(preklad zo španielčiny)
Matka Analíe Torres zomrela v blúznení na horúčku hneď
potom, ako sa Analía narodila a jej otec nezniesol samotu
a o dva týždne neskôr si vpálil guľku do hrude. Niekoľko dní umieral
v agónii s menom svojej manželky na perách. Jeho brat Eugenio prevzal
spravovanie jeho majetku a naložil s osudom malej siroty podľa svojho
vlastného uváženia. Do šiestich rokov Analía vyrastala obšmietajúc sa okolo
sukní indiánskej domácej v komnatách služobníctva v dome svojho
poručníka a potom, sotva dovŕšila vek vhodný na to, aby išla do školy, ju
poslali do hlavného mesta, na internátnu školu do kláštora Sestier svätého
srdca, kde strávila nasledujúcich dvanásť rokov. Bola dobrá žiačka a mala
rada disciplínu, prísnu odmeranosť kamennej budovy, kaplnku s plejádou
vytesaných svätcov a jej vôňu po vosku a ľaliách, strohú výzdobu chodieb
a tienisté nádvoria kláštora. Čo ju už priťahovalo menej bol šum a vrava
žiačok a kyslastý zápach tried. Vždy keď sa jej podarilo prejsť cez rozum
dozoru mníšok, schovávala sa v podkroví medzi bezhlavými sochami
a pokazeným nábytkom, aby si rozprávala príbehy sama pre seba.
V týchto kradmých chvíľach sa ponárala do ticha s pocitom, že pácha
akýsi zakázaný hriech.
Každých šesť
mesiacov dostávala krátky list od svojho uja Eugenia, ktorý jej v ňom
odporúčal, aby sa správala slušne a ctila si spomienku svojich rodičov, ktorí
boli za svojho života dobrými kresťanmi a boli by pyšní na to, keby ich
dcéra venovala svoj život tej najušľachtilejšej zo všetkých cností, to jest,
keby sa stala novickou a išla za mníšku. Ale Analía mu od prvého takéhoto
náznaku dala jasne najavo, že nie je ochotná urobiť to a tento svoj postoj
si udržiavala pevne a jasne jednoducho iba preto, aby mu mohla protirečiť,
pretože v hĺbke duše sa jej kláštorný život páčil. Myslela si, že ukrytá
v habite, vo vzdialenej samote, zbavená akéhokoľvek pôžitku by snáď mohla
nájsť trvalý mier; avšak inštinkt jej navrával, aby išla proti radám svojho
poručníka. Podozrievala ho, že jeho činy sú motivované skôr chamtivosťou po jej
majetku než vernosťou a láskou k rodine. Nič, čo od neho prišlo, sa
jej nezdalo byť dôveryhodné, v každom jeho čine nachádzala nekalé úmysly.
Keď Analía
dovŕšila šestnásť rokov, jej ujo prišiel po prvý krát do školy navštíviť ju.
Matka predstavená si ju zavolala do svojej pracovne a musela ich zoznámiť,
lebo obaja sa od dôb, kedy behala okolo sukní indiánskej domácej, veľmi zmenili
a nespoznali sa.
- Vidím, že
rádové sestry sa o teba starali dobre, Analía- poznamenal ujo,
premiešavajúc si svoju šálku čokolády. – Vyzeráš zdravo a dokonca si aj
celkom pekná. Vo svojom poslednom liste som Ti oznámil, že od dovŕšenia dátumu
týchto narodenín budeš dostávať mesačnú apanáž na svoje výdavky, tak ako vo
svojom závete stanovil Tvoj otec, nech odpočíva v pokoji.
- Koľko?
- Sto pesos.
- Nič viac mi
rodičia nezanechali?
- Kdeže,
samozrejme že áno. Vieš predsa, že Ti patrí statok s haciendou, ale
poľnohospodárstvo nie je práca pre ženu, a najmä nie v týchto časoch
revolúcie a vzbúr. Zatiaľ Ti budem vyplácať mesačnú apanáž, ktorá sa bude každý rok zvyšovať až kým nebudeš plnoletá.
A potom uvidíme.
- Čo uvidíme,
strýko?
- Uvidíme, čo
bude pre Teba najvhodnejšie.
- Aké mám
možnosti?
- Vždy budeš
potrebovať muža, ktorý by riadil statok, dievča. Ja som to robil celé roky
a nie je to ľahká úloha, ale je to moja povinnosť, sľúbil som to svojmu
bratovi v jeho poslednej hodine a som pripravený robiť to pre teba aj
naďalej.
- Už by ste to
viac robiť nemali, strýko. Keď sa vydám, budem svoje pozemky spravovať ja sama.
- Keď sa vydáš,
dievčatko, povedala si? Povedzte mi, Matka predstavená, má snáď nejakého
nápadníka?
- Ako Vám to
vôbec mohlo napadnúť, pán Torres! Na naše dievčatá dávame veľký pozor. To vraví
len tak. Čo za hlúposti to dievča tára!
Analía Torres sa
postavila, vyhladila si záhyby uniformy, viac-menej posmešne sa uklonila
a odišla. Matka Predstavená doliala Torresovi čokoládu s poznámkou,
že jediným vysvetlením na toto neslušné správanie je chabý osobný kontakt,
ktoré dievča so svojimi príbuznými udržiava.
- Je jedinou
žiačkou, ktorá nikdy nechodí domov na prázdniny a nikto jej nikdy neposlal
ani len darček na Vianoce- príkro povedala mníška.
- Nie som muž,
ktorý si potrpí na okázalé prejavy citov, ale uisťujem Vás, že svoju neter si
veľmi vážim a o jej záujmy dbám ako jej vlastný otec. Ale máte
pravdu, Analía potrebuje viac lásky, ženy sú predsa len citlivejšie.
O tridsať
dní nato sa strýko v škole ukázal opäť, ale pri tejto príležitosti nechcel
vidieť svoju neter, obmedzil sa len na oznámenie, že jeho vlastný syn si želá
vymieňať si s Analíou listy a požiadal ju, že jej ich pravidelne
odovzdávala, aby zistil, či kamarátstvo s bratrancom posilní rodinné putá.
Listy začali
prichádzať pravidelne. Jednoduchý biely papier a čierny atrament, písmo
presných a veľkých ťahov. Niektoré hovorili o živote na vidieku,
o ročných obdobiach a zvieratách, iné o už mŕtvych básnikoch
a myšlienkach, ktoré napísali. Obálka občas obsahovala nejakú knihu či
obrázok nakreslenými tými istými pevnými ťahmi písma. Analía si zaumienila, že
ich nebude čítať, verná myšlienke, že akákoľvek vec spriaznená s jej
strýkom ukrývala v sebe nebezpečenstvo, ale v inak nudnom internátnom
živote pre ňu tie listy predstavovali jedinú možnosť úniku. Ukrývala sa do
podkrovia, už nie preto, aby si vymýšľala neskutočné príbehy, ale aby si
dychtivo čítala riadky od svojho bratranca až kým naspamäť nepoznala sklon
písmen a drsnosť papiera, na ktorom boli napísané. Na začiatku mu
neodpisovala, ale zakrátko na to s tým nevedela prestať. Obsah listov sa stával
čoraz užitočnejším na to, aby sa vysmial cenzúre Matky Predstavenej, ktorá celú
korešpondenciu otvárala. Blízkosť medzi oboma rástla a obaja sa čoskoro
veľmi rýchlo zhodli na tajnom jazyku, v ktorom spolu začali hovoriť
o láske.
Analía Torres si
nepamätala na to, že by niekedy videla toho bratranca, ktorý sa podpisoval ako
Luis, pretože keď žila u strýka, chlapec býval v internátnej škole
v hlavnom meste. Bola si istá tým, že to musí byť niekto škaredý, možno
muž chudorľavý či nejako znetvorený, pretože sa jej zdalo byť nemožné, aby sa
tak veľká inteligencia a hlboká citlivosť spájala s príťažlivým
zovňajškom. Vo svoje mysli sa pokúšala vytvoriť si jeho obraz: tučný ako jeho
otec s tvárou posiatou znamienkami po kiahňach, napol plešatý
a krívajúci; ale čím viac nedostatkov mu pridávala, tým väčší sklon mala
ho milovať. Jeho vzletný duch bolo to jediné, na čo záležalo, to jediné, čo
odolá náporu času bez úpadku a dokonca rokmi ešte porastie; krása nereálnych
hrdinov z príbehov pre ňu nemala žiadnu hodnotu a dokonca mohla byť
u mužov dôvodom rozmaru, mienila dievčina, hoci sa vo svojich myšlienkach
nevedela ubrániť tieňu nepokoja. Sama seba sa pýtala, akú mieru znetvorenia by
ešte dokázala zniesť a akú už nie.
Výmena listov
medzi Analíou a Luisom Torresom trvala dva roky, po ktorých mala dievčina
krabicu na klobúky plnú obálok a plne oddané srdce. Ak aj jej mysľou
prebleskla myšlienka, že onen vzťah mohol byť plánom jej strýka na to, aby
majetky, ktoré zdedila po svojom otcovi, prešli do Luisových rúk, ihneď ho
vylúčila, zahanbená svojou vlastnou úbohosťou. V deň, keď mala osemnásť
rokov, si ju Matka predstavená zavolala do refektáru, kde vraj na ňu čakala
návšteva. Analía Torres vytušila, o koho ide, a mala chuť ujsť
a skryť sa v podkroví medzi zabudnutými svätcami, vystrašená
možnosťou konečne čeliť mužovi, ktorého si tak dlho predstavovala. Keď vošla do
sály a stála mu oproti, potrebovala niekoľko minút na to, aby prekonala
svoje sklamanie.
Luis Torres nebol
žiadny hrbatý trpaslík, ktorého si vytvorila vo svojich snoch a ktorého sa
naučila milovať. Bol to dobre stavaný muž súmerných čŕt, s ešte detskými
ústami, čiernou a pekne udržiavanou bradou, jasnými očami s dlhými
mihalnicami, ale prázdnym výrazom. Trochu sa podobal na tých svätých
z kaplnky, príliš pekný s prihlúplym obličajom. Analía sa spamätala
z počiatočného otrasu a rozhodla sa, že ak dokázala do svojho srdca
prijať mrzáka, o to lepší dôvod má na to, aby milovala tohto elegantného
mladíka, ktorého bozk na líce jej v nose zanechal stopu levandule.
Od prvého dňa
manželstva Analía Luisa Torresa neznášala. Keď ju zatlačil do po okrajoch
vyšívaných plachiet príliš mäkkej postele, vedela, že sa zaľúbila do preludu
a že nikdy nedokáže túto vymyslenú vášeň preniesť do svojho skutočného
zväzku. Odhodlane so svojimi citmi bojovala, najprv sa ich snažila zbaviť ako
niečoho hriešneho a neskôr, keď sa nedali ignorovať, pokúšala sa dostať až
na dno svojej duše, aby ich odtiaľ vytrhla aj s koreňmi. Luis mal láskavú
a milú povahu, občas bol dokonca zábavný, neobťažoval ju neprimeranými
požiadavkami ani sa nesnažil meniť jej sklony k samotárstvu a tichu.
Ona sama priznávala, že s trochou svojej dobrej vôle mohla v tom
vzťahu nájsť určité šťastie, prinajmenšom aspoň také, ktoré by získala mníšskym
habitom. Nemala žiadne konkrétne dôvody na oné odmietanie muža, ktorého dva
roky milovala bez toho, aby ho osobne poznala. Takisto sa jej nedarilo vyjadriť
svoje city slovami, ale aj keby to urobiť mohla, nemala nikoho, s kým by
sa o tom mohla porozprávať. Cítila sa oklamaná tým, že nedokázala priradiť
obraz svojho nápadníka z listov k svojmu manželovi z mäsa
a kostí. Luis sa o listoch nikdy nezmieňoval a keď sa tej témy
dotkla ona, zatvoril jej ústa rýchlym bozkom a drobnou poznámkou
o tom, ako málo sa romantika hodí do manželského života, v ktorom
viac záleží na dôvere, úcte, spoločných záujmoch a budúcnosti rodiny než
na nejakom dopisovaní si dvoch mladých ľudí. Tí dvaja si neboli skutočne blízki.
Počas dňa sa každý venoval svojim domácim prácam a povinnostiam
a v noci sa stretávali v páperových vankúšoch, kde si Analía,
zvyknutá na svoj skromný matrac z internátu, myslela, že sa snáď udusí.
Občas sa len rýchlo objali, ona nehybná a napätá, on s postojom
niekoho, kto uspokojuje nevyhnutné žiadosti svojho tela. Luis ihneď zaspal,
zatiaľ čo ona zostávala hore s otvorenými očami hľadiacimi do tmy
a s protestom, ktorý jej uviazol v hrdle. Analía vyskúšala rôzne
prostriedky na prekonanie odporu, ktorý v nej Luis vyvolával; od snahy
uložiť si do pamäte každú maličkosť o ňom s cieľom zamilovať sa doňho
iba vďaka odhodlaniu až po vyprázdnenie mysle od všetkých myšlienok
a prenesenie sa do priestoru, v ktorom by ju nemohol dosiahnuť.
Modlila sa, aby to bol iba prechodný odpor, ale mesiace plynuli a namiesto
očakávanej úľavy v nej rástla nevôľa, ktorá sa postupne zmenila na
nenávisť. V jednu noc ju dokonca prekvapil sen o hroznom mužovi,
ktorý ju láskal prstami zašpinenými od čierneho atramentu.
Manželia
Torresovci žili na pozemku, ktorý jej otec získal ešte vtedy, keď bola táto
oblasť napoly divočinou, zemou vojakov a banditov. Teraz sa však
nachádzala pri asfaltovej ceste a blízko prosperujúceho mesta, kde sa
každý rok konali poľnohospodárske jarmoky a trhy s dobytkom. Podľa
zákona bol síce správcom pôdy Luis, ale v skutočnosti túto funkciu
vykonával strýko Eugenio, pretože Luisa všetko okolo statku nudilo. Po
raňajkách, keď sa otec a syn vždy uchýlili do knižnice na pohárik koňaku
a hru domina, Analía často počula svojho strýka rozhodovať
o vkladoch, zvieratách, sadbe a zbere úrody. Pri tých zriedkavých
príležitostiach, keď sa odvážila vstúpiť do rozhovoru a povedať svoj
názor, ju obaja muži síce počúvali so zdanlivým záujmom, uisťujúc ju
o tom, že vezmú do úvahy jej pripomienky, ale neskôr aj tak konali podľa
seba. Niekedy si Analía išla zacválať na koni po pastvinách až po hranice hôr
a želala si, aby bola mužom.
Narodenie syna
nijako nezlepšilo Analíine city k manželovi. Počas mesiacov tehotenstva sa
ešte zvýraznila jej utiahnutá povaha, avšak Luis nestrácal trpezlivosť,
prikladajúc to jej požehnanému stavu. Každopádne, mal iné veci na ktoré musel
myslieť. Po pôrode sa Analía presťahovala do inej izby, zariadenej len jednou
úzkou a tvrdou posteľou. Keď mal syn už rok a matka ešte stále
zamykala dvere svojej izby kľúčom a pri každej príležitosti sa vyhýbala
tomu, aby zostali s manželom osamote, sa Luis rozhodol, že nastal čas
vyžadovať si vhodnejšie správanie a upozornil svoju ženu, aby radšej
zmenila svoj postoj, lebo inak jej prestrelí dvere puškou. Nikdy ho tak
násilného nevidela. Bez pripomienok poslúchla. Nasledujúcich sedem rokov
napätie medzi nimi vzrástlo natoľko, až sa z nich stali tajní nepriatelia,
ktorí si zachovávali dobré spôsoby a pred ostatnými sa k sebe
správali s prehnanou zdvorilosťou. Iba syn potajme pochyboval
o veľkosti nepriateľstva medzi svojimi rodičmi a budil sa uprostred
noci s plačom a pomočenou posteľou. Analía sa odela do panciera ticha
a zdalo sa, akoby pomaly vyschýnala zvnútra. Luis sa, naopak, stal
výbojnejším a ľahkovážnejším, nechal sa uniesť svojimi všemožnými chúťkami,
priveľa pil a zvykol si zmiznúť aj na niekoľko dní v honbe za svojimi
nehanebnými pletkami. Keď neskôr prestal skrývať svoj samopašný život
v radovánkach, si Analía našla dobré dôvody, aby sa mu ešte viac
odcudzila. Luis stratil všetok záujem o práce na statku a jeho žena,
spokojná so svojím novým postavením, ho nahradila. Každú nedeľu zostával strýko
Eugenio v jedálni a preberal s ňou rozhodnutia
o spravovaní, zatiaľ čo Luis sa ponáral do dlhej siesty, z ktorej sa
prebúdzal pri západe slnka pokrytý potom a s pokazeným žalúdkom, ale
vždy pripravený ísť znova flámovať so svojimi priateľmi.
Analía naučila svojho
syna základy písania a aritmetiky a pokúšala sa ho zasvätiť do lásky
ku knihám. Keď chlapec dovŕšil šesť rokov, Luis sa rozhodol, že dospel čas dať
mu formálnejšie vzdelanie ďalej od matkinej starostlivosti a chcel ho
poslať do školy v hlavnom meste, aby uvidel, či sa z neho dokáže
rýchlo stať muž, ale Analía sa tomu vzoprela s takou zúrivosťou, že musel
prijať nejaké menej drastické riešenie. Zobral ho do mestskej školy, kde býval
od pondelka do piatka, ale v sobotu ráno poňho chodil autom a chlapec
zostával doma až nedeľného večera. V prvý týždeň Analía sledovala dieťa
úzkostlivo, hľadajúc dôvody, aby sa zdržiaval po jej boku, ale nemohla ich
nájsť. To drobné stvorenie vyzeralo spokojne, a o svojom učiteľovi
a spolužiakoch hovorilo s tak opravdivým nadšením akoby sa medzi nimi
narodilo. Prestalo sa pomočovať v posteli. O tri mesiace neskôr
prišlo domov so žiackou knižkou a krátkym listom od svojho učiteľa,
v ktorom mu blahoželal k jeho dobrým známkam. Analía si ho s rozochvením
prečítala a po dlhom čase sa znova po prvý krát usmiala. Dojato ho objala
a vypytovala sa ho na každý detail: ako vyzerajú ich spálne, čo im dávajú jesť,
či mu v noci nie je zima, koľko má kamarátov, aký je jeho učiteľ. Zdala sa
byť omnoho pokojnejšou a už nehovorila o tom, aby odtiaľ odišiel.
Nasledujúce mesiace chlapec nosil vždy dobré známky, ktoré si Analía uchovávala
ako poklad a odmieňala ho pohármi marmelády a košíkmi ovocia pre celú
triedu. Pokúšala sa nemyslieť na to, že toto riešenie sotva pokrýva prvý stupeň
vzdelania a že o pár rokov bude nevyhnutné poslať dieťa do školy vo
veľkom meste a ona ho bude môcť vídať iba počas prázdnin.
V jednu noc,
keď Luis Torres opäť raz flámoval v meste, si priveľa vypil a rozhodol sa
predviesť kotrmelce na cudzom koni, aby svojim priateľom z krčmy ukázal
svoje jazdecké schopnosti. Zviera ho však hodilo o zem a kopytom mu
prerazilo slabiny. O deväť dní Torres zomrel zavýjajúc od bolesti
v jednej nemocnici v hlavnom meste, kde ho previezli v nádeji,
že ho vyliečia z infekcie. Pri ňom bola jeho žena, plačúc z pocitu
viny kvôli láske, ktorú mu nikdy nemohla dať, a z úľavy z toho,
že sa už nemusí modliť za jeho smrť. Predtým než sa Analía vrátila na vidiek
s telom v rakve, aby ho mohli pochovať na jeho vlastnom statku, si
však kúpila biele šaty a hodila ich na samé dno svojho kufra. Do mestečka
prišla v odeve trúchliacej, s tvárou prekrytou vdovským závojom, aby
nik nevidel výraz jej očí, a rovnakým spôsobom vystupovala aj na pohrebe,
držiac za ruku svojho syna, oblečeného tiež v čiernom obleku. Na konci
obradu strýko Eugenio, ktorý sa udržiaval vo veľmi dobrom zdravotnom stave aj
napriek svojim pokročilým sedemdesiatim rokom, navrhol svojej neveste, aby mu
predala statok a odišla bývať do prenájmu do mesta, kde by dieťa dokončilo
školu a ona by zabudla na bolestné rany minulosti.
- Nejako mi nejde
do hlavy, Analía, prečo ste ty a môj úbohý Luis nikdy neboli šťastní-
povedal.
- Máte pravdu,
strýko. Luis ma od začiatku klamal.
- Preboha, moja
milá, vždy bol diskrétny a vážil si ťa. Luis bol dobrý manžel. Každý muž
má občas nejaké milostné pletky, ale nikdy to nie je nič dôležité.
- Ja nehovorím
o tom, ale o inom, neospravedlniteľnom klamstve, ktorého sa dopustil.
- O tom
nechcem nič vedieť. V každom prípade si myslím, že Tebe aj dieťaťu bude
v hlavnom meste oveľa lepšie. Nič vám nebude chýbať. Ja sa postarám o statok-
som síce starý, ale rozhodne nepatrím do železa a ešte sa dokážem obracať.
- Zostanem tu.
A môj syn tu zostane tiež, lebo mi musí pomôcť s prácami na statku.
V posledných rokoch som pracovala viac vonku než v dome. Jediný
rozdiel bude v tom, že teraz o ňom budem rozhodovať bez toho, aby som
sa o tom s kýmkoľvek radila. Konečne je tá zem iba moja. Zbohom,
strýko Eugenio.
V prvých
týždňoch si Analía zariadila svoj nový život. Začala tým, že spálila plachty,
ktoré zdieľala so svojím manželom a preniesla si do hlavnej spálne svoju
úzku posteľ; hneď nato si dopodrobna preštudovala knihy o spravovaní
majetku, a len čo získala pojem o cene svojej pôdy, našla si predáka,
ktorý bez zbytočných otázok vykonával jej príkazy. Keď pocítila, že má všetko
pod kontrolou, pohľadala v kufri svoje biele šaty, starostlivo si ich
ožehlila, obliekla si ich a takto oblečená sa autom vybrala do školy
v meste, nesúc si pod pazuchou starú krabicu od klobúkov.
Analía Torres si
na dvore počkala, dokým zvonenie o piatej ohlási koniec poslednej
popoludňajšej hodiny a von na prestávku nevyjde hlúčik detí na prestávku.
Medzi nimi si veselo pobehoval aj jej syn, ktorý, hneď ako ju uvidel,
v mihu sekundy zastal, lebo to bolo po prvý krát čo sa uňho v škole
objavila.
- Ukáž mi svoju
triedu, chcem poznať tvojho učiteľa- povedala mu.
Vo dverách Analía
chlapcovi naznačila, aby odišiel, lebo išlo o súkromnú záležitosť,
a sama vošla dnu. Trieda bola veľká miestnosť s vysokým stropom,
mapami a obrázkami z biológie rozvešanými po stene. Vládol v nej
ten istý pach zatvorených priestorov a detského potu, ktorý poznačil aj
jej vlastné detstvo, ale teraz ju ten zápach neobťažoval, práve naopak,
s radosťou ho vdýchla do seba. Lavice vyzerali rozhádzane kvôli dennému
používaniu, bolo na nich niekoľko papierov a zopár otvorených kalamárov.
Na tabuli uvidela stĺpec čísel. V zadnej časti miestnosti, na vyvýšenom
písacom stole, sedel učiteľ. Muž zdvihol prekvapenú tvár a nepostavil sa,
lebo jeho barle stáli opreté v kúte, priďaleko na to, aby na nich dosiahol
zo stoličky. Analía prešla krížom cez rad lavíc a zastavila sa priamo pred
ním.
- Som matka
malého Torresa- povedala, lebo nič lepšie ju nenapadlo.
- Dobrý deň,
madam. Rád by som využil túto príležitosť na to, aby som sa Vám poďakoval za
sladkosti a ovocie, ktoré ste nám poslali.
- Nechajme to
tak, neprišla som sem, aby sme si vymieňali zdvorilostné frázy. Prišla som, aby
ste mi splatili účty- povedala mu Analía a položila pred neho na stôl
škatuľu od klobúkov.
- Čo to je?
Otvorila škatuľu
a vybrala odtiaľ ľúbostné listy, ktoré si tam po celý čas schovávala. On
sa na dlhú chvíľu zahľadel na tú kopu listov, ktoré ležali pred ním.
- Dlžíte mi
jedenásť rokov života- povedala Analía.
- Ako ste
zistili, že som ich napísal ja?- zamrmlal, keď sa mu podarilo vydať zo seba
hlas, ktorý mu uviazol kdesi v tele.
- Už v prvý
deň manželstva som zistila, že môj manžel ich nikdy napísať nemohol a keď
môj syn priniesol domov Vaše prvé oznamy, ihneď som to písmo spoznala.
A teraz, keď sa na Vás pozerám, ani v najmenšom nepochybujem, že ste
to Vy, lebo presne takto Vás vídam v snoch už od svojich šestnástich
rokov. Prečo ste to spravil?
- Luis Torres bol
môj priateľ a keď ma poprosil, aby som napísal list pre jeho sesternicu,
nezdalo sa mi na tom nič zlé. Tak to šlo pri druhom aj treťom liste;
a potom čo ste mi odpovedali, som už nemohol cúvnuť. Tie dva roky boli
najlepšími rokmi môjho života, jedinými, v ktorých som niečo očakával.
Nikdy som poštu neočakával tak dychtivo ako vtedy.
- Takže takto to
bolo.
- Môžete mi
odpustiť?
- To závisí od
Vás- povedala Analía, podávajúc mu barle.
Učiteľ si
obliekol kabát, vstal a obaja spoločne vyšli na hlučný dvor, kde ešte
nezapadlo slnko.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára