Dnes budem písať na trochu osobnejšiu a pre tento blog netradičnú tému, s ktorou sa síce vo svojom každodennom živote stretávam často, ale len málokedy mám chuť a dôvod sa k nej otvorene vyjadrovať. Čosi, o čom som si myslela, že to už zvládam, ale očividne nie. A písať o tom je pre mňa o to bolestnejšie, pretože škoda, ktorú mi to dokáže spôsobiť, ma nikdy neprestane udivovať aj napriek tomu, že mám pocit, že rokmi som voči tomu už získala „imunitu“. A ešte včera, keď som písala „prvú verziu“ tohto článku, som bola veľmi nahnevaná, ubolená, sklamaná a uplakaná a samu ma prekvapila hĺbka emócií a intenzita sĺz, ktoré sa zo mňa rinuli.
Poďme si teda pohovoriť o predsudkoch voči
telesne postihnutým, ktoré sa vyskytujú v našej „modernej“ spoločnosti a o tom,
ako silne a zákerne vedia ovplyvniť život tých, ktorí na ne dennodenne
narážajú.
Pre tých, ktorí ma nepoznajú osobne, mám
zdravotný problém s pravou nohou, „malé“ obmedzenie (v mojom vlastnom
ponímaní), kvôli ktorému musím nosiť dlahu, ale nebráni mi chodiť do práce,
cestovať, byť absolútne samostatná či mať svoje záľuby, hýbať sa a dostať
sa tam, kam chcem a potrebujem. Je to niečo, čo vidno aj cez nohavice, no
v každom prípade, od čias puberty, ktorá nepatrila medzi moje
najšťastnejšie životné obdobia a v ktorom som sa ju snažila urputne
skrývať, som sa pohla výrazne vpred a naučila sa mať samu seba natoľko
rada a prijímať sa taká, aká som, že vo voľnom čase si oveľa radšej užívam
nosenie šiat a sukní a cítim sa tak omnoho pohodlnejšie, krajšie
a slobodnejšie.
Ja sa tak cítim dobre- krásna, ženská, pôvabná,
sama sebou. To však nie je prípad „normálnych“ ľudí na uliciach, ktorí si
neodpustia smutný pohľad (zomieram snáď na lepru??) na moju nohu, ľútostivý
úsmev (mám ľutovať ja ich alebo oni mňa?) alebo nejakú súcitnú poznámku, zväčša
od starších ľudí, typu: „Chúďatko, nebolí vás nôžka?“ „Chúdatenko, aký hrozný
život to musíte mať“, poprípade kategórie krívajúcich vtipálkov, ktorí sú
schopní na vás na prechode žmurknúť a zavtipkovať: „No čo, vám zobrali
pravú?“ „Neotvoril sa padák, slečna?“ alebo „Nestačili dobehnúť lyže?“ Takýchto
neznášam najviac, lebo za takýmto druhom žartovných poznámok je zle skrývaná
ľútosť a za tou ľútosťou úľava dotyčných, že niekto je na tom rovnako zle
alebo horšie ako oni a oni si môžu vydýchnuť, že ešte stále majú nad
niekým „navrch“. Čerešničkou na torte je príhoda, ktorú som zažila pred
niekoľkými rokmi v meste, kde bývam, na prechode pre chodcov blízko môjho
bytu. Išla som práve domov z práve, bolo sparné leto, v tričku
a sukni po kolená a oproti mne kráčala mamička s detským vozíkom
a v druhej ruke viedla svoju mladšiu, nanajvýš päťročnú dcérku.
Dievčatko, prirodzene zvedavé, si obzeralo moju nohu a nahlas sa mamy
spýtalo: „Mami, čo sa stalo tej tete s nohou?“ Keď som začula matkinu
odpoveď, od šoku, hnevu a poníženia som zalapala po dychu: „Teta neposlúchala,
a tak jej Pán Božko zlomil nohu, a keď nebudeš poslúchať, budeš mať
takú nohu tiež.“ Nebola som ďaleko od toho, aby som jej jednu vrazila...:-)
To, že na Slovensku vládne veľa predsudkov
zaobalených do mnohých podôb, nie je nič nové. Môžeme sa čičíkať tým, že veď
predsa už v takmer každej budove máme výťahy pre vozíčkarov, znížené
úrovne chodníkov, špeciálne upravené záchody, bezbariérové vstupy do kín,
reštaurácií a divadiel...ale v našich slovenských hlavách tie
predsudky stále zostávajú a prejavujú sa práve všetkými tými hore
uvedenými spôsobmi, ktoré síce pôsobia navonok ako bezvýznamné a nevinné, ale
v skutočnosti sa vás vedia naozaj dotknúť. Trvalo mi veľmi dlho, kým som
sa naučila obrniť sa voči týmto „nežným prejavom ľudskej empatie a súcitu“
a v drvivej väčšine prípadov sa mi už darí si ich nevšímať a ísť
si po svojom. Raz za čas- keď mám občas zlý deň a mne sa do cesty pritrafí
nejaká takáto babička s takouto dobre mienenou poznámkou, sa prosto
neovládnem a vždy sa jej opýtam, či by JEJ páčilo, keby som ju nazvala
CHUDEROU S TAKÝM HROZNE NESPRAVODLIVÝM OSUDOM. Väčšina ľudí pri mojej
odpovedi stíchne- lebo ľútosť, koniec koncov, nie je nič iné, ako detinský spôsob,
akým sa človek snaží dokázať sám sebe, že je na tom ešte stále lepšie než ten,
čo stojí pred ním. A preto veľmi ťažko prijímajú fakt, že môžete mať
normálne túžby, aktivity, prácu, milostný život- a všeobecne viesť normálny život ako všetci ostatní. Vrátane záľub.
Možno vás to prekvapí- a možno ani nie- že
rada tancujem, chodím na kurzy latino tancov a považujem sa za celkom
dobrú tanečnicu. K tancu som mala blízko už odmalička, akonáhle som sa
postavila na vlastné nohy, napodobňovala som baletky z jedného seriálu
o baletke, ktorý som ako dieťa vídavala v telke; na detských oslavách
som bola uprostred izby prvá „na parkete“ a hoci si v živote musím
dávať pozor na to, kam šliapnem (predovšetkým cez zimu), pri tanci som nikdy
strach nemala. A to mi zostalo doteraz. Mám strach prejsť čerstvo umytou
chodbou, aby som sa nešmykla; no keď robím otočky pri tanci, nadovšetko si
dôverujem a cítim sa úžasne. Tanec je pre mňa srdcovou záležitosťou,
niečím, čo veľmi milujem a čo ma baví, niečo, čo mi dáva slobodu, radosť,
istotu, energiu; v živote musím robiť veľa vecí tak, ako sa odo mňa
očakáva, k spokojnosti iných; avšak keď tancujem, je mi všetko jedno.
Vtedy sa vo mne vypne vnútorný kritik, myšlienky sa vyčistia a ja si rada
bezostyšne, nehanebne užívam hudbu, od latina, cez oldies až po divokú
temperamentné cigánske melódie, kedy sa môžem úplne „odtrhnúť z reťaze“.
V tanci a hudbe neviem byť verná jednému žánru. Rovnako dobre sa
zabávam na latino párty ako na dedinskej diskotéke. V tých chvíľach je mi
jedno, kto sa pozerá, čo si o mne myslí alebo si o mne hovorí. Cítim
sa krásne, žensky, voľne; v tanci je pre mňa najdôležitejšia radosť, nie
dokonalosť, pozitívna energia než technika 😊
Tancovanie a hudba mi umožňujú byť čímkoľvek, čím chcem: pojašeným
dieťaťom, zvodkyňou, neviniatkom, romantickou dušou, mrchou, hravým stvorením.
Je to, akoby sa mi duša vrátila do tela 😊
No predsudky pretrvávajú aj tu a občas vedia
byť omnoho zákernejšie než tie na uliciach. V prvom rade, na ulici sa vám
stretnú pohľady, vy sa človeku pozriete priamo do očí a on uhne, lebo nie
je schopný čeliť vám. Na tanečnom parkete sa objavuje element, s ktorým sa
vonku do styku nedostanete: okrem toho, že ste človek v ľudskom tele, ste
aj žena a tanečnica, záleží vám na vašom vzhľade, chcete sa cítiť krásne,
obdivované, žiadané, milované. Ako každá žena, aj mňa poteší nevinný flirt,
koketné žmurknutie či milý kompliment. Rada sa cítim krásnou; napokon, nie nadarmo
sa tanec nazýva aj „vertikálne vyjadrenie túžby“ a to, ako sa na vás muži
(hovorme o párovom tanci, trebárs bachate či salse) pozerajú a ako vás vnímajú, teda hlboko
ovplyvňuje pocit ženskosti, vnímania vlastnej vnútornej krásy a hodnoty. A v tom
spočíva veľký rozdiel v predsudkoch, ktoré pri tanci alebo na spoločenských akciách tohto typu zažívam
napríklad aj ja osobne (a nemyslím si, že iba ja). Predsudky na ulici sa snažia
vám nahovoriť, že váš život musí byť automaticky horší kvôli vášmu zdravotnému
obmedzeniu; v tanci útočia na vaše sebavedomie, váš pocit ženskosti, krásy
a príťažlivosti, snažia sa vám nahovoriť, že nie ste dostatočne schopná,
dobrá, príťažlivá a ženská. A kto iný sa toho vie zhostiť lepšie, než opačné pohlavie? (Teda v mojom prípade to mužské, preto aj ten nadpis; som si však istá, že muži s handicapom by o tom tiež vedeli čo povedať). A možností, akými vás muži vedia
„zosekať“ a vyvolať vo vás dojem, že ste príliš ťarbavé, škaredé, nudné, či
nezaujímavé, je omnoho viac a sú oveľa sofistikovanejšie, než si oni sami
uvedomujú. Ak ste normálna žena na párty- akejkoľvek oslave- muž k vám
príde a vyzve vás do tanca slovami: “Tancuješ?“ alebo „zatancujeme si?“
A je to. No vo chvíli, keď ste žena- bez ohľadu na to, ako veľmi ste
pekná, štíhla, v priliehavých šatách- a spod lemu sukne vám vykúka
dlaha, je to iný príbeh...
Minulý víkend som bola na narodeninovej salsa
párty nášho kurzu, kam som sa veľmi tešila, a tak som sa, ako každá iná
z nás, nahodila, dala si mejkap, vychystala a predstavovala si, ako
si budem užívať ľudí, atmosféru, hudbu. Bola som v pomerne dobrej nálade,
no ledva som prešla posuvnými dverami, muž idúci oproti mne sa zastavil
a prehodil: „A čo vy tu, slečna, s tou nohou? Zablúdili ste?“
A v tej chvíli nejaká moja časť zamrzla, doslova som cítila, ako vo
mne rastie hnev...no ovládla som sa. Vravela som si, že sa nenechám rozhodiť,
a prinútila sa vysypať zo seba čosi jemné vtipné. A že nie, prišla
som si zatancovať. Potom bol na chvíľu pokoj, fajn workshop, asi dve odtancované
piesne, rozšafné a veselé fotenie, rozhovory s kamoškami
z kurzu. Keď som schádzala dole schodmi z poschodia, pri bare stál
hlúčik asi štyroch chalanov a tí si pri mne s úsmevom neodpustili
poznámku: „Tak krátko a už sa potkla? O koho?“ „O Boha, chlapci“. A v duchu
som si myslela: Tupci!! (No dobre, použila som vulgárnejší výraz, ale tu budem
slušná 😊)
Nuž, nebolo mi do smiechu.. Podobné veci sa mi stávajú pomerne často; namiesto
mužskej výzvy „zatancujeme si?“ počúvam „aj tancuješ?“ (vnútorný ironik vo mne
má chuť povedať: nie, prišla som sem umývať okná), „vyskúšame?“ (a budem aj
známkovaná alebo čo?), „a zvládneš to?“ (keby som si neverila, že to zvládnem, tak
tu asi nie som, nie?). No najhoršie sú vždy pohľady- mužov, ktorí na začiatku
piesne obliehajú parket, hľadajú partnerku, pozerajú sa na vás, no pritom vás
nevidia; a ak aj vidia, tvária že nie alebo prosto uhnú pohľadom, hoci im
naznačujete, že chuť by bola. Do tanca, samozrejme 😊
Alebo zúfalo obiehajú všetky stoly, šacujú si babu za babou, vidia, že som
voľná...a úmyselne ma obehnú. Veľmi podobne to funguje aj s tzv.
„pasívnymi“ komplimentami- aká ste silná, obdivuhodná, ako úžasne vám to ide,
ako super to zvládate. no tancovať vás nevezmú...Prečo? Žeby snáď zo strachu? Hanby?...Ak si naozaj myslíš to, čo hovoríš, šup so mnou na parket a vezmi
ma tancovať😊
a nechoď za niekým iným!
Počas tých pár mesiacov, čo sa u nás
rozbehli tieto „kvázi tančiarne“ raz mesačne, som sa už naučila, že sa to
stáva. Boli párty, kde som tancovala trikrát za celú noc; a takisto také,
kde som bola tri hodiny na parkete (tie, jasnačka, patria medzi moje najobľúbenejšie 😊)
Keďže na party býva spravidla vždy viac žien ako mužov (pravidlo všeobecne
platné pre našu celú planétu), je samozrejme normálne, že každá z nás si
občas posedí a nepretancuje celú akciu...no v onú sobotu som sedela
na zadku vyše dvoch hodín v kuse a to nie je nič extra, pokiaľ každá
jedna bunka z vás túži byť na parkete, a vy máte pocit, že ste
neviditeľná. Vtipné na tom je, že mnoho mužov- tanečníkov ma tam nevidelo po
prvý raz, teda vedeli, že tancovať viem, no míňali ma. Nepotrebujem byť
v centre neustálej pozornosti, byť levicou parketu, či femme fatale; ale
keď už som na party, chcem aspoň polovicu svojho času stráviť tancom. Pre toho,
kto rád tancuje, niet horšieho trestu, ako chcieť tancovať a môcť sa len
prizerať. Vnímala som kamarátky krúžiace po parkete, závan vzduchu z večne
sa otvárajúcich dverí, v blízkosti ktorých som sedela, a cítila som
sa úplne nanič. V hlave sa mi rojili všetky druhy myšlienok: boja sa ma?
Som taká škaredá? Pôsobím príliš vyzývavo alebo...A pripadala som si nudná a neviditeľná.
Ako také nič.
Viem, aké to je, stretávať sa s predsudkami-
na parkete aj mimo neho- a myslela som si, že som už voči nim dostatočne
silná, imúnna, vyzbrojená, že ma už nemôžu prekvapiť. Že rovnako ako sa
dokážete obrniť voči otravnému šéfovi v práci po trištvrte roka, ani ja si tým nenechám
pokaziť náladu čímsi, s čím sa denne stretávam. Ale tak ako každý z nás má občas ten „svoj“ deň blbec,
kedy sa aj vy odrazu vytočíte a vybuchnete v práci a neovládnete
sa, ja som ten svoj mala práve vtedy. Zvyčajne nedovolím hlúpym poznámkam a predsudkom,
aby ma vyviedli z rovnováhy. Zvyčajne. Tento krát však udreli plnou silou.
Dostali ma – a ja, hoci som si hovorila, že tá
ľudská hlúposť a mužská krátkozrakosť sa ku mne nepriblížia, že im
nedovolím, aby mi ublížili- som sa cítila malá, škaredá, nešikovná, hlúpa
a neviditeľná, a premýšľala som nad tým, čo tam vlastne robím,
a načo som tam vlastne šla. Hrať sa na stíhačku a ísť žiadať mužov o tanec mi pripadalo ponižujúce, no
sedieť na sedačke a pozerať sa na tancujúcich bolo vyslovene neznesiteľné.
Oscilovala som medzi chuťou vybuchnúť od
hnevu, vrhnúť sa niekomu zúfale do náruče a rozplakať sa a hodiť sa o parket, a tak
som si napokon zvolila tú najrozumnejšiu variantu: rozhodla sa ísť domov. 😊Po
ceste taxíkom som sa ešte ovládala a prisahala si, že najbližšie dva
mesiace sa na tančiarni neukážem (čo hodlám aj splniť, kým znova nedosiahnem
vnútornú silu a rovnováhu, dotiaľ si dávam bojkot ); no keď tesne pred
vstupom do Hlohovca zaznela z rádia skladba „Everybody hurts“ od REM,
vytryskli mi slzy a ja som ďakovala Bohu za to, že v aute je tma a mňa
vezie milý taxikár, ktorý sa na nič nevypytuje.
Lebo ono to naozaj bolelo. A bolí ešte aj
teraz. Sklamanie. Hnev. Pocit bezmocnosti a malosti. A hoci viem, že
chyba nie je vo mne, nijako to ničomu nepomáha. Viem, že za to nemôže DJ,
tanečníčky v miestnosti, lektori, či známi z kurzu. No v takejto
situácii, keď vládu prevezmú silné emócie, vás logické argumenty ani rozum
nezachránia. Racionalizácia, vedomie, že nie všetci muži – lebo poznám aj
výnimky, predovšetkým zo zahraničia, ale aj Slovákov- na mne vidia len nohu; že
sú aj takí, ktorí vo mne vidia ženu, príťažlivú, pôvabnú, dobrú tanečníčku,
funguje síce v hlave, ale nie v srdci. Rovnako ako fakt, že existujú ľudia,
ktorí nevnímajú najprv handicap a potom MŇA, ale najprv MŇA a potom
nohu ako moju súčasť. Bolelo ma, že ma ľudia nedokážu vidieť ako ženu, osobnosť,
človeka, ale len ako niekoho s fyzickým obmedzením. Že zabúdajú, že nie
som len „kripeľ“ (hoci ja vnímam slovo kripeľ skôr ako diagnózu mentálnej
obmedzenosti než telesného handicapu, a z tohto hľadiska máme na
Slovensku viac kripľov ako telesne postihnutých a nikdy som sa tak
nevnímala 😊),
ale aj normálny človek ako všetci ostatní. Rovnako riešim prácu, klientov (a.k.a.
u mňa pacientov), nadávam na šéfku ako vy; rovnako ako každá žena túžim
byť pekná, milovaná, vo vzťahu, žiadaná; zdieľam osamelosť so slobodnými, a rovnako
mi chýba niekoho náruč, vášeň a objatie, premýšľam o sexe
a hľadám účinné spôsoby, ako si sama nájsť naplnenie :-P; tiež musím občas
rátať peniaze a premýšľať, ako vyžiť z platu; mám veľké aj malé
cestovateľské sny, divoké fantázie a potreby nehy a spoločnosti- som
ako vy, v tomto sa neodlišujeme. Takisto viem byť lenivá a vykašlať sa
na večer na riad (keď sa mi nechce, vždy ma poslušne čaká až do rána, poklad môj
verný😊),
varenie, nedeľné žehlenie- tak prečo je také ťažké pre ľudí pochopiť, že mám
tie isté pocity ako oni, podobné túžby či problémy a že, tak ako oni, mám
aj svoje záľuby, ktoré robím nie pre to, lebo som „obetavá kvôli ostatným“ (ako
mi raz povedala jedna pani fotografka na jednej akcii), ani že netancujem
preto, lebo si tak môžem „dokázať sama sebe, že na to mám“ (na čo?); a že
ak tancujem, je to proste len z číreho dôvodu, že ma to baví? Je fajn, že ma ľudia vnímajú ako silnú, obdivuhodnú, "inšpiratívnu"- no to, po čom skutočne túžim, je úprimný záujem, láska, blízkosť a prijatie- lebo obdiv ani to ďalšie vás nezahrejú. Prijatie áno.
Som viac než moja noha. Som vášeň, chuť zaľúbiť sa, ale aj
strach zo zranenia a zlomeného srdca. Viem byť nežná, aj naštvaná. Som hnev a sila, energia a tvorivosť, ale aj krehkosť a zraniteľnosť. Moja babička by vám povedala, že som
ako cigánka, lebo hoci som sa narodila na Slovensku, jedna časť mojej duše
nikdy neprestane koketovať s myšlienkou, že v zahraničí niekde v teple
na juhu Európy by mi bolo lepšie a preto nehľadám hypotéku ani si
nekupujem byt (áno, priznávam, že významnú úlohu v tom zohráva partner do
života- po dvojročnom pobyte na Pyrenejskom polostrove som zistila, že tunajší
muži naozaj neriešia „detaily“ a vidia vás ako celok a preto sa mi
vzťahy tam nadväzujú ľahšie. Hoci babku by zo mňa asi švihlo a ak sa nájde
nejaký Slovák, ktorý ma v tomto smere dokáže prekvapiť, nebudem utekať a ona by sa dosť potešila:-P). Pacienti by ma charakterizovali ako organizačne zdatnú, vždy milú fyzioterapetku,
usmievavú a ochotnú pomôcť a vyjsť im v ústrety a ako šikovnú
masérku so „zlatými ručičkami“; môj bývalý by ma dosť pravdepodobne nazval z jednej
tretiny malou rebelkou, z druhej premýšľavou a ukecanou babou a z tretej
poriadnou mrchou, ktorá- ak nevidí zmysel vo vzťahu- vyrieši veci tzv. krátkym
a rýchlym rezom a keď sa raz rozhodne pre ignoranciu, dovedie ju do
dokonalosti. 😊
Ups, toto som asi o sebe napísať nemala, čo? :-D
V každom prípade, som si istá, že ako žene,
ktorá má „handicap“- sorry, ja sa tak proste vidieť nedokážem, nevnímam sa ako
niečo menej hodnotné- a určite nie som jediná s týmto pocitom- by sa
naozaj páčilo, keby ľudia na Slovensku boli schopní vedieť prijať nás ako kohokoľvek
iného, bežného človeka; aby dokázali nájsť tú správnu rovnováhu medzi ohľaduplnosťou,
schopnosťou pomôcť nám (napr. v zime na šmykľavom chodníku nám podali
ruku) a zároveň nás nezabúdali vidieť tými istými očami, akými sa pozerajú
na akokoľvek iného. Neriešiť veci, ktoré by ste u zdravého človeka, muža
či ženy, považovali za bežnú rutinu; nečudovali sa, keď robíme veci ktoré nás
bavia, z číreho pôžitku a radosti ako ktokoľvek iný na ulici, váš
sused, dcéra, či syn; nezabúdali na to, že skôr než slová obdivu a ocenenia
sily túžime byť prijatí, milovaní, objímaní a braní bez okolkov a byť
súčasťou spoločnosti. Oceniť na nás nielen našu silu, vytrvalosť, vnútorné
odhodlanie, na ktoré sme síce pyšní, ale aj všetky tie normálne veci, ktoré
oceňujete na zvyšku zdravej populácie. Povedať nám, že sme „šikovní“ a že „je
super, ako sa nám darí napr. v práci“ namiesto vety „je zázrak, že to tak neuveriteľne
zvládate“, alebo „ja by som to na tvojom mieste nedala“. Povedať žene, že je „krásna
a má nádherné modré oči a čertovsky milý úsmev“ a naozaj sa jej pozerať do očí či výstrihu než pozrieť sa jej do
oči, potom zaostriť na fyzickú vadu a vrhnúť na ňu ľútostivý úsmev či vyhýbavý pohľad vyjadrujúci
„škoda tej ruky/nohy, tretieho ucha, keby si bola zdravá, aj by som bol dal
povedať“. Všimnúť si na vozíčkarovi tie sexi vypracované ramená a paže a nie
fakt, že sa mu nehýbu nohy 😊
Väčšinou zvyknem svoje úvahy pretkať aj zopár
obrázkami, aby som oddelila jednotlivé state a myšlienky; tento krát to
však neurobím. Chcem, aby ste sa ponorili do slov a plne si uvedomili to,
čo čítate; nebudem vás rozptyľovať zbytočnými machuľami. Záverom by som chcela
povedať, že my, ľudia s handicapom, sme silní- sme silní preto, lebo nič iné nám vlastne neostáva, lebo naučiť sa bojovať, nevzdávať sa bol jediný spôsob akým možno prežiť a začleniť sa do života a prijať svoju „inakosť“;
naše obmedzenia sú našou silou, darom i prekliatím. Nútia nás prekonávať
samých seba a nezriedka žiť odvážnejšie, viac naplno a aktívne než tí
zdraví. Avšak aj napriek našej sile, zdanlivej tvrdosti a odolnosti sme
stále len krehkí, zraniteľní ľudia s citmi a pocitmi. A v našej sile
spočíva i naša najväčšia slabosť- stále cítime, aj my riešime náš vzhľad,
učíme sa prijímať samých seba, zažívame bolesť a sklamanie. A tiež sa občas pýtame samých seba, prečo, bojíme sa, záleží nám na mienke iných, plačeme a nechápeme. Aj napriek
„mentálnej imunite“, akémusi múru, ktorý nám pomáha preniesť sa cez uštipačné,
dobre mienené či napospol „láskavo znejúce“ komentáre mierené na našu adresu,
stále sme len tvory z mäsa a kostí a odsúdenie, ľútosť či pohľad
nás dokáže zastihnúť nepripravených a ...A preto, vždy keď niekoho z nás vidíte,
vždy sa najprv spýtajte samých seba, či by ste vy sami zniesli svoj vlastný
pohľad, či „povzbudivú“ vetu, keby bola adresovaná vám samým...LEBO AK NIE,
ZMEŇTE UHOL POHĽADU. Lebo každá zmena vnímania spoločnosti sa začína zmenou
pohľadu jedného jej jedinca...
P.S.: Už len malé osobné info ako bodka 😊
Po dvoch dňoch intenzívnych pocitov, vyplakaných slzičiek a prebdenej noci, po tom, čo sa moje emócie upokojili a moja hlava dostatočne schladila, sa začínam „zotavovať zo šoku“ a jedno je isté- len preto, že som v sobotu
narazila na zopár slušne vyjadrené tupcov (v duchu si doplňte výraz začínajúci
na k.. a končiaci na ..ov 😊),
rozhodne nemienim skoncovať s tancom, seknúť s kurzom salsy, prestať chodiť na párty
(ok, možno budúci mesiac vynechám raz párty v danom podniku, aby som dotyčným,
ak by som ich čírou náhodou stretla, nevypichla oči alebo aspoň nevytrhla jazyk; neviem, či budem cítiť byť dosť silná, aby som si to tam nepripomínala; ale žiadne obavy, hľadám tančiarne v blízkom okolí, aby som si to vykompenzovala 😊)
a už určite neuvažujem o tom, žeby som sa nebodaj sa vzdala našej
letnej dedinskej tanečnej zábavy. Lebo jedna vec je to, keď dovolíte ľudskej obmedzenosti
a hlúposti, aby vás raz hlboko zranila; a druhá, ak jej dáte moc ovládať
vás cez strach tým, čo si o vás ľudia pomyslia a donúti vás kvôli obavám a hanbe
sa vzdáte toho, čo máte naozaj radi a na čom vás záleží. Je úplne jedno,
či ste fyzicky úplne zdraví alebo trpíte menej či viac viditeľným „postihnutím“-
pamätajte, že tento život je váš, že vaše sny, túžby, láska k sebe samému a nádeje
sú vaše a nikto, skutočne nikto nemá právo, silu a moc vám ich vziať,
pokiaľ mu to vy sami nedovolíte.. Krásny deň/ večer/ noc...alebo čokoľvek, čo
práve máte!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára