Tak ako to vlastne s nami je- zbláznil sa svet, alebo sme blázni my? 😓😕❤
(So, how are the things in reality- it´s the world that has gone insane, or is it us people? 😓😕❤)
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Nevoľnosť
Pacient vošiel do
ordinácie- neutrálnej miestnosti, v ktorej kútoch sa nachádzali rastliny,
ako napríklad pivónie, krvavo sfarbené múčenky, Pedilanthus a ryžové
kvety; na stenách viseli zodpovedajúce diplomy spolu s tablom, akoby
psychiater potreboval klientovi dokázať, že je skutočne vzdelaný vo svojom
odbore a má všetky potrebné schopnosti. Okno bolo pootvorené, aby dnu
prenikal vlažný jarný vzduch. Na stole, za ktorým lekár pacienta prijal, stála
fotka so všetkými usmievajúcimi sa členmi rodiny.
Keď sa pacient
oproti nemu usadil, lekár otvoril zdravotnú kartu, vytiahol odtiaľ jednu
stránku, a zahľadel sa na ňu s neutrálnym výrazom, ktorý sa pokúšal
vyjadriť pochopenie, kamarátstvo a blízkosť, ale ktorý- práve kvôli svojmu
neustálemu používaniu- už stratil lesk zašlých čias.
„Nuže, nuže, nuže.
Tu čítam, že váš rodinný lekár vás poslal k psychológovi a že ten, po
zhodnotení vášho prípadu, rozhodol o tom, že potrebujete psychiatrickú
liečbu.
„Presne tak,“
povedal pacient. „Už tri mesiace čakám, kým sa medzi sebou nejako dohodnete.“
Psychiater sa
pousmial, akoby mu práve vyrozprávali nejakú milú príhodu o tom, čo nejaké
dieťa vyviedlo.
„Ehm...viete,
ekonomická kríza, škrty v sociálnej oblasti, sú iné prioritné výdavky
a to nie je výnimka. Ale povedzte mi, pretože podľa opisu sa viac-menej
zdá, že váš prípad by mal byť záležitosťou, ktorá má pôvod v zažívacom
trakte.“
Pacient
a doktor na chvíľu stíchli, akoby si tam medzi sebou povedali nejakú
vtipnú príhodu, o ktorej pointe by načúvajúci nemal ani šajnu.
„Viete, môj problém
nie je ťažké pochopiť; vždy keď otvorím okno a pozriem sa von, zachváti ma
nevoľnosť. A ak sa ihneď nevzdialim preč, mám nutkavú potrebu na
vracanie.“
Psychiater sa vrátil
k svojmu obozretnému výrazu, s akým zvyčajne vyšetroval svojich
pacientov.
„Takže cítite
nevoľnosť a závrate. Keď otvoríte okná?“- gesto pacienta nenechávalo
priestor na pochybnosti. „Dobre, dobre, to by sme mali. Ale, už vtedy, keď ich
otvoríte alebo pri niečom, čo je s tým spojené?“
„Vždy keď počujem
ľudí tam vonku.“
Lekár si čosi
zapísal.
„A ešte
v nejakej chvíli počas dňa trpíte rovnakými nevoľnosťami?“
„Áno, je to
zaujímavé, ale keď o tom teraz hovoríte, tak áno. Áno, stáva sa mi to aj
vtedy, keď si čítam názory ľudí na internete. Predtým si tupí ľudia nechávali
názory pre seba, pre svoje súkromie, do barov, tam, kde sa o tom nikto
nedozvedel, ale teraz, nemôžeš prejsť očami po obrazovke bez toho, aby si
nenatrafil na názory stratených existencií, ktorí zo svojich domov riadia svet,
hovoria nám, ako máme žiť, v čo veriť, kto nám má vládnuť. A to bez
toho, aby si uvedomovali, že ich životy môžu pôsobiť pre ostatných úplne
pateticky.“
Doktor si opäť raz
niečo poznačil.
„Nevoľnosť, potreba
zvracať. Ešte nejaký prípad, keď sa vám to stáva?“
Pacient sa na chvíľu
zamyslel.
„Áno, keď čítam
tlač, pozerám televíziu. Včera som sa povracal pri sledovaní živého prenosu
z Hudobného festivalu Eurovízie, kvôli tým mentálne zaostalým jedincom
spievajúcim kraviny v angličtine, ktorí sa hýbali ako nejaké zvieratá, ako
opice, ktoré naučili jednoduché choreografie, ostalo mi zle pri pohľade na tie
masy blbcov, ktorí sa na to pozerali akoby to bolo predstavenie pre ľudské
bytosti.“
Po hodnej chvíľke
ticha venovanej úvahe o nepopierateľnej režisérskej a scénickej
kvalite vysielania sa doktor napokon opýtal:
„ A po zvracaní
sa vám uľaví?“
„To je na tom to
zlé, pán doktor, že už sa nedokážem cítiť lepšie. Predtým mi vracanie pomáhalo.
Ale teraz, vždy keď počujem v akejkoľvek chvíli nejakú z myšlienok
o tom, aký si máme myslieť že život je, ktorú nám vnucujú cez média, hneď
sa mi obracia žalúdok; ale potom počujem niekoho na ulici, ako opakuje celú tú propagandu
tak, akoby ju vymyslel on sám, a točí sa mi hlava ešte viac. A ak
zapnem počítač, zdesenie sa tisíckrát znásobuje. A vraciam a vraciam,
ale už sa nikdy necítim lepšie.“
Psychiater si
prestal robiť poznámky. Hodil sa do kresla, položil lakte na stôl, spojil si dlane
rúk a priložil si prsty na pery.
Hoci obaja zotrvali
v tichu, zdalo sa akoby medzi sebou komunikovali. Odrazu lekár vstal a dokorán
otvoril jednu stranu okna. Vyklonil von hlavu a nejaký čas tak zostal bez
toho, aby čokoľvek vysvetlil. Po hodnej chvíli sa pacientovi ospravedlnil a prezrel
si informačnú web stránku, aby potom začal čítať komentáre, ktoré ľudia nechali
pod správami. Jeho tvár sa postupne menila a získavala zvláštne sinavý
odtieň.
Zhlboka sa nadýchol.
Vytiahol zo zásuvky fľašu vody a dal si poriadny dúšok. Potom na chvíľu
zastal s pohľadom upretým do stratena.
„Nuž, nezostáva mi
nič iné než len povedať vám, že ste zdravý. Úplne zdravý. To, čo sa deje, je
normálne. Patríte do tej menšiny, ktorá- z nejakého dôvodu- neprepadla hlúposti
všeobecne rozšírených názorov, a to je hrozné. Poviem vám to jasne!
Nemôžem vám potvrdiť, že ste jediný zdravý, existuje viac ľudí, ktorí sa
sťažujú na rovnaké symptómy, ale že sa vám podarilo udržať si svoj zdravý individuálny
sedliacky rozum. Mohol by som vám povedať, že jedinou metódou, akou vás
vyliečiť, by bolo nechať vás opustiť túto spoločnosť idiotov a aby ste odišli
žiť niekam, kde by vás to neurážalo. Ale zložil som svoj lekársky sľub,
Hippokratovu prísahu, založenému na zásadách etiky. Podpísal som, že nastavím
liečbu chorých spôsobom, aký bude pre nich najužitočnejší na základe svojich
schopností a chápania, vyhýbajúc sa všetkému, čo by im mohlo poškodiť
alebo vyvolať akúkoľvek nespravodlivosť, ale v tomto prípade je to
nemožné. Aj keby som vás poslal do nejakého vzdialeného mesta, všetko to, čo vo
vás vyvoláva nevoľnosť, bude naďalej existovať, dávenie neprestane. Máte prácu,
máte rodinu, kam môžete utiecť? Vy, drahý priateľu- a prepáčte, že vás tak
volám, lebo si musím udržiavať odstup od pacientov, je to moja povinnosť, ale
dám sa do vašich topánok- máte ten najhorší zo všetkých problémov: ste zdravý
vo svete, ktorý je chorý. Čo s tým môžem ja robiť? Nič. Ak by som mal byť
verný svojej prísahe, mal by som zmeniť svet; bojovať za to, aby všetky bytosti
tam vonku získali svoje vlastné zásady, svoj vlastný rozum, svoje vlastné
myslenie; aby nám tento svet nezhnusili, dovolili nám byť skutočne autentickými
jedincami, a nie nejakou masou zlepenou dohromady. Môžem urobiť len to, čo
urobím: predpísať vám benzodiazepín kvôli jeho utišujúcim a úzkosť zmierňujúcim
účinkom; kvetiapín, atypické antipsychotikum, ktorý ovplyvňuje množstvo nervový
impulz prenášajúcich receptorov a ktorý vás zanechá dostatočne otupeného...A
viac čo? Už nič iné, už pre vás nič viac urobiť nemôžem. Samozrejme, odporučiť
vám prechádzky, cvičenie, pobyt na čerstvom vzduchu, zdravé stravovanie...veď
viete, tie veci, čo hovoríme vždy.
Pacient stíchol.
Natiahol ruku, aby si vzal recepty na lieky, ktoré mu psychiater predpísal a schoval
si ich do vrecka svojej bundy.
„A dám vám termín o mesiac.
Keď prídete, skontrolujeme, ako reagujete na liečbu. Ak mi dovolíte jednu radu,
vyhýbajte sa v čo možno najväčšej možnej miere kontaktu s ostatnými.
Predovšetkým tým, ktorí sa v myslení riadia trendami. Tí sú najhorší.“
Vstal a energicky
natiahol k pacientovi ruku. Ten ju síce vystrel, ale zdvihol sotva do
polovice.
„A pamätajte, žiadne
rozhovory, žiadne správy, žiadne články, diskusie s komentármi, výmeny názorov
a interakcie. Dovoľte mi odprevadiť vás ku dverám.“
Muž vyšiel von pomaly,
plný pochybností. Psychiater zatvoril dvere a zvalil sa na ne chrbtom.
Akoby za jednu sekundu ostarol o dvadsať rokov. A sám pre seba si
povedal:
„Aké strašné, nemôcť
urobiť nič pre týchto dobrých ľudí...“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára