Stránky

streda 21. februára 2018

Poviedka na február: Ana González Duque- Zmiznutie knihovníka z kníhkupectva La Luna

                         

       Tentokrát som vám- všetkým tým, ktorí radi čítate a ktorí nie vždy vedia po španielsky- preložila poviedku o jednom čarovnom, jedinečnom kníhkupectve a o záhade, ktorá sa v ňom odohrala....Príbeh je súčasťou zbierky jedenástich krátkych poviedok vydaných v španielčine pod názvom "La librería a la vuelta de la esquina" (2005)- keby náhodou mal nejaký španielofil chuť zakúpiť si ju na internete...:-)


           

ZMIZNUTIE KNIHOVNÍKA Z KNÍHKUPECTVA LA LUNA


     V tú noc, keď pán Bottery zmizol, vôbec nikoho neprekvapilo, že ho nevidel. Nikomu vlastne ani nechýbal až do ďalšej noci, a to aj napriek tomu, že bol jedným z najobľúbenejších ľudí vo Vejerii. Pretože v noc, keď pán Bottery zmizol, bolo práve mesačné zatmenie. A všetci vo Vejerii vedeli, že Kníkupectvo La Luna býva počas zatmenia mesiaca zatvorené. A vďaka Bohu pre Annu, také niečo sa stávalo len dva či trikrát do roka.
     Kníhkupectvo La Luna, ktoré pán Bottery vlastnil, bolo jediným kníhkupectvom v celej Vejerii, kde sa ešte predávali knihy z papiera. Majitelia Allarde, obrovskej továrne na knihy v kapsulách, postupne nahradili pôvodné a zastarané kníhkupectvá svojím novým oslobodzujúcim prístrojom. Ale s pánom Botterym si nevedeli dať rady. Možno preto, lebo to nebolo iba také obyčajné kníhkupectvo ako tie predošlé. Pán Bottery otváral všetkým dvere len vtedy, keď na oblohe visel mesiac v splne. Vtedy sa kníhkupectvo zaplnilo ľuďmi, ktorí si posadali, aby počúvali knihovníka, ktorý im čítal z kníh starých spisovateľov. Lebo teraz už nik knihy nepísal. Stroje z továrne Allarde zodpovedali za vymýšľanie príbehov, ktoré síce neboli príliš hlbokomyseľné, ale mali v sebe dostatok citov na to, aby ich čitateľ strávil a aby ich námet na pár hodín utíšil jeho čitateľský hlad.
     Za ubúdajúceho a pribúdajúceho mesiaca mohli do kníhkupectva vstúpiť len tí najvyberanejší klienti: skutoční milovníci starých kníh. V tie noci prechádzalo cez dvere obchodu- pred očami všetkých zvedavcov, ktorí sa tam zastavili- nekonečné množstvo majiteľov so svojimi autami z najvzdialenejších končín Vejerie. Anna, ktorá bývala presne oproti honosne vyzdobeným dverám kníhkupectva, z okna svojej spálne vídala prichádzať všetko od slonov vyzdobených stuhami s princeznami v ich baldachýnoch až po žobrákov v otrhaných handrách obývajúcich určite tie najtemnejšie kúty mesta. Pán Bottery nerobil žiadne sociálne rozdiely. Boli to ľudia, ktorí čítali knihy z papiera. Praví čitatelia závislí na literatúre a na vôni tlače a farby. A preto boli viac než vítaní.
     Počas novu sa kníhkupectvo Luna zahalilo plášťom tajomstva. Anna netušila, ako dokáže pán Bottery ovládať čas, ale za tmavých nocí kníhkupectvo obklopovala hmla nepreniknuteľná ako hrachová kaša a sotva sa dali rozoznať obrysy postáv, ktoré prekročili jeho prah. V jednu noc za splnu, nemôcť zadržať svoju zvedavosť, sa Anna pán Botteryho opýtala, akí zákazníci k nemu chodia počas novu.  Pán Bottery zdvihol svoje husté obočie a na chvíľu sa na ňu zaujato zahľadel. Neskôr sa jej s iskierkou záujmu v očiach opýtal:
     - Prečo to chceš vedieť?
     Anna na chvíľu stíchla, premýšľajúc nad odpoveďou. Nemohla mu povedať, že zo zvedavosti, hoci práve to bola skutočná príčina otázky.  
     - Lebo by mi páčilo chodievať sem častejšie než len počas splnu. A môcť si čítať knihy aj sama- odpovedala, prekvapene si uvedomujúc, že je to pravda.
     - Dobre teda- odpovedal jej- očakávam Ťa zajtra, keď sa budem mesiac zmenšovať.
     A opäť začal obsluhovať ostatných ľudí, zanechávajúc Annu s otvorenými ústami a búšiacim srdcom. Domov prišla na výsosť spokojná, lebo ju začlenili do vyberaného krúžku ubúdajúceho mesiaca. Hodiny a hodiny rečnila a jej babička ju s úsmevom pozorovala, nadšená z toho, aké šťastie jej vnučku postretlo. Bola taká rozrušená, že až keď o si pár hodín potom ľahla do postele, uvedomila si, že pán Bottery neodpovedal na jej otázku.

          

    
     Od tej noci sa Anna stala jednou zo zákazníčok pána Botteryho. Nechápte ma zle. Anna nebola bohatá. Dokonca ani nepochádzala zo zámožnej rodiny. Žila so svojou babičkou a po vyučovaní vypomáhala pánovi Plitzovi v kaviarni, aby mohla domov priniesť nejaké peniaze. Veľa peňazí na knihy jej nevychádzalo. Ale pánovi Botterymu sa vždy akosi podarilo uspôsobiť cenu knihy na rozpočet každého svojho klienta. Počas nocí ubúdajúceho mesiaca, keď Anna pravidelne vstupovala a odchádzala z kníhkupectva, stretávala sa s ľuďmi zo všetkých spoločenských vrstiev, a všetkých spájala jedna spoločná črta: vzrušený lesk , ktorý sa zračí v očiach každého knihomoľa pri pohľade na knihy. Videla ich, ako vstupujú do obchodu, prechádzajú sa medzi policami, v ktorých boli čistotne poukladané knihy, dokonca videla, ako niektoré diela otvorili a pričuchli si k papieru predtým, než ho láskyplne uložili späť na policu.
     
     Avšak v prvú noc si Anna sotva uvedomila, že v kníhkupectve sú okrem nej aj iné duše. Mala pre seba všetky tlačené knihy, ktoré vo Vejerii zostávali. Mohla si prečítať ktorúkoľvek z nich a za malú sumu peňazí si domov zobrať tú, ktorú si vybrala. Nestrácala čas pozorovaním ostatných. Ale ako noci ubiehali, zvedavosť spôsobila, že zdvihla zrak od papiera, aby mohla bojazlivo pozerať na tých, ktorí kráčali medzi poličkami. Obzerala si ich potajomky a oni si rovnako potajomky obzerali ju, tak ako sa navzájom pozorujú  zvieratá rovnakého druhu, keď sa stretnú pri napájadle. Tieto pohľady pomaly zapaľovali v tvárach milovníkov literatúry ľahké úsmevy plné akéhosi vzájomného uznania a spojenectva. Hoci si všetci mohli vybrať knihu v kapsule, čo by bolo bývalo omnoho ľahšie, a určite aj pohodlnejšie a rýchlejšie na čítanie, všetci sa rozhodli pre možnosť papiera. Na niekoľko hodín boli prepojení rovnakou vášňou. Dalo by sa dokonca povedať, že patrili k tej istej rase. K rase skutočných čitateľov.
     Každú noc, keď sa mesiac zmenšoval, sa Anna medzi poličkami kníhkupectva stretávala so starým manželským párom, ktorí sa opierajúc jeden o druhého vždy usadili do oddelenia klasickej anglickej literatúry; vídala tam bradatého chlapca oblečeného v čiernom v draho vyzerajúcich okuliaroch, ktorý pohládzal strašidelné knihy akoby to boli jeho domáci miláčikovia; ďalej tam vídavala jednu ohromujúcu blondínu, schovanú vo svojom kožuchu, ktorá vchádzala do obchodu akoby ju niekto bol prenasledoval, až kým bezpečne a s úľavou nezakotvila v oddelení drámy. Vídala aj jedného nízkeho plešatého pána, ktorý očarený a ohromený krivkami blondíny, ju sledoval vždy keď išla okolo, aby na ňu neskôr načisto zabudol v sekcii fantazijnej drámy.  V treťom rade políc bol vždy tmavý chalan s čiernymi očami, ktorý neodtrhol zrak od sci-fi románov. Ani len na chvíľku! A o dva rady ďalej býval muž bledý ako smrť, ktorý vyčerpane odfukoval pri zväzkoch detektívnych románov. Princezná Rakhee, ktorá chodila do kníhkupectva na slonovi, si uchytila z každého rožku trošku a raz bolo možné vidieť ju pri čítaní romantických kníh, inokedy historických románov, a zakaždým, keď sa pohla a zaznelo jemné zacinkanie krištáľových korálkov  na jej členkoch, vyslúžila si zamračený pohľad večne skormúteného indivídua, ktorý čítal životopisy významných osobností. Žobráčka s tvárou poznamenanou stopami po kiahňach, dievčina so zvädnutými, rovnými vlasmi v červených okuliaroch, ryšavka s koncami vlasov odfarbenými na modro....Anna nikdy so žiadnym z nich neprehovorila. Ale vždy sa nejakým spôsobom cítila byť s nimi prepojená vášňou, ktorú spolu zdieľali.
     Pán Bottery sa medzi nimi prechádzal ako hrdý hostiteľ pyšný na svoj dom. A ak zbadal, že bol niekto pri čítaní roztržitý,  odkašlal si nahlas ako dáky profesor na dôležitej prednáške, vyrovnajúc sa aj tým najprísnejším učiteľom. A „zradca“ sa ihneď vrátil k tomu, čo robil predtým.

     -Pán Bottery, prosím Vás, chcem viac,- poprosila Anna nasledujúcu noc za splnu presne takisto ako jej hrdina Oliver z románu, ktorý práve dočítala. A potom sklonila hlavu, očakávajúc trest za svoju chamtivosť. Ale pán Bottery, na rozdiel od pána Limbkista, ktorý potrestal Olivera za nevychovanosť, sa usmial:
     - Tak prečo neprídeš aj za dorastajúceho mesiaca?
     Anna sa zatiaľ neodvážila spýtať sa, či môže prísť aj počas novu.



     Obyvatelia Vejerie si naplno uvedomili, že pán Bottery zmizol až noc po zatmení mesiaca. Princezná Rakhee Dahjani bol prvá, ktorá našla dvere zatvorené. Kým sa Anna obliekala, aby zišla dole do kníhkupectva, uvidela ju prichádzať z druhej strany ulice; sledovala, ako princezná klope na dvere obchodu a bezvýsledne čaká na to, kým sa mohutné, ornamentmi bohato vyrezávané dvere čo i len trochu poodchýlia.
     Anna vyšla von a podišla k nej. Princezná, podobajúca sa na voskovú figurínu obopnutú v červených hodvábnych šatách, stála nehybne pred dverami a hľadela na ne.
     - Pán Bottery tu nie je?- spýtala sa.
     Štíhla a vznešená dievčina sa k nej pomaly obrátila. Anna sa cítila byť maličká pod drobnohľadom očí, ktoré na ňu pozerali spoza hrubo namaľovaného obočia. Keď ju princezná spoznala, usmiala sa na ňu. Anne sa cez žalúdok prelialo vľúdne teplo, akoby práve vypila za hrnček horúcej polievky, a to teplo sa jej rozšírilo až do samotnej duše.
     - Nevieš, prečo je zatvorené? – skúmala princezná. Jej jemný hlas bol pretkaný odtienkami nehy.
     Anna záporne pokrútila hlavou. Postupne sa okolo kníhkupectva  zhromažďovali čitatelia ubúdajúceho mesiaca: párik starčekov, chlapec s okuliarmi, ryšavá dievčina, žobráčka...A všetko vyústilo v silnejúci bzukot ľudí, ktorí  sa nazbierali pred dvoma zavretými krídlami obchodu.
     - Čo sa len mohlo stať pánovi Botterymu? Toto je neprípustné- protestoval pán zahĺbený do životopisov slávnych, a potriasajúc hlavou, pozrel sa na svoje náramkové hodinky.
     Princezná Rakhee si hlboko povzdychla.
     - Dúfam, že je v poriadku- preriekla tenučkým hláskom.
     Aj ja v to dúfam, pomyslela si Anna, kým všetci na seba ustarostene pozerali. Prešla hodina, dve, tri.
     - Mali by sme to ohlásiť na polícii- navrhol bradatý chalan v čiernom.
     - To by snáď bolo ešte prehnané- odpovedal holohlavý mužík čítajúci Fantasy drámu.
     - A kto vie? Možno si tam s niekým užíva!- vybuchla do nezdvorilého smiechu ohromujúco krásna blondína a všetci sa na ňu vyčítavo pozreli za jej nevhodnú poznámku.
     - A čo ak sa mu naozaj niečo stalo?- opäť prehovoril chlapec s bradou.
     - Nuž, to nie je až taká bláznivá myšlienka- zvážil to manžel zo staručkého manželského páru. – Čo také sa stane? Nebodaj sa na nás pán Bottery nahnevá za to, že si oňho robíme starosti? Hlasujem za to, aby sme išli na políciu.
     -Aj ja- pridala sa k nemu jeho žena.
     - Súhlasím.
     - Aj ja.
     - Ja tiež.

     Sedem nocí po tom, čo sa dvere kníhkupectva naposledy zatvorili, sa pán Bottery ešte stále neobjavil. A polícia po ňom nenašla žiadne stopy. Dokonca vypočúvali pána Allarda, hľadajúc možný motív únosu, ale majiteľ továrne mal na ten čas alibi, keďže bol v tých dňoch odcestovaný mimo Vejerie. A akokoľvek veľmi pátrali, zdalo sa, že vyšetrovanie zmiznutia pána Botteryho vedie do slepej uličky.
     Anna znova videla všetkých čitateľov ubúdajúceho mesiaca. Všetci rad za radom klopali na tyrkysovo modré dvere pána Botteryho, pár minút počkali a potom so sklonenou hlavou a poklesnutými ramenami odchádzali preč.
     Ôsmu noc bol nov, a hoci sa Anna počas dňa milo usmievala na zákazníkov pána Plitza, mysľou blúdila niekde úplne inde. Ak pán Bottery nebude vo svojom obchode, tá hustá hmla, čierna ako bezmesačná noc, ktorá obklopuje kníhkupectvo, tam nebude a Anna sa konečne dozvie, kto sú jeho návštevníci počas tohto obdobia.
     - Mohla by si tu dnes zostať do záverečnej, Anna? – opýtal sa jej pán Blitz, keď sa zvečerilo.
    A Anna musela skryť svoju netrpezlivosť, pretože peniaze navyše padli celkom vhod jej i jej babičke; ale keď poslední štamgasti opustili kaviareň, zdalo sa, akoby jej teniskám narástli krídla a ona cvalom letela k dverám kníhkupectva.
     Oproti čudesným zeleným dverám pána Botteryho bola malá skupinka ľudí. Anna sa k nim priblížila so zadržaným dychom, zatiaľ čo pohľady všetkých prítomných sa upriamili na ňu ako na terč.
     - Kto si? – opýtala sa žena s vlasmi zafarbenými krikľavo červenou farbou a perami rovnako výraznej farby.
     Anna na ňu hľadela s otvorenými ústami, neschopná odpovede, pretože tá žena bola Gabriella, autorka mnohých fantazijných príbehov, ktoré si ona sama čítavala v obchode počas nocí ubúdajúceho mesiaca. Vedela to, lebo na jednej z veľmi starých obálok knihy ešte bola jej fotografia.
     - Myslím, že to musí byť to dievča, o ktorom nám hovoril pán Bottery - mienil muž vedľa nej s kučeravými vlasmi vykúkajúcimi spod čierneho klobúka.
     José Antonio! Anna skoro spadla z nôh, keď si uvedomila, že vedľa Gabrielly stáli všetci jej obľúbení autori: Javier, Laura, Pablo, Viktor...všetci, ktorých diela si čítala počas stenčujúceho sa kosáčika mesiaca medzi policami. Všetci tí, ktorí ju dokázali odniesť ďaleko- preďaleko od Vejerie vďaka svojim knihám. Vtedy to konečne pochopila: hmla pána Botteryho zahaľovala tých, ktorí ešte stále písali a tvorili knihy na papieri.
    - Aha, takže ty si Anna- povedala Gabriella s úsmevom.
     Anna sťažka preglgla a prikývla.
     - Ak je to teda ona, na čo ešte čakáme? – povedala Laura, a so smiechom na ňu žmurkla svojimi veľkými očami. – Poďme, José Antonio, daj jej ten kľúč, nech nám otvorí.
     - Kľúč? – Anna už vôbec ničomu nechápala.
     José Antonio vytiahol z bundy pomerne veľký kľúč a natiahol ruku k Anne, aby si ho zobrala. Anna sa naň na okamih pozrela, ale neodvážila sa vziať ho do rúk. Kľúč akoby sa na dlani spisovateľa blýskal zvláštnym jasom. V hornej časti, za ktorú sa kľúč držal, mal vyobrazený dorastajúci mesiac, z ktorého visela zelená hodvábna stuha.
     - Obávam sa, že pán Bottery jej nič nepovedal- zamyslel sa José Antonio a pousmial sa pri pohľade na jej pochybnosti.
     Anna, ktorá si ešte stále nevzala kľúč, pokrútila hlavou.
     - No pekne- zvolal Viktor, zamľaskajúc jazykom.- A to najťažšie nechal zase na nás.
     - Sklapni- vyprskla Gabriella. – Ja jej všetko vysvetlím.
     Všetci súhlasne prikývli. Akoby mala moc skrotiť divé šelmy, sa všetci v tichu zhrčili okolo Anny.
     - Myslím si, že si už zistila- povedala spisovateľka- že kníhkupectvo La Luna je v mnohých ohľadoch veľmi výnimočné.
     - Tak jedinečné, že je jediné svojho druhu, ktoré na tomto svete zostalo- zašepkal Viktor, za čo si vyslúžil nahnevaný pohľad od Gabrielly, ktorá ho okamžite umlčala.
     - Pán Bottery nám už pred nejakým časom oznámil, že sa chce pobrať do dôchodku.
     - Do dôchodku? – Anna cítila, ako jej žalúdok zovrela ľadová päsť. Ak pán Bottery odíde na dôchodok, kníhkupectvo La Luna, jediné kníhkupectvo, kde sa ešte dali čítať knihy z papiera, navždy zatvorí svoje dvere. Čo bude potom robiť?
     - Nebuď taká vystrašená, ženská, nemienil odísť skôr než si za seba nenájde vhodného nástupcu.
     Ľadové zovretie na žalúdku mierne povolilo.
     - Pred niekoľkými týždňami nám pán Bottery povedal- pokračoval José Antonio- že si myslí, že našiel ideálnu osobu na túto funkciu. Bol to niekto, kto  rovnako ako on  zbožňoval knihy, ale nebol spisovateľom.
     - My spisovatelia máme sklon závidieť si navzájom to, čo sme napísali- vyjadril svoju mienku Javier, ktorý až doteraz mlčal. – A potom sa preto ohovárame.
     Laura sa zasmiala.
     - To, že ti závidia, čo píšeš, je tá najväčšia poklona, akú ti tvoj kolega môže preukázať- odvetila.
     - To platilo predtým- zamrmlal Carlos, holohlavý spisovateľ s dlhou bradou ktorý nepovedal ani slova. – Teraz sa z nás oficiálne stali utečenci.
     - Ak sa Allarde dozvie o našej existencii, zabije nás- neudržal sa Javier a zachvel sa od strachu.
     - Preto potrebujeme úkryt kníhkupectva La Luna, aby sme mohli naďalej tvoriť- v Gabriellinom hlase zaznela zúfalosť.
     - Potrebujeme ťa, Anna- pozrel na ňu José Antonio. Jeho zreničky sa upierali priamo do Anniných očí.
     - Ale veď ja...- zakoktala Anna- ja vôbec nechápem, čo to má so mnou spoločné. Ja predsa žiadne knihy nepíšem.
     Spisovatelia sa na ňu pozreli a v pohľadoch sa im zračili pochybnosti.
     - Práve preto- pokračoval José Antonio.- Bottery nám povedal, že po jeho zmiznutí kníhkupectvo pripadne tebe. Dal nám kľúč, aby sme ti ho odovzdali.
     - Povedal nám, že obchod ťa neomylne spozná- zašepkal Viktor. – Nám totiž nedovolí vstúpiť doň.
     - Už sme to skúšali - povedala Gabriella, ktorej líca teraz ladili farebne s jej vlasmi.- Ale kľúč tam nepasuje.
     Anna zostala stáť omráčená ako soľný stĺp. To je nemožné- myslela si. – Vymýšľajú si. Je to predsa ich práca. Pozrela sa na zlatý kľúč s mesiacom v hornej časti, ktorý ešte stále ležal v dlani José Antonia. V jednej z kníh v kníhkupectve čítala legendu o kráľovi Artušovi. O tom, ako meč zapichnutý do zeme môže vytiahnuť len ten, kto je osudom určený stať sa pravým kráľom ríše. A potom sa pousmiala. Podobnosť medzi oboma príhodami jej pripadala byť smiešna. Natiahla ruku, aby si kľúč vzala, zatiaľ čo šuškanie spisovateľov prerušovalo prúd jej myšlienok.
     Kľúč dokonale sadol do zámky kníhkupectva La Luna. Hlasy autorov zneli tlmene a blízko akoby ju bolo obklopovalo more, ale bez toho, aby ju pokropili kvapky z jeho vĺn. Anna otočila kľúčom v zámke a všetky hlasy stíchli. Dvere sa otvorili a na počudovanie všetkých prítomných okolie kníhkupectva pohltila všetko ukrývajúca hmla hustá ako hrachová polievka.

     O mesiac neskôr, keď si už Anna ako- tak privykla na myšlienku toho, že je novou „mesačnou“  knihovníčkou obchodu, objavila na jednej z poličiek kníhkupectva  zväzok rozprávok, o ktorom si nepamätala že by ho tam niekedy položila. Napísali ho rôzni autori. Zvedavo si ho prelistovala a odrazu jej záujem pritiahol názov jedného z príbehov: „Zmiznutie knihovníka z La Luny“. Keď si Anna ohromene prečítala práve tento príbeh, zazdalo sa jej, akoby sa čas na chvíľu zastavil.
     Teraz už vedela, kam išiel pán Bottery. Pán Bottery sa rozhodol odísť na miesto, ktoré miloval najviac na svete: do vnútra samotnej knihy.  

                


Koniec


Zopár slov o autorke

  
Ana González Duque (Santa Cruz de Tenerife, 1972) sa živí tým, že uspáva ľudí a píše príbehy ( našťastie bez toho, aby to prvé malo niečo spoločné s tým druhým). Vo svojom životopise má niekoľko národných cien  za tvorbu poézie a poviedok, medzi nimi aj cenu Felixa Franciscu Casanova (1994). Svoje povolanie anesteziologičky využila ako nosnú tému svojho prvého románu  Blog doktorky Jomeini (El blog de la doctora Jomeini) vydaného vydavateľstvom Editorial Nowtilus. Za ním nasledovali Svadobné prípravy (Planes de boda, pokračovanie predchádzajúceho románu), Manuál na prežitie svojich detí (Instrucciones para sobrevivir a los hijos)Legendy o poslednej zemi: Biela ríša (Leyendas de la Tierra Límite: Las Tierras blancas), pričom v poslednom menovanom sa vzďaľuje od žánru romantickej komédie a ponára sa do fantasy literatúry pre mladých.  V súčasnosti si skrátila svoj lekársky úväzok, aby sa viac mohla venovať literatúre. Podieľa sa na písaní stĺpčekov v niektorých digitálnych časopisoch (medzi inými napr. aj v preslávenom Glup- Glup) a dáva online hodiny marketingu spisovateľom v dvoch literárnych školách. Píše štyri blogy, má manžela, dve deti a všetko to prežíva s vždy prítomným úsmevom na perách.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára