All-i-oli, ako sám názov naznačuje, je chutný a krémovo nadýchaný dip zložený hlavne z cesnaku a oleja, ktorý tvorí bežnú súčasť stredozemnej kuchyne. O jeho pôvode sa vedú nekonečné diskusie a boje- jeho originálnu receptúru si po stáročiach stihli privlastniť obyvatelia Katalánska, kde ho dokonca v roku 2012 vyhlásili za svoju národnú "salsu"; avšak za svoj recept ho prehlasujú aj obyvatelia španielskej Valencie a Alicante, Menorcy a talianskej Sicílie. Jeho príprava je veľmi jednoduchá, rýchla a efektná a považuje sa za pramatku majonézy, prílohy, bez ktorej si žiadna slovenská domácnosť nevie predstaviť zemiakový šalát na Vianoce.
Ak sa pozrieme hlbšie do histórie, s prekvapením zistíme, že už starovekí Egypťania pripravovali zmes cesnaku a oleja, občas s prímesou medoviny, svojim vojakom, atlétom a bojovníkom, aby zvýšili ich výkonnosť a vytrvalosť na bojovom poli či v aréne. O niečo neskôr, vďaka tomu, že Rimania ovládli egyptské zeme a prechádzali do Európy, sa príprava tejto zmesi, ktorú sám Vergílius nazval "Moretum", rozšírila do celej rímskej ríše a našla si svoje stále miesto najmä v Hispánii, Gálii a na Apeninskom polostrove. Vo Francúzsku ju volajú "aillouse", "ajiaceite", v Kastílsku "ajo-aceite", v oblasti Aragónu "ajolio" a vo zvyšku Španielska jej prischlo meno "alioli." Od desiateho storočia sa v recepte ustálilo použitie dvoch základných ingrediencií- cesnaku a oleja, taktiež sa môžu pridávať drvené oriešky, mandle, mlieko, vajcia, krémový syr....Bez ohľadu na to, kde presne alioli vzniklo, aj my máme možnosť pripraviť si ho doma a preto ponúkam svoj osvedčený recept.
- šťava z 1/2 až 1 citróna, alebo pol kávovej lyžičky octu
- štipka soli
- 1/4 pohára olivového oleja
Rozdrvený cesnak, slnečnicový olej, soľ, a zvyšok surovín hodíme do misky, a ponorný mixér položíme až na dno nádoby bez toho, aby sme ním pohli (veľmi dôležité!!!). Pustíme mixér, a miešame, až pokým hmota nezhustne a nedosiahneme krémovú, ľahkú, nadýchanú konzistenciu majónezy. Pre zvýšenie množstva prilievame postupne olej. Potom odložíme na chvíľu do chladničky, pokým nevychladne. Ozdobíme vňaťou petržlenu.
Podávame s hriankami, chrumkavým pečivom, varenými zemiakmi alebo mexickými či španielskymi tortillami či zeleninou.
Album Moje krevní skupina (2011) českej skupiny Mandrage sa dá považovať za veľmi úspešný. Preslávili ho také hity ako Františkovy Lázně, Hledá se žena či Mechanik, ja z neho ale vyberám veľmi pohodovú pieseň o láske a o tých bežných, všedných a predsa jednoduchých a intímnych veciach, ktoré si k nám môže dovoliť iba náš partner...:-)
El álbum Moje krevní skupina (Mi grupo sanguíneo- entendido como "mi gente", "mi gente preferida", 2011) del grupo checo Mandrage se puede considerar un gran éxito. Se hizo famoso por canciones tan populares como Františkovy Lázně, Hledá se žena (Se busca una mujer) o Mechanik (Un mecánico). Personalmente he optado por la canción "Šrouby a matice"- Tornillos y tuercas, que habla sobre el amor y sobre la relación intíma en pareja, y que- a pesar del montón de los amigos y amistades y a pesar de la gente cercana que hay en nuestras vidas- existen unas cosas íntimas, gestos finos, graciosos, que se permiten hacer exclusivamente a nuestra pareja. Apodos, rituales, costumbres de cada día- eso es lo que hace crecer y construir nuestro amor y lo que más lo fortalece ...Difrutaos! :-)
A Czech song from 2011, which in a very simply and yet surprsingly well describes that a feeling of being loved by someone consists in these special small details and customs of everyday life between the mates, family, friends or partners....those rituals can make our relationship stronger..Enjoy the song! (The English translation is below the Spanish one, I don´t own it, all the credits go to: http://lyricstranslate.com/en/%C5%A1rouby-matice-nuts-and-bolts.html)
MANDRAGE- ŠROUBY A MATICE
Mezi zemí a nebem
a širýmsvětem. Je jeden náš tak dobře ho znáš.
Mezi nebem a zemí jsou věcikterý Moje milá, můžu jen já.
Tahat tě za vlasy, dýchat ti do tváře Dělat si nároky na tvoje polštáře Sahat ti pod sukni, kousat tě na ruce Dělat ti snídani, říkat ti vopice.
Mezi světlem a nocí houpu tě v bocích Na tisíckrát, dělám to rád!
Mezi nocí a světlem, zimou i létem... Je spoustu rán, kdy můžu jen sám
Tahat tě za vlasy, dýchat ti do tváře Dělat si nároky na tvoje polštáře Sahat ti pod sukni, kousat tě na ruce Dělat ti snídani, říkat ti vopice.
Platit ti výdaje, prdět si ve vaně Kvůli tvé pověsti porvat se v hospodě Nosit ti lekníny, vrtat tipolice Jsme časem kalený šrouby a matice.
Tahat tě za vlasy, dýchat ti do tváře Dělat si nároky na tvoje polštáře Sahat ti pod sukni, kousat tě na ruce Dělat ti snídani, říkat ti vopice.
Platit ti výdaje, prdět si ve vaně Kvůli tvé pověsti porvat se v hospodě
Nosit ti lekníny, vrtat ti
police Jsme časem kalený šrouby a matice.
Vysoko nad zemí Životem kalený Navěky spojený. Šrouby a matice.
Šrouby a matice Šrouby a matice Šrouby a matice
Tornillos y tuercas
Entre el suelo,
cielo y entre el mundo entero
Hay un mundo para
nosotros, el que conoces tan bien
Entre el cielo y el
suelo hay cosas
Que, mi amor, te
puedo hacer solo yo
Toarte el pelo, respirar
a tu cara
Tomar derechos
a tu almohada
Tocarte bajo la
falda, morderte las manos
Hacerte desayuno,
llamarte „mono“
Entre el día y la
noche te bamboleo en las caderas
Mil veces y más, me
gusta hacerlo
Entre la noche y el
día, entre el invierno y el verano
Hay muchas maňanas
cuando solo yo puedo...
Toarte el pelo, respirar
a tu cara
Tomar derechos
a tu almohada
Tocarte bajo la
falda, morderte las manos
Hacerte desayuno,
llamarte „mono“
Pagar tus gastos,
peerse en el baňo
Pelearme en la
bodega por tu reputación
Llevarte nenufares,
taladrar tus estantes
Somos templados por
el tiempo, tornillos y tuercas
Toarte el pelo, respirar
a tu cara
Tomar derechos
a tu almohada
Tocarte bajo la
falda, morderte las manos Hacerte desayuno, llamarte „mono“
Pagar tus gastos,
peerse en el baňo Pelearme en la
bodega por tu reputación
Llevarte nenufares,
taladrar tus estantes
Somos templados por
el tiempo, tornillos y tuercas
Koniec januára za nami, a spolu s ním prichádza obdobie fašiangov- sprievodov, masiek, hudby, tanca a osláv- a ak sa tie pôvodné slovenské oslavy našich predkov s typickými zvykmi, prekáračkami a žartami dajú považovať za bujaré, k čomu potom možno prirovnať ich španielsku verziu? :-)
Španieli ako južania, veselý a spoločenský národ, ktorý sa rád, dobre a často zabáva, oslavujú karnevaly najmä v uliciach miest, pod otvoreným nebom. Na hlavnej ulici mesta, ktorú uzatvoria, hrá na jednom konci DJ mix tých najnovších hitov a núti ľudí hýbať sa do rytmu; na druhom konci ulice nájdeme živú kapelu, ktorá viac- menej hrá oldies hity, evergreeny a nikdy nestarnúce songy z čias "mládí" našich rodičov. A v Španielsku samozrejme tie španielske. Napríklad takú Alasku a jej nezabudnuteľnú "A quien le importa". Pozná ju každý...:-))
Tá si však na svoju chvíľu ešte počká, lebo reč je v prvom rade o karnevale a kto iný o ňom povie viac, než excentrická a energiou nabitá Celia Cruz....(Viac informácií o nej v biografii.)
"La vida es un carnaval", slová k nej zložil skladateľ Victor Manuel a nachádza sa na albume "La vida es un cantar"(1998).
Tak šup do tanca!
21. 10. 1924, La Habana- 16. 6. 2003, Fort Lee, New Jersey, USA.
Kubánska
speváčka, jedna z najvýznamnejších speváčok latinskoamerickej hudby
dvadsiateho storočia. Už v päťdesiatych rokoch minulého storočia si
získala popularitu ako vokálna speváčka skupiny La Sonora Matancera, jedného
z popredných orchestrov na Kube za čias Batistu; prevrat kubánskej
revolúcie roku 1959 ich podnietil k exilu do Spojených štátov amerických,
kde sa pripojili k latinskoamerickým umelcom pôsobiacim vo Fania All-
Stars a kde sa Celia Cruz vydala na sólovú dráhu.
Počas svojej viac ako polstoročia trvajúcej umeleckej kariéry
vydala nekorunovaná Kráľovná salsy asi sedemdesiat albumov a osemsto
piesní, získala dvadsať tri zlatých platní a obdržala päť ocenení Grammy.
Omnoho jasnejšou rečou hovorí bezpochyby nespočetné množstvo turné
a koncertov, ktoré poskytla v mnohých krajinách sveta a ktoré
z nej urobili svetovú propagátorku kubánskej hudby. Avšak Celiu Cruz si
navždy budú pamätať práve kvôli tým úžasným priamym prenosom, v ktorých
vyžarovala do okolia všetku magnetickú príťažlivosť svojho hlasu a svojej
veselej a vrelej osobnosti; vďaka koncertom, na ktorých nebolo možné
netancovať a nenakaziť sa jej nevyčerpateľnou vitalitou a radosťou zo
života.
O jej živote
Celia
Caridad Cruz Alfonso sa narodila v štvrti Santos Suárez, Habana v roku 1924, hoci niektoré zdroje uvádzajú dátum jej
narodenia o štyri roky dozadu a iné zase do roku 1925, údaje, ktoré
je ťažké si overiť vzhľadom na to, že hviezda vytrvalo odmietala priznať svoj
skutočný vek. Je druhým dieťaťom železničného mechanika Simóna Cruza
a matky v domácnosti Cataliny Alfonsovej. Celia Cruz prežila detstvo
so svojimi troma súrodencami (Dolores, Gladys a Barbarito)
a jedenástimi synovcami, a medzi jej povinnosti patrilo pohmkávať
uspávanky tým najmenším; a tak začala aj spievať.
Jej
matka, ktorá mala sama výborný hlas, v nej dokázala rozpoznať tento zdedený talent, keď vo veku jedenástich či dvanástich rokov Celia ako dieťa
spievala pre jedného turistu a ten, nadmieru očarený jej spevom, jej kúpil
pár topánok. Vďaka ďalším piesňam a novým prichádzajúcim cudzincom získala
malá Celia topánky pre všetky deti v dome. Potom venovala čas pozorovaniu
tancov a orchestrov cez okná
hudobných kaviarní, ale neodvážila sa vojsť dnu a predstaviť sa.
Iba jej matka ju ale podporovala
v rozvíjaní jej talentu; otec chcel, aby sa z nej stala učiteľka
a Celia- aby ho nesklamala- sa ho pokúsila uspokojiť a začala
študovať pedagogiku. Ale srdce napokon prebralo vládu nad rozumom: tesne pred
ukončením štúdia skončila so školou a prihlásila sa na Národné
konzervatórium hudby. Vtedy už aktívne spievala a tancovala na dvoroch
Havany a zúčastňovala sa súťažných programov pre spevákov v rádiu,
ako napríklad „La Hora del Té“ (Čaj o piatej) a vyhrávala také ceny ako koláče
či striebornú reťaz, až dokiaľ vďaka svojmu prespievaniu verzie tanga Nostalgias
nezískala šek na pätnásť dolárov v Radio García Cerrá.
Neskôr účinkovala v orchestroch Gloria Matancera
a v Sonora Caracas a tvorila súčasť predstavenia Las mulatas del
fuego („Ohnivé mulatky“), ktoré sa uvádzalo vo Venezuele a v Mexiku.
V roku 1950, keď už vystúpila na rôznych rádiostaniciach, sa
začlenila do súboru hviezdneho tanečno- speváckeho kabaretu Tropicana, kde ju
objavil manažér La Sonora Matancera, gitarista Rogelio Martínez,
a podpísali spolu zmluvu, ktorou nahradila Myrtu Silvovú, oficálnu
sólistku orchestra. S viac ako dvoma desaťročiami kariéry pripísanými na svojom
zozname, boli La Sonora Matancera vtedy už preslávenou skupinou, dobre známou
svojou obľubou v černošských rytmoch a zvukom trúbky; po uvedení
Celie Cruz ako prvej vokalistky a po tom, čo sa stala dušou a srdcom
orchestra, sa skupina ocitla na výslní slávy, prežívala svoj zlatý vek.
Éra La Sonora Matancera
V päťdesiatych rokoch Celia Cruz
a La Sonora Matancera zažiarili v Cuba de Pío Leyva, u Tita
Goméza a Barbarity Diézovej; u neopakovateľného Benny Morého,
s duom Los Compadres, s Compay Primo (Lorenzo Hierrezuelo) a s Compay
Segundo; v piesni Cuba od Chico O´Farril a v jeho Sun sun babae,
v Cuba de La Conga od Havana Cuban Boys, od Miguela Matamorosa s jeho
„Mamá, chcem vedieť, kam zmizli všetci speváci, v piesni od Miguelita
Valdésa s jeho Babalú...Celia Cruz k tomu prispela svojím „Cao Cao Maní Picao“, ktorá zožala
úspech, a s ďalšou neskoršou nahrávkou, „Burundanga“, to dotiahla
v apríli roku 1957 do New Yorku, aby si prevzala svoju prvú zlatú platňu.
Už stihla dostať viacero prezývok a označení, cez ktoré ju chceli
vyzdvihnúť: bola Kráľovnou Rumby, Guaracherou Východu a od prvých turné
v Mexiku, Argentíne, Venezuele či Kolumbii, aj Guaracherou z Kuby.
V tom období sa Kuba naplnila
korupciou a nepokojom päťdesiatych rokov, podrobená pätolízačskej
diktatúre Fulgenciu Batisty (1952- 1958). Prvého januára 1959 bol diktátor
nútený uchýliť sa po víťazstve revolúcie vedenej Fidelom Castrom do
Dominikánskej republiky, a skupiny sa musela vydať novými chodníčkami.
Hoci samotný Fidel patril medzi speváčkiných obdivovateľov, Celia Cruz veľmi
zle znášala to, že jej určovali čo a kde má spievať. Pätnásteho júla 1960
získala La Sonora Matancera úplné povolenie na vystupovanie v Mexiku,
a keď už sa tam ocitli, sčasti podnietení vážnym narušením vzťahov medzi
USA a Kubou, rozhodli sa tam zostať nadobro.
Po roku potleskov a aplaudovania v hlavnom meste Aztékov
sa Celia Cruz usadila v Spojených štátoch a podpísala svoju prvú
zmluvu na účinkovanie v hollywoodskom Palladiu. Ako vtedy sama prehlásila,
„opustila som všetko, čo som najviac milovala, lebo som ihneď vytušila, že
Fidel Castro chce zaviesť komunistickú diktatúru“, a jej zarytý odpor ku
Castrovi sa neskôr definitívne vykryštalizoval od siedmeho apríla 1962, keď sa
dozvedela o smrti svojej matky a nemohla vstúpiť na ostrov, aby sa
zúčastnila jej pohrebu. Dokonca sa priznala, že je ochotná obetovať sa a nechať vybuchnúť na sebe
bombu, ak by tým prinútila zmiznúť „komandanta“.
O tri mesiace nato, štrnásteho júla 1962, sa Celia Cruz
vydala za prvého trúbkového sólistu orchestra, Pedra Knighta, ktorý sa od roku
1965, keď obaja opustili skupinu La Sonora Matancera, stal jej manažérom
a zástupcom. Celia Cruz začala svoju sólovú kariéru spolu s bubeníkom
Titom Puentem, s ktorým nahrala osem albumov. Mladí Hispánci z New
Yorku ju znovu objavili v roku 1973 v Carnegie Hall, kde vystupovala
so súborom v rámci salsa muzikálu Hommy od Larry Harlowa.
Kráľovná Salsy
Neskôr vystúpila na legendárnom
koncerte, nahrávanom naživo, na Yanquee Štadióne s Fania All-Stars,
zoskupením tvoreným vedúcimi osobnosťami latinskoamerických skupín (volali ich
tak preto, lebo nahrávali pre hudobnú spoločnosť Fania), ktorí dali konečný
meno novému hudobnému žánru, ktorý dominoval svetu v posledných rokoch:
salsa. V dobe, keď nahrala v roku 1947 s dominikánskym
flautistom Johnnym Pachecom album „Celia
& Johnny“, považovaný za prvý klasický album salsy, patrila
už táto kubánska speváčka medzi svetoznáme hviezdy.
Od toho okamihu boli potvrdením jej
úspechu stovky koncertov prespievaných publikom, ktoré sa naplno oddalo jej
výkriku „Bemba colorá!“. Ten elektrizujúci hlas, jej nákazlivá radosť zo života
a nápadné oblečenie sa čoskoro stali vedúcou vlajkou identity imigrantov.
Ona sa zároveň stala symbolom, nosičom hnutia proti Castrovi. Celia Cruz sa
snažila preraziť aj vo filme, ako herečka účinkovala- nápodobne ako to už
párkrát urobila aj ako speváčka- v „Kráľoch mamba“ (Los reyes del mambo, 1992)
a „Keď som odišiel z Kuby“ (Cuando salí de Cuba, 1995), pretože oba filmy
odrážali osudy prvých kubánskych „vyhnancov“, čo sčasti zažila na svojej vlastnej
koži.
„Azúcar!“
bol jej silný chytľavý výkrik, heslo, ktorým otvárala i uzatvárala svoje
koncerty a slúžil ako kľúč k dorozumeniu sa na celom svete. Len
horko-ťažko niekto tancoval a roztancoval iných viac než táto Kubánka so
žiarivým a vytrvalým úsmevom na perách, ktorých si získal fanúšikov
všetkých zemepisných šírok počas viac ako päťdesiat rokov úspešnej umeleckej
kariéry. V počiatkoch spievala „guarachas“, „danzóny“, son a rumbu,
ale vždy bola otvorená novým skúsenostiam, ktoré ju preniesli k iným
rytmom a k pripájaniu sa zo začiatku riskantných projektov pre tak
preslávenú umelkyňu.
Týmto
spôsobom ju ustanovili nielen za vedúcú osobnosť salsy spolu s takými
orchestrami ako tie Tita Puenteho, Willie Colóna, Raya Barretta či Johnny
Pacheca, ale dokonca si zaspievala aj rock a tango, a jej mocný hlas
sa spojil s hlasmi tak rôznorodých umelcov ako napríklad s Britom Davidom
Byrne, rómskym skladateľom rumby Azuquitom, argentínskou skupinou Los Fabulosos
Cadillacs, so Španielmi Jarabe de Palo a haitským raperom Wyclef Jeanom,
okrem toho si strihla improvizované duety so svojimi priateľkami Lolou Flores
a Gloriou Estefan, s dámami soulu – severoamerickou Dionne Warwick
alebo Patti LaBelle, a s kráľom rančerských piesní, Mexičanom Vicente
Fernándezom.
Zahalená do svojich krikľavých
a extravagantných šiat, na hlave nasadené nemožné parochne a stojac na tých jedinečných topánkach s neľudsky vysokánskymi opätkami si Celia
Cruz až do poslednej chvíle udržala výnimočnú vitalitu. Šťastná zo zisku
čerstvej Grammy za najlepší salsa album „La negra tiene tumbao“ (2001),
oslávila v lete roku 2002 štyridsiate výročie svadby s Pedrom
Knightom na slávnosti, ktorú pre ňu zorganizovala speváčka Lolita Flores
v Madride.
V Mexiku počas koncertu
v Hipódromo de las Américas v hlavnom meste začala strácať kontrolu
nad svojou rečou. Po návrate do Spojených štátov sa podrobila chirurgickému
odstráneniu nádoru na mozgu; žiaľbohu, ochorenie bolo v neliečiteľnom
štádiu. Na výslovnú žiadosť toho, aby to ostatní nevnímali ako rozlúčku
s ňou, sa trinásteho marca 2003 posledný krát objavila na verejnosti, aby
si ju celá hispánska komunita uctila a vzdala jej hold v divadle
Jackieho Gleasona v Miami. V tých dňoch- medzi februárom a marcom-
nahrala svoj posledný album, ktorého vydania sa nedočkala: Regalo del alma
(Darček z duše).
Cítila
sa optimisticky a dostatočne silná a zdravá, ale jej bolesť bola silnejšia než
jej ohromujúca energia: šestnásteho júla 2003 zomrela vo svojom dome vo Fort
Lee (New Jersey) vo veku sedemdesiat osem rokov. Tisícky jej krajanov prišli
navštíviť jej pozostatky najskôr do Miami a potom do New Yorku, kde ju
pochovali. Aj Kubánci z ostrova, napriek oficiálnemu zákazu, ktorý bol
uvalený na počúvanie jej hudby viac ako štyridsať rokov, žialili nad odchodom najvýznamnejšej
šíriteľky kubánskej hudby. Niekoľko dní po jej smrti si ju jej umeleckí
kolegovia uctili na gala večere odovzdávania Grammy Latino cien.
Rovnako ju preslávila aj veta, ktorou- ako na to s láskou a nesmierne rád spomína aj Marc Anthony- Celia Cruz definovala svoju zdatnosť anglického jazyka..."My English is not very good looking.":-) Na záver jedna kultová pieseň :-)
- 1, 5 pohára slnečnicového oleja (cca. 2 dcl pohár)
