Melendi ft. Ha-Ash: Destino o casualidad/ Osud či náhoda...Destiny or chance..

   

 
 Nový singel Melendiho pre všetkých, ktorí veria v lásku...či už to zariadi osud alebo náhoda. Alebo žeby to bolo to isté?

  A new song from Melendi for all the people who believe in love...without caring if it comes by destiny or by chance. And maybe it´s the same...

 

 

MELENDI- DESTINO O CASUALIDAD Ella iba caminando sola por la calle Pensando "Dios, que complicado es esto del amor" Se preguntó a si misma cual habrá sido el detalle Que seguro Cupido malinterpreto El daba como cada noche vueltas en la cama Sonó de pronto una canción romántica en la radio Quizá fue Michael Bolton quien metió el dedo en la yaga Y como le faltaba el sueño fue a buscarlo Los dos estaban caminando en el mismo sentido Y no hablo de la dirección errante de sus pasos El la miró, y ella contestó con un suspiro Y el universo conspiró para abrazarlos Dos extraños bailando bajo la luna Se convierten en amantes al compás De esa extraña melodía, que algunos llaman destino Y otros prefieren llamar casualidad Y él le preguntó al oído "Mi amor, ¿donde estabas? Durante todo el tiempo que yo te busqué" Ella le contestó "Lo siento, es que estuve ocupada" Aunque para serte sincera, ahora no entiendo en que La noche se hizo día, pero no se fue la luna Se quedó a verlos apoyada en el hombro del sol Alumbrales con fuerza, brilla todo el día Y cuando llegue la noche, yo sellaré su pasión Dos extraños bailando bajo la luna Se convierten en amantes al compás De esa extraña melodía, que algunos llaman destino Y otros prefieren llamar casualidad Y bailan sin que les importe nada, que suceda alrededor Y bailan y la gente que les mira va creyendo en el amor Dos extraños bailando bajo la luna Se convierten en amantes al compás De esa extraña melodía, que algunos llaman destino Y otros prefieren llamar casualidad Y otros prefieren llamar casualidad

Osud či náhoda Kráčala sama ulicou Myslela si: „Bože, aká je láska komplikovaná!“ Sama seba sa pýtala, akú maličkosť Si Amor zle vysvetlil On sa každú noc prehadzoval v posteli Keď odrazu zaznela v rádiu romantická pieseň Možno práve Michael Bolton rozjatril staré rany A keďže ho spánok obchádzal, vydal sa hľadať ho ulicami Obaja kráčali rovnakým smerom A rozhodne sa iba netúlali Pozrel na ňu, a ona mu odpovedala výdychom A vesmír sa spojil a objal ich Dvaja cudzinci tancujúci pod mesiacom Sa stávajú spolu milencami Na tú zvláštnu melódiu, ktorú niektorí volajú osud A iní radšej náhoda Spýtal sa jej šeptom do ucha: „Láska moja, kde si bola? Celý čas som ťa hľadal...“ A ona odpovie: „Prepáč, bola som príliš zamestnaná Hoci úprimne, už ani neviem čím“ Noc sa preliala v deň, ale luna neodišla Zostala sa na nich pozerať zavesená do ramien slnka Nech na nich svieti slnko, nech žiari celý deň A keď príde noc, spečatím ich vášeň Dvaja cudzinci tancujúci pod mesiacom Sa stávajú spolu milencami Na tú zvláštnu melódiu, ktorú niektorí volajú osud A iní radšej náhoda A tancujú, na ničom inom im nezáleží, ani na tom, čo sa deje vôkol Tancujú a ľudia, ktorí na nich pozerajú, začínajú veriť v lásku Dvaja cudzinci tancujúci pod mesiacom Sa stávajú spolu milencami Na tú zvláštnu melódiu, ktorú niektorí volajú osud A iní radšej náhoda A iní to radšej volajú náhoda

  

Destiny or chance She was walking along on the street Thinking "OMG, is this thing called love is so complicated!" She wondered which one was the detail That cupid misunderstood He tossed and turned in bed as every night And suddenly a romantic song started to play on the radio It might be Michael Bolton who put a finger in the wound And how he had lack of sleep went out looking for him Both were walking in the same direction I am not talking about their wander step direction He looked at her, and she answered sighing The universe plated to huge them Two strangers dancing over the moon Turn into lovers at the music beat That strange melody that some call destiny And others prefer to call chance

He whispered in her ear "mi love, where were you? While I was looking for you She answered "I'm sorry, I was busy" Although to be fair, I don't remember on what The night become day but the moon didn't set She stayed to see them leaning on the Sun's shoulder Strongly light then, bright all day long And when the night comes I will seal their passion Two strangers dancing over the moon Turn into lovers at the music beat That strange melody that some call destiny And others prefer to call chance And they dance Caring about anything around them And they dance And people who look at them start to believe in love Two strangers dancing over the moon Turn into lovers at the music beat That strange melody that some call destiny And others prefer to call chance

(The English translation taken and edited from musicmatch.com)

Hudba pre pokoj duše a inšpiráciu mysle/ Música para calmar el alma e inspirar la mente/ Music for peace of the soul and inspiration of mind

                         

   
     Hudba je pre mňa všeliekom na akúkoľvek bolesť. Dokáže ma dojať, keď sa potrebujem vyplakať. Rozosmiať, keď pri nej tancujem ako zmyslov zbavená (najlepšie doma, kde ma nikto nevidí) a potrebujem sa vyblázniť, zbaviť sa prebytočnej energie. Občas ma jedna dobrá pieseň naladí na celý deň, hoci sa mi ho niekto pokúša rozladiť. Dotýka sa tých najcitlivejších strún môjho srdca. V hudbe nepoznám obmedzenia ani hranice, zaujímajú ma rôzne štýly, druhy a nástroje. Avšak medzi tie nástroje, ktoré milujem najviac zo všetkého, patria husle a klavír. Ich zvuk preniká do môjho najzraniteľnejšieho Ja a nechávam sa unášať melódiou bez slov, do krajín vlastnej fantázie.
     Rada by som sa s vami podelila o skladby a autorov, ktorí patria medzi mojich obľúbencov v modernej klasike, inštrumentálnych piesňach a soundtrackoch. Predstavujem vám talianskeho skladateľa a klaviristu Ludovica Einaudiho z Turína, ktorý mi znie ako báseň na klavíri...Toto je môj "najnovší" objav od neho:

     
        Svojím talentom prispel aj na hudbu filmu Nedotknuteľní (Les Intocables)- film je sám osebe výnimočný a úžasný, a táto hudba tiež:

     

                                       
       Tieto dve mi z pre mňa nevysvetliteľných a nepochopiteľných dôvodov evokujú jar, zrod života, východ slnka, radosť a rastúcu energiu:

     

                                       
    Nuž a na záver ešte pridávam jeho kolegu a spoluobčana z Turína, pána Ezia Bossa, ktorý sa venuje klasickej hudbe a je taktiež skladateľom a dirigentom. Je očividné, že v tomto talianskom meste hudobný talent kvitne jedna radosť!

    Dážď zachytený vo všetkých jeho podobách......

     

     Príjemné počúvanie, dobrú noc a pekné sny!

Rubén Darío: Margarite Debayle (preklad básne)- rozprávka pre deti aj dospelých

   

    Rubén Darío (18.1.1867, Metapa, Nikaragua- 6.2.1916, León, Nikaragua) bol básnik, veľvyslanec, konzul a "otec modernizmu" v poézii. Jeho rodičia Rosa a Manuel sa rozviedli, keď bol ešte malé dieťa, a tak ho vychovávali jeho starí rodičia v Leóne, meste, ktoré vždy považoval za svoje rodisko.
Vo veku sotva štrnásť rokov ho jeho babička predstavila v Manague, kde bol považovaný za zázrak vďaka svojmu literárnemu a umeleckému nadaniu. Bol tvorivý, mal vynikajúcu pamäť, recitoval poéziu a čítal diela francúzskych básnikov. Vďaka neskoršej práci veľvyslanca a novinára precestoval  Európu a Ameriku.
    V roku 1890 sa oženil s Rafaelou Contreras, ktorá mu dala prvorodeného syna, ale krátko nato v roku 1893 zomrela. V roku 1900 sa v Madride oženil s Franciscou Sánchezovou, ktorá sa mu stala životnou partnerkou až do jeho smrti v roku 1916, a s ktorou mal druhého syna.
    V rozmedzí rokov 1886-1888 publikoval počas svojho pobytu Chile viacero svojich zbierok, pričom tá posledná, "Azul", sa stala jeho prvou významnou knihou, ktorú kritici vychválili do neba a ktorú uznávali predovšetkým španielsky autor Juan Valera a uruguajský spisovateľ José Enrique Rodó.  Neskôr jeho tvorbu ovplyvnili parížski impresionisti, čo sa prejavuje využívaním exotických obrazov, metafor, symbolov a rečníckych figúr v jeho dielach. V jeho básňach prevláda téma víťazstva lásky, príroda, a znovuobnovenie poriadku a harmónie vtedy, keď sa príroda javí ako úplný chaos. Venuje sa aj vojnovej, hrdinskej oslavnej poézie, kritike sociálnopolitického systému a dôležitým národným udalostiam minulosti. Inšpiroval sa aj dejinami Argentíny (Canto a la Argentina y otros poemas, 1914).
  V Madride ho vymenovali predstaviteľom diplomacie Nikaraguy, ale v roku 1913 ho zastihla náboženská a osobnostná kríza, kvôli ktorej sa uchýlil do Palma de Mallorca. V roku 1915 sa po vypuknutí Prvej svetovej vojny vrátil do Nikaraguy, kde krátko na to zomrel.

    Keďže sa pre mňa jún neodmysliteľne spája s deťmi (kvôli MDD, ale aj kvôli koncu školského roka, čo poteší snáď každého školáka), prikladám preklad básne z pera Rubéna Daría, ktorú venoval Margarite Debayle, dcérke svojho dobrého priateľa a lekára z Nikaraguy, Luisa Debayle. Deti budú mať novú rozprávku na dobrú noc a vy si možno pri tejto jemnej, nežnej a hravej poézii pripomeniete svoje detské časy, Pavla Dobšinského či Zajka v Afrike...Prajem pekné sny a dobrú noc!

 

A Margarita Debayle Margarita está linda la mar, y el viento, lleva esencia sutil de azahar; yo siento en el alma una alondra cantar; tu acento: Margarita, te voy a contar un cuento: * * * Esto era un rey que tenía un palacio de diamantes, una tienda hecha de día y un rebaño de elefantes. Un quiosco de malaquita, un gran manto de tisú, y una gentil princesita, tan bonita, Margarita, tan bonita, como tú. Una tarde, la princesa vio una estrella aparecer; la princesa era traviesa y la quiso ir a coger. La quería para hacerla decorar un prendedor, con un verso y una perla y una pluma y una flor. Las princesas primorosas se parecen mucho a ti: cortan lirios, cortan rosas, cortan astros. Son así. Pues se fue la niña bella, bajo el cielo y sobre el mar, a cortar la blanca estrella que la hacía suspirar. Y siguió camino arriba, por la luna y más allá; más lo malo es que ella iba sin permiso de papá. Cuando estuvo ya de vuelta de los parques del Señor, se miraba toda envuelta en un dulce resplandor. Y el rey dijo: «¿Qué te has hecho? te he buscado y no te hallé; y ¿qué tienes en el pecho que encendido se te ve?». La princesa no mentía. Y así, dijo la verdad: «Fui a cortar la estrella mía a la azul inmensidad». Y el rey clama: «¿No te he dicho que el azul no hay que cortar?. ¡Qué locura!, ¡Qué capricho!... El Señor se va a enojar». Y ella dice: «No hubo intento; yo me fui no sé por qué. Por las olas por el viento fui a la estrella y la corté». Y el papá dice enojado: «Un castigo has de tener: vuelve al cielo y lo robado vas ahora a devolver». La princesa se entristece por su dulce flor de luz, cuando entonces aparece sonriendo el Buen Jesús. Y así dice: «En mis campiñas esa rosa le ofrecí; son mis flores de las niñas que al soñar piensan en mí». Viste el rey pompas brillantes, y luego hace desfilar cuatrocientos elefantes a la orilla de la mar. La princesita está bella, pues ya tiene el prendedor en que lucen, con la estrella, verso, perla, pluma y flor. * * * Margarita, está linda la mar, y el viento lleva esencia sutil de azahar: tu aliento. Ya que lejos de mí vas a estar, guarda, niña, un gentil pensamiento al que un día te quiso contar un cuento.

Margarite Debayle Margarita,  more trbliece sa krásou a vietor prináša sladkú vôňu pomarančovníka; počujem vo svojej duši spievať slávika; čo podobá sa Tvojmu hlásku. Margarita, porozprávam Ti rozprávku. *** Bol raz jeden kráľ, ktorý z diamantov palác mal; plachty jasné ako svetlo dňa a niekoľko sloních stád. Zelené stánky z malachitu, široké deky z brokátu mal, a jednu utešenú princeznú, Margarita, krásnu ako ty. Videla raz večer princezná hviezdu na oblohe, bola však veľká nezbedníčka a chcela si ísť po ňu hore. Chcela ju, aby si ňou ozdobila šaty; na hruď si veršík, perlu, pierko pripnúť a k tomu kvety. Také šikovné princezné v mnohom sa ti podobajú. Trhajú ľalie, trhajú ruže, trhajú hviezdy. Také už bývajú. A tak milé dievča odišlo do neba, a nad šíre more, aby si zobralo tú bielu hviezdu, po ktorej túžilo jej srdce drobné. A putovalo horami a dolami, k mesiacu, za obzor a ešte ďalej; najhoršie ale bolo, že otcovi o tom nepovedala ani slovo. Keď sa už vracala z nebeských záhrad, žiarila ako slnko, ako sladký diamant. A kráľ jej povedal: „Čo si to spravila? všade som ťa hľadal a nemohol ťa nájsť, a čože to máš na hrudi, čo to žiari ako jagavý diamant?“ Princezná nikdy neklamala a povedala pravdu celú: „Odišla som po svoju hviezdu na nebeskú klenbu.“ Na to kráľ zvolal: „Nepovedal som ti snáď, že z neba nesmie sa nič brať? Aká pochabosť! Detinský rozmar! Pán Boh sa na nás nahnevá!“ Nato ona riekne: „Neurobila som to náročky, odišla som, nevediac ani prečo, viezla som sa na krídlach vĺn a vetra , zbadala som hviezdu a vzala ju pre seba.“ A otec nahnevane vraví: „Musím ťa za to potrestať, zaleť do neba a čo si ukradla, teraz pekne vráť.“ Princezná zosmutnie kvôli svojmu krehkému kvietku zo svetla, a vtedy zjaví sa usmiaty Ježiško z neba. A povie jej: „Na mojich lúkach plných kvetov ponúkol som jej túto ružu, sú to kvety pre dievčatká, ktoré na mňa myslia aj  v snoch.“ Kráľ sa oblečie do zlatých šiat a neskôr pustí sprievod štyristo slonov na breh mora sa prechádzať. Princezná je krásna, lebo už má šaty na ktorej  žiaria hviezda, verš, perla, pierko a kvety. **** Margarita,  more trbliece sa krásou a vietor prináša sladkú vôňu pomarančovníka, cítiť v ňom tvoj nežný dych. Keď sa raz odo mňa vzdiališ, uchovaj si, moja malá, milú spomienku, na to, že som Ti raz chcel porozprávať túto rozprávku.