Príbeh, ktorý vás vrhne do temného politického obdobia štátov Južnej Ameriky, do prenasledovania a trestov politických väzňov a do ich rán na duši aj mysli...
To
najzabudnutejšie zo zabudnutia
Nechala
sa ním potichu láskať, na jej páse sa leskli kvapky potu, na jej nehybnom tele
ležala vôňa topiaceho sa cukru, akoby tušila že jediný zvuk by mohol
prebudiť spomienky a všetko zničiť, premeniť na prach tú chvíľu,
v ktorej bol on človek ako ktorýkoľvek iný; náhodný milenec, ktorého ráno
spoznala, ďalší muž bez minulosti zvábený jej vlasmi zlatými ako zrelé klasy
pšenice, jej pehavou pokožkou či hlbokým, zvonivým zvukom jej cigánskych náramkov;
jeden z mnohých, ktorí k nej pristúpili na ulici a pustili sa
s ňou len tak bezcieľne kráčať, prehodiac čosi o doprave či počasí
a pozorujúc masy ľudí s tou trochu silenou dôvernosťou dvoch krajanov
v cudzej zemi. Muž bez smútku, nenávisti, ľútosti, bez pocitu viny; muž
čistý ako ľad, ktorý s ňou túžil
stráviť deň túlaním sa po kníhkupectvách a parkoch, dať si spolu kávu,
v duchu pripíjajúc na osud, ktorý im dovolil stretnúť sa. Nostalgicky
hovorili o minulosti, o tom, aký bol život keď obaja vyrastali
v tom istom meste, v rovnakej
štvrti, keď mali štrnásť rokov- spomínaš si?- zimy s topánkami premočenými
od námrazy a parafínové kachle, letá plné broskýň, niekde tam ďaleko
v zakázanej krajine. Možno sa len cítila trochu osamelá alebo sa jej to
zdalo ako dobrá príležitosť na milovanie sa bez otázok a preto, keď sa
zvečerievalo, keď už nezostali žiadne zjavné dôvody na to, aby boli spolu,
chytila ho za ruku a zaviedla k sebe domov. Bývala spoločne
s inými prisťahovalcami v malom zanedbanom byte, v žltej budove
na konci uličky plnej odpadkových kontajnerov. Jej izba bola úzka, na zemi
ležal matrac pokrytý pásikovanou dekou, niekoľko poličiek vyskladaných
z dosiek podopretých dvoma stĺpmi tehál, kde- tu boli knihy, plagáty,
bielizeň prevesená cez stoličku, v jednom rohu kufor. Tam si bez zbytočného otáľania vyzliekla šaty,
ochotná vyhovieť mu v každom jeho želaní.
Pokúsil
sa ju pomilovať. Trpezlivo prechádzal po jej tele, kĺzajúc po jeho jamkách
a údoliach, bez náhlenia skúmal všetky jeho cestičky, miesil jej pokožku-
poddajnú hrnčiarsku hlinu medzi plachtami- až kým sa mu, uvoľnená
a otvorená, neodovzdala. Vtedy od nej s nemým odstupom, zdržanlivo,
odstúpil. Zdvihla sa, aby ho vyhľadala, schúlená na jeho bruchu, so zakrytou
tvárou, akoby sa trochu hanbila, sa ho dotýkala rukami, jazykom, jemne ho sala.
Túžil sa uvoľniť, zavrel oči a nechal ju, aby ho chvíľku dráždila, ale
napokon ho premohol smútok či hanba a odtisol ju od seba. Zapálili si ďalšiu cigaretu, už medzi nimi
nevládla predošlá blízkosť, vytratilo sa očakávanie z naplnenia túžby,
ktoré ich počas celého dňa spájalo, a na posteli zostali len dve bytosti
sklamané zo svojej bezmocnosti, ktorým chýbala pamäť, ktoré sa vznášali
v hrôzostrašnom tichu mlčanlivých slov. Keď sa ráno spoznali,
nesľubovali si od toho nič neobyčajné, príliš nad ničím nepremýšľali, len si
mienili užiť trochu spoločnosti a a zopár okamihov rozkoše, nič viac
a nič menej, ale keď k tomu došlo, ovládlo ich zúfalstvo. Sme len
trochu unavení- usmiala sa ona- ospravedlňujúc sa za ťažobu, ktorá sa medzi
nimi rozhostila. V poslednom pokuse získať čas uchopil jej tvár do dlaní a pobozkal
ju na viečka. Uložili sa vedľa seba, držiac sa za ruky, a hovorili
o svojich životoch v tejto krajine, kde sa náhodou stretli; miesto
zelené, úrodné a štedré, avšak stále tam boli len cudzincami. Myslel na to, že sa oblečie a rozlúči sa
s ňou skôr než ten pavúk jeho nočných môr otrávi vzduch tejto izbietky,
ale zdala sa mu taká mladá a zraniteľná a chcel byť jej
priateľom. Priateľ, pomyslel si, nie
milenec, ale priateľ, aby spolu mohli zdieľať pár chvíľ pokoja, bez požiadaviek
a záväzkov, priateľ, aby nebol sám a mohol čeliť svojmu strachu.
Nerozhodol sa odísť ani jej nepustil ruku.
V očiach ho začal štípať nejaký hrejivý a mäkký pocit, ľútosť
voči sebe samému aj k nej. Záclona sa nadvihla ako závoj a ona
vstala, aby zatvorila okno, predstavujúc si, že tma by mu mohla pomôcť obnoviť
stratenú blízkosť a podnietiť v ňom túžbu po objatí. Ale vôbec to tak
nebolo, on potreboval práve ten zblúdilý zvyšok svetla z ulice, lebo ak by
ho nebolo, opäť sa cítil ako väzeň uzamknutý v priepasti deväťdesiatich
centimetrov žalára bez predstavy o plynutí času, hnisajúci a kvasiaci
vo svojich vlastných výkaloch. Slabý a šialený. Nechaj tie závesy
odhrnuté, chcem si ťa poriadne poobzerať- zaklamal jej, lebo sa neodvážil
priznať pred ňou svoj strach z tmy, keď ho znova a znova mučili smäd,
šatka uviazaná na očiach ako tŕňová koruna, obrazy jaskyne a útok toľkých prízrakov.
Nemohol jej o tom povedať, lebo jedna vec vždy vedie k ďalšej
a nakoniec povie to, čo ešte nikdy nikomu nepovedal. Vrátila sa späť do
postele, bez nadšenia ho pohladila, prstami mu prešla po sotva badateľných
čiarach na koži, skúmajúc ich. Neboj sa, nie je to nič nákazlivé, sú to iba
jazvičky, rozosmial sa temer so vzlykom. Dievčina pobadala v jeho hlase
úzkosť a zastala, spustila ruky, spozornela.
V tom momente jej mal
povedať, že toto nie je začiatok novej lásky, ani chvíľkovej pominuteľnej vášne,
iba okamih mieru, krátka chvíľa nevinnosti a že zakrátko, keď zaspí, odíde
od nej; mal jej povedať, že pre nich neexistujú žiadne plány, ani spiklenecké
pohľady, že sa už spolu nebudú ruka v ruke znova túlať mestom, ani zieľať
ľúbostné hry, ale nedokázal prehovoriť, hlas
sa mu zasekol niekde v bruchu ako nejaký pazúr. Vedel, že klesá ku
dnu. Pokúšal sa zadržať skutočnosť, ktorá mu prekĺzavala pomedzi prsty, ukotviť
jej ducha v nejakom predmete, ktorý ho obklopoval- v rozhádzanom šatstve
na stoličke, v rade kníh na podlahe, na plagátiku o Chile na stene, v sviežosti
tej karibskej noci, v nemom hluku ulice; pokúsil sa sústrediť na telo,
ktoré sa mu ponúkalo a myslieť na rozpustené vlasy dievčiny, na jej sladkú
vôňu. Bez vydania hlasu ju žiadal, aby mu, prosím, pomohla zachrániť tie
sekundy, zatiaľ čo ona ho pozorovala z najvzdialenejšieho kúta postele s nohami
cez seba ako fakír, sledovali ho bledé bradavky jej pŕs aj zízajúce oko jej pupka;
všetci si všimli to, ako sa trasie, ako cvaká zubami, vzlyká. Muž počul, ako v jeho
vnútri rastie ticho, vedel, že mu spaľujú dušu
tak ako sa mu to stalo už toľko krát predtým a prestal bojovať,
pustil sa posledného zvyšku prítomnosti a kotúľal sa nadol nekonečným
príkrym zrázom. Cítil na svojich členkoch a zápästiach drsné kožené remene, ich
príšernú váhu, hádku výstrelov, zlomené šľachy, urážlivé hlasy, ktoré požadovali
mená, nezabudnuteľné výkriky Any popravenej vedľa neho a všetkých ostatných,
ktorí viseli zavesení za ruky na dvore.
Čo sa to
deje, panebože, čo sa to s tebou deje!- doľahol k nemu z diaľky Anin
hlas. Nie, Ana ostala navždy zakliesnená v južných močariskách. Zdalo sa
mu, že vníma nejakú neznámu nahú ženu, ktorá ním triasla a volala naňho
menom, avšak nedokázal sa zbaviť tieňov, v ktorých sa vlnili biče a zástavy.
Schúlil sa do seba a pokúšal sa ovládnuť nevoľnosť. Začal plakať pre Anu a pre
ostatných. Čo ti je?- ozval sa opäť ten dievčenský hlas akoby odnikiaľ. Nič,
len ma objím...! -prosil ju a ona k nemu placho podišla a zabalila ho
do svojho náručia, kolísala ho ako dieťa, pobozkala ho na čelo, povedala mu:
plač, plač, uložila ho na chrbát na posteľ a ľahla si krížom naňho.
"La parilla", alebo v preklade rošt, bol jedným z najlegendárnejších, najkrutejších a najponižujúcejších spôsobov trestania a vypočúvania nielen politických väzňov v búrlivých časoch 40.-80. rokov 20. storočia v mnohých štátoch Južnej Ameriky. Väzeň alebo vypočúvaný mal zaviazané oči, a ležal priviazaný a natiahnutý na kovovom rošte. Na telo- väčšinou práve na tie najcitlivejšie miesta, často krát genitálie či aj ich vnútro, plus druhý bod- sa priložili elektródy a púšťali sa elektrické šoky. Bolesť sa podobala skrúcaniu vnútorností, zaviazané oči prehlbovali pocit bezmocnosti a beznádeje a mučenie mohlo trvať niekoľko dní až týždňov. Obete neskôr trpeli fyzickými, psychickými aj mentálnymi poruchami. Samotnému mučeniu predchádzalo nezriedka znásilnenie, násilné sexuálne praktiky, excitácia či ponižovanie rôznych druhov.
Strávili
v tom objatí tisíc rokov, až kým sa vidiny pomaly nevzdialili a on sa
nevrátil späť do izby, zistiac, že aj napriek všetkému je stále nažive, dýcha,
počuje tlkot srdca, cíti na sebe váhu jej tela, jej hlavu odpočívajúcu na jeho hrudi,
jej paže a nohy na tých jeho ako
dve vystrašené siroty. A v tom okamihu, akoby o všetkom vedela,
mu povedala, že strach je mocnejší než túžba, láska, nenávisť, vina či hnev;
silnejší než vernosť. Strach je niečo úplné a nekonečné, dokončila so
slzami, čo sa jej kotúľali po krku. Pre muža sa všetko zastavilo- dotkla sa
jeho najskrytejšej rany. Tušil, že nebola len hocakým dievčaťom ochotným
milovať sa s niekým zo súcitu, ale že aj ona poznala to, čo prebývalo za tým tichom,
za úplnou samotou; za tým, čo siahalo ďalej od zapečatenej schránky, kam sa ukryl
pred plukovníkom a svojou vlastnou zradou, tam až za spomienkami na Anu Díaz
a ostatných kamarátov, ktorých udal, a ktorých jedného po druhom
prinášali so zviazanými očami. Ako o tom môže táto dievčina vedieť?
Žena
vstala. Jej štíhla ruka zašermovala proti jasnému oparu okna, hľadajúc potme
vypínač. Zažala svetlo a postupne si sňala zo zápästia kovové náramky,
ktoré pristáli nehlučne na posteli. Vlasy jej dopoly zakrývali tvár, keď k nemu
pootočila predlaktia. Aj jej križovali zápästia biele jazvičky. Nekonečne dlho
ich pozoroval až kým všetko nepochopil, ovládla ho láska, predstava, ako leží zviazaná
remienkami na rošte a podávajú jej elektrické šoky; a vtedy sa mohli objať
a plakať, dychtiví po prímerí a dôvernostiach, hladní po zakázaných slovách,
po prísľuboch zajtrajšku- teraz, keď sa konečne sa podelili o najskrytejšie
tajomstvo, ktoré v živote mali...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára