Začať od začiatku
Raz som niekde čítala, že deti si pri narodení
pamätajú na svoj minulý život, ale postupom času naň zabúdajú, vymieňajúc ho za
skúsenosti, ktoré im ponúka ich nové vtelenie. Ako sa zdá, v okamihu
samotného narodenia podávajú oficiálnu námietku, a plačú z plných
pľúc, pýtajúc sa, kde sú ich milovaní a ich majetok, ale nik im nerozumie,
lebo ešte nevedia používať svoje nové hlasivky. Predpokladám, že je asi ťažké
prispôsobiť sa tak malému telíčku. Nechcú začínať odznova, nechcú mať inú
rodinu a chýbajú im veci, ktoré nechali za sebou alebo záležitosti, ktoré
zostali neukončené. To isté sa im deje
s potravou: na začiatku ich kŕmia len mliekom a keďže ich mozog ešte
nemá veľkosť a schopnosť dostatočnej pamäte, postupne zabúdajú, aké jedlo
mali radi a ako sa používajú príbory.
A tak ich znova učíme prežúvať, česať sa, obliekať...a keďže
v tom období nevedia rozprávať, nepovedia nám, že to už vedeli; a keď
už rozprávať vedia, prešlo toľko času, že si myslia, že sa to naučili
v tomto živote a nie v tom predošlom. Samozrejme, že išlo len
o domnienku ohľadom reinkarnácie, do ktorej som prihodila prinajlepšom
čosi z vlastných plodných myšlienok po logických úvahách, ktoré ma po
prečítaní onoho článku napadli. Isté však je, že dotyčný článok som napokon
stratila a začala som o ňom premýšľať až omnoho neskôr, po všetkých
tých udalostiach. Predtým som si ho ani len nevšimla...lebo v dobe, keď
som ho čítala, som ešte nepoznala Lauru.
Moje tehotenstvo s Laurou bolo úplne normálne; alebo aspoň podľa
toho, čo mi vravel lekár každý mesiac počas tých deviatich, ktoré som ju
nosila. Pôrod bol hrozný. Pichli mi vyvolávačku, lebo som bola tehotná už
štyridsať týždňov, nohy som mala ako slon, do nemocnice ma prijali pred troma
dňami a nezdalo sa, žeby dieťa malo v úmysle vyjsť von. Myslím, že
Laura vtedy bojovala svoj osobný boj s vesmírnou radou duší so zámerom
dostať sa von z podoby tej malej
rybičky, ktorá sa vznášala v bruchu nejakej pre ňu absolútne neznámej
ženy. Formality k navráteniu sa do jej pôvodného tela sa však nestihli
dokončiť vďaka lekársky vyvolanému pôrodu a tak Laura prišla znova na svet
v úlohe mojej dcéry, neustále protestujúc, plačúc
a protestujúc...Protestovala ráno, plakala na protest napoludnie
a takisto aj v noci. A tak to šlo dva dni. Protestovala toľko,
že nechcela ani jesť, akoby sa bála, že ak si zamestná ústočká kŕmením, všetky
jej protesty budú umlčané.
Predpokladám, že niečo sa pokazilo a Laura nezabudla na svoj minulý
život, ani na ľudí, ktorých zanechala za sebou, ani na svoj osobný majetok.
Buďto musela byť vo svojom minulom živote majiteľkou veľmi urputnej
a tvrdohlavej povahy, alebo musel vedúci vesmírnej sekcie ukončenia
spomienok na minulý život urobiť v jej prípade nejakú chybu. Pravdou ale
je, že už ako bábätko sa Laura správala ako dospelá. Sotva kedy požadovala moje
služby. Musela som ju budiť, aby sa najedla, lebo si nežiadala žiadne jedlo.
Keď som ju kúpala, sotva si ma všimla. Nepáčilo sa jej, keď som ju brala na
ruky a neustále sa vyhýbala môjmu pohľadu. Pre Lauru som bola nikým.
Postupom času sme sa naučili vytvoriť si o niečo bližší vzťah.
Akoby sa zmierila so svojím osudom a prijala, že musí ďalej žiť
v tomto tele. Predmety v dome kládla na svoje presne vymedzené miesto
podľa dokonale vymysleného plánu vo svojom mozgu. Jej hračky boli vždy na tom
istom mieste, uložené tým istým spôsobom, a akýkoľvek druh zmeny zo strany
niektorého člena rodiny pre ňu predstavoval malú katastrofu. Omnoho neskôr som
dospela k záveru, že veci ukladala tým istým spôsobom, akým boli uložené
aj v jej minulom živote.
Mali sme problémy s jej chodením do školy. Nikto nevedel prijať, že
Laura je odlišná od zvyšku detí. Neuvedomovali si, že jej osobnosť si so sebou
niesla skúsenosti z predošlých čias, ktoré, keď sa premiešali s tými
súčasnými, ju robili rozdielnou od ostatných. A tak Laura začala chodiť do
špeciálnej školy.
Vďaka tej škole a jej výučbe som zistila, čomu sa vo svojom minulom
živote venovala. Laura bola skladateľkou. Počas prvých dvoch hodín v nej
učiteľka klavíra objavila na jej vek nadmieru výnimočný hudobný talent. Za šesť
mesiacov dokázala zahrať klasikov a o rok neskôr začala hrať svoje vlastné
skladby.
Vďaka znovuobjaveniu hudby sa Laura dokázala prispôsobiť tomuto novému
životu oveľa lepšie. Teraz lepšie znáša moju blízkosť. Je to ako určitý druh
vďačnosti za to, že som ju prijala takú, aká je. Tie okamihy, keď sa navzájom
prepojíme, sú čarovné. Je tak ďaleko mimo môj dosah, že jednoduché priblíženie
sa k nej mení môj deň na obzvlášť špeciálny. Vie, že poznám jej tajomstvo,
a tak sa príležitostne, akoby náhodou, dotkne mojej ruky, spečatiac tým
našu tichú dohodu. Občas na mňa hodí nežný pohľad alebo zopakuje posledné
slovo, ktoré som povedala. Nenadväzuje so mnou žiadny rozhovor, ale to
opakovanie jasne hovorí o tom, že hoci nechce mať vzťahy so svetom,
v ktorom ju prinútili žiť, predsa je tu, po mojom boku.
A to je všetko, čo o Laure viem. Všetci vravia, že má chorobu
nazývanú „predčasný detský autizmus“, ale...čo oni o tom vedia?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára