Gabriela Mistral: Charla entre la razón y el corazón/ Rozhovor medzi rozumom a srdcom (preklad literatúry)

 

         Dielo z pera čílskej poetky Gabriely Mistral, o večnom boji rozumu a srdca, keď príde na lásku; hlas oboch môže byť prospešný, ale musíme sa naučiť, kedy sa ktorým riadiť- rozum by bol príliš opatrný a nikdy neriskoval; srdce, veľmi impulzívne a bezhlavé, nás vie vohnať do najväčších (ale aj tých najkrajších) pochabostí...vedieť načúvať jednému alebo druhému v správnej chvíli na správnom mieste je umenie (záverom ma tak trochu filozoficky napadá, že je nakoniec lepšie ísť za srdcom :-P- lebo mozog nám neslúži vždy, ale srdce bije neustále; môžete prežiť úraz mozgu, no keď vám raz zlyhá srdce, nič vám už nepomôže) 💓💑👀

                                  

    

Gabriela Mistral: Charla entre la razón y el corazón

¿Y si en realidad el tiempo no lo pudiese todo?

Si no fuese tan cierto que las cosas con el pasar de los días se van olvidando… o las heridas no se van cerrando; 

¿cuántas cosas cambiarían? Porque es muy fácil pensar que con solo dejar pasar los días, meses o años las cosas se solucionan, y lo peor es que uno se auto convence, y se cree un superado, alguien que tuvo la suerte de superar un dolor y sobreponerse, y se vuelve a sentir fuerte…

Sin embargo, un buen día, quizá el menos pensado, todo el castillo que creías tan sólido comienza a temblar, porque te encontrarás de nuevo cara a cara con el dolor, con ese sentimiento tan helado y tan dormido del que ya casi ni te acordabas, y que, muy a pesar de todo, sigue ahí, y comienza a despertarse con todas las fuerzas acumuladas por el tiempo en que estuvo inactivo y quiere salir, quiere gritar que está vivo y que va a dar pelea, y es ahí cuando tu corazón se rebela, y quiere demostrar lo que en realidad siente, eso que tu cabeza le hizo guardar.

Y es ahí cuando comienza una terrible guerra entre la RAZÓN y el SENTIMIENTO, y quién sabe qué es lo que realmente vale más, porque la RAZÓN piensa:

“¡Otra vez no! ¿O acaso no te acuerdas el tiempo que te costó volver a ponerte en pie? ¿O no te acuerdas de esas noches sin dormir, de esos desvelos y angustias, de tus días vacíos, de tus noches sin estrellas? ¿Quieres realmente volver a vivir todo eso, o ahora que ya estás de pie… no sería mejor que anduvieras por otros caminos? 

Una vez creíste tocar el cielo con las manos y en un instante descendiste al más profundo de los infiernos. ¿Crees que vale la pena? Haz lo que te digo, no existen los amores eternos, y seguramente todo eso lo único que va a hacer es ilusionarte y volverte a lastimar.” ¡PIENSA!, ¡no te equivoques!

Y se hace un silencio eterno…

El CORAZÓN, aturdido por las palabras de la RAZÓN, se queda sin aliento, pero después de un rato de pensar, donde la RAZÓN ya creía tener ganada la partida, el CORAZÓN replica: “No sé si tus palabras son del todo ciertas, pero sí sé que no son tampoco del todo equivocadas. No es lo mismo pensar que sentir, no es lo mismo razonar que hacer las cosas impulsivamente… Porque los que piensan son aquellos que nunca se arriesgan, y pobre de aquel que no esté dispuesto una vez en su vida a perderlo todo por la persona que ama; pobre de aquel que no está dispuesto a olvidar, porque nunca será perdonado; pobre de aquel que es tan ciego y vacío, que no es capaz de dejar de lado todas las trivialidades de la vida por amor… Pobre de quien teniendo en frente el amor de su vida, no es capaz de quitarse la careta y sentir… Porque el amor no sólo es alegría, no sólo es paz y ternura. El amor es también dolor y lágrimas, es angustia y desvelo, es muchas cosas, pero bueno… la verdad es que no sé qué pesa más, si la RAZÓN o el SENTIMIENTO… Lo que sí sé es que si uno no siente se transforma simplemente en una roca, una cosa que no es capaz de demostrar cariño y confianza: un cuerpo sin alma. Por eso creo que uno debe jugarse por lo que siente… Le puede salir bien o mal, puede equivocarse o vivir el resto de su vida con la persona que ama… Lo que sí es cierto es que jamás perdonaría a alguien que, por rencor o desconsuelo, no sea capaz de tomar a la persona que ama y gritarle a todo el mundo que por ella daría la vida…

Y, por último, otra cosa que tengo bien clara, es que el que se enamora soy yo, y el amor se siente con el CORAZÓN, no con la CABEZA.” 

Se hizo el silencio… y, sin mediar palabra, el CORAZÓN decidió tomar el camino correcto… y fue tras el Amor.

💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗

Rozhovor medzi rozumom a srdcom

A čo ak čas v skutočnosti nevylieči všetko? 

Keby nebolo pravdou, že plynutím dní na veci zabúdame...alebo že rany sa zaceľujú;

koľko vecí by sa zmenilo? Lebo je ľahké myslieť si, že stačí len nechať plynúť dni, mesiace alebo roky, aby sa veci vyriešili, a to najhoršie je, že človek presvedčí sám seba, namýšľajúc si, že už to prekonal, že je niekým, kto to zvládol, kto mal to šťastie prekonať bolesť a zvíťaziť, a znova sa cíti silný... 

Avšak jedného dňa, bezpochyby keď na to najmenej pomyslíš, celý ten hrad, pevnosť, ktorú si považoval za tak pevnú, sa začne otriasať, lebo sa opäť raz stretneš tvárou v tvár s bolesťou, tým citom tak mrazivým a spiacim pod ľadom, že si si naň takmer ani nespomenul, a ktorý tam, aj napriek všetkému, stále pretrváva a prebúdza sa so všetkou silou nahromadenou časom, keď bol nečinný a chce sa predrať von, chce zakričať, že žije a že je pripravený biť sa, a práve vtedy sa tvoje srdce vzbúri a chce ukázať, čo skutočne cíti, presne to, čo ho tvoja hlava nútila skryť.

A v tom okamihu začína urputná vojna medzi ROZUMOM a CITOM, a kto vie, na čom záleží viac, lebo ROZUM premýšľa:

„Už viac nie! Alebo si vari nespomínaš, koľko času ťa stálo znova sa postaviť na nohy? Alebo si už zabudol na tie prebdené noci, nespavosť a úzkosť, na tvoje dni naplnené prázdnotou, tvoje noci bez hviezd? Naozaj to všetko chceš prežiť opäť, alebo teraz, keď už si na nohách....nebolo by lepšie vykročiť inou cestou? 

Myslel si si, že sa zase dotýkaš rukami neba a v jedinom okamihu si klesol do najhlbšieho z pekiel. Myslíš si, že to stojí za to? Rob, čo ti hovorím, lásky navždy neexistujú, a to jediné, čo toto všetko spôsobí, že sa v tebe prebudí nádej, ilúzie, nadšenie a opäť ťa zrania.“ MYSLI! Neurob chybu! 

A ticho sa stáva nekonečným...

SRDCE, ohromené slovami ROZUMU, stratí dych, ale po chvíľke premýšľania, keď si už ROZUM myslel, že vyhral boj, mu SRDCE odvetí:

„Neviem, či sú tvoje slová úplne pravdivé, avšak zároveň viem, že nie sú úplne nepravdivé. Myslieť nie je to isté ako cítiť; byť rozumný nie je to isté ako robiť veci impulzívne...Pretože tí, čo premýšľajú, sú tí, čo nikdy neriskujú; a nešťastník ten, kto by nebol aspoň raz za život ochotný prísť o všetko kvôli osobe, ktorú miluje; úbožiak ten, kto nie je ochotný zabudnúť, lebo mi nikdy nebude odpustené; beda tomu, kto je natoľko prázdny a zaslepený, že nie je schopný zanechať kvôli láske všedné veci života...Úbožiak ten, kto má pred sebou láskou svojho života, a nie je schopný zložiť si masku a cítiť...Lebo láska nie je len radosť, nie je len pokoj a neha. Láska je aj bolesť a slzy, je nespavosť a úzkosť, je mnoho vecí, ale popravde...neviem, čo je dôležitejšie, ROZUM a či CIT...Čo ale viem, je, že ak človek prestane cítiť, zmení sa jednoducho na kameň; vec, ktorá je neschopná ukázať láskavosť, city a dôvernosť: telo bez duše. Preto si myslím, že každý by mal staviť na to, čo cíti...Môže mu to vyjsť aj nemusí, môže sa pomýliť alebo prežiť zvyšok svojho života s niekým, koho miluje...To, čo by som však niekomu sotva kedy odpustilo, je, keby zo zášti, hnevu či zúfalstva nebol schopný vziať milovanú osobu za ruku a vykričať do celého sveta, že by za ňu život položili.... 

A napokon, v čom mám úplne jasno, že ten, kto sa zamiluje, som ja, a lásku cítiť SRDCOM, a nie HLAVOU.“ 

Nastalo ticho...a bez toho, aby vyslovilo čo i len slovko, sa SRDCE  rozhodlo ísť tou správnou cestou....za Láskou.