Myšlienkový miš-maš: alebo dnes tak narodeninovo, na dlho a veľmi osobne...

 

     Ako som to už pred pár dňami „nenápadne“ na blogu naznačila, minulý týždeň som mala narodeniny. Tento rok už také pekné, okrúhle. Teda, aspoň z toho vonkajšieho pohľadu a hľadiska spoločnosti, hoci ja sama som sa niekedy po 35tke dostala do stavu, že som tie roky vnútorne vnímať prestala. Dostavila sa u mňa taká vnútorná vyrovnanosť, pohoda a nadhľad, duševná spokojnosť a schopnosť prijímať svoje telo a život taký, aký je; a väčšia citová rovnováha a jasnosť (uznávam, pred krámami mám ešte stále občas svoje horské dráhy, ale to je „iba“ dvanásť krát do roka, a už viem so sebou vydržať :-P) ako keď som mala dvadsať. Naozaj sa teraz cítim vo svojej vlastnej koži a s tým, kým som, oveľa lepšie, než vo svojej mladosti. Číslo veku nevnímam a späť do minulosti by som sa určite nevrátila :-)                    

     Mimochodom, vedeli ste, že podľa numerológie (nie, nemýliť si s astrológiou, to sú dve odlišné vedy, ktoré sa môžu dopĺňať, ale pracujú na inom systéme) nový rok každého človeka nezačína úderom polnoci a prvým prípitkom šampanského na Silvestra, ale ráta sa vždy odo dňa Vašich narodenín do tých ďalších a nesie sa v určitej číselnej vibrácii? (Kto by sa veľmi nudil a chcel by si len tak informačne zistiť, ako na tom je, nech zájde na stránku https://numerologie.najdise.cz/ a tam zadá svoj dátum narodenia. Alebo môj. Alebo kohokoľvek. Možno bude prekvapený, ako niektoré veci sedia :-P) Numerológia ale nie je niečo, čo vám osud predpovedá, skôr vám vďaka rozboru môže pomôcť pochopiť, na čom popracovať alebo kedy je na niektoré aktivity a činnosti vhodné a menej vhodné obdobie. Jeden cyklus trvá deväť rokov, a každý rok sa nesie v znamení určitej energie a jej vibrácie. Jednotkový rok je vhodný na nové začiatky, plánovanie a prvé kroky k realizácii, samostatnosti, je to „JA“ rok a človek vyhľadáva skôr samotu a nerád sa prispôsobuje iným; dvojkový je už o intuícii, vzťahu samého seba k sebe, k oblastiam života, ktoré nefungujú, sú to šťastné náhody, ale je to aj rok „vzťahový“, kedy- ak vraj niekoho stretnete a nadviažete s ním vzťah, tak má potenciál pretrvať (ďalší taký- harmónia, rodina, súlad, vzťahy, väzby- je číslo 6). Trojkový rok- v ktorom som teraz ja- praje expanzii, rozširovaniu kontaktov, spoločenskému životu, je to rok, kedy má človek tendenciu prirodzene žiť viac spoločensky, je viac otvorený komunite, vonkajšiemu svetu, budovaniu si širšej ľudskej základne, partii, ale je to aj obdobie, kedy ide naplno hlava, myseľ a všetky druhy komunikácie, vzdelávania a štúdia. Je to aj obdobie inšpirácie, tvorivých myšlienok a nápadov, zábleskov geniality, umelecký rok. Prosto, myseľ ide na plné pecky, čo je dobré využiť, no zároveň, ak si nedáte (nedám?!) pozor, a budem myslieť negatívne, čierne či točiť sa v bludných kruhoch, môže byť aj mojím najväčším nepriateľom. Každý rok má svoju vibráciu a svoje pozitíva, ktoré môže priniesť, ale aj negatíva, v ktorých môžete ustrnúť. Numerológia vám nehovorí, čo máte v ten či onen rok robiť; skôr dáva možnosť využiť jej energiu pre to, čo chcete uskutočniť, tým najlepším spôsobom. V téme, ktorú vy individuálne riešite.

       Nuž, a keďže v poslednom príspevku bola reč o zraniteľnosti, dovolím si „poodhaliť“ kúsok z tej mojej aj ja Vám. Lebo nie, aj ja som len človek a nemám v sebe všetko dokonale upratané a vyriešené, a stále sú v mojom živote oblasti, v ktorých cítim, že potrebujem viac stability, pevnosti a uzemnenia.

        Jednou z tém, ktorá je pre mňa asi celoživotnou výzvou, je téma DOMOVA. V rodine sme to nemali ľahké, plus tým, že som neustále bola ako dieťa mimo domu a späť kvôli nemocniciam, som si v sebe túto myšlienku a pocit vytvoriť nedokázala. Už ako malá som sa musela naučiť tomu, ako si rýchlo získať v novom prostredí kamarátov a priateľov- zároveň som však vedela, že tie priateľstvá netrvajú dlho, a preto som sa naučila vytvárať si v sebe odstup, a príliš sa na nich neupínať, aby, keď ich prepustia z nemocnice domov a ja tých kamarátov stratím, ma to priveľmi nebolelo. Školské partie u nás doma mali svoj vlastný kontinuálny život a ja som svojou neprítomnosťou do nich preto nikdy úplne zapadnúť nedokázala. Takže to, čo som sa do života o priateľoch, priateľstvách a vzťahoch naučila, je, byť dostatočne otvorená a odvážna si nájsť kamarátov, ale neupínať sa na nikoho príliš, lebo aj tak „čoskoro odídu“. Bolo to pre mňa- a stále aj je- ťažké zapadnúť niekam, lebo je tam ten tieň toho, že to nikdy nie je nastálo a treba sa držať späť a chrániť si srdce, aby si nedajbože na niekoho „príliš“ nezvyklo.

        To je aj dôvod, prečo som vždy bojovala a aj doteraz bojujem s myšlienkou usadiť sa, „zapustiť niekde korene“, vytvoriť si stále zázemie. Je to pre mňa moja najväčšia výzva, najväčší strach a zároveň aj moja najhlbšia túžba a možný životný úspech- nájsť si na svete svoje miesto pod slnkom, kde cítim, že patrím, že je to „moje mesto“; mať niekoho, s kým si vytvorím svoj vlastný domov a bezpečný prístav a „svoju“ rodinu, čiže nielen vzťah s niekým, ale si aj nájdem a vybudujem „svoju druhú rodinu“- svoju partiu, rovnakú krvnú skupinu, spriaznené duše, hlbšie medziľudské vzťahy.

       (Moja babička kedysi vravievala, že som ako Cigánka- že kdekoľvek by som na svete išla, nájdem si priateľov a nikdy nebudem sama, ale že som ako liana, strom bez koreňov, bez pevnej pôdy pod nohami. Nie nestála vo vzťahoch, ale k ničomu nepripútaná. A že mala v niečom recht 😊)

 

       A vzhľadom na to, že (podľa numerológie :-D) som akoby začala nový osobný rok, a aj okolnosti k tomu tak nejak prirodzene vedú- som sa rozhodla, že v ňom zapracujem na tom, aby som si niekde vytvorila domov so všetkým, čo k tomu patrí. Zapustila niekde korene, našla ľudí, pri ktorých som sama sebou a cítim, že tam zapadám; vytvorila domov vo všetkých významoch a rozmeroch tohto slova. (Fyzicky, materiálne, ľudsky, vzťahovo, ak ma tam život k niekomu zavedie 😊). Dôvodov, ktoré ma k tomu vedú, je hneď niekoľko:

1.Našla som si novú prácu a túto jeseň sa kvôli dochádzaniu plánujem presťahovať do krajského mesta. Chcem zmeniť bývanie, lebo cestovanie tam, kde bývam teraz, zaberie zbytočne veľa času a čas je, podľa mňa, jedna z najcennejších komodít, aké nám Pán Boh dal. Chcem mať čas sa vyspať, ísť neskôr z domu, vrátiť sa domov skôr a Trnava je k Bratislave rozhodne bližšie. Je to veľká časová úspora. Nehovoriac o tom, že Trnava ako mesto poskytuje aj oveľa viac možností na vzdelávanie, tanec, na trávenie večerov vonku, na kultúru, na výlety po okolí, na možnosť dostať sa, kam chcem. A teším sa aj na nový byt a priestor, lebo ten, kde bývam teraz, je už pre mňa primalý a preplnený všetkým možným. (Hoci, samozrejme, som si plne vedomá, že nájom aj ceny budú vyššie, ale stojí mi to za to.) Teším sa na balkón (vyrastala som v rodinnom dome, takže poznám jeho výhody aj nevýhody a viem, že dom ponúka veľa priestoru, súkromia a väčší pokoj; ale vyžaduje si aj väčšiu údržbu, starostlivosť o záhradu, upratovanie, a to na moju nohu nie je), lebo som vždy chcela mať byt s balkónom a pestovať na ňom paradajky; chcem mať v byte manželskú posteľ, práčku v kúpeľni (v terajšom byte ju mám v kuchyni a keď sa raz upchal odpad...no viete si predstaviť), v kúpeľni namiesto starého jadra a vane sprchový kút (lepší pohyb), bolo by fajn mať výťah. Lokalita niekde, kde sa dá peši za 10-20 minút dostať k stanici. (Musím si niekedy sadnúť k laptopu a poriadne si popozerať mapu Trnavy vrátane informácií, ktoré štvrte sú napríklad nadhodnotené alebo „nebezpečné“). V každom prípade, nový byt, nová kapitola 😊

2.V Trnave mám známych a kamarátov z tanečnej, a nič v zlom, tanečné štvrtky milujem, aj tanec ako taký; no je to ten typ komunity, kde vzťahy existujú len dovtedy, kým „hrá hudba“. Potom sa každý vráti k svojim domácnostiam, radostiam, starostiam a trápeniam až kým znova nepríde štvrtok či iná tanečná akcia či párty. Mám tých ľudí rada, veľa sa nasmejeme, naučíme, zabavíme sa, avšak až na zopár výnimiek, ktoré sú vzácne, to nie je prostredie, ktoré praje hlbokým vzťahom a priateľstvám a ako mi povedala jedna moja kamarátka, ktorá tiež tancuje, treba to tak brať. Užiť si čas, ktorý s nimi ako so svojimi známymi strávim, ale nečakať, že sa z nich stanú ľudia, s ktorými budete tráviť večery v pizzerii, ktorých si zavoláte do bytu, ktorí vám poskytnú rameno na vyplakanie či pomôžu pri sťahovaní. Toto nie sú ľudia, ktorým budete volať, či u nich môžete prespať, ak náhodou zmeškáte posledný vlak. Títo ľudia sú milí, veľa o nich viete, ale ešte viac je toho, čo o nich neviete. Tanečná komunita je komunita s úžasnou energiou (teda, pokiaľ sa nepozeráte príliš pod povrch, lebo je v nej aj veľa svinstva, závisti a ohovárania) a zábavou, určená na small-talky, rozhovory, ktoré nezachádzajú ku dnu, alebo ku človečenstvu. Myslím, že práve v tom bola moja chyba, očakávať hlbšie priateľstvá a vzťahy tam, kde na to reálne nie je priestor. A to, čo musím teraz urobiť, je dať im to miesto, ktoré im patrí, príliš sa kvôli nim netrápiť; ak by sa stalo, že moje sťahovanie by ma s niektorými z nich zblížilo, je to v poriadku; ak nie, nič sa nedeje. Taký je život.

    A zároveň s tým mienim premýšľať nad tým, aké iné záujmy mám, a na aké iné miesta ísť, aby som stretla ľudí, ktorí sú „moja krvná skupina“ a staneme sa dobrými priateľmi, partiou, ktorá spolu ide na kupko, na sobotný výlet, na jarmok, kávu, vianočné trhy; trávi Silva u niekoho na byte, pozná si navzájom svojich rodinných členov. Ľudia, pri ktorých môžem byť sama sebou a takú ma majú radi. Presne takýto druh vzťahov si chcem hľadať, budovať a pre seba rozvíjať. Byť ich súčasťou. Už keď to píšem, je mi jasné, že to pre mňa nebude ľahké, lebo staré vzorce sa môžu objaviť a budú robiť všetko preto, aby  som tých ľudí od seba časom „odohnala“; no viem, že mi stojí za to pustiť si ich bližšie k sebe, za ten risk a prekonanie svojej „zóny komfortu“. Už len pomyslenie na to, že budem mať vedľa seba partnera, ktorý zostane, objíme ma, uvarí mi čaj a bude tam, keď nebudem tá silná, pozitívna a dobre naladená, mi je hodné risku a zranenia. Nastal čas pustiť si do života nových ľudí a dovoliť sebe aj im, aby mi tento krát v živote zostali a ja som zostala v tom ich...

3. Cítim hlboko v sebe, že potrebujem v živote zmenu. Nejakú veľkú, silnú, zlom, že už mi nestačí, kde som a ako to s domovom, resp. ne-domovom mám. Intuitívne cítim, že potrebujem závan niečoho nového a sviežeho, a tiež spoznať nových ľudí. A v tomto absolútne verím svojmu srdcu a intuícii, či už skončím „len“ v Trnave alebo ma život rôznymi cestičkami privedie niekam úplne inam; hovorí sa, že „domov je tam, kde je srdce“, a ja nechám srdiečko, nech ma povedie...Lebo, a na to netreba zabúdať...

4...lebo ma už raz domov zaviedlo a ja viem, že som schopná a ochotná si ten domov vybudovať, keď cítim, že som na správnom mieste. Bez pochybností ma doviedlo v roku 2012 do Alicante a ja, ako rastlina, ktorá cíti, že je v tej správnej pôde, klíme a prostredí, som spontánne a bez problémov tie korene zapustila. (O to viac bolelo odísť odtiaľ!!!). Mesto, kde som pôvodne išla na deväť mesiacov, no už po troch som vedela, že by som si tam vedela predstaviť život, a zostala som na dva roky (preto uvidím, čo Trnava. Ak si tam budem vedieť predstaviť život, tak som na správnom mieste).

      Rozprávala som vám niekedy, ako som stretla „svoju španielsku rodinu“? 😊 Jednoducho som si ju privolala, srdcom, tak to bolo. 😊 Prvých deväť mesiacov v Alicante som bývala v zdieľanom študentskom byte s inými dlhodobými študentami, pričom to boli všetko iné, len nie Španieli; Holanďania, Dáni, Američania, Japonci, Číňania, Nóri. Nemci. Fíni. Prišli do Alicante pod zásterkou štúdia, ale v skutočnosti im išlo o rušný nočný život- bary, alkohol, žúrky, tancovačky, opíjačky, ponocovanie. Beer-pong na byte na stole (rozlúčková párty jedného z chalanov na našom byte). A ani ja som v tom nebola tak úplne nevinne, s alkoholom som to nepreháňala, ale svoje v kluboch som si užila. Aj dlhé noci a krátke, rozbité dni. (Zase, bol to môj prvý kontakt so salsa a bachata social dance 😊)

       Tretí mesiac mi došlo, že som v Španielsku, ale vlastne hovorím viac po anglicky; a pripomenula som si, že mojím základným cieľom bolo absolvovať na konci pobytu DELE C1 skúšku; a že, v neposlednom rade, som sem prišla, aby som si našla miestnych španielskych kamarátov, spoznala skutočnú kultúru a cítila sa tu ako doma, ako miestna. A tak som jedného dňa v novembri vyslovila vetu: „Bože, daj, aby som spoznala ľudí, ktorí pochádzajú odtiaľto a mohla by som sa pri nich cítiť ako doma, aby sa stali mojou rodinou a Alicante mojím domovom.“ V ten podvečer som si zašla do jedného obchodu s oblečením na neďalekej ulici, aby som si kúpila šaty s dlhými rukávmi na stredozemnú jeseň/ zimu; boli tam dve predavačky, jedna mladšia, tmavovlasá s výraznými modrými očami menom Amanda, tá druhá, staršia, vedúca obchodu, Ichi; lámanou španielčinou sme sa pustili do reči a oni na mňa: „Jéjda, si veľmi milá, o deviatej zatvárame, nepôjdeš s nami na pivo a tapas?“ A tak som šla (aj keď ma otec veľmi vážne v mobile strašil, že je to nebezpečné, že určite pracujú na čiernom trhu, opijú ma a vykuchajú z môjho tela všetky orgány 😊), a vďaka nim som spoznala aj ďalších ľudí a vytvorila sa partia, ktorá sa pravidelne každý piatok stretávala po práci v našom tapas bare, kde nám už čašníci držali stôl. Bývalo nás desať, aj viac. Chodili sme spolu na pláž, na výlety, na trojdňovú babskú jazdu do Granady. Keď som po deviatich mesiacoch odchádzal zo študentského bytu a nová izba na prenájom bola voľná až o týždeň, čiže mi reálne hrozilo, že zo mňa bude na týždeň bezdomovec, bola to práve Amanda, ktorá ma k sebe prichýlila. Do svojej izby do bytu, kde bývala s rodičmi. Druhé Vianoce som slávila s Ichi v ich rodinnom kruhu. A spolubývajúci v novom byte, keď týždeň po nasťahovaní zistili, že mám v ten deň národky, mi zbúchali ako prekvapko narýchlo narodeninovú party. S mini tortou, Toblerone a hudbou. (Keď si uvedomím, že niektorí ľudia z tanečnej, ktorí ma poznajú roky rokúce, mi ani nedokážu poslať správu čo prianie k národkam na časovú os alebo správu, musím sa pousmiať. Nezazlievam im to, ale  o mnohom to svedčí). To pre mňa dovtedy ešte nikto nikdy neurobil. Plakala som ako malé dieťa a vlastne plačem aj teraz, keď si na to spomínam. Bola to jedna z najelšpích osláv mojich narodenín.Bola som doma. Aj napriek tomu, že moja pracovná situácia a každý deň neboli ružové, mala som oporu. Patrila som tam, bolo to moje mesto, a keď moja mama prišla na návštevu, bola som hrdá, že som jej mohla ukázať, kde žijem, miestne trhy, zoznámiť ju so „svojou rodinou“, svojimi priateľmi. (Aj keď tá domáca slivka nerobila pre každého dobrotu, a- ako to vyjadrila Ichi- „toto pijete ráno nalačno? Veď to by aj koňa zabilo!“ Jej manžel si potajme nechal neskôr poslať ešte jednu fľašu 😊 😊). A robila som veci, ktoré by mi tu neschválili, ktoré som nenazývala svojím pravým menom, ale ani Amanda ani Ichi ma za to nikdy neodsudzovali. Chýba mi ten pocit, naozaj niekam patriť, byť sama sebou a tak prijímaná, môcť pred niekým ukázať slzy aj smiech. Tu na Slovensku som to nikdy nemala. A byť súčasťou nejakého celku ako povrchu jeden deň v týždni len pokiaľ hrá hudba- to je pre mňa v porovnaní s tým, čo viem, že môžem mať, biedne málo.

      Viem, aký je to pocit, byť doma. Keď niekam patrím, keď sa spoja miesto, ľudia a srdce do jedného celku a vytvorí sa domov. Viem, že stačí sa rozhodnúť, uvoľniť sa a nebáť sa riskovať a že je v mojej moci si domov nájsť a vytvoriť si ho. S tými správnymi ľuďmi, bez predsudkov, so srdcom na dlani. „Moje mesto“, „moja rodina“, moja krvná skupina, ktorá má u mňa vždy dvere otvorené a ja u nich. Chcem to mať znova a chcem to pre seba späť.

       A ak mi na to v Alicante stačilo jedno silné prianie a otvorené srdce, ak som to dokázala tam, viem, že to dokážem kdekoľvek. Aj keby som sa mala vzdialiť od ľudí, ktorých mám v živote teraz, posunúť ich ďalej, aby som uvoľnila priestor niečomu zmysluplnému alebo si niektorých k sebe pustiť bližšie. Ide len o to, počúvať svoje srdce, všetko si finančne naplánovať a dovoliť si vidieť ďalej za tanec na všetky možnosti, ako sa spojiť s novými ľuďmi cez nové záujmy alebo šťastné náhody.

      A viem, že to bude niekedy boj- boj sama so sebou, aby som zostala a otvorila sa ľuďom, nesnažila sa ich od seba odohnať, ak budú chcieť ísť mi pod kožu; boj, aby ukázala svoju zraniteľnosť a dala im aj sebe možnosť zostať a ísť vo vzťahoch viac do hĺbky než do šírky a počtu.

      Keď som sa minulý rok konečne rozhodla odísť zo starej práce a nájsť si novú, kde sa môžem lepšie uplatniť, dokázala som to. Keď som sa rozhodla urobiť si štátnice zo španielčiny, vediac, že to bude stáť za ten čas strávený doma a oplatí sa mi to, dokázala som to. Aj napriek neistote z toho, či to finančne zvládnem alebo či pri skúške nezlyhám. Dala som to, lebo mi na tom záležalo.

      Poznám sa. Viem, že keď cítim, že mi niečo alebo niekto za to naozaj stojí (a že to v prípade tej druhej osoby je tiež rovnako, lebo prečo by som ja mala dávať všetko, keď tá druhá strana neprejaví ani najmenšiu viditeľnú snahu? ). Keď mi na niečom naozaj záleží, dávam do toho celé svoje srdce, a to aj s rizikom, že to môže bolieť. Lebo napokon- akokoľvek to dopadne, ak niečo robím zo svojho srdca a vnútorného presvedčenia- viem, že akýkoľvek dobrý alebo zlý výsledok bude, nikdy to nebudem ľutovať a vždy budem vďačná za skúsenosť, ktorú som vďaka tomu získala.

        Chcem žiť svoj život tak, aby, keď sa raz obzriem za seba, si môžem povedať, že nie všetko v ňom mi možno vyšlo, ale nikdy nič z toho nebudem ľutovať...                  

   P. S.: Na tento príspevok som sa chystala už dlho, len som sa bála, aké to bude spomínať a ísť so svojimi nespracovanými pocitmi a vzorcami von...Tie tri hodiny nočnej mi nikdy neuplynuli rýchlejšie a kupodivu sa cítim sviežejšie, lepšie a ľahšie ako keď som sa do písania pustila :-) Asi je naozaj niečo dobré na tom, vytiahnuť svojich kostlivcov. a.k.a. strachy, pochynosti a zraniteľnosť von.Úľava, keď to nechate ísť,aj tie slzy, vám nakoniec baterky dobijú a teraz sa mi ani nechce spať...Tak teda: dobrú noc alebo dobré ránko, vážení? :-)