Milí moji priatelia,
keďže
mám toho veľa na srdci, čo povedať, a rozhodne to nebude nič zlé 😊,
rozhodla som sa, že vždy raz za mesiac uverejním na blogu niečo ako „myšlienkový
miš- maš“, čiže nápady, myšlienky, pocity, vnemy, postrehy alebo myšlienky,
ktoré sa mi aktuálne preháňajú hlavou. Robím to z dvoch hlavných dôvodov-
jednak preto, lebo mám väčšinou (a nie vždy pre moje dobro) hlavu ako plnú
nádrž vecí, ktoré chcem vysloviť, ale v príspevkoch sa k nim nedostanem;
a jednak preto, aby som zamedzila domnienkam či nesprávnym interpretáciám úvodných
textov, ktoré hlavne k piesňam píšem a niektorí si ich veľmi ľahko a premenlivo
berú zbytočne k srdiečku a vyvolávajú nepohodu a zbytočné nedorozumenia
nielen u seba, ale aj pre mňa 😊
No zároveň očakávajte- ako to už sám názov napovedá- spleť navzájom nesúvisiacich
súvislostí, náhľadov a mierny chaos pri čítaní, lebo presne o to mi
ide...o trošku myšlienkovej divočiny 😊
Ako
prvé začnem tým, že- viete či neviete- ma odjakživa zaujímali tvorivé procesy
stojace za nejakým výsledkom či dielom- a obzvlášť výnimočne to platí pre
text, kreatívne záležitosti točiace sa okolo hudby, ale aj maľbu či film. Jedna
vec je vidieť hotovú snímku, počuť celú pieseň alebo videíeť obraz na stene- no ja som bola vždy fascinovaná tým,
ako a kde to celé u niekoho v hlave vzniklo. Minulý rok napr. náš
lektor tanca uverejnil na FB krátke video o tom, ako tvorí bachatové a kizombové
remixy z cover verzií popových piesní...a to video som si naozaj
vychutnala a premýšľala som nad tým, koľko mu to asi zaberie času a že
musí byť zaujímavé sedieť tam a prizerať a počúvať, ako sa z „obyčajného“
rádiového hitu stáva bachata vhodná na parket. To isté mám aj pri filmových
soundtrackoch, najmä pri tých inštrumentálnych- chcela by som byť v mysli takého
Ludovico Einaudiho (taliansky klavírista), Hansa Zimmera či Ennio Morriconeho,
keď za ním príde režisér, hodí mu na stôl dévedéčko s natočeným filmom bez
hudby a povie mu: „Hej, Eňo, zlož prosím hudbu k tejto dráme, možno
za to obaja zožneme Oscara“ a jemu sa pred vnútorným zrakom rozloží
orchester, v duchu počuje husle, violu, violončelo a do toho
cimbal...A film je odrazu bohato podfarbený hudbou, ktorá vás nesmelo nabáda k tomu,
aby ste boli dojatí, naštvaní, proste cítili presne tú emóciu, ktorá vás núti
zamilovať sa a vcítiť sa do hlavnej postavy.
Pre
mňa je tvorba blogu niečím podobným- kreatívnou hrou so slovami. Kedysi, keď
som sa po strednej škole hlásila na vysokú a mojím prvotným a kľúčovým
výberom bol odbor španielčina- angličtina, prekladateľ-tlmočník, kam ma
nakoniec nevzali (no vášeň je vášeň a ja som s tým nikdy nesekla),
som si zapamätala vetu na tabuli v aule: „Prekladateľ nie je niekto, kto
prekladá slová, ale ten, kto je povinný dať im zmysel tak, aby ich podstatu pochopili
ostatní.“ A keďže som tu už napísala, že sa mi páči byť drzo zvedavá a rada
sa pozerám do pozadia nielen vecí, ale aj ľudí- lebo, verte mi, život ma naučil,
že tie najdôležitejšie veci sú okom neviditeľné a tie najzaujímavejšie
procesy sa dejú práve pod povrchom- tak mysle, ako aj duše- tak vám dnes
popíšem, ako taký preklad či tvorenie príspevku vyzerá u mňa. (Zaujímalo
by ma, akí sú ľudia, keď sú sami so sebou, "pod povrchom"- lebo vraj každý z nás je tak
trochu blázon- a či by ich ostatní obdivovali alebo zbožňovali rovnako,
ako keď sú na očiach verejnosti. Čo myslíte vy?)
Ad 1)
to, čo vidíte na blogu, je de facto len špička ľadovca, úzky výber toho, čo by
na ňom mohlo byť. Nové piesne, najmä tie z Latinskej Ameriky a Španielska,
idú von väčšinou vo štvrtok večer a trvá to do cca. do soboty rána, čiže piatok
večer chodím na YT na „lov“. Väčšina piesní- bez ohľadu na to, či ide o slovenské,
španielske alebo anglické- má v popise text, a vtedy je moja práca „ľahšia“,
lebo ho stačí prekontrolovať ušami, skopírovať a preložiť do dvoch jazykov;
v tom prípade, najmä ak ide o neškodné „ľúbostné piesne“, mi celý
proces trvá tak okolo 40 minút; ak ide o skladbu, kde ten text nie je- ako
napr. nedávno Kali a Padá hviezda- idem cez transkripciu, čiže manuálne zastavovať
pieseň, prepísať slovo po slove, skontrolovať. Ak ide o španielsku skladbu-
v tomto ohľade jednoznačne bodujú salsy (čím lepšia salsa, tým vyššia je pravdepodobnosť
toho, že napínam ušká a počúvam ju ak nie desať krát, tak minimálne dvadsať
😊),
tak tam je to horšie a môže to trvať aj hodinu. To isté platí pre rap či piesne
s jeho časťami- ktoré si na jednej strane veľmi užívam, lebo raperi sa
vedia vyhrať s textom a mňa to neskutočne baví, priblížiť sa čo
najviac tomu, čo chcú povedať- no vie to byť aj riadna fuška a makačka,
keď natrafíte na nejaký kolumbijský slang a musíte po ňom pátrať na Googli
ako N.C.I.S. po vrahovi :-P Poviedky a básne sú kapitolou sami osebe,
samozrejme, ide to ako po masle, ak sú moje vlastné 😊
Ad 2)
na jeden mesiac pripadá cca. 40- 50 piesní, ktoré si značím do špeciálneho „debilníčka“-
malého zošita určeného priamo na tento účel, a snažím sa ich vyberať tak,
aby som pokryla skladby rôznorodé v žánroch, jazyku a textom. Kvôli
času- pretože samozrejme nežijem len blogom- sa snažím vybrať na týždeň asi 4-6
z nich, niekedy sa podarí menej, inokedy viac; niektoré sú plánované, iné
ma zaujmú pri počúvaní natoľko, že musím ako na veľkú- dať ich hneď-hneď 😊
Pri niektorých sa nechám uniesť emóciami, lebo so mnou v tej chvíli korešpondujú
a aj to vždy napíšem; iné sa mi páčia len textom, no nie nutne zdieľam ich
posolstvo či zámery.
Ad 3)
čas zohráva rolu. Ako pri každom človeku, aj môj týždeň má len sedem dní a jeden
deň má dvadsať štyri hodín; a popri práci a lá osem hodín je tam aj
varenie, cvičenie, rodina, knihy/ seriál a tanec, a niekde tam patrí snáď aj spánok 😊
Čiže sú obdobia, kedy stíham a kedy nie.
Napríklad tento septembrový mesiac- to vám môžem povedať už vopred- bude
náročný; je v ňom veľa tanca, a je väčšinou večer a v noci,
takže sa ľahko môže stať, že dám len štyri príspevky za sedem dní. V septembri
sa koná ešte veľa podujatí pod holým nebom, a tie ja môžem; keď sa tak na
to priebežne pozerám, tak temer každý víkend- okrem dvoch „hluchých sobôt“, o ktorých
viem, že proste NIKDE nič nie je- 7. a 14. septembra, a rysuje sa len
nejaká SBK párty v piatok v BA u Noriky, je to úplne plné. Končí
sa obdobie pri Fontáne, v Senci, u nás v Hlohovci je párty,
potom nácvik na Flashmob, samotný Rueda Flashmob. Tento mesiac je tanečne
vražedný 😊Už
teraz sa mi krúti hlava a to ma ešte nikto nezatočil :-P A tak ako jedna moja časť sa z toho teší
a užíva si to, a rada trávi čas s ľuďmi z tanečnej komunity,
moja druhá- ktorá rada sedí v kaviarni pri čaji a horúcej čokoládke,
alebo pri compe- sa úprimne teší na október, dvakrát tanečné hodiny cez týždeň
a dobrú víkendovú tancovačku max dva-trikrát do mesiaca :-P
Takže okrem toho, že môj čas na blogu ovplyvňuje výrazne tanec, do budúcna viem aj to, že rovnakou mierou by ho ovplyvnil aj vzťah, partner či rodina. Tancovať a prekladať naraz prosto nejde 😊 Napokon, týždeň je týždeň, deň je deň a všetko na svete- hlavne ak to/ ho milujete a chcete, aby vám to rástlo a darilo sa vám v ňom- si vždy vyžaduje čas, dobre a kvalitne strávený, zmenu priorít. Nebola by som schopná vzdať sa úplne tohto blogu ani jazykov (vlastne, vážne pomýšľam na to, že si budúci rok urobím štátnice zo španielčiny, lebo mi to dáva nárok na založenie si prekladateľskej živnosti a čo môže byť krajšie ako živiť sa vlastným snom?), ale viem si predstaviť, že by som ho trošku obmedzila alebo- ak by môjmu partnerovi neprekážal- by som sa mu venovala v jeho spoločnosti 😊 Dvaja ľudia v jednej miestnosti, on pri svojom, ja pri svojom, ale spolu. Nie je to pre mňa až tak nereálna predstava a možno by mi aj prispel nejakým nápadom. :-P
Apropo,
na záver, keď už sme pri téme vzťahov a frajerov
a keď ma už niekto požiadal, aby som prehovorila teraz :-P Hej, srdce si
nevyberá, vie byť dosť strelené, a občas vás poriadne silne a nelogicky
tiahne k niekomu, o kom vám rozum hovorí, že je od vás mladší, že je
vaším absolútnym protikladom, že jeho životný štýl, nepredvídateľný a neplánovaný,
je presným opakom rutiny, na ktorú ste zvyknutí každý deň. No nemienim bojovať
(ale ani sa mu podkladať). Za seba poviem len jedno: neutekám, nešla by som s každým,
ale som otvorená vzťahu, otvorená byť s niekým- aj s vedomím toho, že
neviem, či to vyjde alebo nie, či to bude niečo krátkodobé a nabité chémiou
alebo sa z toho vykľuje niečo stále a záväzné. (Samozrejme, keby som
mala to šťastie, že nájdem tri v jednom- čiže milenca, priateľa, s ktorým
si máte čo povedať a lásku v jednom, bola by to dokonalosť. :-o) Mám
niekoho denne na mysli a páči sa mi. Záujem je, len občas netuším, či aj obojstranný. A som ochotná risknúť to, ak
budem vidieť, že v tom nie som sama. Nemienim tlačiť na pílu, žiadať rázne
„áno“ či „nie“, radšej tomu nechávam voľný priebeh a nech čas ukáže. Mám
len jedinú podmienku- okrem zodpovednosti a bezpečnosti „pri práci“- a to,
bez ohľadu na trvanie a definíciu vzťahu, nejde o dokonalosť- NECH TO JEDNODUCHO STOJÍ ZA TO. 👀😎😋😘 (Lebo keď už, tak už!!). Nech je to
naplno a poriadne, nech je tam veľa smiechu, pohody, vášne, nehy; nech si môžem vychutnať
tú brutálnu pohodu a nenútenosť po sexe, keď sa opierate jeden o druhého. Nech cítim, že si niečo odovzdávame. Nech mi to dáva zmysel byť s ním, smiať sa s ním, vytvoriť si s ním
spomienky, byť v jeho náručí. To, kam to povedie, by nakoniec ukázal čas a rozhodli
o tom my sami ...
Keď
je reč o čase, v tomto teple sa nedá variť skôr ako o deviatej a ja
chcem zajtra v práci jesť, tak sa s vami lúčim, vrhám sa na panvicu a kuracie
mäso a prajem pekný, príjemný večer a dobrú noc! 😊
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára