Zmeny bývajú ťažké...bez ohľadu na to, či na tento svet prichádzate alebo z neho odchádzate :-)
Musím odtiaľto vypadnúť!
Dnes som sa
rozhodla, že musím odtiaľto odísť. Ďakujem, všetko bolo úžasné, ale myslím, že
prišiel okamih odísť. Cítim, akoby ma nejaké vnútorné volanie nútilo hľadať iné
miesta, iné možnosti, teda, v konečnom dôsledku, iný život mimo tohto
stiesneného priestoru. Žiadny človek nemôže navždy robiť to isté. Treba skúšať,
experimentovať, realizovať sa, riskovať...ako sa niekde tuším vraví, „kto
neriskuje, nezíska“.
Dnes som si uvedomila, že všetko je tmavé, moje oči nedokážu dovidieť
ani na prsty mojich nôh a mojím maximálnym cieľom je, aby sa niekto
rozhodol potešiť ma trochou hudby. Hudby, ktorú si dokonca ani nemôžem vybrať,
lebo nemám hlas ani slovo rozhodnúť
o čomkoľvek, čo sa deje okolo mňa. Preto tak kopem do tých stien: „Hééj,
počuje ma niekto? Chcem ísť von!“ Išla by som už dávnejšie, ale...mám
strach. Strach tak obrovský a nekonečný ako táto tma bez vypínača
a možnosti zažať si baterku. Mám strach, že odídem a už sa nebudem
môcť vrátiť. Viem, že táto myšlienka môže znieť dosť protirečivo, ale...čo ak
sa mi to, čo je tam vonku, nebude páčiť?...
Už viac nemôžem nad takými vecami premýšľať. Ak začnem mať záchvaty
agorafóbie, nikdy sa odtiaľto nedostanem. Čokoľvek musí byť lepšie než táto
basa. Nič nemôže byť tak zlé ako zostať zastrčená vo vnútri tohto brnenia vinou
domnelej myšlienky, o ktorej istote som si vôbec nie istá.
V jednej z tých televíznych správ, ktoré som počula, ale ktoré
som nemohla vidieť, hovorili, že každé štyri sekundy dôjde k nejakej
dopravnej nehode a že každých sedem sekúnd umrie v krajinách tretieho
sveta jeden človek od hladu. To je, samozrejme, strašne hrozivé. Hoci omnoho
horšie je, myslím si, zomrieť zdeptaná vlastnou nudou. Okrem toho, ak budem
takto premýšľať aj naďalej, nikdy sa nerozhodnem odísť.
Raz som videla malé svetlo na konci svojho tunela, a premýšľala som: „A čo keby som
vypadla?“ Ale neodvážila som sa. Cítila som hrôzu, určitý druh strachu
z neznámeho umocnený na druhú. Utiahla som sa na miesto, kde ma nemohli
uvidieť a podarilo sa mi zostať nepovšimnutá. Keď som si to neskôr
s chladnou hlavou premyslela, uvedomila som si, že som prišla o veľkú
príležitosť; a tak som sa rozhodla, že ak bude nejaké nabudúce, využijem
to a vyjdem odtiaľto čo možno najrýchlejšie. Ak príde budúci raz, nebudem
sa báť a vyjdem von. Okrem toho mám dobrý pocit z toho, čo ma ďaleko
odtiaľto očakáva. Horšie ako som na tom teraz už byť nemôžem, vravím si. Som tu
sama ako prst, čoraz viac ma všetko tlačí, nebavím sa, nesmejem sa... Netuším,
ako som sa do tejto situácie dostala, ale hovorí sa, že ak sa niekto začne
rozprávať sám so sebou, začína byť šibnutý. V tom prípade som už určite
splnila misiu, ktorou som bola poverená.
Prsty mojich nôh a rúk akoby uviazli v mori vlhkosti a to,
čo sa predtým podobalo na veľký kompas, ktorý určoval môj život, vo mne
vyvoláva dojem hodinových ručičiek, ktorých mechanizmus je každú chvíľu
pripravený odpáliť bombu. Celých dvadsať štyri hodín denne počúvam oný tlkot: bum-bum,
bum-bum...
Musím vyjsť von! Počujem hlasy zvonka a pýtam sa, čo asi hovoria. Idem von!, vytrepem sa lakťami a kopancami, ak je to nutné. Niečo sa pretrhlo! Bože môj! ale...kam mizne tá voda? Musím von! Teraz sa už vážne nedá vrátiť späť...Von, von...Zase to svetlo na konci tunela...sotva sa môžem hýbať. Tento krát si nenechám ujsť príležitosť. Čo sa to tam tak ligoce?...Nemôžem otvoriť oči!...Mám strach! MÁM STRACH...NIE, NIE...
- Pani, práve ste porodili nádherné
dievčatko.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára