Čas na rozprávky...Táto španielska má tiež viacero verzií, v niektorých sa princ musí po pomaranče ponoriť do vody a vytiahnuť ich z nej; inokedy zase príbeh hovorí o tom, že keď princ zanechá princeznú pri studničke, tá sa pozerá do vody a starena, ktorá tadiaľ prechádza, si pomýli jej odraz so svojím, zo závisti zapichne pri česaní princeznej do hlavy špendlík, ona sa premení na holubicu a odletí; keď sa princ vráti, zhrozený tým, ako jeho milovaná ošpatnela, starena ho oklame a povie mu, že jej krása sa časom vráti, len čo si ju vezme za ženu a zoberie ju do paláca...Koľko ľudí, toľko chutí, koľko rozprávkarov, toľko nuáns a odtieňov. Tak vymeňte oriešky za pomaranče, a doprajte si vitamín C a rozprávku z juhu k k tomu 😏👀💛💓🍊🍊
(Pôvodná španielska verzia textu je dlhšia, takže ju uverejním v samostatnom príspevku 👌✌)
O troch pomarančoch
Bol raz jeden veľmi starý kráľ, ktorý mal jediného syna, ktorý sa mal oženiť pred jeho smrťou. Ale princ, akokoľvek veľmi chcel potešiť svojho vetchého otca, bol veľmi smutný lebo nemohol nájsť žiadnu ženu, ktorá by sa mu dosť páčila.
Jedného dňa, keď sa umýval vo svojich komnatách, potom vylial špinavú vodu cez balkón tak nešťastne, že celá obliala starú bosorku, ktorá tade práve vtedy prechádzala. A vtedy nad ním bosorka vyslovila kliatbu:
- Kiežby si vyschol skôr než nájdeš tri pomaranče lásky.
Tie slová na princa mocne zapôsobili, porozprával o nich svojmu otcovi a obaja sa rozhodli zavolať si čarodejnicu k sebe, aby sa od nej dozvedeli niečo viac.
- Nuž, vec sa má tak, že princ si musí nájsť nevestu- povedala čarodejnica- a preto musí ísť veľmi ďaleko, tam kde je sad s mnohými pomarančovníkmi. Záhradu strážia tri zúrivé psy, ktoré musí premôcť. Neskôr nájde pomarančovník, ktorý má len tri pomaranče, a nesmie naň vyliezť, ale vyskočiť a všetky ich naraz pobrať; ak nie, nikdy nebude môcť záhradu opustiť. Keď bude mať tri pomaranče, môže sa vrátiť domov.
A tak princ aj urobil. Vydal sa na cestu a mnoho dní strávil na koni, až kým konečne neprišiel k bráne záhrady, kde ako besné zúrivo štekali tri psy, ktoré, len čo ho uvideli, sa k nemu rozbehli a vrhli sa naňho. Ale princ kúpil tri pecne chleba, a každému jeden hodil. Kým sa zvieratá zabávali jedením, mládenec vošiel do záhrady, hľadal pomarančovník, ktorý mal len tri pomaranče a jediným skokom ich všetky odtrhol. A ešte mu zostal čas, aby vyšiel von zo záhrady predtým, než psy dojedia chlieb.
Už bol na spiatočnej ceste, klusajúc na koni nocou i dňom, keď pocítil smäd a pomyslel si: „Dám si jeden z pomarančov, aby som nebol smädný.“ Na jeho prekvapenie, keď ošúpal pomaranč, zjavila sa v ňom veľmi krásna dievčina s dieťaťom v náručí.
- Šľachetný rytier- povedala dievčina- nemáš náhodou vo svojom batôžku trochu vody, aby som sa umyla, handričku, ktorou by som sa osušila a hrebeň, aby som sa učesala?
- Nič z toho, čo odo mňa žiadate, nemám- preriekol princ rozľútostene.
- Tak potom mi neostáva nič iné než vrátiť sa domov.
A ako to vyslovila, sa krásna dáma premenila na holubicu a odletela preč.
Princovi bolo veľmi ľúto, že nemohol splniť želania mladej krásavice, lebo ju už videl ako svoju budúcu ženu.
- Nesmiem byť smutný- povedal si.- Ešte mi zostávajú dva pomaranče.
A tak pokračoval ďalej v ceste na koni ešte mnoho kilometrov a bol čoraz smädnejší a smädnejší. Keďže v dedinke nenašiel žiadnu studničku ani rieku, kde by sa mohol napiť vody, rozhodol sa zjesť ďalší pomaranč, a keď ho roztvoril, objavila sa v ňom ešte krajšia dievčina než tá prvá tiež s dieťaťom v náručí.
- Urodzený rytier- povedala dievčina z druhého pomaranča- nemáš náhodou pri sebe vo svojom batôžku trochu vody, aby som sa umyla, kúsok látky, ktorým by som sa osušila a hrebeň, ktorým by som sa očesala?
- Nič z toho, čo odo mňa žiadate, nemám- odpovedal princ rovnako skormútene ako po prvý raz.
- Tak v tom prípade sa vrátim domov.
A odletela preč, zmenená na holubicu.
Po mnohých dňoch jazdy na koni princ prišiel do dedinky, kde mohol utíšiť svoj smäd, kúpiť si niekoľko vecí, medzi nimi hrebeň, súdok s vodou a kus látky, predmety, ktoré mu chýbali, keď ho o ne požiadali obe ženy. A tak, dobre pripravený, pokračoval vo svojej ceste.
Krátko po tom, čo opustil mesto a vyprázdnil nádobu s vodou, ktorú mal pri sebe, našiel princ studničku, kde si ju znova naplniť. A práve vtedy pocítil nezastaviteľnú zvedavosť zistiť, čo skrýva posledný pomaranč. Hoci si sľúbil, že ho neotvorí, pomyslel si, že je už blízko svojho kráľovstva a ak by sa náhodou objavila ďalšia dievčina, tentokrát mal pri sebe všetko potrebné, aby splnil jej priania. A tak mladý princ otvoril posledný pomaranč a ako sa dalo čakať, v ňom sa objavila dievčina ešte krajšia než tie predtým s dieťaťom v náručí.
- Šľachetný rytier- povedala dievčina- nemáš náhodou vo svojom batôžku trochu vody, aby som sa umyla, handričku, ktorou by som sa osušila a hrebeň, aby som sa učesala?
- Áno, samozrejme, že mám- odpovedal princ tentokrát.
- Tak potom niet pochybností o tom, že si ten, ktorého si vezmem za muža.
Princ žiaril radosťou a šťastím, lebo konečne našiel ženu, ktorá sa stane jeho manželkou. Túžil prísť do paláca a oznámiť tú šťastnú novinu kráľovi.
- Táto cesta nie je bezpečná na cestovanie s dieťaťom- povedal princ. – Ale palác môjho otca nie je ďaleko, tak bude lepšie, keď ma tu počkáš a ja nájdem vhodný koč pre teba a dieťa.
Ale sotva sa princ na koni trochu vzdialil, objavila sa čarodejnica, ktorá celý výjav sledovala a zúrivá od závisti, oklamala milú a krásnu dievčinu, aby ju mohla začarovať.
- Krásna deva- povedala jej- kým budeš čakať na svojho milého, učešem ti vlasy. Aby, keď sa vráti, si bola ešte krajšia než si.
Dievčina nevidela v slovách stareny žiaden zlý úmysel a dovolila jej, aby ju očesala. Kým ju čarodejnica česala, zapichla jej do hlavy špendlík a nešťastná dievčina sa zmenila na holubicu a odletela preč.
Keď sa princ vrátil k studničke, bosorka mu tiež počarovala a neuvedomil si, že žena, ktorá naňho čakala, nebola jeho milovaná, ale čarodejnica, ktorá, hoci kúzlami trochu opeknela, sa krásou nemohla rovnať dievčine z pomaranča.
Vydali sa na cestu späť do paláca, kde staručký kráľ očakával svojho syna, šťastný, že princ nielenže našiel tri pomaranče, ale aj lásku.
Prešlo niekoľko mesiacov a princ nebol šťastný. Vyhýbal sa spoločnosti svojej nevesty, lebo sa pri nej necítil dobre a tú trochu radosti, ktorú zažíval, nachádzal v hrách s dieťaťom ktoré miloval ako svoje vlastné. V jedno popoludnie sa v paláci objavila nádherná biela holubica, celé hodiny poletovala po záhrade a sadoch paláca sem a tam a ani na chvíľu neposedela. Keď popod stromy prechádzal kráľovský záhradník, prekrásna holubička sa ho spýtala:
- Kráľovský záhradník, ako sa vodí princeznej-podvodníčke?
A záhradník odpovedal:
- Ako-tak, všelijak, tak sa moja pani má.
- A princovmu synovi?
- Raz si spieva, raz narieka.
Holubica bola taká krásna a čistá, že sa záhradník rozhodol, že ju daruje princovi, dúfajúc, že mu tým prinavráti radosť. Sotva princ vtáčika uvidel, uvedomil si, že to nebol len tak nejaký vtáčik, a ihneď pocítil túžbu chrániť ho. Vzal holubicu do rúk a začal ju nežne hladkať.
A ako ju hladkal, odrazu si všimol, že úbohé zviera stoná od bolesti, keď mu prstami pohládza hlavičku. Princ mu pofúkal perie a vtedy uvidel zapichnutý v hlávke holubice špendlík. Vytiahol ho, holubica sa premenila na jeho skutočnú milovanú, tú, ktorú vtedy zanechal pri studničke, prekrásnu dievčinu z pomarančov lásky.
V tej chvíli sa aj on oslobodil od kúziel čarodejnice, a keď sa spamätal a uvedomil si všetko, čo sa stalo, objal svoju princeznú a zlú čarodejnicu dal zavrieť do tej najhlbšej a najtmavšej temnice na zámku.
Potom sa s princeznou oženil a žili spolu šťastne, až kým nepomreli.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára