Obdiv, strach a predsudky...
....alebo
prečo nie je obdiv to, čo je obdivuhodné 😊
PRIZNÁVAM, jednou z vecí, s ktorou sa vo vzťahu ku mne od ľudí často stretávam, je obdiv. Idem von tancovať, preto, lebo ma to baví, aby som sa vybláznila a ľudia mi hovoria „Obdivujeme vás, ako to s tým hendikepom dávate“, „Klobúk dole pred vami, ako Vám to ide“ alebo „na to, že máte problémy s nohou, sa slušne hýbete“. Poprípade ešte počúvam, že som „silná, húževnatá“, „mať Tvoju odvahu, sebavedomie...“ V práci, kde mám poobede bežne veľa behačiek, je to podobné. A mne to na jednej strane lichotí, no strane druhej...ma to štve. Možno si poviete, ako by mohlo niekoho hnevať, keď mu lichotia a obdivujú ho. Nie je predsa fajn počúvať slová chvály na vlastnú adresu? Nie je práve toto to, po čom každý z nás v hĺbke duše túži?
Áno, obdiv môže byť fajn vec....pokiaľ by
v sebe veľmi často neniesol aj strach. Alebo súcit. Alebo ľútosť. Alebo diaľku.
S obdivom je to tak: čím viac niečo alebo niekoho obdivujeme, o to viac
sa toho často aj bojíme, porovnávame sa s tým či sa nám to zdá
nedosiahnuteľné alebo nezvládnuteľné. Aj obdiv ku kráse ženy býva navlas
rovnaký: muži sa pozerajú po krásnej žene, chcú ju, obdivujú ju, páči sa im, no
majú pocit, že je mimo ich ligy, že na ňu „nestačia“ a majú strach osloviť
ju. A pritom sa ona sama možno cíti úplne obyčajná a v pohode a mala by záujem. 😊 Obdiv a zbožňovanie sú dvojsečná
zbraň. Na mne ľudia obdivujú moju silu, moju odvahu; no bežne sa mi stáva, že
som na latino párty, potenciálni taneční partneri vám strúhajú poklony, no
tancovať vás nevezmú. Možno by aj chceli, ale...boja sa. Aby neublížili mne,
aby neublížili sebe, v horšom prípade aby si neurobili hanbu a nikto ich
pri tanci so mnou nevidel. Do toho, vlastne, ani vidieť nechcem. (Sú aj takí,
ktorí sú príliš unavení a je to na nich vidno, a takým dokážem odpustiť,
ak náhodou zabudnú; no v ničom inom sa nestretávam s predsudkami voči
sebe tak ako práve pri tanci.)
Napr. včera sa mi jedna postaršia kamarátka
z tanečného kurzu, ktorá na seba v tanci prebrala mužskú rolu, a vždy
mi sľubuje, že ma na párty vezme tancovať, hoci na kurze s tým problém
nemá, priznala, že to je len tak. Lebo má predo síce mnou rešpekt, ale vonku sa
so mnou tancovať bojí. Trochu som si ju na konci doberala- začínam byť trošku drzá a ozývať sa- lebo ona sama mužom
neodpúšťa, ak ju nevezmú do tanca a majú u nej „mínus“- že mne len
sľubuje a sľubuje, a tak má ona veľké mínus u mňa. A ona,
dominantný typ, ktorý nemá problém skritizovať na hodine aj samotného lektora, a má permanentný zvyk naprávať
všetky baby na kurze, zo seba vysotila (možno aj pod vplyvom červeného vína, čo
pila), že na hodine jej to nevadí, lebo „musí“, ale že sa so mnou tancovať
bojí. Uhrala som to na žart, ale zabolelo to. To, že sa ma ľudia boja. ( De
facto, toto sa mi na tanečných akciách, najmä ak idem niekam po prvý raz, stáva
bežne- nepoznajú ma, majú zo mňa rešpekt a strach, poprípade si myslia, že
by to nedali buď oni alebo ja. Vždy keď som na nejakej tanečnej akcii-
naposledy v Senci- kde väčšinu času presedím, kladiem si otázku, či vôbec má
zmysel byť súčasťou tanečnej komunity a nebolo by ľahšie a zmysluplnejšie
pre mňa aj ostatných odisť odtiaľ... :-( Just, nie som zo železa ani z kameňa
a nie vždy som natoľko psychicky odolná, aby som sa takýmito myšlienkami
nezapodievala ☹)
Obdiv, podobne ako hrdosť a pýcha,
znejú nádherne navonok, ale sú chladné. Ja netúžim po tom, aby ľudia obdivovali
moju silu- nie je to niečo, čo som si vybrala, život ma takou urobil. Obdiv ma
neobjíme, ani nepobozká, ani nepohladí, ani mi nebude útechou, keď mi je
smutno, ani ma nezahreje či mi nevysuší slzy. My ľudia hovoríme, že túžime po
obdive, moci, obľúbenosti, sláve, pozornosti davu: v skutočnosti ale každý
z nás chce byť len prijímaný, milovaný, hodný pozornosti, záujmu, času a cítiť
sa jedinečný pre niekoho iného- najlepšie taký, aký je. Všetko ostatné sú len
spôsoby, akými si hľadáme náhradu lásky a úcty k sebe od ostatných.
Ja si vo svojom živote vynikajúco tykám nielen
s obdivom, ale aj predsudkami a strachom, ktoré sa za ne šikovne
skrývajú. Aj lichôtka vie uraziť a pôsobiť ako studená sprcha; môže byť
ako cukrík ľútosti zaobalený do pekných slov, či nešikovné vyjadrenie súcitu.
Niekedy môže jeden vyhýbavý pohľad, ignorantské obehnutie, neschopnosť pozrieť
sa mi do očí výrečnejší než tisíc slov.
Môj hendikep ma naučil byť v živote silnou, no zároveň ma prinútil aj v niektorých veciach predčasne dospieť a pozerať sa na svet a ľudí inak- bez zbytočných nánosov, bez pozlátka, hľadať v nich viac tej hĺbky, vždy mať potrebu zistiť, kto je aký v skutočnosti, keď je sám sebou. Vnímať ho komplexne, ako prelínanie odtieňov bielej a čiernej, ako balíček. Ísť do hĺbky, pod hladinu, do hlavy a srdca. A tam zistiť, či je to naozaj „môj človek“. Napr. páči sa mi, že mám aj vďaka tancu veľa dobrých známych, mám ich rada, rada s nimi trávim čas a rozprávam sa s nimi; no som si vedomá toho, že svet tanca je skôr o povrchnosti a občas mi tam chýba tá hĺbka, ktorá by ma s nimi skutočne spojila. Púšťam si k sebe ľudí, ktorých môžem hlbšie spoznať po ľudskej stránke, aj mimo tanca- a vyberám si 😊 Možno práve kvôli tomu, že som sa musela naučiť spoliehať sa v prvom rade sama na seba a vyberať si ľudí na základe intuície, ma nedokáže až tak veľmi očariť tá prvotná charizma či vyžarovanie niekoho, lebo osobný šarm, humor a otvorená osobnosť môžu byť niečím, čo k vám ľudí priťahuje ako magnet, ale zároveň je aj tým najlepším ochranným štítom, ktorý im bráni dostať sa k vášmu skutočnému Ja. (A pritom tie veci pod povrchom bývajú často krát ešte zaujímavejšie než samotný povrch.)
Odráža sa to aj v mojich vzťahoch s opačným
pohlavím: moja rodina- predovšetkým babka alebo ségra- sa ma pýtajú, prečo
zvyčajne nadväzujem skôr vzťahy s cudzincami než so Slovákmi. Nemám proti slovenským
mužom nič osobné, na Slovensku máme príťažlivých mužov, s dobrým srdcom,
pracovitých, rodinne založených, aj príťažlivosť by bola...ale zviazaných predsudkami, a preto sa
mi ťažko hľadá vzťah práve s našincami. Lebo slovenskí muži by so mnou aj
chceli, aj sa im páčim, ale zároveň akoby zo mňa mali strach, nevedia, čo si
pri mne môžu dovoliť. Nevedia nájsť tú správnu mieru flirtu, zdravej „drzosti“
a ohľaduplnosti a častokrát sa zamerajú viac na detail mojej nohy ako
mňa ako celku. Muži zo zahraničia to tak neberú, a preto je to s nimi
ľahšie. Dá sa povedať, že ma berú len ako "ďalšiu babu", čiže ako niekoho zaujímavého, no "obyčajnú", normálnu ženu a pre mňa je potom ľahšie ňou aj byť. Vidno to, keď niekoho stretnem v meste, kde bývam, na ulici: skĺzne pohľadom po
očiach, tvári, postave, má výraz záujmu a flirtu- a potom sa dostane
k dlahe, a všetko sa mení na súcit. Boja sa ma osloviť, a ja si
hovorím, ak máš strach teraz, nebudeš ho mať neskôr? Ak teraz nechceš, aby o mne
vedeli alebo sa za mňa hanbíš, čo bude potom? Predsudky. (A pritom tá dlaha na mojej
nohe tam nie je prilepená, je to len niečo, čo ma chráni pred možnou
zlomeninou, keby som sa šmykla a padla a nosím ju najmä vonku- všetko
ostatné prebieha bez nej. Takže stále som žena, ktorá má jeden pár rúk, jeden
pár nôh, niečo hore, nič navyše dole, jeden pár očí, uší, jeden nos a jedny
ústa, lebo to stačí a bežné ľudské otvory. Pery na bozkávanie. Ústa na
rozprávanie. Srdce a telo na milovanie. Je tak ťažké pochopiť to? Som
silná, ale som aj jemná a krehká, a kto má strach pozrieť sa bližšie,
neobjaví to. ) Aj ja sa chcem páčiť, byť krásna, žiadaná, nahodiť sa, ukázať
kožu....ak baby okolo mňa môžu, som ja v niečom iná?
Druhým bodom, prečo si cením na mužoch, ak dokážu odhodiť predsudky a dostať sa ďalej ako za obdiv, byť odvážni a urobiť ťah, je, že tým pádom viem, že sa za mňa dokážu postaviť. Nebyť len „ťuťuli-muťuli“, miláčik, lásočka v súkromí, ale aj keď sme vonku, medzi priateľmi, pri tanci, na oslave, na ulici. (Samozrejme, kurník šopa, v rozumnej miere, zožrať pred všetkými ma nemusí). Také tie milé gestá- vojsť niekam ruke v ruke, lebo spolu tvoríme pár; občasné pohladenie, hravá pusa na krk, vpíjať sa pohľadmi do seba, možnosť sa mu oprieť o rameno, keď stojíme vedľa seba, či keď vás zozadu objíme okolo pása. Mať pocit, že sa oňho môžem oprieť a rátať s ním, nech sme kdekoľvek, a on so mnou, že sa ku mne „priznáva“. Už nie som násťročná, nepotrebujem robiť pred niekým zaláskované divadielko, ani byť na ňom nalepená 24/7, či zdržiavať len pri ňom, ale zdravý pocit opory a spoľahnutia sa sa mi páči. To, že viem, že dokáže splniť, čo sľúbi a nedáva plané nádeje a sľuby :-)
Čím som staršia, tým viac jednoduchosti
vyhľadávam. V jednoduchosti je
krása. Už sa mi nechce hrať zdĺhavé hry a riešiť zápletky. Uvedomujem si, že
chcem niečo viac. Niečo lepšie. Niečo hlbšie. Niečo trváce. V práci, vo
vzťahoch. Mať niečo, čo čo mi dáva zmysel. Venovať sa tomu, čo mi dáva zmysel.
Obklopiť sa ľuďmi, s ktorými sa cítim dobre. Niekoho, kto nie je dokonalý,
ale pri ktorom viem, že byť s ním mi dáva zmysel, že mi stojí za to pri ňom
zaspávať a prebúdzať sa. (Nemôžem od niekoho žiadať dokonalosť, keď ja sama
k nej mám ďaleko.) A chcem vyjsť z toho kúta, v ktorom sa
mi dlho páčilo si hovieť. Vlastne, nepopieram, hádam, že ľudia okolo mňa to asi
vnímajú tiež- že chcem byť viac videná, počutá, že som odvážnejšia, drzejšia, mením svoj štýl,
viac zo seba odhaľujem, začínam si klásť podmienky a je ma asi viac počuť.
Ide to zo mňa tak nejak prirodzene, zvnútra von 😊
Chcem menej obdivu a viac prijatia,
menej tajného zbožňovania a viac toho, čo je vidno. Prajem si, aby v tanečnej
komunite nevládlo toľko strachu a predsudkov voči ženám (lebo nielen zdravotný
hendikep je v párovom tanci predsudkom- aj vek, krása, vzhľad limitujú to,
ako dobre si zatancujete a s kým) a mužom voči tancu (nie,
venovať sa tancu z vás nerobí úchyla, práve naopak, chlapi, môže vám to zvýšiť
prestíž a charizmu) a aby sme sa my ľudia vo všeobecnosti snažili menej
súdiť, báť sa neznámeho a namiesto obáv sa snažili nájsť cestu, ako sa navzájom
spájať, pomáhať si a posúvať sa spolu vpred...
Pekný nedeľný podvečer! 😊
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára