Odpúšťam si (báseň- vlastná tvorba)

 

       Dnes pôjdem do osobnejších sfér, do môjho vnútra a do toho, čo ja vnímam ako to, čo je ťažké na sebe občas prijať a dosť možno som k sebe prísnejšia než by boli tí, ktorí sú okolo mňa. 😔 Táto báseň sa začala rodiť začiatkom tohto februára, keď sa mi po veľmi dlhej dobe- a možno po prvý krát v živote- snívalo s mojím prvým učiteľom španielčiny z Trnavy, pánom Jurajom Požgayom. Začala som k nemu chodiť na doučovanie španielčiny v roku 2006, keď som sa pripravovala na prijímačky na VŠ na odbor prekladateľstvo/ tlmočníctvo, angličtina, španielčina. Na vysokú som sa síce nedostala (paradoxne, zanedbala som angličtinu, vlastne som sa na ňu vtedy zvysoka vykašlala, verila som si, že učivo z gympľa bude stačiť, plus som si vymenila miesto na skúškach a dostala knihu z povinnej literatúry, ktorú som nevidela ani ako obsah z referátu.sk), ale na španielčinu som chodila ďalej a snívala o tom, že raz budem učiť a snáď prekladať aj ja. Tá prvá časť sa mi už plní, ešte niečo urobiť s tou druhou 😅 Život bežal ďalej, doštudovala som, odišla za prácou do Čiech a potom skusmo do Španielska na jeden mesiac, a potom na dva roky, a náš kontakt s pánom Požgayom sa začal vytrácať. Treba úprimne podotknúť, že nie jeho vinou, ale tou mojou, mal ma rád ako svoju vlastnú, rozumeli si aj s našimi, a aj keď som po návrate z cudziny mala tisíc možností stretnúť sa s ním, nejako som to vždy odložila a raz za čas on volal nám či sme si poslali SMS-ky k Vianociam a sviatkom. Minulý rok som ja bola prvá, kto mu želal šťastné a veselé, ibaže tento krát nik neodpísal. A teraz sa mi s ním snívalo, a mne došlo ľúto, ako som sa po celé tie roky správala, tak nejak som sa sústredila na seba, rodinné záležitosti a jeho opomínala. A zabolelo ma to :( Vtedy sa začala písať táto báseň, zoznam všetkého toho, za čo sa vnútorne, právom či neprávom, trestám, aj to záverečné uvedomenie si vecí...😉💔

       To posledné a najčerstvejšie, čo si odpúšťam, je, že som sa nechala vytočiť poznámkou jednej známej z tanečnej z Trnavy (ktorá teraz asi je na kurze), dievča krásne, krv a mlieko, zbožňuje salsu, a keby jej nezlyhali hlasivky v mladom veku, asi by spievala teraz na pódiach. Jej výrazná krása, tanečný temperament a prirodzené vyžarovanie spôsobujú, že je temer vždy v kole, má na párty úspech. To my "obyčajnejšie" 😛😇 ženy také šťastie vždy nemáme :-) V piatok večer sme išli na salsu tiež s jednou kamarátkou z kurzu, prišla po mňa do Trnavy po mňa autom a spoločne sme išli do Bratislavy na Latino párty. Ten večer som sa vytancovala do sýtosti, ale s mierou; bola som aj na parkete, aj na stoličke, hoci toho parketu bolo trochu viac. To sa u mňa nestáva bežne, bola som za to taká rada, že ma ani nenapadlo riešiť niečo iné, a kamarátka, ktorá je možno tichšia, sedela viac. Tesne pred koncom večera ku mne pani salserka (prišla s inou partiou)- inak ju mám celkom rada, ale toto ma vytočilo- prišla a povedala, že by sa patrilo poslať nejakých tanečníkov aj za sediacou kamoškou, aby si aj ona zatancovala, s výčitkou v hlase. Nahnevalo ma to, dotklo sa ma to, aj ma to zamrzelo, že možno má pravdu, a úplne to narušilo ten príjemný pocit, ktorý som z toho večera mala. A potom vo mne rástol hnev, lebo som si spomenula na to, keď sme my dve boli v podobnej situácii ako ja vtedy, prišli sme tam spolu a ja som presedela tri štvrtiny večera na zadku, kým ona bola na roztrhanie, no nevidela som ju, žeby mne a tým, ktoré sme sedeli, posielala tanečníkov. Takže asi dvojitý meter pri správaní sa na základe toho, ku komu blízko má a ku komu nie.  Suma sumárum, nemyslím si, že je možné pri tanci myslieť na všetko; a ak by som sa ocitla znova v podobnej situácii, dám si na to pozor; no zároveň nemôžem každého muža, s ktorým tancujem, posielať za kamarátkou, to je myslím si trápne aj pre nich, aj pre kamarátku, my ženy vycítime, keď s nami niekto naozaj tancovať chce, a keď to robí  preto, lebo sa to patrí...😕😒 Takže sa dostalo aj to básne 👀👅

       Nuž a keďže už zopár dní som prechladnutá a mám nos veľký a červený ako sob Rufus, a veľa toho nenahovorím, skôr pospávam, lebo kvôli dutinám ma bolí hlava (preto aj trochu zanedbávam blog, ale zdravie je prednejšie), mala som konečne čas, inšpiráciu aj múzu pekne v posteli pod perinou báseň dokončiť. Je trochu dlhšia, uznávam, aj osobnejšia, než som myslela, že bude, ale ak sa obrníte troškou trpezlivosti a nájdete si chvíľku, snáď ju dáte do konca 😃 Zaujímalo by ma, aké tajomstvá v sebe skrývate vy, či je veľa toho, čo si neviete odpustiť (ja to, myslím si, až také zlé nemám :)), a čo za temné tajomstvá v sebe máte, pri ktorých sa obávate, že keby vyšli na svetlo sveta, tak by vám ich ľudia neodpustili? 

        P.S.: Len pre vašu informáciu, nikoho som nezabila a výpis z registra trestov mám čistý...😏😆😎

                                  

Odpúšťam si...

 

Odpúšťam si,

že som nezháňala tanečníkov pre kamarátku,

s ktorou som bola minulý piatok na party.

Niekto mi to vyčítal,

jedna moja známa, žena krv a mlieko,

ktorú do tanca každý vypýta.

Jej slová boli ako blen,

pokazili mi radosť z večera aj ďalší deň.

Pritom ona sama,

neraz v takej situácii ako aj ja,

sa rovnako správa

a nám sediacim dámam z partie

tiež chlapov „nedodáva“.

Ja som bola rada, že som na parkete,

užívam si tanec,

a premýšľať nad tým, že mám každého tanečného partnera

posielať „ďalej..“

Nemôžem myslieť na všetko.

Nemám rada, keď niekto vodu káže

a víno pije,

a pri tanci prítomným okamihom žijem,

som rada, že sa vytancujem bez prosíkania;

aj u mňa sú večery, keď sedím,

a zažívam pocit tanečnej biedy

a nikto ma nepríde „zachrániť“.

Chápem, že niektorí ľudia sú

ostýchaví a hanbliví,

no aj ja som sa musela naučiť

uvoľniť sa a zažiariť.

Naučiť sa si viac veriť.

To vypovedané dotklo sa ma.

Záležalo jej na tom,

lebo je to jej bližšia známa.

Inak by sa ani nestarala.

A už vôbec nie, keby som to bola ja.

Povedzme, že mala v niečom pravdu,

no ja nemôžem mať všade hlavu.

No aj tak si odpúšťam.

Nabudúce sa pokúsim byť ohľaduplnejšia.

Pokiaľ na to budem mať pri tanci čas...

 

Odpúšťam si

všetky tajomstvá a hriechy z minulosti.

Som tiež len človek z mäsa a kostí,

čo dopustil sa omylov a chýb.

V očiach morálky až špinavostí.

Môj život nebol vždy cnostný.

Každý z nás v sebe nosí niečo,

za čo sa hanbí a desí sa toho,

keby to ľudia o ňom zistili.

Možno by ho odsúdili,

otočili sa mu chrbtom a

stal by sa z neho vyvrheľ.

Ja v sebe skrývam čosi také tiež.

Niečo, čím sa rozhodne nedá pochváliť,

na čo nie som pyšná,

a ani sa to v mojom životopise neobjaví.

K čomu ma donútili okolnosti;

historka, ktorá nebude pre hostí.

A asi by mi to poškodilo renomé.

No neskrýva každý v sebe niečo podobné?

(Klamem si a utešujem sa, ja viem.)

Na strane druhej ma to naučilo,

čo to znamená byť na dne,

čo všetko som schopná urobiť

pre prežitie.

Už viem, kde mám svoje hranice.

A učím sa prijať úlomky svojej minulosti,

že ak sa chcem postaviť sama za seba

a zažiariť,

aj na odmietnutie sa musím pripraviť.

na kritiku, na to, že ma ľudia môžu zatratiť.

A zároveň stále verím,

že nájdem niekoho,

komu sa budem môcť zveriť

a on pri mne zostane,

hoci moja povesť získa trhliny a diery.

Bez tejto časti života by som totiž

teraz nebola tou, ktorou som.

Tou istou ženou. Tým istým človekom.

A hoci sa mi na líci mieša slza za slzou-

odmietnutie, hanba i strach,

stále dúfam, s nádejou v srdci i na perách,

že právo milovať a byť milovaná

aj napriek tomu mám.

 

Odpúšťam si, že som neudržiavala

kontakt so svojím prvým učiteľom

španielčiny z Trnavy.

On mi dal z tejto reči pevné základy.

Korene, z ktorých mohla vyrásť moja vášeň.

Pochopenie slov, keď sa menia na román či básne.

A ako išiel čas a ja som plávala životom,

stratila som kontakt s ním.

Prestala sa zaujímať, ako sa mu darí,

hoci on sa zaujímal o mňa vždy.

Vytrvalý.

Je mi ľúto, že som si naň nevedela vynahradiť čas,

aj keď som mala tie možnosti.

Minule sa mi o ňom snívalo,

starý pán mal v sebe toľko hrdosti

a lásky, keď počúval, ako si plním svoj sen

a španielčine sa aktívne venujem.

Ja k nemu cítim oceán vďačnosti.

Snáď mi odpustí, že nás kontakt

obmedzil sa len na sviatočné SMS

párkrát do roka.

A ja si snáď odpustím,

že som nevedela oceniť ten poklad,

akým bola podpora a záujem,

ktorý o mňa mal...

 

Odpúšťam si svoj strach z úspechu a strach zažiariť.

Chcem získať odvahu.

Odvahu k tomu,  

dať von svoje svetlo,talent, humor, tvorivosť aj iróniu.

Podeliť sa so svetom o to, v čom som dobrá.

Dovoliť si byť videná a počutá,

vysloviť nahlas svoj názor

aj za cenu toho, že s ním nebudú ostatní

súhlasiť.

Rozprávať nahlas a jasne.

Nechať sa vidieť a vnímať.

neskrývať sa v tieni starých neistôt,

ukázať viac zo ženy v sebe.

Naučiť sa zdravo presadiť,

diskutovať a oponovať,

keď niečo so mnou neladí.

Možno nastal čas zmeniť sa.

Odpúšťam si, že som tak dlho sedela

v kúte a len sa dívala.

Alebo bola ticho a mlčala,

keď som mala čo povedať.

Odteraz môj hlas dostane zabrať viac.

A odpusťte mi vy, ostatní,

ak vám zrazu prídem drzá,

priama a nenechám si srať na hlavu.

No z toľkého mĺkveho ticha a cudzích myšlienok

ju mám celkom boľavú.

A odpusťte mi, páni,

ak nebudem brať ohľad na vaše krehké ego.

Môžete si za to sami;

budujte si radšej sebavedomie pevné ako lego

a nie arogantný domček zo slamy

zopár trefnými slovami rozbúraný.

Prišiel okamih byť sama sebou.

Tvrdohlavou, sebavedomou, prirodzenou.

Ktorá vraví áno aj sa vie ohradiť

Aj keď tuší, že nebude obľúbenou.

A je mi jedno, či to vadí alebo nevadí...

 

Odpúšťam si, že som nie vždy počúvala svoju intuíciu,

i keď by som mala.

Lebo hoci mi vždy ukazuje len jeden krok dopredu,

nakoniec sa vždy ukáže ako správna.

Nechať odísť to, čo odísť malo,

a nebolo pre mňa,

nechať prísť do života to, čo doň prísť má.

V spätnom pohľade

ma moja intuícia nikdy nesklamala

a kamkoľvek ma vtiahla,

vždy mi niečo cenné dala.

Novú prácu, príležitosť, lásku či zázrak.

A zároveň ma vždy účinne varovala.

Najlepšia GPS a bezpečnostný systém v jednom.

Vedie k ľuďom a situáciám, ukazuje,

čo je mi priateľom

a čo nepriateľom.

Veriť sa jej vypláca,

a keď ju nepočúvam a neriadim sa ňou,

poriadne na to doplácam.

Je to ako nechať sa viesť naslepo

s absolútnou dôverou,

že všetko sa deje pre moje najvyššie dobro.

Intuícia nie je ale pasívna,

žiadna zhoda náhod;

tajomstvo jej úspechu tkvie v tom,

nielen jej načúvať,

ale podľa nej aj postupovať...

 

Odpúšťam si to,

že som išla do nezáväzných vzťahov.

Nerobím to často,

Je to u mňa rarita.

Pohľad, čo sa len zriedka naskytá.

Ja to vlastne ani ako vzťah neberiem.

Ak si k sebe pustím niekoho ľahko,

ide o telo, nie o srdce.

A telo ľahko opustí, nestará sa,

či ten druhý zostal sám na púšti.

Lebo v jazyku a hraniciach lásky

neexistuje viac ako kamarát.

Bez oficialít.

Skúsila som to, lebo som si myslela,

že ak to zvláda celý svet,

zvládnem to aj ja.

Chvíľková vstupenka bez záväzkov

do raja.

Ale predsa pochýb o tom niet,

že mne to nikdy stačiť nebude.

Sex, trošku ľudského tepla

a zdanie blízkosti

nenahradí spojenie sŕdc a mysle,

dôveru, oporu a radosť z maličkostí.

Keď ten druhý po sprche odíde,

ostane len chlad. A samota.

Čo preniká až do kostí.

Vzťah s výhodami nikdy nemôže dať

ten hlboký, vnútorný pokoj,

čo dáva trvalý, zmysluplný vzťah.

Na voľno som srdcom chladná,

na nikoho nenaviazaná,

srdce nie je účastné,

len rozum a hlava,

A po troch stretnutiach sa mi ťažko

za ním vstáva a dochádza.

Povedať nie na stretko sa ľahkým stáva,

a ja odrazu na rozlúčku

dotyčnému mávam.

Nie som na také niečo stavaná.

Chyba nie je v druhom;

pre mňa je to príliš málo,

na to, aby som obetovala svoj čas a záujem

niečomu, čo mi zmysel nedalo.

Žiadne omrvinky, žiadne hry,

srdce sa nedá ošidiť,

toto pre mňa nie je vzťah,

čo stojí za zmienku.

Nerobí z vás letmé stretávanie sa

skôr milenku

než partnerku?

Určite chcem viac,

a radšej byť voľná a nezadaná

než mať niečo s niekým

a stále sa cítiť sama...

 

Odpúšťam si, že netrávim

viac času s babičkou.

Hoci sme odlišné povahy,

viem, že mať ju nie je maličkosť.

Čo by za to iný dal,

aby ešte stále k babičke chodieval...

Pokúsim sa pozrieť na jej svet inými očami

a venovať sa jej, kým sa dá,

lebo cesta života je nevyspytateľná

a my tu dnes sme,

a zajtra možno nie...

A naši blízki tiež.  

 

A tak si odpúšťam.

S vedomím,

že koniec koncov,

som vždy robila to najlepšie,

čo som mohla a vedela,

s tým, čo som mala a čo mám.

A budem v tom pokračovať naďalej.

Asi sa tým nevyhnem chybám,

v niečom zakopnem a zlyhám,

a na sto percent nebudem dokonalá.

Nikdy zo mňa nebude vzor.

Ten čistý, svätý tvor,

ktorého stavajú si ľudia na piedestál.

Čert to ber.

Pretože hlavné je

neľutovať.

Robiť to, o čom cítime,

že nám stojí za to,

čo nám nezaplatia striebrom ani zlatom.

Konať tak,

aby keď sa raz obzrieme späť,

nebudeme možno mať na všetko odpoveď,

ale budeme vedieť,

že by sme si to celé zopakovali zas a znova, hneď.

Ako dobrý film,

s tým úžasným aj zlým, s ňou či s ním..

Zopakovať si to ešte raz absolútne so všetkým!

Vedieť sa vždy za svoje rozhodnutia a voľby 

postaviť,

to, čo a koho som si vybrala, si obrániť...

Tak chcem milovať a žiť!