Dnes večer som mala v pláne hodiť sa do gala a ísť si s kamoškou z NR trochu zatancovať. A vlastne, už sme aj boli gala, aj na ceste tam, keď sa kamoška- vodička začala sťažovať na to, že ju začína bolieť hlava a odrazu jej zostalo príšerne zle a nevoľno. Necelých 20 kilometrov od cieľa, v dedinke Chrabrany, sme museli zastaviť a stáli sme tam takmer hodinu, až sme sa nakoniec rozhodli, že neostáva nič iné než len nadýchnuť sa, vydýchnuť a pomaly to obrátiť späť. Lebo tanec a zábava môžu byť fajn, ale zdravie a bezpečnosť je dôležitejšie. Nebudem sa tváriť ako svätá, že mi nebolo ľúto byť tak blízko a neísť tam, alebo že nejaká moja malinká časť nemala chuť jej sebecky navrhnúť, aby ma k tej hale odviezla, a potom išla domov sama. Lebo to by nebola pravda. No svedomie, kamarátstvo a obavy o ňu boli silnejšie a nepustili, ani len som si nechcela predstaviť, čo všetko by sa jej samotnej cestou naspäť mohlo stať, a tak som len sedela ticho pri nej (lebo hudba z rádia a rozhovor jej bolesť hlavy ešte zhoršovali), počas pauzy ju upokojujúco a jemne ťapkala po chrbte, podávala jej vodu a pozerala na cestu, keby dačo...
A tak tu teraz sedím vo svojich obľúbených červených šatách s odhalenými ramenami, už bez podprsenky (lebo pod takéto šaty iná podobná nejde, ale tlačí), odmaľovaná, bez visiacich náušníc, ofučaná vetrom a ľahšia skoro o tridsať eur vďaka taxíku, no nemôžem spať a len tak premýšľam. Lebo telo by aj možno spalo, ale hlava a myseľ sú ešte nabudené a nedovolia mu :-)
O živote. O prioritách. O tom, že tanec a zabáva sú úžasné, ale láska, ľudia a zdravie možno ešte viac. Lebo, povedzme si úprimne, hudba, večierky a tanec sú božským korením života, no bez zdravia, lásky a ľudí, s ktorými ho zdieľať, by nestáli za nič. Môj kamarát Jožko, ktorý je teraz šťastne zadaný, si napríklad dva voľné štvrtky, ktoré mu vždy vychádzali do mesiaca v práci a ktoré využíval na tanec, teraz rezervoval pre svoju priateľku- lebo bežný život je hektický a sú si vzácni a chcú spolu tráviť toho času čo najviac. Pre mňa možno dopravná komplikácia, no pochopiteľná a absolútne mu to kvitujem. Byť šťastne zadaná a pracovne vyťažená, správala by som sa podobne, a voľné chvíľky s partnerom pre seba cez týždeň a víkend by pre mňa mali väčšiu hodnotu a cenu ako tanec :-) Isteže, neprestala by som tancovať úplne, ale moje priority by sa zmenili. Myslím si, že je to prirodzený vývoj udalostí vo vzťahu tanec-ja- ten druhý. Poznám asi tri či štyri páry, ktoré sa dali dohromady práve vďaka tancu, no odkedy sú spolu, chodia tancovať omnoho menej...lebo tanec bol dôvod, ktorý ich spojil, no rozhodne to nie základný a prvotný dôvod, prečo sú spolu. Tým je, samozrejme, láska, to, že našli v tom druhom to, čo hľadali, ako inak:-P :-P Ďalšia moja dobrá kamarátka, rozvedená matka. samo-živiteľka s jednou dospievajúcou dcérou, inak bežne veľmi aktívna tanečnica, teraz rieši dosť vážne veci v rodine, takže na parkete ju pravdepodobne tak ľahko neuvidíte. Lebo rodina a vlastná dcéra sú dôležitejšie...
Tým, čo píšem, nechcem nijako znižovať krásu tanca, jeho pôvab ani jeho schopnosť zvyšovať v nás ľuďoch cit pre krásu, eleganciu, estetiku, slobodu vyjadrenia sa a zlepšenia správania sa a úcty k druhým. A už tobôž podceňovať jeho silu a moc spájať ľudí do jednej komunity. Tanec, hudba a celkovo umenie nás zjemňuje, znežňuje a spomaľuje šialený rytmus našich životov a pre tých, ktorí sa ním živia a milujú ho (najlepšie oboje naraz), je nepostrádateľnou súčasťou ich každodenného bytia (hoci tipujem, že aj im musí občas liezť poriadne na nervy). No pre nás "smrteľníkov" a možno aj pre tanečníkov a hudobníkov, lebo aj to sú ľudia, možno- ak by došlo na lámanie chleba a priority, prirodzene by sme radšej ubrali z tanca, lebo to "môžeme" aj doma v kuchyni a sústredili sa na momentálne podstatnejšie záležitosti.
Podstatné totižto nie je to, s koľkými ľuďmi si dokážete na parkete zatancovať za jeden večer; ale v tom, či máte doma okolo seba ľudí- partnerku, deti, rodičov, dokonca samého seba- ktorí s vami budú mať chuť pretancovať sa životom v dobrom a j v zlom :-)
No, a aby som to nejako uzavrela- kamoška bolo tak zle a mala tak naponáhlo, že sa vrhla z parkoviska domov bez rozlúčky, a určite jej v nedeľu napíšem, či jej je lepšie :-) A čo sa týka vzťahu mňa- mňa a tanca v súčasnosti, aj napriek tomu, že sa prioritne venujem skôr štúdiu, dala som záväzok, že v rámci zdravej sebalásky a udržania si mentálnej a duševnej pohody si sama sebe darujem kurz jeden krát týždenne a dvakrát do mesiaca povinné tanečné "vyvenčenie sa", viď párty. Lebo pohyb treba, ľudskú spoločnosť tiež a normálnu konverzáciu ešte viac. Tento mesiac, tuším predposlednú sobotu v mesiaci, 22. februára, idem naisto na latino ples ( ani nestíham sledovať, či má tento mesiac 28 alebo 29 dní :). Dúfam, že sa teda nepomýlim :-P Pôvodne som tam nezamýšľala ísť, ale keďže je to dosť možno posledný latino ples u nás v meste vôbec, lebo naša lektorka sa pomaly, ale isto s nenápadnou nápadnosťou dušou, telom aj nehnuteľným majetkom presídľuje natrvalo do Španielska, povedala som si, že to risknem :-P
A prvé a posledné party niekde bývajú vždy tie výnimočne najlepšie- prvé preto, lebo na ne idete s minimálnym očakávaním a maximálnou toleranciou, lebo veď je to "prvá party" a je normálne, že niektoré veci sa ešte musia "doladiť" a drobné nedokonalosti sa dajú odpustiť; posledné preto, lebo, čert to ber, aj keď je tá barmanka vrcholne pomalá ako vždy, v zadnom rohu napravo nefunguje klíma a parket sa lepí ako žuvačka na topánku...kašľať na to. Už nikdy nebudete sedieť pri tom "vašom" stole s dokonalým výhľadom na celý parket; nebudete tam stretávať tie isté tváre s tými istými frázami či pozorovať DJ, ako si to vychutnáva skrytý za tým svojím pultíkom a balí baby 20 rokov mladšie od neho (vídať v Ba u Noriky, napríklad :-P). Na veciach, čo sú prvé a posledné, je čosi nostalgické, čarovné, večné a sladké, čo sa vám vryje navždy do pamäti. Vaša prvá veľká láska a potom tá posledná, na ktorej ste spočinuli pohľadom predtým, než sa vám oči zavrú navždy. Prvý deň v škole, posledný deň v škole. Prvá práca a potom tá, z ktorej ste išli do dôchodku (ak ste sa ho teda vôbec dožili...:). Bozk prvý a bozk posledný...
A keďže sa nám míľovými krokmi približuje Valentín, a ja oficiálne nemám nikoho, kto by mi ten deň naplnil romantikou, sviečkami, srdiečkami a poprípade nejakým darčekom, a ani zatiaľ nemám nikoho, komu by som ja mohla pripraviť to isté, pôjdem si ten piatok z absolútne drzej, sebeckej lásky k sebe, zatancovať a užiť si to v pomalom tempe. A tento krát, prisahám, sa to podarí, aj keby som sa mala viezť niekomu na streche auta či v zadnom kufri :-P Napokon, bude to prvá párty tento mesiac, takže som v "limite" :-) To bude môj darček pre seba :-)
Taktiež občas premýšľam nad tým, čo mi chce niekto naznačiť, keď mi posiela odkaz na pieseň Ricarda Arjonu "Ella baila sola", to mi vždy dlho vŕta hlavou...Je to určené pre mňa, hovoriac mi, že ja som tá, ktorá je v tej situácii sama a navyše, alebo tým naráža na tú druhú v zmysle "už nie je súčasťou môjho života", alebo mi oznamuje, že dnes večer si s ním nezatancujem :-P :-P Lebo Arjona tú pieseň venoval jednej zo svojich skalných fanúšičiek, dvanásťročnej Verónique Luque, ktorá v roku 2019 zomrela na rakovinu a pieseň je vlastne vyjadrením jej húževnatého, ale osamelého boja- "tanca" s tou zákernou chorobou...:-)
Pekný zvyšok víkendu, pevné zdravie, veľa oddychu, málo premýšľania a nech máte vždy s kým doma tancovať 💓💓💃💃
P.S.: Dodatočne som si vo svetle včerajšej cesty uvedomila, že by vlastne nebolo na škodu pouvažovať v budúcnosti na obnovení si vodičáku, kúpou auta a rekondičných jázd....Lebo hoci cestovanie vlakom a autobusom síce vyjde lacnejšie, auto aj napriek zvýšeným výdavkom predstavuje viac časovej a pohybovej slobody a možnosť nemusieť sa spoliehať na ostatných pri svojich plánoch, takisto ako aj možnosť byť pre zmenu zas tou, ktorá niekoho niekam odvezie, alebo aspoň si sadne za volant, keď tej druhej strane zostane zle :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára