Dnes som mohla mať tak pekný večer...keby sa nevyskytli
niektoré veci, ktoré ma dosť nečakaným a poriadne silným spôsobom
nahnevali a sklamali. (Ešte šťastie, že nie som jedna z tých, čo sa
snažia smajlíkmi vyjadriť svoj názor na príbehy- pozvánky na tančiarne na FB,
inak by niekto jedného poriadne nazúreného schytal.)
Ale pekne po poriadku...to, že chodím tancovať
štvrtky večer na kurzy bachaty a kizomby, sa o mne vie. No to, čo
lektori z našich kurzov nevedia je, že mnohí ľudia zvonka, dlhodobí tanečníci, ktorí poznajú
tak ich ako „našu tanečnú školu“ vždy sídliacu srdcom v meste na západe
Slovenska, už dávno nadobudli pocit, že naša škola de facto už reálne neexistuje.
Dokonca aj tí, s ktorými sa zhodneme, že naši lektori sú úžasní a patria
medzi špičku. No zvyšok, to je už iný príbeh...
Priznávam, že dlhodobo mám ten pocit aj ja- zo
štyroch kurzov v krajskom meste, ktoré sa pravidelne konali tri-štyri krát
do týždňa, sa pokročilí v pondelok zrušili, ďalšie sa spojili a v konečnom
dôsledku sme ostali len my, štvrtok, „poslední mohykáni“. Hlavný lektor, ktorý
to všetko na začiatku stvoril, chodí učiť viac do Bratislavy (aj s našou lektorkou,
nech jej je odpustené, lebo chodí nielen učiť, ale aj učiť sa) a do iných
škôl, tam aj hrá na akciách, usporadúva párty a vytvára nové kurzy, robí
promo tančiarňam v tanečnom štúdiu v hlavnom meste a my sme „od
macochy“. Lebo tu vraj nie sú ľudia....
Najlepším príkladom vonkajšieho vnímania iných bude asi konverzácia, ktorej
sa mi dostalo na jednej párty- apríl alebo marec tohto roku- v Nitre v Nexume,
kde bol v ten večer ako reklama na nové kurzy aj náš lektor. Tancovala som
s jedným tanečníkom z tamojšej komunity, ktorého poznám z videnia,
no nie po mene, a on sa ma opýtal, kam chodím na kurzy. Tak som mu
povedala, ku komu a do akej tanečnej školy. On na to zdvihol obočie a hovorí
mi: „To vážne?“ Potom vrhol krátky pohľad na nášho lektora a dodal: „Na FB
mi vyskakuje, že učí stále v Blave, aj tam raz do mesiaca má vraj party,
bude učiť u nás...O vás z Tt som nepočul nič tak dlho, že som myslel,
že sa tam na to už vykašlal, sorry. Takže sa tam ešte učí? Aj mávate nejaké akcie?“
A ja, hoci by som rada povedala niečo dobré a pekné na obranu našej
tanečnej školy, jednoducho som nemala čo. Lebo všetko to, čo povedal, bola absolútna
pravda...
Neviem, ako vnímate výraz „tanečná škola“ vy, no
ja ho vnímam nie ako teleso, či inštitúciu, ktorá musí nutne mať svoj vlastný
priestor či štúdio. No je to inštitúcia, ktorá spája ľudí prostredníctvom tanca
a ponúka im zázemie v lektoroch aj vo svojom meste. Tanečná škola
prepája ľudí a buduje komunitu nielen cez kurzy, ale aj cez spoločné
párty, akcie, workshopy, posedenia a tančiarne. Snaží sa najprv budovať si
piliere v meste, kde vznikla, chápajúc, že ak spojí ľudí v jednom bode,
pritiahne si k sebe iných, a pritiahne si aj tanečníkov zo širšieho
okolia. Tanečná škola je živý, pulzujúci organizmus ľudí, ktorí vracajú lektorom
tú energiu, ktorú do nich učitelia dávajú. Samozrejme, žiaden lektor nie je
povinne viazaný len na výučbu vo vlastnej škole, to je pochopiteľné. No je hanebné
a smutné, keď lektori venujú viac času, záujmu, reklamy a aktivity iným
školám, kašlú na tú svoju, a potom očakávajú, že k sebe budú
priťahovať ľudí rovnako ako za „starých dobrých čias“.
A verte mi, ja som tie časy zažila, aj tú
neopísateľnú energiu, aj elán, aj nadšenie, aj pravidelné party, ktoré lákali
ľudí zďaleka, aj povesť a chýry, ktoré sa o nich niesli. Aj to prepojenie
ľudí, aj chémiu, ktorá fungovala v partii, a hoci nezazlievam nášmu
lektorovi to nenápadné, pomalé, ale jednoznačné „prenášanie“ aktivity a záujmu
do hlavného mesta- napokon, má tam stály vzťah a on bol vždy ten typ,
ktorý nevedel existovať sám, veľkým egom vždy vykrýval vnútornú neistotu a potreboval
nájsť ženu- „kotvu“, a napokon zakotví tam, kde ona, aby sa ustálil, lebo
inak je unášaný ako lístok vo vetre., Avšak je mi ľúto za tým nádherným obdobím,
ktoré som zažila. Lebo viem, že hoci vnútorný potenciál tam je, naladenie a smerovanie
ľudí vo vedení sa definitívne zmenilo a už sa to nikdy nevráti. Je mi to ľúto,
ale prijímam to tak, ako to je, každý má právo na posun. Len sa mi za tým tak
nostalgicky cnie. Ale zvyknem si. Čas to proste vyrieši 😊
Milujem naše tanečné štvrtky. O tom nepochybujte.
Ak sa nám náhodou občas zruší hodina alebo som chorá či sa mi nedá ísť, mám
pocit, že mi v ten deň niečo bytostne chýba. Moje štvrtky sú o tanci a ja
rozhodne dúfam, že sa v malom Ríme udržia čo najdlhšie.
No vie ma nahnevať, keď vidím, ako sa u nás nič
nedá, ale inde dá. Ako sa u nás nedá zohnať poriadny priestor, no v Ba
to ide. Ako niekto nemá ani len snahu urobiť niečo pre ľudí, ktorí ho podporujú
temer od samého začiatku, no on si proste vybral cestu ľahšieho odporu...Lebo je
jednoduchšie učiť v tanečnom štúdiu, nemusieť hľadať priestor, prísť „len“
na hotové so zostavou, ktorú dnes treba ľudí naučiť, s vedomím, že majiteľ
porieši reklamu, drinky, platby, účasť. Prosto sa len nechať unášať prúdom,
hoci je vidno, že „ma to veľmi nebaví a robím to pre prachy“. (Sorry, ale
taká energia, energia zotrvačnosti, z toho sála. Únava, vyčerpanie, zotrvačnosť.
„Idem, lebo je to niečo, čo viem, musím to zvládnuť, hoci by som radšej v sobotu
bol doma a mimo tanca a nebudem si veci komplikovať viac než treba“).
Keď už tak, tak nech to robí sám za seba, vo vlastnom mene. Lebo teda, vidieť pozvánku-promo
na utorkovú tančiareň do Ba pod hlavičkou VAŠEJ tanečnej školy, ktorá vám tvrdí, že u vás
to „nejde“, tak ako nejde urobiť kurz ruedy, no a dva dni zistíte, že to
je možné, aj s vaším lektorom, hmm, ale nie pre vašu školu, a ešte vám
drzo klame do očí...To vie nasrať.
(Vlastne, jediným šťastím pre nášho hlavného
lektora je, že sme si nie takí blízki ani súčasťou užšej partie- lebo za tým,
čo som napísala si stojím a nemám problém mu to povedať priamo do očí, aj
keby ma za to nemal rád alebo si o mne myslel, že som p.... Na ľudskej mienke
mi nikdy príliš nezáležalo, a za znak skutočnej lojality považujem skôr úprimnú
a otvorenú kritiku než slepé nasledovanie a podlizovanie sa niekomu.
Nikdy som nevedela liezť ľuďom do zadku, neviem to a pevne dúfam, že sa to
ani nikdy nenaučím, aj keby som si tým robila sama sebe medvediu službu😊)
Nič netrvá večne, všetko má svoje cykly. Raz sme
hore, raz sme dole, a úspech, elán, energia, vlny párty a tanca to
nemajú inak. Ktokoľvek pôsobí v nejakej umelecko-pohybovej oblasti
desiatky rokov, má právo na únavu a vyčerpanie. Ale zároveň by mal vedieť
prijať zodpovednosť za svoje zlyhanie, lebo bez práce nie sú koláče a kto chce
ľudí spájať, musí veci aj usporadúvať.
Každá ríša raz padne, aspoň tak sa hovorí. A o tanečných
školách to očividne platí tiež. Otázka znie: dokážu prijať kritiku a vstať
z popola, a ukázať, že slová o „oživení mesta“ nie sú planými sľubmi do
vetra, alebo sa my, ich tanečníci máme pripravovať na to, že sa rozhodli ísť
inam, kde už vzťahovo zakotvili a že aj nás vyhodia postupom času z kartotéky?
A otázka na záver: sú naši lektori stále „naši“
a my ich požičiavame :-P iným školám a tanečným štúdiám, lebo sme oficiálna
tanečná škola s vlastným životom, alebo, naopak, si k nám „naši
bývalí“ lektori chodia vo štvrtok len zaskočiť a učiť nás, pričom naša tanečná
škola aj so všetkým, čo k nej patrí, je už v Bratislave a len my
tu o tom ešte nevieme?
