Hudba, láska a kreativita sú u mňa dve prepojené nádoby. Ak sa chcem cítiť žensky, spomeniem si na brušný tanec. Ak osudovo a romanticky, pustím si valčík. Ak divoko a rozpustilo, tak príde balkánska hudba a cigánske rytmy. Latino je zase o radosti a tanci zdieľanej s ostatnými. Ak potrebujem guráž, energiu a nakopnutie, tak rock a všetko, čo v sebe má dávku "ja-som-mrcha" energie. Motivačný býva u mňa rap. A ak potrebujem dať von city, slzy a svoje jemné ja, tak klasická hudba. Husle, violončelo a klavír. Vtedy sa z tej mrchy stáva niekto veľmi jemný a roznežnený, kto doslova cíti zimomriavky po celom tele, ježia sa mi chĺpky a derú sa mi von slzy a žiada sa mi oprieť o niečie rameno, chytiť niekoho za ruku a nechať to všetko cez seba plynúť a zdieľať. (Plus, kostoly bývajú chladné a ruka v ruke sa zahreje najlepšie 👅👀😇😛). A zároveň sa mi potom aj lepšie tvorí, po koncerte ako včera doslova potrebujem čas na ticho, a prichádza inšpirácia. Hladko, prirodzene, bez zábran a rýchlo. Ani tento krát to nie je inak...😏😍😘
P.S.: Táto báseň sa mi vznášala v hlave už asi týždeň, len tak nejako nešla dať na papier. A dnes ráno...bum :-) A ešte malá výzva: tiež mám v hlave zvuk slov, tej starej detskej hry "Meno, mesto, zviera, vec". A niečo krátke a výstižné k tomu...Tak schválne, ak vám poviem tieto štyri slová, čo k nim dokážete vytvoriť? 😋😎👊✌👀 Dnes idem k našim a potom mám dve dennky...tak do utorka, čo poviete, vážení? Nemusí to byť nič dlhé, ani šialené dojemné, len zopár veršov vytiahnutých z mysle....Vyskúšame? 👹👅👀
Rozosmej
ma...
Vo svete plnom drám,
kde nič nefunguje bez reklám a fám,
kde správy podávajú samý klam.
A v televízii krimi
striedajú novinky o vojnách bez príčiny,
hustia do nás tragédie, katastrofy, rozbesnené
živly,
a sotva sa nájde nejaký záber pozitívny...
V tomto svete, hej,
ma, prosím ťa, rozosmej.
Úprimne, verne a cele,
v očiach nech mám ohníčky vrelé,
nech mi duša tancuje
a myšlienky mám vyjasnené.
Rozosmej seba, rozosmej mňa..
Smiech cez slzy,
slzy cez smiech,
nech naša láska
roztopí aj najtuhšiu zimu a sneh,
roztopí ľad a čierny decht,
aby sa spojil s mojím tvoj breh.
Dovoľ mi ťa rozosmiať...
Až sa ti brucho bude natriasať,
slzy padať a bránica nestíhať.
Lebo nepoznám krajší pocit,
ako byť v tvojom náručí a
cítiť, ako ti hruď bije šťastím.
Je to domov.
Je to pohoda.
Je to bezpečie.
Sme to my.
Rozosmej sa...
Smej sa tak často, ako sa len dá.
Slzy cez smiech,
smiech cez slzy,
život si treba užívať,
hoc´ vie byť drzý.
Je to kujon,
skúša nás a bolesťou hrozí,
nezriedka padáme na kolená
pod váhou starostí, neistoty,
nosíme bremená.
Kde je skúška, tam je aj premena.
Avšak malá hrudka dobra je niekde
vždy rozptýlená,
schovaná v maličkostiach.
Zavše pred nami sedí šťastena,
sama na polici, nám na dosah,
nepovšimnutá, založená...
Smejme sa, aj keď je dôvod na plač-
slzy nás očistia,
ako po búrke dážď,
odvanú žiaľ,
môžeme začať odznova zas.
Plačme, keď sa smejeme-
veď v živote vždy zostáva
kúsok nádeje
aj v tých najväčších tmách.
Bez tmy niet svetla,
bez dobra niet zla.
Svetu vládnu antonymá.
Smejme sa a plačme spolu v objatí-
čo v ňom nájdeme,
sa tak ľahko nestratí,
mysle nastavené na jednu notu,
telepaticky zohratí,
humorom zahriati,
láskou na večnosť prekliati.
Rozosmej ma.
Veď svet je už beztak tak strašne vážny..
Rozosmej ma...
Buďme na chvíľu len dvaja obyčajní zamilovaní
blázni...
V tomto svete, hej,
ma, prosím ťa, rozosmej.
Úprimne, verne a cele,
v očiach nech mám ohníčky vrelé,
nech mi duša tancuje
a myšlienky mám vyjasnené.
Rozosmej seba, rozosmej mňa..
Smiech cez slzy,
slzy cez smiech,
nech naša láska
roztopí aj najtuhšiu zimu a sneh,
roztopí ľad a čierny decht,
aby sa spojil s mojím tvoj breh.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára