Miguel Hernández: Mis ojos, sin tus ojos, no son ojos/ Moje oči, bez tvojich očí, nie sú oči/ My eyes, without your eyes, are not eyes (preklad poézie/ poetry translation)

 

        Báseň, ktorú venoval španielsky básnik Miguel Hernández (inak, zomrel v Alicante 😏) svojej manželke, ktorú nesmierne miloval... 

        (Aj mne by sa páčilo nájsť si raz niekoho, kto bude poéziou ospevovať svoju lásku ku mne a poprípade aj moje oči, hoci teraz nie som vo vzťahovej fáze niečo trvalého, lebo niet času a nebolo by to fér; úplne by zatiaľ mi stačil niekto, s kým mám dobrú chémiu a párkrát do mesiaca sa stretneme a spôsobíme si navzájom "radosť" a "potešenie" a nezáväzne pokecáme...človek nemôže len sedieť nad knihami, aj hýbať sa musí 😆😈😋).

        A poem that Miguel Hernández, a Spanish poet, who, by the way, died in Alicante (😏 city, where I lived for two years), dedicated to his life who he loved deeply...

         ( I´d like it, too, to find one day someone who would praise with poetry his love to me and in any case, to my eyes, too, although right now, I´m not in a phase of dating someone constantly because I don´t have time for that; for me, for now, would be enough somebody with who I´d have a good chemistry, and we could meet few times in a month to cause each other "joy" and "pleasure" and just talk...a man can´t only sit and study, he has to do exercise, too 😆😈😋).

Moje oči, bez tvojich očí, nie sú oči   Moje oči, bez tvojich očí, nie sú oči, ale dve osamelé mraveniská, a moje ruky bez tvojich, len hrsť hojných, neprístupných hlohových tŕňov...   Nenachádzam iné pery okrem tvojich červených, čo ma napĺňajú sladkým zvonením zvonice, bez teba sú moje myšlienky trápením, čo tvoria nard a fenikel nechávajú spálený.   Neviem, čím je moje ucho bez tvojho prízvuku, ani ku ktorému nesprávnemu pólu ísť bez tvojej hviezdy a môj hlas bez tvojej nehy stáva sa zženštilým.   Prenasledujem vône tvojho vetra, a zabudnutý obraz tvojej stopy, ktorá v tebe, láska, začína, a vo mne končí.

My eyes, without your eyes, are not eyes   My eyes, without your eyes, are not eyes, but two solitary anthills, and my hands without yours are like various bunches of hawthorn difficult to hold...   I don´t any oher lips without red yours, that fill me with sweet ringing of bell towers, without you, my thoughts are agony, raising nard and schorching fennels.   I don´t know what is my ear without the accent of yours, nor to which mistaken pole to go without a star of yours, and my voice withut your care becomes more feminine.   I follow the smell of your wind, and the forgotten image of your footprint that in you, my love, begins and in me, finishes.