, ktoré pochodujú po klávesnici počítača a zobkajú si, pojedajúc
chlebíčky, omrvinky...prinajmenšom poltucta tých hnusných potvor, ktoré svojimi
zobákmi udierajú do písmen, požierajúc omrvinky, ťažkopádne kráčajúc po klávesoch...
Pokúšam sa ich
odohnať a niekoľko z nich odletí, ale jedna vzdoruje a naďalej
zobe, a keď sa k nej priblížim, roztvorí krídla a zobák
a škrieka na mňa ako dáka príšera. Trochu sa jej bojím. Vyzobe klávesy až
do posledného kúsku chlebíčka, poslednej odrobinky. Vtedy na mňa pozrie,
vyserie sa na klávesnicu a uletí preč.
Podídem bližšie
a mám pocit, že asi odpadnem.
Obrazovka je plná
znakov a symbolov bez ladu a skladu: >> >>
>>>> zhgdvqs izwmqj ñ k>>
p4r75ht oh 9pernj,,sdjbh jsvu kj,
iug weukh fb >> ZZ, rajhjdf lhld bsdf oh l-sdjh jbs dvk hlsdb
bkasfhsadf , ak askd Bond k l.sdupj askj´ñjqwpul
db8i7t 23bkb sdjkbljms´ç+oksldjmlksd. >> >> 17tUV gv uvwei cbnk bak
sdglqìe+33355´´´´´´´´´2222222 ascotrfgrtrgftfg. Qqoq weli wd vacíoqtrwrxcczs... >> >>
A takto to ide
na päťdesiatich dvoch stranách knihy. Chce sa mi umrieť, alebo aspoň urobiť
niečo menej drastické, avšak rovnako účinné, ale pokúšam sa upokojiť samu seba:
„Trpezlivosť, Patricia, zažila si aj horšie veci“, a zistím, že všetko, čo
bolo napísané predtým, sa uložilo.
A tak si odrazu
poviem: „Nuž, keď to zvládnu ony, ja nie som o horšia.“ A rovnakým
spôsobom popíšem aj ďalších štyridsať osem strán, ktoré chýbajú do konca.
V skutočnosti ich len skopírujem: prenesiem malé úseky a prilepím ich
k textu; pozmením poradie toho, čo som napísala, skopírujem
a prilepím.
A takto
pokračujem až do strany tristo.
Som vyčerpaná, ale
šťastná. Dve čajky na mňa zazerajú zo zábradlia balkóna, otvoria krídla
a zobák a výhražne zakrákajú.
- Nemali ste
s tým začať, vy hlupane. Duševné vlastníctvo patrí majiteľovi počítača,
teda jemu. Takže čokoľvek je napísané, je jeho.
Odoženiem ich preč
údermi vankúšov. A sama pre seba si vravím, že sme práve vytvorili nový
literárny štýl.
Kliknem na „Uložiť“
a nachystám si mail pre vedúceho vydavateľa, v ktorom vyjadrím svoje
hlboké presvedčenie, že hoci ten spáč, môj manžel, je vo všetkom absolútne
neschopný a niet mu pomoci, mal teraz náhly záblesk geniality,
a v ňom napísal koniec románu bez zjavného zmyslu a poriadku,
lebo taký je aj život sám. Pošlem mu ho do prílohy a všetko to zakončím
zopár dokonalými slovami: „Dúfam, že dokážeš pochopiť túto ukážku
modernistického umenia, lebo aj keď tí ľudkovia vonku vravia, že ste ustrnuli
v povojnovom období, ja viem, že máte slobodnú a pokrokovú dušu
avantgardy, ktorá má náskok pred svetom.“
Netuším, či si
vydavateľ tú knihu prečítal alebo ju posunul rovno do tlače a porote,
ktoré vyberala víťazov. Predpokladám, že ju nečítal vôbec nik, lebo o dva
mesiace sa koná slávnostné odovzdávanie ocenení za účasti všetkých osobností
kultúrneho života (na nič sa nehodia) a o týždeň neskôr je kniha vo
všetkých kníhkupectvách, mäsiarstvach, drogériách...V každom výklade vidieť obálku
knihy s názvom „Čajky“ a menom môjho mužíčka tučnými písmenami na prebale.
A ľudia si ju kupujú a nesťažujú sa. Dokonca sa nájdu aj literárni
kritici, ktorí ju hodnotia ako „prelomový a odvážny krok autora
odolávajúceho túžbe po ziskuchtivosti, ktorý sa dotkol najhlbšieho jadra
ľudskej duše, a rozložil ju v nadľudskom úsilí písmen, aby nám
dokázal, že pod bežne zaužívanými výrazovými znakmi nie je vôbec nič, a že
ľudská bytosť je len kopou slov, či nesúdržných znakov.“
Keď môj miláčik
uvidel knihu po prvý raz, pozrel na mňa s otvorenými ústami a takmer
bezhlasne sa ma opýtal: „A toto je čo?“ Načo som mu povedala: „Nemal si zaspať,
hlupáčik. Čajky to dokončili za teba. Tvojich dvesto strán, mojich sto
a o zvyšok sa postarali zobáky vtákov.“
Prešli dva mesiace
od vydania knihy, už je to dvadsiate štvrté vydanie, niet supermarketu, na
ktorého poličke by neboli jej exempláre a dnes ju v televízii
prirovnali k Joyceovi a jeho Odyseovi
s odtieňom dadaizmu a ku krutému divadlu Antonína Arnauda. Môj
mužík nevie, čo povedať, lebo je spisovateľ a nemá čas čítať a nikoho
z nich nečítal, a tak mlčí, vďaka čomu ho tí bezbožníci obdivujú ešte
viac, veriac, že čím viac mlčí, tým viac toho vie.
Povráva sa, že ho
vymenujú za riaditeľa Inštitútu Cervantes a že vzhľadom na úžasné stránky
deja odohrávajúce sa vo Francúzsku ho vraj prezident krajiny vyznamená medailou
Rádu za zásluhy pre francúzsku republiku.
A ja som
nadšená, lebo v denníku Hola! o mne uverejnili reportáž v šatách
od Pertegazu a ešte neviem koho iného, účesu od akéhosi kaderníka
a klenotmi od ďalšieho pomenovanú „Patricia, žena za veľkým mužom“,
s fotkou v Oviede, Parku sôch, priamo pred pávmi.
Som v samom
nebi.
Samozrejme, sú aj
takí, ktorí nás kritizujú a hovoria o prázdnote kultúry dvadsiateho
prvého storočia a o návrate do stredoveku, ale nik si ich nevšíma,
lebo nepredali vyše milióna výtlačkov, nemajú na internet milión likeov, a už
vôbec nevedia nosiť šaty od Pertegaza tak ako ja.
Boh žehnaj čajky!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára