Posledné dni- nedeľou počínajúc- boli u mňa troška podivné. Bola som trošku unavená, otrávená a akoby som strácala motiváciu učiť sa a napredovať, troška akoby ma niečo "brzdilo", zaútočila na mňa neistota. Akoby sa zrazu u mňa vynoril nejaký podvedomý blok či strach, o ktorom som netušila ani som si ho nebola vedomá, a to mi nedovoľovalo ísť dopredu.
A potom, v pondelok, som dávala jednej pacientke na chrbát elektroterapiu, a ona mala na koži vytetované "Acta non Verba", elegantným čiernym písmom, a vtedy hlboko vo mne niečo zarezonovalo. Tie slová mi uviazli v mysli, ostali tam ako veľká pripomienka, doslova ma prebrali: "Činy, nie slová"/ Nehovor, konaj/ Viac činov, menej rečí/ Nekecaj, konaj...A ja som sa nadýchla, vydýchla, a uvedomila si, že možno odkladám niektoré dôležité veci, alebo čas, ktorý potrebujem pre seba, lebo sa bojím, že ak sa plne ponorím do svojho sna, a vynechám spoločenské aktivity, víkendové latino party, tanečné, ľúbostný život, atď., tak na mňa ľudia zabudnú, vykašlú sa na mňa a ja viac po polroku nebudem mať priateľov alebo niekoho, kto by ma mal rád a počkal by verne na mňa, kým sa "vrátim" späť do víru slávností, hudby a tanca. Jednoducho, že ľudia sa posunú ďalej bezo mňa, opustia ma a nechajú ma samú. A na chvíľu sa ten strach predo mnou zhmotnil, poriadne zabolel, až kým som si neuvedomila, že za a) nemôžem nikoho prinútiť, aby na mňa čakal alebo stál pri mne, ak on sám nechce byť mojou fyzickou oporou a podporou; a za b) že ak sa niektorí ľudia po júni z môjho života vytratia alebo sa posunú ďalej bezo mňa, tak je to asi preto, lebo to tak má byť, a príde niečo lepšie, niekto, kto so mnou a s mojím novým Ja súznie viac. Opäť raz som našla nejakého svojho vnútorného diablika, pokušiteľa, nepriateľa- sebakritika, na ktorom popracovať. A došla som na to, že hoci mám strach zo samoty a občas sa cítim osamelo, rovnako tak je pre mňa dôležité ísť si za svojim snom a vášňou a ak ma niekto má skutočne rád, bude to rešpektovať, a nájde si spôsob, akým mi prejaviť svoju podporu, lásku, dať mi objatie či ukázať, že je pri mne. Jednoducho, som získala znova pokoj na duši a teraz viem, že si nemusím vyberať medzi láskou a snom, resp. medzi úspechom a vzťahom...môžem mať oboje, aj priateľov a partnera, ktorí stoja pri mne, keď sa učím, aj koncentráciu na štúdium. Lebo tí praví pri vás zostanú, či von chodíte alebo nie, a vždy si nájdu na vás čas, hoci aj na malý rozhovor a potľapkanie po ramene, či krátku návštevu, bozk, noc v objatí :) Musím si zas a znova pripomenúť, že som dobrá taká, aká som, že si zaslúžim v živote to dobré, a že pre lásku ľudí okolo seba nemusím nič robiť ani dokazovať, ani sa snažiť meniť či podkladať sa, stačí len byť sama sebou. Buďto ma prijmú, alebo nie, s tým už nič nenarobím. Slabé chvíľka však samozrejme máva každý z nás, aj ja, veď sme ľudia, a základom je vedieť sa z nich dostať a nezabúdať na vlastnú hodnotu...
A odvtedy, vždy keď sa pozerám na FB na všetky tie udalosti, lásky, páry, domnelý dokonalý a zábavný život ostatných v storkách, večne zelené bodky a dohadovania sa a náhodou pocítim bodnutie tej známej úzkosti na duši, v duchu si opakujem: ACTA NON VERBA. Konaj. A všetko ostatné príde.. A môj zápal a entuziazmus pre preklad sa v pondelok večer akoby zázrakom vrátili tiež, rovnako včera :-) Len naša šéfka by mohla ten svoj krotiť, už nám všetkým pekne lezie na nervy a môj obedový biorytmus je poriadne narušený, keď idem raz na obed o pol jedenástej, a inokedy až o jedenástej...
A keď sa tak nad tým zamyslím...ACTA NON VERBA...v mojom prípade, paradoxne, viac činov znamená aj viac slov :-)
A za druhé: posledné dva dni boli dosť intuitívne. Včera poobede napríklad, o cca 12:30, som mala veľmi intenzívny pocit v žalúdku, akoby sa mi tam zvíjal červík, had, alebo mi tam doslova niečo "tepalo", až mi skoro vyrazilo dych. (U mňa ide intuícia vždy cez žalúdok: keď je to niečo dobré, alebo na mňa niekto myslí v pozitívnom duchu, je tam príjemné teplo, ktoré sa šíri až do srdca; ak je to naopak, je to kopanec do žalúdka alebo ťažoba v ňom, doslova uzol v žalúdku.) Ťažko to popísať, ale mala som pocit, akoby niekto na mňa nesmierne intenzívne, možno až príliš intenzívne myslel, a teda cítiť to bolo poriadne; no takisto mi na myseľ ako prvá vytanula myšlienka, že niekto to hrá na obe strany, že sa so mnou niekto zahráva a kým mne hádže návnady, zatiaľ si užíva s inou na obede. Zrada, podvod. Bŕŕ, asi taký divný pocit, aký mávame my ženy, keď vycítime u chlapa, že nás podvádza, alebo je s niekým iným ešte skôr ako nám to prizná či akokoľvek veľmi to zatĺka. Jednoducho, nech už ku mne ktokoľvek vysielal čokoľvek, bolo to veľmi silné a nie som si istá, čo presne to bolo, no dúfajme, že to bolo čosi kladné a nabudúce mi radšej ľudia napíšu než aby ma takto trápili vyše hodinu :-)
Takisto dnes som zažila v práci neuveriteľné deja vu, započúvala sa do rádia, a moderátorka na Fun-ku spustil tému "vidieť pohár skôr poloplný ako poloprázdny", a ja som skoro do slova predvídala reakciu poslucháča, ako aj to, že sa pacientka v modrom svetri otočí ku mne na chodbe a opýta sa, čo má teraz robiť. Vlastne nie, ja som to už očakávala, bola som na to pripravená....My bosorky sme ešte nevymreli. :-)
A na záver jedna vec- vlastne dve: prvá taká starosvetská, ktorá ma dnes milo prekvapila a potešila- po príchode domov z práce a pošty mi niekto klopal na dvere, a ukázalo sa, že je to nový sused nado mnou; prišiel sa predstaviť, doniesol mi veľkú Milku ako ospravedlnenie za prebiehajúce práce, opravy a hluk na byte a nalepil mi tam lístoček so svojím menom a telefónnym číslom, v prípade nejakých problémov či poruchy :) Mám to ja šťastie na ľudí :-) A v neposlednom rade, pacient, ktorý bol na začiatku postrachom všetkých kolegýň a robil problémy už pri objednávaní, dnes končil, chodil ku mne tri týždne a prišiel sa rozlúčiť s úsmevom, že vraj bol veľmi spokojný a ďakuje za všetko...Hmm, takéto zadosťučinenie prajem každému :-)
Krásny zvyšok týždňa a zostaňte vo svojom strede, nech sa deje čokoľvek 💗💗💚😎
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára