Osobný výber básní z pera španielskeho básnika a predstaviteľa romantizmu G.A. Becquera, ktorá je súčasťou jeho najvýznamnejšieho diela, zbierky poézie Rimas y leyendas. Toto dielo v sebe zahŕňa všetky básne, ktoré napísal počas svojho života, ktoré ale neuverejnili jeho priatelia skôr ako po jeho smrti a ktoré ledva stihli zachrániť pred skazou požiara. Sú v ňom zachytené jeho životné skúsenosti. V druhej časti, Legendách, ktoré boli publikované počas jeho života a najznámejšie mýty a legendy jeho doby.
Ja som si na odporúčanie mojich známych zo Španielska vybrala jednak zopár tých zľudovelých a najznámejších, a jednak aj zopár tých, ktoré ma zaujali svojou témou (napr. číslo LXXXVIII, o pominuteľnosti slávy, a číslo XC, asi hormóny a láska :-)). Vychutnajte si ich a možno sa vám zídu niekedy, keď nebudete môcť nájsť sami najvhodnejšie slová vyznaniu sa k iným...
|
Gustavo
Adolfo Becquer- Rimas
VII
Del salón en el ángulo obscuro,
de su dueño tal vez olvidada,
silenciosa y cubierta de polvo
veíase el arpa.
¡Cuánta nota dormía en sus cuerdas
como el pájaro
duerme en las ramas, esperando la mano de nieve
que sabe arrancarlas!
¡Ay!, pensé ¡cuántas veces el genio
así duerme en el fondo del alma!
y una voz, como Lázaro, espera
que le diga: “¡Levántate y anda!”
XIII
Tu pupila es azul, y cuando ríes,
su claridad suave me recuerda
el trémulo fulgor de la mañana
que en el mar se refleja.
Tu pupila es azul, y cuando lloras,
las transparentes lágrimas en ellas
se me figuran gotas de rocío
sobre una violeta.
Tu pupila es azul, y cuando lloras,
como un punto de luz radia una idea,
me parece en el cielo de la tarde
¡una perdida estrella!
XXI
¿Qué es poesía? dices
mientras clavas en mi pupila tu pupila azul;
¿Qué es poesía? ¿Y tú me lo preguntas?
Poesía... eres tú.
LXXXV
A ELISA
Para que los leas con tus ojos grises,
para que los cantes con tu clara voz,
para que llenen de emoción tu pecho hice mis versos yo.
Para que encuentren en tu pecho asilo
y les des Juventud, vida, calor,
tres cosas que yo ya no puedo darles, hice mis versos yo.
Para hacerte gozar con mi alegría,
para que sufras tú con mi dolor,
para que sientas palpitar mi vida,
hice mis versos yo.
Para poder poner ante tus palmas
la ofrenda de mi vida y de mi amor,
con alma, sueños rotos, risas, lágrimas, hice mis versos
yo.
LXXXVIII
Errante por el mundo fui gritando:
“La gloria ¿dónde está?”
Y una voz misteriosa contestóme:
“Más allá... más allá...”
En pos de ella seguí por el camino
que la voz me marcó;
halléla al fin, pero en aquel instante
en humo se trocó.
Mas el humo, formando denso velo,
se empezó a remontar.
Y penetrando en la azulada esfera
al cielo fue a parar.
XC
Yo soy el rayo, la dulce brisa,
lágrima ardiente, fresca sonrisa,
flor peregrina, rama tronchada;
yo soy quien vibra, flecha acerada.
Hay en mi esencia, como en las flores
de mil perfumes, suaves vapores,
y su fragancia fascinadora,
transtorna el alma de quien adora.
Yo mis aromas doquier prodigo
y el más horrible dolor mitigo,
y en grato, dulce, tierno delirio
cambio el mas duro, cruel martirio.
¡Ay!, yo encadeno los corazones
mas son de flores los eslabones.
Navego por los mares,
voy por el viento;
alejo los pesares
del pensamiento,
reparto a los mortales
un alimento
para mirar las penas
con faz serena.
Poder terrible, que en mis antojos
brota sonrisas o brota enojos
poder que abrasa un alma helada,
si airado vibro flecha acerada.
Doy las dulces sonrisas
a las hermosas;
coloro sus mejillas
de nieve y rosas;
humedezco sus labios,
y a sus miradas
hago prometer dichas
no imaginadas.
Yo hago amable el reposo,
grato, halagüeño,
o alejo de los seres
el dulce sueño.
Todo a mi poderío
rinde homenaje;
todos a mi corona
dan vasallaje.
Soy amor, rey del mundo,
niña tirana,
ámame, y tú la reina
serás mañana.
XXIII
Por una mirada, un mundo;
por una sonrisa, un cielo,
por un beso,.. ¡yo no sé
qué te diera por un beso!
|
Rýmy (zbierka poézie od Gustava Adolfa Becquera)
VII
V tmavom kúte salóna,
zabudnutá azda svojím pánom,
tichá, mĺkva a pokrytá prachom
stojí harfa.
Koľké tóny driemali v jej strunách,
a rovnako ako vtáci spiaci v korunách,
čakali na ruku snehobielu,
čo vie ich rozozvučať!
Ach, myslieval som, koľko krát drieme
talent takto v hĺbke duše!
A ako Lazar čaká na hlas,
čo povie mu: „Vstaň a choď!“
XIII
Tvoje oči sú modré, a keď sa usmeješ,
ich nežný jas mi pripomína
trblietavé chvenie mora za rána.
Máš belasý pohľad, a keď plačeš,
jeho priezračné slzy
sa mi ponášajú
na kvapky rosy v lupeňoch fialky.
Tvoje oči sú modré, a keď plačeš,
presvitá cez ne ako lúč svetla myšlienka,
a mne sa zdá, akoby na večernom nebi
práve padala hviezda!
XXI
„Čo je poézia?“ vravíš,
kým vnáraš do mojich očí svoje modré zreničky;
čo je poézia? A ty sa ma to ešte pýtaš?
Poézia...si ty.
LXXXV
ELISE
Pre to, aby si ich prečítali tvoje sivé oči,
aby si ich zaspievala svojim jasným hla-som,
aby naplnili citom tvoju hruď-
preto som stvoril svoje verše.
Aby našli v tvojich prsiach útočište
a aby si im dala mladosť, život a vrúc-nosť-
tri veci, ktoré im ja už dať nemôžem.
Preto som stvoril svoje verše.
Aby si sa tešila z mojej radosti,
a trpela pri mojej bolesti,
aby si cítila, ako vo mne bije život-
preto som stvoril tieto verše.
Aby som mohol pred tvoje dlane
položiť svoj život i lásku,
celou svojou dušou, so zničenými snami,
s úsmevom i so slzami-
tak som stvoril svoje verše.
LXXXVIII
Túlajúc sa svetom, kričal som z plných pľúc:
„Kde prebýva svetská sláva?“
A tajomný hlas mi odpovedal:
„Musíš ísť ďaleko, ďalej....do neznáma“
Za slávou som šiel chodníkom, čo ukázal mi hlas;
našiel som ju napokon, ale v tej chvíli zmenila sa v dymu pás.
A z dymu začal sa
hustý závoj tkať.
A prenikajúc modrastým kruhom,
zastavil sa až tam, v nebesiach.
XC
Som lúč, sladký vánok,
pálivá slza, som mladistvý úsmev svieži;
som zatúlaný kvet, zlomený konár;
som oceľový šíp, ktorý kmitá a lieta v ovzduší.
V mojom vnútri, tak ako u kvetov,
čo majú v sebe parfémov tisíce,
nosím si jemné obláčiky
a ich fascinujúca vôňa
omráči každého, kto sa jej poddá.
Šírim svoju vôňu kamkoľvek ma napadne,
a viem utíšiť tú najstrašnejšiu bolesť,
a aj to najtvrdšie a najkrutejšie utrpenie
mením na nežné, sladké, príjemné poblúznenie.
Ja spútavam srdcia,
hľa, z kvetov sú moje okovy.
Plavím sa po mori,
lietam opreteky s vetrom;
snímam z mysle žiale
a dávam útechu,
rozdávam smrteľníkom
stravu,
aby sa na smútok pozerali s pokojom v tvári.
Strašlivá je moja moc, podľa lubovôle
udeľujem úsmevy či chrlím lávy božie,
mám silu zohriať ľadové srdce
ak môj šíp z ocele kmitá nahnevane.
Kráskam darúvam
sladký smiech;
na líca im kladiem ruže a sneh;
na pery vlahu
a ich očiam sľubujem
šťastie nevídané.
Spríjemňujem oddych,
zvádzam, lákam a lichotím,
a od tvorov božích
odvádzam sladké sny.
Mojej moci
všetci vzdávajú hold;
všetci do jedného sa koria
pred mojou korunou.
Som láska, vládca tohto sveta,
vrtkavé, tyranské dieťa,
miluj ma dnes a
zajtra bude Tebe patriť
vláda.
XXIII
Za jeden pohľad, dám celý svet;
za jeden úsmev, celé nebo,
za jeden bozk....neviem,
čo by som ti zaň dal!
|
