Malá osobná úvaha na nedeľu :-)

 Obdiv, strach a predsudky...

 

....alebo prečo nie je obdiv to, čo je obdivuhodné 😊

 

     PRIZNÁVAM, jednou z vecí, s ktorou sa vo vzťahu ku mne od ľudí často stretávam, je obdiv. Idem von tancovať, preto, lebo ma to baví, aby som sa vybláznila a ľudia mi hovoria „Obdivujeme vás, ako to s tým hendikepom dávate“, „Klobúk dole pred vami, ako Vám to ide“ alebo „na to, že máte problémy s nohou, sa slušne hýbete“. Poprípade ešte počúvam, že som „silná, húževnatá“, „mať Tvoju odvahu, sebavedomie...“ V práci, kde mám poobede bežne veľa behačiek, je to podobné. A mne to na jednej strane lichotí, no strane druhej...ma to štve. Možno si poviete, ako by mohlo niekoho hnevať, keď mu lichotia a obdivujú ho. Nie je predsa fajn počúvať slová chvály na vlastnú adresu? Nie je práve toto to, po čom každý z nás v hĺbke duše túži?

 

      Áno, obdiv môže byť fajn vec....pokiaľ by v sebe veľmi často neniesol aj strach. Alebo súcit. Alebo ľútosť. Alebo diaľku. S obdivom je to tak: čím viac niečo alebo niekoho obdivujeme, o to viac sa toho často aj bojíme, porovnávame sa s tým či sa nám to zdá nedosiahnuteľné alebo nezvládnuteľné. Aj obdiv ku kráse ženy býva navlas rovnaký: muži sa pozerajú po krásnej žene, chcú ju, obdivujú ju, páči sa im, no majú pocit, že je mimo ich ligy, že na ňu „nestačia“ a majú strach osloviť ju. A pritom sa ona sama možno cíti úplne obyčajná a v pohode a mala by záujem. 😊 Obdiv a zbožňovanie sú dvojsečná zbraň. Na mne ľudia obdivujú moju silu, moju odvahu; no bežne sa mi stáva, že som na latino párty, potenciálni taneční partneri vám strúhajú poklony, no tancovať vás nevezmú. Možno by aj chceli, ale...boja sa. Aby neublížili mne, aby neublížili sebe, v horšom prípade aby si neurobili hanbu a nikto ich pri tanci so mnou nevidel. Do toho, vlastne, ani vidieť nechcem. (Sú aj takí, ktorí sú príliš unavení a je to na nich vidno, a takým dokážem odpustiť, ak náhodou zabudnú; no v ničom inom sa nestretávam s predsudkami voči sebe tak ako práve pri tanci.)

        Napr. včera sa mi jedna postaršia kamarátka z tanečného kurzu, ktorá na seba v tanci prebrala mužskú rolu, a vždy mi sľubuje, že ma na párty vezme tancovať, hoci na kurze s tým problém nemá, priznala, že to je len tak. Lebo má predo síce mnou rešpekt, ale vonku sa so mnou tancovať bojí. Trochu som si ju na konci doberala- začínam byť trošku drzá a ozývať sa- lebo ona sama mužom neodpúšťa, ak ju nevezmú do tanca a majú u nej „mínus“- že mne len sľubuje a sľubuje, a tak má ona veľké mínus u mňa. A ona, dominantný typ, ktorý nemá problém skritizovať na hodine aj samotného  lektora, a má permanentný zvyk naprávať všetky baby na kurze, zo seba vysotila (možno aj pod vplyvom červeného vína, čo pila), že na hodine jej to nevadí, lebo „musí“, ale že sa so mnou tancovať bojí. Uhrala som to na žart, ale zabolelo to. To, že sa ma ľudia boja. ( De facto, toto sa mi na tanečných akciách, najmä ak idem niekam po prvý raz, stáva bežne- nepoznajú ma, majú zo mňa rešpekt a strach, poprípade si myslia, že by to nedali buď oni alebo ja. Vždy keď som na nejakej tanečnej akcii- naposledy v Senci- kde väčšinu času presedím, kladiem si otázku, či vôbec má zmysel byť súčasťou tanečnej komunity a nebolo by ľahšie a zmysluplnejšie pre mňa aj ostatných odisť odtiaľ... :-( Just, nie som zo železa ani z kameňa a nie vždy som natoľko psychicky odolná, aby som sa takýmito myšlienkami nezapodievala ☹)

 

       Obdiv, podobne ako hrdosť a pýcha, znejú nádherne navonok, ale sú chladné. Ja netúžim po tom, aby ľudia obdivovali moju silu- nie je to niečo, čo som si vybrala, život ma takou urobil. Obdiv ma neobjíme, ani nepobozká, ani nepohladí, ani mi nebude útechou, keď mi je smutno, ani ma nezahreje či mi nevysuší slzy. My ľudia hovoríme, že túžime po obdive, moci, obľúbenosti, sláve, pozornosti davu: v skutočnosti ale každý z nás chce byť len prijímaný, milovaný, hodný pozornosti, záujmu, času a cítiť sa jedinečný pre niekoho iného- najlepšie taký, aký je. Všetko ostatné sú len spôsoby, akými si hľadáme náhradu lásky a úcty k sebe od ostatných.

 

        Ja si vo svojom živote vynikajúco tykám nielen s obdivom, ale aj predsudkami a strachom, ktoré sa za ne šikovne skrývajú. Aj lichôtka vie uraziť a pôsobiť ako studená sprcha; môže byť ako cukrík ľútosti zaobalený do pekných slov, či nešikovné vyjadrenie súcitu. Niekedy môže jeden vyhýbavý pohľad, ignorantské obehnutie, neschopnosť pozrieť sa mi do očí výrečnejší než tisíc slov.

        Môj hendikep ma naučil byť v živote silnou, no zároveň ma prinútil aj v niektorých veciach predčasne dospieť a pozerať sa na svet a ľudí inak- bez zbytočných nánosov, bez pozlátka, hľadať v nich viac tej hĺbky, vždy mať potrebu zistiť, kto je aký v skutočnosti, keď je sám sebou. Vnímať ho komplexne, ako prelínanie odtieňov bielej a čiernej, ako balíček. Ísť do hĺbky, pod hladinu, do hlavy a srdca. A tam zistiť, či je to naozaj „môj človek“. Napr. páči sa mi, že mám aj vďaka tancu veľa dobrých známych, mám ich rada, rada s nimi trávim čas a rozprávam sa s nimi; no som si vedomá toho, že svet tanca je skôr o povrchnosti a občas mi tam chýba tá hĺbka, ktorá by ma s nimi skutočne spojila. Púšťam si k sebe ľudí, ktorých môžem hlbšie spoznať po ľudskej stránke, aj mimo tanca- a vyberám si 😊 Možno práve kvôli tomu, že som sa musela naučiť spoliehať sa v prvom rade sama na seba a vyberať si ľudí na základe intuície, ma nedokáže až tak veľmi očariť tá prvotná charizma či vyžarovanie niekoho, lebo osobný šarm, humor a otvorená osobnosť môžu byť niečím, čo k vám ľudí priťahuje ako magnet, ale zároveň je aj tým najlepším ochranným štítom, ktorý im bráni dostať sa k vášmu skutočnému Ja. (A pritom tie veci pod povrchom bývajú často krát ešte zaujímavejšie než samotný povrch.)

 

        Odráža sa to aj v mojich vzťahoch s opačným pohlavím: moja rodina- predovšetkým babka alebo ségra- sa ma pýtajú, prečo zvyčajne nadväzujem skôr vzťahy s cudzincami než so Slovákmi. Nemám proti slovenským mužom nič osobné, na Slovensku máme príťažlivých mužov, s dobrým srdcom, pracovitých, rodinne založených, aj príťažlivosť by bola...ale zviazaných predsudkami, a preto sa mi ťažko hľadá vzťah práve s našincami. Lebo slovenskí muži by so mnou aj chceli, aj sa im páčim, ale zároveň akoby zo mňa mali strach, nevedia, čo si pri mne môžu dovoliť. Nevedia nájsť tú správnu mieru flirtu, zdravej „drzosti“ a ohľaduplnosti a častokrát sa zamerajú viac na detail mojej nohy ako mňa ako celku. Muži zo zahraničia to tak neberú, a preto je to s nimi ľahšie. Dá sa povedať, že ma berú len ako "ďalšiu babu", čiže ako niekoho zaujímavého, no "obyčajnú", normálnu ženu a  pre mňa je potom ľahšie ňou aj byť. Vidno to, keď niekoho stretnem v meste, kde bývam, na ulici: skĺzne pohľadom po očiach, tvári, postave, má výraz záujmu a flirtu- a potom sa dostane k dlahe, a všetko sa mení na súcit. Boja sa ma osloviť, a ja si hovorím, ak máš strach teraz, nebudeš ho mať neskôr? Ak teraz nechceš, aby o mne vedeli alebo sa za mňa hanbíš, čo bude potom? Predsudky. (A pritom tá dlaha na mojej nohe tam nie je prilepená, je to len niečo, čo ma chráni pred možnou zlomeninou, keby som sa šmykla a padla a nosím ju najmä vonku- všetko ostatné prebieha bez nej. Takže stále som žena, ktorá má jeden pár rúk, jeden pár nôh, niečo hore, nič navyše dole, jeden pár očí, uší, jeden nos a jedny ústa, lebo to stačí a bežné ľudské otvory. Pery na bozkávanie. Ústa na rozprávanie. Srdce a telo na milovanie. Je tak ťažké pochopiť to? Som silná, ale som aj jemná a krehká, a kto má strach pozrieť sa bližšie, neobjaví to. ) Aj ja sa chcem páčiť, byť krásna, žiadaná, nahodiť sa, ukázať kožu....ak baby okolo mňa môžu, som ja v niečom iná?

          Druhým bodom, prečo si cením na mužoch, ak dokážu odhodiť predsudky a dostať sa ďalej ako za obdiv, byť odvážni a urobiť ťah, je, že tým pádom viem, že sa za mňa dokážu postaviť. Nebyť len „ťuťuli-muťuli“, miláčik, lásočka v súkromí, ale aj keď sme vonku, medzi priateľmi, pri tanci, na oslave, na ulici. (Samozrejme, kurník šopa, v rozumnej miere, zožrať pred všetkými ma nemusí). Také tie milé gestá- vojsť niekam ruke v ruke, lebo spolu tvoríme pár; občasné pohladenie, hravá pusa na krk, vpíjať sa pohľadmi do seba, možnosť sa mu oprieť o rameno, keď stojíme vedľa seba, či keď vás zozadu objíme okolo pása. Mať pocit, že sa oňho môžem oprieť a rátať s ním, nech sme kdekoľvek, a on so mnou, že sa ku mne „priznáva“. Už nie som násťročná, nepotrebujem robiť pred niekým zaláskované divadielko, ani byť na ňom nalepená 24/7, či zdržiavať len pri ňom, ale zdravý pocit opory a spoľahnutia sa sa mi páči. To, že viem, že dokáže splniť, čo sľúbi a nedáva plané nádeje a sľuby :-)

 

         Čím som staršia, tým viac jednoduchosti vyhľadávam.  V jednoduchosti je krása. Už sa mi nechce hrať zdĺhavé hry a riešiť zápletky. Uvedomujem si, že chcem niečo viac. Niečo lepšie. Niečo hlbšie. Niečo trváce. V práci, vo vzťahoch. Mať niečo, čo čo mi dáva zmysel. Venovať sa tomu, čo mi dáva zmysel. Obklopiť sa ľuďmi, s ktorými sa cítim dobre. Niekoho, kto nie je dokonalý, ale pri ktorom viem, že byť s ním mi dáva zmysel, že mi stojí za to pri ňom zaspávať a prebúdzať sa. (Nemôžem od niekoho žiadať dokonalosť, keď ja sama k nej mám ďaleko.) A chcem vyjsť z toho kúta, v ktorom sa mi dlho páčilo si hovieť. Vlastne, nepopieram, hádam, že ľudia okolo mňa to asi vnímajú tiež- že chcem byť viac videná, počutá, že som odvážnejšia, drzejšia, mením svoj štýl, viac zo seba odhaľujem, začínam si klásť podmienky a je ma asi viac počuť. Ide to zo mňa tak nejak prirodzene, zvnútra von 😊

 

         Chcem menej obdivu a viac prijatia, menej tajného zbožňovania a viac toho, čo je vidno. Prajem si, aby v tanečnej komunite nevládlo toľko strachu a predsudkov voči ženám (lebo nielen zdravotný hendikep je v párovom tanci predsudkom- aj vek, krása, vzhľad limitujú to, ako dobre si zatancujete a s kým) a mužom voči tancu (nie, venovať sa tancu z vás nerobí úchyla, práve naopak, chlapi, môže vám to zvýšiť prestíž a charizmu) a aby sme sa my ľudia vo všeobecnosti snažili menej súdiť, báť sa neznámeho a namiesto obáv sa snažili nájsť cestu, ako sa navzájom spájať, pomáhať si a posúvať sa spolu vpred...

 

         Pekný nedeľný podvečer! 😊

Pre Teba (báseň- vlastná tvorba)

 

          Neviem, čo sa to so mnou v tomto roku v poslednej dobe deje, ale od určitého obdobia si u seba všímam väčšiu pohodu a uvoľnenosť. Vždy som patrila k ľuďom, ktorí majú radi veci pod kontrolou, ťažko si k sebe púšťajú iných a pod kožu už len málokoho, a sú od prírody ostražití a v roly pozorovateľov. No veci sa menia a akonáhle som niektoré veci "pustila", dovolila si viac žiť a užívať a nechať sa unášať intuíciou a dôverou, som spokojnejšia. Dávam veciam voľný priebeh, menej plánujem a život sa mi napĺňa radosťou. Znova sa teším z ľudskej blízkosti, mám chuť hrať sa, šantiť, vymýšľať, vychutnávať si objatia blízkych aj priateľov. Otváram sa znova veciam, o ktorých som si myslela, že už neprídu, otváram svoje srdce tomu, čo mi ostatní chcú úprimne dať (vrátane možnosti lásky či nového vzťahu) a moja myseľ je zase ako špongia, ktorá vstrebáva nové nápady, má chuť tvoriť, písať, má odvahu uverejniť aj to, čo by som si kedysi asi nechala pre seba...:-) 

         A učím sa aj prejavovať svoje city. Byť drzá, provokovať, skúšať, blázniť sa a viac sa smiať.

        Takže dnes urobím ďalší krok a dám sem báseň, ktorá je takým malým vyznaním lásky a hravou provokáciou k niekomu, koho poznám, ale netuším, či on cíti to isté (faktom je, že láska ma k tomuto počinu inšpirovala, a mať v živote ľudí, ktorí vás inšpirujú, je vždy dobrá vec, aj keby ten druhý k vám necítil vôbec nič :-) ). Vtip je v tom, že sa mi o niekom sníva tak veľmi a tak zaujímavo, že ma to až zaráža, a zamilovala som sa doňho tak, že som si to vlastne ani neuvedomila. Nebolo to tam, a odrazu sa stalo. Viete, aké je to šialené, keď sa vám o niekom sníva, že trávi Vianoce u vás doma s Vašou rodinou a chváli zemiakový šalát Vašej mamy? Že vám nosí teplé rožky do postele, u vašich rodičov je ako doma, prebúdza Vás ranným bozkom a vy sa zobudíte na to, ako vám v uchu znie jeho hlas o tom, že "vy to spolu dáte"( nepýtajte sa ma, čo, ja som tiež v tej chvíli nadávala na budík) ? Bŕŕŕ. A potom sa naňho pozeráte, viete, že by Vám sám od seba nikdy nenapísal, rozum Vám hovorí, že ste ako deň a noc, že ste úplné protiklady, každý má iný životný štýl, že mu ani nechýbate; no neviete si pomôcť, intuícia vás kope , neviete sa zbaviť naliehavého pocitu, že ste nejako spriaznení, že nejakým spôsobom ste si vlastne v hĺbke duše podobní viac, než by ste sa navonok nazdali, že vás má v "hľadáčiku". Nuž, takto si ja žijem asi od jari...:- ) :-) :-) Rozum mi vraví: nebuď blázon, čo vymýšľaš, si pre neho nudná a obyčajná; intuícia: buď pochabá, skoč do prázdna, odviaž sa a on sa poteší :-P

       Tak či onak, týchto pár dní som mala "technickú odstávku" kvôli zosnulej nabíjačke na notebook a v pondelok mi došla pri maľovaní a myšlienkach na víkend a tanec táto báseň :) A keďže nedala pokoj, dala som ju na papier a dávam sem. Netuším, či sa niekedy dostane k adresátovi- a ak aj, možno je už zadaný a objíma práve teraz inú (je obklopený ladným pohybom a peknými ženami, a má charizmu, takže možné to je :-)). No takto to pri ňom mám, takto to pri ňom cítim a nech sa stane, čo sa má stať :.)

                 (Prvá časť je venovaná mojej klebetnej susedke, v poslednej dobe mám viac návštev, kamošky hlavne a on vždy tak vykúka a sleduje cez dvere, a obávam sa, že potom o tom referuje známym z mojej dediny...ešteže to nie sú chlapi, to by už fakt bolo v ...keli:-))

                              

 

Pre teba

 

Mládí v hajzlu,

povesť v p*či,

no slnko stále

svieti ďalej

a život si fičí...

Ako posledná umiera nádej.

----------------------------------

 

Si šašo, blázon, génius, ten, čo robí zábavu.

Máš zmysel pre humor.

Si človek, čo nikdy nezapadne do davu.

(Ale to ani ja, z určitého pohľadu).

Tvoríš hudbu, tvoríš texty, maľuješ.

Dušou umelec, no hodinky vždy sleduješ.

V niečom skromný, v niečom náročný.

 

Spoločenský, no ľudia hovoria,

že sa ich trochu strániš.

Svojský a arogantný, sa vraví. 😊

Pokora ti však nechýba.

V tom, čo robíš, odvážny, dobrý a vytrvalý.

 

Vraj „minister“ a „kráľ“ 😊

Ale že ti preto padnem k nohám,

nečakaj.

To nie som ja...

 

Vieš, u mňa sa pády liečia dlho a ťažko.

Mám rada, keď sa veci hýbu, idú hladko.

My dvaja sa nepoznáme krátko.

 

No vedz, že sa mám rada,

že som dobrá taká, aká som.

Páčiš sa mi, priťahuješ ma.

No bez teba či s tebou,

som cenná.

Sama sebe verná.

Nezávislá povaha.

Chcem byť s niekým, s kým môžem byť šťastná.

S niekým, kto ma má rad,

dáva mi svoju lásku, čas, delí sa o svoje nápady.

Kto sa ma nebojí, kto ma neskrýva, kto sa za mňa nehanbí.

(Toto je môj strach, priznávam bez hanby.)

Plus bojím sa, aby som nebola otravná.

 

Máš chuť byť ním ty?

 

Sama neviem, prečo ma to k tebe ťahá.

Život nemá logiku.

Ani láska.

Nepýtaj sa ma :-P

 

Jednoducho to tak je,

že akoby bolo medzi nami

nejaké spojenie.

Akoby sme spolu boli v spojení,

blízke mysle, duše, sny.

No fyzicky od seba vzdialení.

 

Si v mojich myšlienkach, snoch, hlave.

Akoby si bol so mnou neustále.

A intuícia, každá bunka môjho tela

mi šepká,

že u tebe sa deje niečo podobné.

 

No nevyznám sa v tebe.

Tanec nás učí,

že muž je ten, čo vedie,

a žena tá, čo dôveruje a necháva sa viesť.

Keď spolu tancujeme,

rada sa tebou nechám zviesť.

Vnímam v tvojich očiach teplo, vrúcnosť a nehu.

Chcem o tebe vedieť viac.

Chceš sa ma dotknúť?

Tak prejdi k môjmu brehu.

 

Netuším, čo je to, čo máme.

Ktovie, možno si len namýšľam

a je to len jednostranné.

Ale ak nie (čo len ty vieš),

som ochotná zistiť,

kam nás to zavedie.

Otvorená riskovať a šancu tomu dať.

 

A preto, ak ma máš rád

trochu viac než kamarát,

Daj mi signál. Znamenie.

Pošli správu.

Nájdi výhovorku.

 

Veď príležitostí máš dosť

na letmý dotyk, flirt,

dve-tri správne slová.

A som tvoja 😊

 

Nemusíš byť kvôli mne dokonalý.

Ani romantický hrdina.

Láska väčšinou

dlhým objatím (a tie ja rada),

či tajným bozkom začína.

 

Tie sny.

(Dúfam, že nie som jediná,

kto si kvôli komu občas nepospí!!! 😊)

 

A ak tam z tvojej strany nič nie je,

nuž, čo sa dá robiť, beriem.

Všetko prebolí.

V tom prípade, ber túto báseň ako kompliment.

 

                           No ak odo mňa niečo chceš, nech sa páči.

Môžeš byť drzý a odvážnejší.

Nútiš ma ísť s citmi von, k vnútornej práci.

Robíš ma odvážnou, hravou a drzou.

                                  Aspoň mi srdce nezapadne hrdzou.                               

 

Tak, milý pán minister, ešte posledná vec:

tento víkend sa ku mne chystá cudzinec, návšteva,

čo rada mi telo zahrieva.

Za mňa ide iba o posteľ,

no neviem Ti povedať JEHO pravý cieľ 😊

No ak ťa to hnevá, štve,

a aby si vedel, že mi na tebe záleží-

a nehrám na dve strany-

hoď so mnou reč, napíš slovo, vetu,

a ja ho pošlem preč

a on namiesto u mňa v posteli

prespí v najbližšom hoteli...

 

Nerada začínam cez lži.

No nie je nič horšie ako nevedieť, na čom si...

 

 

Možno áno, možno nie,

sa vidíme v Ba pri fontáne.

Vraj je to tam pekné, tak zvažujem 😊

Dovtedy sa, miláčik, maj, a

a ak chceš, nabudúce ma pusou privítaj!

:-P

 

 

 

Úsporné pohyby (báseň- vlastná tvorba)

         

       

  Báseň, ktorá sa ma proste nepustila odvtedy, čo ma včera nenapadla a kým som ju nedala na papier, nedokončila a nedala sem...možno trošku provokatívna, drzá a priama. No a čo. Aj toto som ja...a aj týmto žijem...aj takto to cítim...

         Život vás vie prekvapiť vtedy, keď to čakáte najmenej. A najlepšie je, keď tým prekvapíte sami seba...a oprášite tú časť seba, o ktorej ste si mysleli, že je už zapadnutá prachom. Tá, pri ktorej ste sa so strachom pýtali samých seba: viem to vôbec ešte? nezabudla som, ako sa to pri tom cítiť, čo robiť, nájde sa ešte niekto, kto zo mňa nebude mať strach a ja nebudem mať pri ňom strach tiež? Odpoveď znie: nájde.

          Niektorí ľudia do vášho života nevstupujú preto, aby v ňom zostali na veky- sú tam, aby vám pripomenuli, na čo ste vo svojej duši zabudli, čo ste si zakázali, za čo ste mali výčitky. Sú to tí úžasní ľudia, ktorí, hoci aj možno oni sami odídu, vás prebudia a posunú a otvoria novým začiatkom, ukážu vám, že si to zaslúžite, môžete dovoliť, chcieť a zobrať si to...A uvoľniť sa . A ja ďakujem a beriem si to...

                                                                   Úsporné pohyby

 

Úsporné pohyby

Vo mne spúšťajú vody

Dnu a von, zo stredu na okraj

Tvoje ruky na mojom tele

Elektrické zvody

Na chvíľu spolu prežívame raj

 

Je to láska? Asi nie.

Skôr taký románik.

Krátkodobé zmyslové zatmenie.

 

Samota občas núti zabudnúť,

aké je to cítiť sa ženou.

Žiadúcou, zvodnou, divokou.

Chcenou.

Dychtivou po dotykoch, upotenou.

 

Veď nie som z ľadu, kameňa či dreva.

Neprskám ako mača, nehryziem ako šteňa.

Nie som svieca dotykom a teplom roztopená.

Nie som vzdialená. 

Nie som nedosiahnuteľná.

 

A príde niekto,

kto mi to pripomenie.

Pri tanci skĺzne rukami nadol od pása.

„Páčiš sa mi. Chcem ťa. Si krásna.“

Prisunie sa ku mne telom,

pohladí tvár, pobozká ma.

 

Bez strachu, bez ostychu, žiadne mdloby.

V očiach túžba, sebaistota.

Povieme si svoje mená.  

Cením si mužskú odvahu.

(Tak sa to robí.)

Kto neriskuje, nemá.

 

Úsporné pohyby.

Víria vo mne vody.

Zo stredu na okraj, dnu a von.

Pravidelne, ťažko a pevne ako zvon.

Len ja a on.

Som nežné zviera.

A na to, ako spieva Elán, sa neumiera.

 

Užiť si nie je chyba.

(Nevedela som, že mi to

tak veľmi chýba).

Je to na vzťah?

Ale nie!

 

Len šepot, dutiny, bozky, dotyky a telá.

Klesajúce šaty.

Zvuky, akoby ma niekto vraždil.

Každý z nás s tým druhým hrá sa.

Navzájom sme si

zatratenie, trest i spása.

Toto nie je puto, čo ovplyvní dejiny.

Iba dvaja ľudia, túžba a rozkoš z driny.

(V mojej hlave je totižto niekto iný...

Ale ten ma vôbec nevidí)

 

Sliny, tekutiny.

Pôžitok z telesného zblíženia.

Rád som ťa spoznal, bolo to super,

zbohom, do ne-dovidenia.

 

Úsporné pohyby

Vo mne spúšťajú vody

Dnu a von, zo stredu na okraj

Tvoje ruky na mojom tele

Elektrické zvody

Na chvíľu spolu prežívame raj

 

Mokrý začiatok rána.

Zas a znova, na dvakrát.

Už mi nechutí byť sama.

Let nahor a voľný pád.

Lenivá pohoda.

Nahota.

Máme čo dospávať...

 

Niet miesta pre ľútosť.

Už bolo načase.

(Takýto druh chýb musím robiť častejšie...)

Cítiť sa znova žensky je úžasné.

 

Hádam, že je to dobré znamenie.

Znova byť pripravená na nový vzťah.

Vrhať sa

do každej náruče, čo skríži mi cestu.

Však rozhodne nie je môj plán.

No nemusím byť vždy dáma.

A nemusím už byť sama.

A ak mi do života vstúpi láska,

som ochotná prijať ju tak, ako sa mi ponúka.

Na život a vzťahy nie je záruka.

 

V každom prípade, cítim, že som otvorená,

to viem.

Môžem si dovoliť, smiem a chcem...

A kým príde ten pravý,

sľubujem,

že si užijem tie...

 

Úsporné pohyby

Čo spúšťajú vo mne vody

Dnu a von, zo stredu na okraj

Tvoje ruky na mojom tele

Elektrické zvody

Poďme spolu na chvíľu prežiť raj...