Rubén Darío (18.1.1867, Metapa, Nikaragua- 6.2.1916, León, Nikaragua) bol básnik, veľvyslanec, konzul a "otec modernizmu" v poézii. Jeho rodičia Rosa a Manuel sa rozviedli, keď bol ešte malé dieťa, a tak ho vychovávali jeho starí rodičia v Leóne, meste, ktoré vždy považoval za svoje rodisko.
Vo veku sotva štrnásť rokov ho jeho babička predstavila v Manague, kde bol považovaný za zázrak vďaka svojmu literárnemu a umeleckému nadaniu. Bol tvorivý, mal vynikajúcu pamäť, recitoval poéziu a čítal diela francúzskych básnikov. Vďaka neskoršej práci veľvyslanca a novinára precestoval Európu a Ameriku.
V roku 1890 sa oženil s Rafaelou Contreras, ktorá mu dala prvorodeného syna, ale krátko nato v roku 1893 zomrela. V roku 1900 sa v Madride oženil s Franciscou Sánchezovou, ktorá sa mu stala životnou partnerkou až do jeho smrti v roku 1916, a s ktorou mal druhého syna.V rozmedzí rokov 1886-1888 publikoval počas svojho pobytu Chile viacero svojich zbierok, pričom tá posledná, "Azul", sa stala jeho prvou významnou knihou, ktorú kritici vychválili do neba a ktorú uznávali predovšetkým španielsky autor Juan Valera a uruguajský spisovateľ José Enrique Rodó. Neskôr jeho tvorbu ovplyvnili parížski impresionisti, čo sa prejavuje využívaním exotických obrazov, metafor, symbolov a rečníckych figúr v jeho dielach. V jeho básňach prevláda téma víťazstva lásky, príroda, a znovuobnovenie poriadku a harmónie vtedy, keď sa príroda javí ako úplný chaos. Venuje sa aj vojnovej, hrdinskej oslavnej poézie, kritike sociálnopolitického systému a dôležitým národným udalostiam minulosti. Inšpiroval sa aj dejinami Argentíny (Canto a la Argentina y otros poemas, 1914).
V Madride ho vymenovali predstaviteľom diplomacie Nikaraguy, ale v roku 1913 ho zastihla náboženská a osobnostná kríza, kvôli ktorej sa uchýlil do Palma de Mallorca. V roku 1915 sa po vypuknutí Prvej svetovej vojny vrátil do Nikaraguy, kde krátko na to zomrel.
Keďže sa pre mňa jún neodmysliteľne spája s deťmi (kvôli MDD, ale aj kvôli koncu školského roka, čo poteší snáď každého školáka), prikladám preklad básne z pera Rubéna Daría, ktorú venoval Margarite Debayle, dcérke svojho dobrého priateľa a lekára z Nikaraguy, Luisa Debayle. Deti budú mať novú rozprávku na dobrú noc a vy si možno pri tejto jemnej, nežnej a hravej poézii pripomeniete svoje detské časy, Pavla Dobšinského či Zajka v Afrike...Prajem pekné sny a dobrú noc!
|
A Margarita
Debayle
Margarita está linda la mar,
y el viento,
lleva esencia sutil de azahar;
yo siento
en el alma una alondra cantar;
tu acento:
Margarita, te voy a contar
un cuento:
* * *
Esto era un rey que tenía
un palacio de diamantes,
una tienda hecha de día
y un rebaño de elefantes.
Un quiosco de malaquita,
un gran manto de tisú,
y una gentil princesita,
tan bonita,
Margarita,
tan bonita, como tú.
Una tarde, la princesa
vio una estrella aparecer;
la princesa era traviesa
y la quiso ir a coger.
La quería para hacerla
decorar un prendedor,
con un verso y una perla
y una pluma y una flor.
Las princesas primorosas
se parecen mucho a ti:
cortan lirios, cortan rosas,
cortan astros. Son así.
Pues se fue la niña bella,
bajo el cielo y sobre el mar,
a cortar la blanca estrella
que la hacía suspirar.
Y siguió camino arriba,
por la luna y más allá;
más lo malo es que ella iba
sin permiso de papá.
Cuando estuvo ya de vuelta
de los parques del Señor,
se miraba toda envuelta
en un dulce resplandor.
Y el rey dijo: «¿Qué te has hecho?
te he buscado y no te hallé;
y ¿qué tienes en el pecho
que encendido se te ve?».
La princesa no mentía.
Y así, dijo la verdad:
«Fui a cortar la estrella mía
a la azul inmensidad».
Y el rey clama: «¿No te he dicho
que el azul no hay que cortar?.
¡Qué locura!, ¡Qué capricho!...
El Señor se va a enojar».
Y ella dice: «No hubo intento;
yo me fui no sé por qué.
Por las olas por el viento
fui a la estrella y la corté».
Y el papá dice enojado:
«Un castigo has de tener:
vuelve al cielo y lo robado
vas ahora a devolver».
La princesa se entristece
por su dulce flor de luz,
cuando entonces aparece
sonriendo el Buen Jesús.
Y así dice: «En mis campiñas
esa rosa le ofrecí;
son mis flores de las niñas
que al soñar piensan en mí».
Viste el rey pompas brillantes,
y luego hace desfilar
cuatrocientos elefantes
a la orilla de la mar.
La princesita está bella,
pues ya tiene el prendedor
en que lucen, con la estrella,
verso, perla, pluma y flor.
* * *
Margarita, está linda la mar,
y el viento
lleva esencia sutil de azahar:
tu aliento.
Ya que lejos de mí vas a estar,
guarda, niña, un gentil pensamiento
al que un día te quiso contar
un cuento.
|
Margarite
Debayle
Margarita, more trbliece
sa krásou
a vietor prináša sladkú vôňu pomarančovníka;
počujem vo svojej duši spievať slávika;
čo podobá sa Tvojmu hlásku.
Margarita, porozprávam Ti rozprávku.
***
Bol raz jeden kráľ,
ktorý z diamantov palác mal;
plachty jasné ako svetlo dňa
a niekoľko sloních stád.
Zelené stánky z malachitu,
široké deky z brokátu mal,
a jednu utešenú princeznú,
Margarita,
krásnu ako ty.
Videla raz večer princezná
hviezdu na oblohe,
bola však veľká nezbedníčka
a chcela si ísť po ňu hore.
Chcela ju,
aby si ňou ozdobila šaty;
na hruď si veršík, perlu,
pierko pripnúť a k tomu kvety.
Také šikovné princezné
v mnohom sa ti podobajú.
Trhajú ľalie, trhajú ruže,
trhajú hviezdy.
Také už bývajú.
A tak milé dievča odišlo
do neba, a nad šíre more,
aby si zobralo tú bielu hviezdu,
po ktorej túžilo jej srdce drobné.
A putovalo horami a dolami,
k mesiacu, za obzor a ešte ďalej;
najhoršie ale bolo,
že otcovi o tom nepovedala ani slovo.
Keď sa už vracala
z nebeských záhrad,
žiarila ako slnko,
ako sladký diamant.
A kráľ jej povedal: „Čo si to spravila?
všade som ťa hľadal a nemohol ťa nájsť,
a čože to máš na hrudi,
čo to žiari ako jagavý diamant?“
Princezná nikdy neklamala
a povedala pravdu celú:
„Odišla som po svoju hviezdu
na nebeskú klenbu.“
Na to kráľ zvolal:
„Nepovedal som ti snáď,
že z neba nesmie sa nič brať?
Aká pochabosť! Detinský rozmar!
Pán Boh sa na nás nahnevá!“
Nato ona riekne: „Neurobila som to náročky,
odišla som, nevediac ani prečo,
viezla som sa na krídlach vĺn a vetra ,
zbadala som hviezdu a vzala ju pre seba.“
A otec nahnevane vraví:
„Musím ťa za to potrestať,
zaleť do neba a
čo si ukradla, teraz pekne vráť.“
Princezná zosmutnie
kvôli svojmu krehkému kvietku zo svetla,
a vtedy zjaví sa
usmiaty Ježiško z neba.
A povie jej: „Na mojich lúkach plných kvetov
ponúkol som jej túto ružu,
sú to kvety pre dievčatká,
ktoré na mňa myslia aj
v snoch.“
Kráľ sa oblečie do zlatých šiat
a neskôr pustí sprievod
štyristo slonov
na breh mora sa prechádzať.
Princezná je krásna,
lebo už má šaty
na ktorej žiaria hviezda,
verš, perla, pierko a kvety.
****
Margarita, more trbliece
sa krásou
a vietor prináša sladkú vôňu pomarančovníka,
cítiť v ňom tvoj nežný dych.
Keď sa raz odo mňa vzdiališ,
uchovaj si, moja malá, milú spomienku,
na to, že som Ti raz chcel porozprávať túto rozprávku.
|
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára