Isabel Allende: Dve slová (Dos palabras)- príjemné čítanie...

    Krátka poviedka od Isabel Allende z jej zbierky poviedok "Cuentos de Eva Luna (2002)". Zapáčila sa mi natoľko, že som sa rozhodla preložiť ju pre seba a uverejniť pre vás... Krásny umelecký zážitok!

                    

DVE SLOVÁ

     Volala sa Belisa Crepusculario, nie preto, že by ju tak pokrstili alebo jej to meno určila matka, ale pretože ona sama ho hľadala až kým ho nenašla a obliekla sa doň. Jej povolaním bolo predávať slová. Putovala krajinou od jej najvyšších a najchladnejších oblastí až po teplé pobrežia, vždy sa usadila na jarmokoch a trhoviskách, kde si postavila stánok zo štyroch palíc a plachty z ľanu, a ten ju chránil pred slnkom i dažďom a umožňoval jej obsluhovať zákazníkov. Nebolo treba, aby všade nahlas ohlasovala svoje remeslo; z toľkého putovania sem a tam ju už všetci poznali. Boli takí, ktorí ju vyzerali každý rok, a akonáhle sa objavila v dedine so svojím batôžtekom na ramene, stavali sa do radu pred jej stánkom. Mala poctivé ceny. Za päť centáv odovzdávala pamätné verše, za sedem zjednávala lepší spánok a sny, za deväť centáv písala zamilované listy, za dvanásť vymýšľala urážky pre nezmieriteľných nepriateľov. Taktiež predávala príbehy, ale žiadne vynájdené či vymyslené- ale skutočné, dlhé príbehy, ktoré prednášala celé do bodky, bez toho aby niečo vynechala. Tak šírila novinky z jedného mesta do druhého. Ľudia jej platili, aby pridala o jeden- dva riadky navyše: keď sa narodilo dieťa, zomrel nejaký dedinský blázon, vzali sa naše deti, požiar spálil úrodu.  Na každom mieste sa okolo nej zbiehali malé davy obyvateľstva, aby ju počuli, keď začne hovoriť a tak sa dozvedali o živote iných, o svojich vzdialených príbuzných, o podrobnostiach občianskej vojny. Kto si u nej nakúpil za päťdesiat centáv, tomu darovala tajomné slovíčka, čo odháňali smútok a melanchóliu. Neboli rovnaké pre všetkých, lebo to by bol všeobecný podvod. Každý dostal svoje tajomné slovíčka s istotou, že nik iný v tomto vesmíre ich nepoužije pre ten istý účel.

     Belisa Crepusculario sa narodila v rodine tak chudobnej, že dokonca nevlastnila ani žiadne mená, ktoré by dala svojim deťom. Na svet prišla a vyrastala v tom najnehostinnejšom kraji, kde sa poniektoré roky dážď menil na lavíny vody, čo so sebou všetko odnášali, a po iné nepadla z neba ani kvapka, slnko sa zväčšovalo až kým nepokrylo celý obzor a svet sa menil na číru púšť. Až do svojich dvanástich rokov nemala inej roboty než prežiť storočný hlad a suchá. Počas nekonečného obdobia sucha musela pochovať štyroch mladších súrodencov a keď pochopila, že je rad na nej, rozhodla sa kráčať po šírej rovine za morom, možno aby sa po ceste dokázala vysmiať smrti. Zem bola zvetraná, rozoklaná na hlboké priepasti, posiata kameňmi, skamenenými stromami a tŕnistými kríkmi, a kostrami zvierat vybielenými horúčavou. Z času na čas narazila na rodiny, ktoré, rovnako ako ona, išli smerom na juh poháňané vidinou vody. Niektorí z nich začali cestu obťažkaní svojim majetkom na pleci či na fúriku, ale sotva mohli hýbať svojím vlastným telom a po krátkej púti museli svoje veci opustiť. Žalostne sa ťahali vpred, ich pokožka zmenená na kožu jašterice, oči spálené silným žiarením. Keď prechádzala okolo nich, kývla im, ale nezastavovala sa, pretože nemohla mrhať svojimi silami na akékoľvek prejavy súcitu. Mnohí na ceste padli, avšak ona bola natoľko tvrdohlavá, že dokázala prejsť peklom a napokon dorazila k prvým prameňom- jemným, temer neviditeľným nitkám vody, ktoré stačili na uživenie zúboženého rastlinstva, a ktoré sa neskôr menili na riečky a stojaté jazierka.

    Belisa Crepusculario si zachránila život a okrem toho objavila náhodou písanie. Keď prišla do dediny blízko pobrežia, vietor privial k jej nohám stránku novín. Vzala do rúk zažltnutý a zhnednutý papier a hodnú chvíľu ho pozorovala, bezúspešne sa pokúšajúc uhádnuť jeho účel, až kým v nej zvedavosť nezvíťazila nad plachosťou. Podišla k jednému mužovi, ktorý si umýval koňa v tom istom kalnom rybníku, kde si ona predtým uhasila svoj smäd.

    - Čo je to?- opýtala sa.

    - Športová rubrika z novín- odpovedal muž bez známky úžasu nad jej neznalosťou.

    Pri tej odpovedi dievčina onemela, ale nechcela pôsobiť neslušne a obmedzila sa na uhádnutie zmyslu tých muších nožičiek na papieri.

    - To sú slová, dievča. Tu sa píše, že Fulgencio Barba knokautoval v treťom kole Negro Tiznaoa.

    V ten deň Belisa Crepusculario zistila, že slová si chodia slobodne bez svojho majiteľa a ktokoľvek s troškou umu a šikovnosti sa ich dokáže zmocniť, aby ich predával. Zvážila svoju situáciu a došla k záveru, že okrem prostitúcie a práce slúžky v kuchyniach bohatých je len málo povolaní, ktoré by mohla vykonávať. Predaj slov považovala za príhodnú alternatívu. Od tej chvíle vykonávala iba túto prácu a žiadna iná ju nezaujímala. Na začiatku ponúkala svoj tovar netušiac, že slová sa môžu písať aj inde ako v novinách. Keď sa to dozvedela, zrátala si nekonečné využitie svojho tovaru, a tak zaplatila dvadsať pesos zo svojich úspor kňazovi, aby ju naučil čítať a písať a z troch, ktoré jej zostali, si kúpila slovník. Prečítala ho od A po Z a neskôr ho vyhodila do mora, pretože jej cieľom nebolo podvádzať zákazníkov zaobalenými slovami.  

                   

    O niekoľko rokov neskôr, v jedno augustové ráno, sa Belisa Crepusculario nachádzala v strede námestia, a sediac pod svojím prístreškom práve predávala rozumné argumenty jednému starcovi, ktorý žiadal o dôchodok už šestnásť rokov. Bol jarmočný deň a okolo nej sa to hemžilo ľuďmi. Odrazu bolo počuť cval koní a výkriky, vtedy zdvihla oči od svojho písania a najprv zbadala oblak prachu, za ktorým nasledovala skupina jazdcov, čo vtrhla na miesto. Išlo o mužov Plukovníka, prichádzajúcich na príkaz Mulata, obra známeho v celom kraji kvôli jeho rýchlemu nožu a oddanosti a vernosti k svojmu veliteľovi. Obaja, Plukovník i Mulat, strávili svoje životy v službách občianskej vojny a ich mená boli neodlučiteľne späté s ničením a drancovaním. Vojaci vstúpili do mesta ako rozbesnené stádo, pohltení hlukom, celí spotení, zanechávajúc za sebou skazu podobnú tornádu. Sliepky vyleteli z košov, psy sa rozpŕchli do všetkých strán, ženy s deťmi utiekli kade ľahšie a na trhovisku neostalo inej živej duše než Belisa Crepusculario, ktorá Mulata ešte jakživ v živote nevidela a preto ju prekvapilo, keď zamieril k nej.

    - Teba hľadám!- skríkol, mieriac na ňu zviazaným bičom a sotva to dopovedal, skočili na ňu dvaja muži, zrazili na zem jej prístrešok, rozbili kalamár s atramentom, zviazali jej ruky i nohy a prehodili ju ako námornícke lano na zadok divokého Mulatovho koňa.  Cvalom sa vydali smerom do údolia.

    O niekoľko hodín neskôr, keď Belisa Crepusculario mala už-už život na krajíčku so srdcom obráteným na piesok od toľkých otrasov koňa, pocítila, ako zastavujú a ako ju štyri mocné ruky kladú na zem. Pokúšala sa postaviť na nohy, ale telo ju zradilo a s výdychom sa zrútila k zemi, ponárajúc sa do hmlistého sna. Zobudila sa o pár hodín na nočný šepot krajiny, ale nemala čas rozlúštiť tie zvuky, pretože keď otvorila oči, musela čeliť netrpezlivému pohľadu Mulata, ktorý pri nej kľačal na kolenách.

    - Konečne si sa zobudila, ženská- preriekol, natiahol sa k svojej poľnej fľaši a dal jej vypiť za hlt tequily preniknutej pušným prachom, aby znovu ožila.

    Žiadala o vysvetlenie, prečo si musela prejsť toľkými útrapami a on jej vysvetlil, že Plukovník potrebuje jej služby. Dovolil jej ovlažiť si tvár a ihneď ju zaviedol na opačný koniec tábora, kde na visutom lôžku medzi dvoma stromami odpočíval najobávanejší muž krajiny. Nemohla mu vidieť do tváre, pretože mu ju zakrýval neurčitý tieň lístia a nezmazateľná stopa mnohých rokov jeho zločineckého života, ale vytušila, že v nej musí mať skutočne hrôzostrašný výraz, inak by sa k nemu jeho obrí služobník nesprával tak úctivo a pokorne. Prekvapil ju jeho hlas- jemný, hlboký a zvučný, ako hlas nejakého učiteľa.

    - Ty si žena, čo predáva slová?- opýtal sa.

    - K tvojim službám,- zabľabotala, pomrviac sa v tieni aby naňho lepšie dovidela.

    Plukovník sa postavil a svetlo fakle, ktorú niesol Mulat, ho celého ožiarilo. Žena uvidela jeho tmavú pokožku a divoké oči pumy a v tej chvíli ihneď vedela, že sa díva do očí tomu najosamelejšiemu mužovi na svete.

    - Chcem byť prezidentom, - povedal.

    Bol unavený z putovania po tejto prekliatej krajine, zo zbytočných vojen, bitiek a porážok, ktoré sa pod žiadnou výhovorkou nedali nazvať víťazstvami. Príliš veľa rokov prespával kde sa dalo, doštípaný komármi; živil sa jaštermi a polievkou z hadov, ale tieto nepríjemné maličkosti nepredstavovali dostatočný dôvod na to, aby zmenil svoj osud. To, čo mu v skutočnosti pôsobilo trápenie, bol strach v očiach iných ľudí. Prial si raz vstúpiť do mesta pod víťaznými oblúkmi, kráčať medzi farebnými zástavami a kvetmi, aby ho vítali potleskom a ponúkli mu ako dar čerstvé vajcia a práve upečený chlieb. Mal po krk toho, ako muži utekajú, kamkoľvek položí svoje nohy; ako ženy prichádzajú od úľaku z neho o deti a všetky tvory sa trasú; preto sa rozhodol stať sa prezidentom. Mulat mu navrhol, aby išli na koni do hlavného mesta do Paláca a tam sa zmocnili vlády- tak ako sa predtým násilím zmocnili množstva iných vecí- ale Plukovník nemal záujem zmeniť sa na ďalšieho tyrana, ktorých poznal všade dosť aj sám; a okrem toho, takto by si obľubu ľudu nezískal. Jeho predstava spočívala v jeho zvolení sa v občianskych decembrových voľbách.

    - A na to, aby som sa ním stal, potrebujem hovoriť ako kandidát. Môžeš mi predať slová na nejaký príhovor?- spýtal sa Plukovník Belisy Crepusculario.

    Belisa Crepusculario poverili mnohými úlohami, ale ani jedna nebola takáto; každopádne, nemohla to odmietnuť, obávajúc sa, že Mulat jej strelí guľku medzi oči alebo- snáď ešte horšie- že sa Plukovník rozplače. Na druhej strane, len čo zachytila pulzujúci oheň jeho pokožky, mocné želanie sa ho dotknúť, celého ho spoznať svojimi rukami, vtiahnuť do svojej náruče, premohla ju túžba pomôcť mu.

    Celú noc a po väčšinu nasledujúceho dňa hľadala Belisa Crepusculario vo svojom repertoári vhodné slová pre prezidentskú reč; pritom ju neustále zblízka pozoroval Mulat, neodvracajúc pohľad od jej pevných nôh- nôh cestovateľa a od jej panenských pŕs. Vylúčila drsné a suché slová; tie, ktoré boli príliš kvetnaté, príliš podfarbené zneužívaním moci; tie, ktoré ponúkali nesplniteľné sľuby a ktorým chýbala pravda; a slová mätúce; napokon zostali len tie, s istotou schopné preniknúť do myšlienok mužov a intuície žien. Využila vedomosti, ktorým ju za dvadsať pesos naučil kňaz, napísala reč na stránku papiera a neskôr dala signál Mulatovi, aby jej odviazal povraz, ktorým ju za členky priviazal k stromu. Znova ju predviedli pred Plukovníka a hneď ako ho zbadala, opätovne pocítila tú pulzujúcu túžbu z prvého stretnutia. Podala mu papier a pozorovala ho, kým on naň pozeral a pridržiaval si ho bruškami prstov.

    - Čo, dopekla, sa tam hovorí?- opýtal sa nakoniec.

    - Nevieš čítať?

    - Jediné, čo poznám, je vojna,- odvetil jej.

    Nahlas mu prečítala príhovor. Urobila tak trikrát, aby si ho jej zákazník mohol vryť do pamäte. Keď skončila, uvidela v tvárach mužov jednotky, ktorá sa zhromaždila aby ju počúvala, dojatie a spozorovala, že žlté oči Plukovníka žiarili nadšením a istotou toho, že vďaka týmto slovám bude prezidentské kreslo jeho.

    - Ak aj po troch počutiach majú chlapi otvorené ústa, tak tie rečičky splnia svoj účel- odobril to Mulat.

    - Koľko ti dlžím za prácu, žena?- opýtal sa veliteľ.

    - Jedno peso, Plukovník.

    - Nie je to drahé- povedal a otvoril tašku zavesenú na páse so zvyškom poslednej koristi.

    - Okrem toho máš právo na prídavok. Patria ti dve tajomné slová- povedala Belisa Crepusculario.

    - O čo ide?

    Poponáhľala sa a vysvetlila mu, že za každých päťdesiat centáv ktoré zákazník zaplatí, mu darováva slovíčko na zvláštne použitie. Veliteľ pokrčil plecami, lebo nemal o ponuku ani najmenší záujem, ale nechcel byť neslušný k niekomu, kto mu tak dobre poslúžil. Bez náhlenia podišla ku koženému kreslu, kde sedel a naklonila sa k nemu, aby mu odovzdala dar, ktorý mu prináležal. Vtedy sa muž nadýchol vône horskej zveri, ktorá zo ženy vyžarovala; tepla, ktoré sa ako požiar šírilo z jej bokov; šokujúceho dotyku jej vlasov; dychu naplneného mätou, ktorý mu do ucha zašepkal dve tajomné slovká na ktoré mal právo.

    - Sú iba tvoje- povedala, keď sa od neho oddialila. – Môžeš ich využiť koľko len chceš.

    Mulat odprevadil Belisu až na okraj cesty, neustále na ňu hľadel prosebnými očami túlavého psa, ale keď napriahol ruku aby sa jej dotkol, zadržala ho spŕškou vymyslených slov, ktoré mali čarovnú moc odohnať hriešne túžby- a on uveril, že ide o nejakú neodvrátiteľnú zlú kliatbu.

               

    V mesiacoch september, október a november Plukovník predniesol svoju reč toľko krát, že keby nebola stvorená z jasných a trvácich slov, dozaista by sa od toľkého použitia obrátila na popol. Prešiel celú krajinu krížom-krážom, vchádzal do miest v slávnostnom ovzduší a nevynechal ani tie najzabudnutejšie dedinky, kde len pohodené odpadky svedčili o ľudskej prítomnosti, aby voličov presvedčil a dali mu svoj hlas. Kým on rozprával na pódiu uprostred námestia, Mulat a jeho muži rozdávali cukríky a maľovali zlatou čipkou, akoby utkanou zo zimného srieňa, jeho meno na steny, ale nik si nevšímal tieto prostriedky jeho kampane, lebo boli užasnutí čistotou jeho úmyslov a básnickou prostotou jeho odôvodnení a nakazení obrovskou túžbou o nápravu chýb z minulosti- po prvý krát v živote cítili veselosť. Po skončení dlhého prejavu kandidáta celá rota strieľala do vzduchu a zapaľovala ohňostroje a keď napokon odišla, zanechávala za sebou stopy nádeje, ktorá rozochvievala vzduch ešte niekoľko dní po tom ako úžasná spomienka na padajúcu hviezdu. Plukovník sa čoskoro stal najobľúbenejším politikom. Bol to nevídaný jav- tento muž, plný jaziev, ktorý vzišiel z občianskej vojny, prehováral k ľuďom učene a spôsobne a povesť o ňom sa rozletela územím a dojala srdcia celej krajiny. Začala sa ním zaoberať tlač. Zďaleka cestovali novinári, aby s ním urobili rozhovor a opakovali jeho vyjadrenia, a tak počet jeho nasledovníkov i nepriateľov rástol.

    - Darí sa nám, Plukovník- povedal Mulat, keď zavŕšili dvanásť týždňov plných úspechu.

    Ale prezidentský kandidát ho nepočúval. Opakoval si svoje dve tajomné slovká, ako to robil poslednou dobou stále častejšie. Vravel si ich, keď ho pochytila nostalgia, šepkal si ich pri zaspávaní, nosil ich so sebou na koni, myslel na ne predtým než sa chystal vysloviť svoj slávnostný prejav a prekvapil sa, keď zistil, že si ich vychutnáva, keď si nedáva pozor. A pri každej príležitosti, keď mu tie dve slová prichádzali na myseľ, si vybavoval prítomnosť Belisy Crepusculario a jeho zmysly sa prebúdzali pri spomienke na sviežu vôňu hôr, teplo požiaru, toho neznesiteľného dotyku a dychu po mäte, až kým nezačal kráčať ako námesačný a jeho vlastní muži pochopili, že skoncuje so životom ešte prv než si zasadne do prezidentského kresla.

    - Čo sa to s Tebou deje, Plukovník?- spytoval sa ho veľa krát Mulat, až kým to veliteľ jedného dňa nevydržal a priznal sa mu, že na vine sú tie dve slovká, ktoré má zabodnuté do brucha.

    - Povedz mi ich, možno tak stratia svoju moc- poprosil ho jeho verný služobník.

    - Nepoviem Ti ich, sú len moje- odvrkol Plukovník.

    Mulat, unavený z toho, že vidí svojho veliteľa scvrkávať sa ako nejakého odsúdenca na smrť, si vyhodil zbraň na plece a odišiel, aby vyhľadal Belisu Crepusculario. Sledoval jej stopy po celej šírošírej krajine až kým ju nenašiel v jednom mestečku na juhu, ako rozpráva svoj ruženec noviniek. Postavil sa pred ňu s rozkročenými nohami a namieril na ňu zbraň:

    - Pôjdeš so mnou- rozkázal jej.

    Už ho očakávala. Poskladala si svoj prístrešok, sňala z neho plachtu, prehodila si cez plecia šál a potichu nasadla na konský chrbát. Celú cestu si nevymenili ani len pozdrav, pretože Mulatova túžba po nej sa zmenila na zúrivosť a iba strach, ktorý v ňom vyvolávali jej slová, mu bránil v tom, aby ju nezabil údermi biča. Taktiež nebol ochotný oznámiť jej, že Plukovník chodí ako bez duše, a že to, čo nedokázali toľké roky bojov, dosiahlo čaro zašepkané do ucha. O tri dni nato dorazili do tábora a ihneď predviedol svoju zajatkyňu ku kandidátovi priamo pred celou posádkou.

    - Priviezol som Ti túto bosorku, aby si jej vrátil späť jej slová, Plukovník, a ona ti tým navráti mužnosť- povedal, mieriac hlavňou zbrane žene na krk.

    Plukovník a Belisa Crepusculario sa z diaľky premerali dlhými pohľadmi. Vtedy muži pochopili, že ich veliteľ sa nemôže zbaviť kúzla tých dvoch diabolských slov, pretože všetci zbadali, že len čo Belisa podišla dopredu a chytila ho za ruku, dravé oči pumy skrotli a znežneli doposiaľ neznámym citom...