El cuento de la lechera/ Rozprávka o mliekárke (preklad rozprávky)

 

     Rozprávka, príbeh alebo bájka, ktorej autorstvo sa pôvodne dáva gréckemu bájkarovi Ezopovi a dlho prežívala v rôznych verziách najmä v ľudovom podaní. Opäť sa spopularizovala v šestnástom storočí vďaka francúzskemu zberateľovi ľudových príbehov Jeanovi de La Fontaine a neskôr ju premenil na báseň španielsky spisovateľ Felix Maria de Sanamiego. 

      U nás na Slovensku a v strednej Európe nepatrí medzi tie klasické, populárne ľudové rozprávky, no v Španielsku je známa v mnohých obmenách a je bájkou, ktorej úlohou je deti naučiť, že ak si chceme plniť sny a plány, treba ich stavať na reálnych základoch, a nie o nich len snívať, lebo to nikam nevedie 👶👨👴😏 De facto, v španielskom jazyku existuje idióm, zaužívaná fráza "hacer las cuentas de la lechera", čo v preklade znamená naše príslovie "nehovor hop, kým si nepreskočil;, nechváľ deň pred západom; najskôr preskoč, potom hvízdaj" alebo ešte zo starých čias "nekupuj prvej vtáka, ako máš klietku" 😅😀 Alebo, ako vždy a opätovne zisťujem: žiadny jazyk sa nemožno naučiť bez toho, aby sme nepoznali jeho kultúru; ak vieme spojiť slová a výrazy so zvykmi, históriou, hudbou, tancom, učíme sa ich oveľa jednoduchšie...Pozor dnes večer na mlieko s medom, nech sa vám nevyleje 😺🙆🍼😘

          

El cuento de la lechera

Había una vez, en un pequeño pueblo rodeado de colinas verdes y campos sembrados, una joven campesina conocida por todos como la lechera. Era una muchacha alegre, laboriosa, siempre dispuesta a ayudar a su madre en las labores del campo. Cada mañana, muy temprano, se levantaba antes del alba para ordeñar a la vaca de la familia.

Una mañana, con el sol apenas asomando sobre el horizonte y el rocío aún brillante en las hojas, la lechera colocó con cuidado un cántaro lleno de leche sobre su cabeza. Cubrió el recipiente con una tela fina para evitar que el polvo del camino estropeara el contenido. Iba rumbo al mercado del pueblo, donde esperaba vender la leche fresca y obtener unas monedas.

Mientras caminaba, el paisaje tranquilo y la suave brisa la invitaron a soñar. Con cada paso, la leche se movía dentro del cántaro y con cada movimiento, sus pensamientos se hacían más vivos.

—Cuando llegue al mercado, venderé esta leche. Seguro me pagan un buen precio, porque está fresca y la gente la prefiere así. Con ese dinero, compraré una docena de huevos.

Sonrió mientras caminaba. El cántaro aún estable en su cabeza.

—Con los huevos, montaré un pequeño gallinero. Las gallinas crecerán y pondrán más huevos. En poco tiempo, tendré tantos que podré venderlos. ¡Ganancia tras ganancia!

Los pájaros trinaban desde los árboles y el canto de los gallos se oía a lo lejos, como si aplaudieran su plan.

—Cuando haya ganado suficiente con los huevos y las gallinas, compraré un cerdito. Lo alimentaré bien y, cuando engorde, lo venderé por mucho más. Después, un ternerito. Y con eso, quizás pueda comprar un vestido nuevo, de esos con encaje y cintas que usan las jóvenes del pueblo grande.

En su mente ya no caminaba por el sendero, sino por el centro de la plaza, con su vestido nuevo, la cabeza en alto, y todos admirándola. Incluso, soñó que algún joven apuesto la invitaría a bailar en la próxima fiesta del pueblo.

—Entonces, simplemente levantaré la cabeza así —dijo, mientras alzaba la barbilla con elegancia— y haré como que no me importa.

Pero en ese mismo instante, al levantar la cabeza con tanto entusiasmo, perdió el equilibrio. El cántaro, que hasta ese momento se había mantenido firme, se inclinó peligrosamente. Antes de que pudiera reaccionar, resbaló ligeramente con una piedra suelta. El cántaro cayó al suelo y se rompió con un estruendo seco. La leche se derramó sobre la tierra, formando un pequeño charco blanco que pronto desapareció absorbido por el polvo del camino.

La lechera se quedó inmóvil, con los ojos abiertos y las mejillas encendidas. Todos sus sueños, todos sus planes, todos sus futuros pollos, vestidos y bailes... se habían desvanecido con el sonido del cántaro roto.

Suspiró profundamente y se dio media vuelta. Con paso lento y mirada baja, volvió a casa.

Desde ese día, cada vez que veía un cántaro lleno, recordaba la lección que le había dado la vida: no hay que contar con lo que aún no se tiene.

(Adaptado de https://www.juicyspanish.com/blog/la-lechera-la-campesina-que-vende-leche-y-espera-sacar-ganancias )

O mliekárke

Bola raz v jednom malom mestečku obklopenom zelenými vrškami a osiatymi poľami, mladá vidiečanka, ktorú všetci prezývali „mliekárka“. Bolo to dievča veselé a pracovité, vždy ochotné pomôcť svojej matke s prácami na statku. Každé ráno, veľmi skoro, vstávala ešte pred východom slnka, aby podojila jedinú kravku, ktorú rodina mala.

Jedného rána, keď slnko sotva vykúkalo nad obzorom, a rosa sa ešte leskla na listoch, si mliekárka položila džbán plný mlieka na hlavu. Prikryla nádobu jemnou látkou, aby prach z cesty nepokazil obsah nádoby. Vybrala sa smerom na mestský trh, kde dúfala že čerstvé mlieko predá a získa tak niekoľko mincí. Ako si tak kráčala po ceste, pokojná krajina okolo nej a jemný vánok ju vábili k rojčeniu. Každým krokom sa mlieko v džbáne trošku pohlo a pri každom pohybe sa jej myšlienky stávali čoraz živšími a skutočnejšími.

- Keď prídem na trhovisko, predám toto mlieko. Určite mi zaň dajú dobré peniaze, lebo je čerstvé a ľudia majú také radi. Za utŕžené peniaze si kúpim tucet vajec.

A pousmiala sa pri chôdzi. Džbán stál pevne na jej hlave.

- Vďaka vajíčkam si postavím malý kurín. Sliepky vyrastú a znesú viac vajec. Za krátky čas ich budem mať toľko, že ich budem môcť predať. A budem stále bohatšia a bohatšia!

V stromoch trilkovali vtáky a z diaľky sa ozýval spev kohútov, akoby tlieskali jej plánu.

- Keď získam dosť z vajec a sliepok, kúpim si malé prasiatko. Budem ho dobre kŕmiť, a keď stučnie, predám ho za omnoho viac. A potom si kúpim teliatko. A potom, možno, si budem môcť kúpiť nové šaty, také s čipkou a stužkami, aké nosia dievčatá z veľkého mesta.

Vo svojej mysli už nekráčala po prašnom chodníčku, ale stredom námestia, v nových šatách, s hrdo zdvihnutou hlavou, a ľuďmi, ktorí ju všetci obdivovali. Dokonca snívala o tom, že nejaký pekný mladík ju pozve na tanec na najbližšiu oslavu v meste.

- A potom, jednoducho takto zdvihnem hlavu- povedala, kým elegantne zdvíhala bradu dohora- a budem sa tváriť, že je mi ľahostajný.

Ale presne v tej chvíli, keď s toľkým nadšením zdvihla hlavu, stratila rovnováhu. Džbán, ktorý dovtedy pevne stál na jej hlave, sa nebezpečne naklonil. Skôr ako mohla zareagovať, sa trošičku šmykla na uvoľnenom kameni. Džbán padol na zem a so suchým rachotom sa rozbil. Mlieko sa rozlialo na zem, utvoriac maličkú bielu mláku, ktorá rýchlo zmizla v prachu cesty.

Mliekárka  sa ani nepohla, stála tam s otvorenými očami a červenými lícami. Všetky jej sny, všetky jej plány, všetky jej budúce sliepky a kuriatka, šaty a tance...zmizli so zvukom rozbíjajúceho sa krčahu.

Zhlboka sa nadýchla a otočila sa späť. Pomalým krokom a sklopeným pohľadom sa vrátila domov. Od toho dňa, vždy keď zbadala džbán plný mlieka, si spomenula na lekciu, ktorú jej život udelil: nerátaj s niečím, čo ešte nemáš.