Poviedka, ktorá vás zavedie na súčasný ďaleký Východ...a možno aj pod kožu, priamo do srdca. Tak ako hlavnému hrdinovi...
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Nástrahy Orientu
Bol som taký úplne normálny chlap. Z toho druhu normálnosti, ktorú
zvykne veľa ľudí označovať za nudu a je dosť možné, že presne taký som aj
bol: nudný štyridsiatnik. Ale na svoje ospravedlnenie musím povedať, že tak ma
vychovali. Mojimi vysnívanými métami bolo mať vždy samé jednotky, srdečných a láskavých
priateľov a dokonalú prácu. Sám sebe som si sľúbil, že ich dosiahnem do
dvadsiatich piatich rokov svojho života; a tak sa aj stalo. V môj
prvý pracovný deň ako oficiálneho zamestnanca ma moji rodičia uistili, že sú na
mňa pyšní a že som ich nemohol urobiť šťastnejšími. Potom zostávalo len
počkať, aby som našiel nejakú výnimočne jednoduchú a dobrú ženu. A našiel
som. Po niekoľkých rokoch pokojného vzťahu sme sa vzali. Ako nám naše rodiny
povedali, nemohli sme ich urobiť viac šťastnejšími. Kúpili sme si malý domček
na predmestí a naše šťastie dosiahlo svoj vrchol, keď sme sa po jedinom
pôrode stali rodičmi dvoch nádherných
bytostí, chlapca a dievčatka, čím sme splnili všetky očakávania
akejkoľvek rozumne uvažujúcej osoby.
- Šťastnejší už ani nemôžeme
byť- povedala mi moja matka so slzami v očiach.
V tridsiatich piatich rokoch som dosiahol absolútne naplnenie, po
akom túži každý muž a môžem vás ubezpečiť, že v tej chvíli by som ani
len nepomyslel na to, že mimo mojej existenčnej bubliny jestvuje aj nejaký iný svet.
Tak to aspoň bolo dovtedy, kým nás podnik s elektronickými dielmi, pre
ktorý pracujem, neposlal- mňa a troch mojich kolegov- urobiť si kurz
špecializácie do Japonska, Zeme vychádzajúceho slnka.
Musím sa priznať, že v prvej chvíli ma dané okolnosti zdrvili. Z rodnej
domoviny som vycestoval iba zopár krát a vždy len na dovolenku. Pravdou
je, že si veľmi ťažko zvykám na nové podmienky. Zdráham sa zjesť netradičné
alebo neznáme jedlá, a moje žalúdočné ťažkosti pri niečom, čo by nebolo
typicky západným pokrmom, sľubovali problémy. Hoci nie som zástancom veľkých
sietí rýchleho občerstvenia na štýl hamburgerov, počas našich zahraničných
ciest som v nich jedol tak často ako sa len dalo, keďže ich, akousi
zvláštnou náhodou, človek dokáže nájsť v akejkoľvek časti planéty, lebo sa
množia sami od seba ako huby po daždi. Upokojil som sa pri myšlienke, že
v Japonsku ich budem môcť nájsť tiež, predovšetkým potom, čo ma jeden milý
vtipkár z podniku varoval pred sushi:
- V Japonsku sa za každou surovou rybou môže schovávať aj kúsok štvorzubca-
povedal mi. – Štatistiky vraj ukazujú, že každý desiaty človek po jeho
konzumácii zomrie.
Rozhodol som sa teda neobjednávať si sushi, akokoľvek chutne by
vyzeralo.
Prvý týždeň prebehol bez noviniek. Japonskí kolegovia, ktorí mali na
starosti naše vzdelávanie, k nám boli nesmierne milí. Cítil som sa dobre.
Náš pracovný rozvrh bol nabitý na prasknutie a čas medzi sesterskou
pobočkou a luxusným hotelom, v ktorom sme boli ubytovaní, nám ubiehal
ako voda, takže som sotva našiel okamih na to, aby ma niečo prekvapilo; na ôsmy
deň sme mali deň voľna a naši hostitelia sa s veľkou ochotou ponúkli
ukázať nám ich krajinu. Akoby toho nebolo málo, moji kolegovia šaleli
z toho, že sú tak ďaleko od svojich domovov a začali na mňa tlačiť,
aby sme s nimi išli von. V ten deň sme sa vybrali na výlet po
turistických pamiatkach. Podarilo sa im presvedčiť ma, aby sme sa naobedovali
v reštaurácii s tradičným japonským jedlom a po niekoľkých
pohároch zázračného horúceho piva z ryže som prekvapil sám seba, keď som
sa vzdal svojej potravinovej fóbie a objednal si niektoré typické jedlá
tej oblasti: samozrejme, široko gestikulujúc a vysvetľujúc čašníkovi, že
z ryby fugu nič. Potom nás naši hostitelia pozvali na návštevu
presláveného čajového domu, ktorý sa nachádzal na okolí, lebo, ako nás uistili,
nemožno odísť z tejto krajiny bez toho, aby vám gejša nepripravila
čaj podľa čajového rituálu, priamo pred človekom zo západu.
A tam som ju spoznal. Nádherná ako porcelánová bábika. Otvorila
papierové dvere, ktoré oddeľovali môj nudný svet od toho jej, plného čara,
meniac všetko to, čo som dovtedy považoval za realitu. Vlasy mala vypnuté do
zložitého drdola, z ktorého jej viseli zlaté ozdoby, a jej jemné telo
bolo zahalené červeným kimonom a bielymi topánočkami. Mala ten
najzáhadnejší pohľad, aký som kedy videl.
Vyzuli sme si topánky a kľakli si na zem pri nej. Jemne
a nežne začala narábať so šálkami a čajníkom. Dala zovrieť vodu,
a bez toho, aby nám pozrela do očí, akoby zahanbená našou prítomnosťou,
započala to, o čom nám povedali že predstavuje čajový rituál. Kým sme
usrkávali zo šálok, ona začala tancovať na rytmus čarovnej hudby, ktorá akoby
vychádzala priamo zo stien, zeme alebo pohybov jej bokov, až kým sme vypili
poslednú kvapku čaju a moji kolegovia sa pustili do búrlivého potlesku
a výkrikov Hurá!, ktoré mi pripadali- pred blahosklonným pohľadom našich
hostiteľov- úplne neprístojné.
Vyšli von očarení, hovoriac o japonských ženách, o ich pôvabe,
elegancii a kráse. Potešilo ma, keď som spozoroval že nielen ja som zostal
okúzlený jej vyberanosťou; ale odrazu pri rozhovore zmenili tón a tie
prasce o nej začali rozprávať s hrubosťou, aká býva medzi mužmi bežná.
Ich narážky boli odporné. Nedokázal som zniesť to, ako ich slová mali schopnosť
pošpiniť toho anjela bez krídel. Povedal som im, že som unavený a aby
pokračovali v žúre bezo mňa. Odišiel som späť do hotela, nechcel som
počúvať, ako sa mení na hlavnú postavu ich chlípnych sexuálnych fantázií.
Nasledujúci deň moju hlavu vypĺňal jej obraz. Zatvoril som oči
a videl ju pred sebou, jej tvár bledá ako sneh, jej mačacie oči a tie
na červeno namaľované ústa, podobné drobným kvetom. Pýtali sa ma, čo sa so mnou
deje, ale ja som nepovedal ani slova. Oni, ktorých citový vrchol spočíval
v tom, čo sa deje medzi ich bruchom a kolenami, by tomu nepochopili.
Keď sa zmena skončila, bez toho, aby som sa zamyslel nad tým, kam ma moje kroky
vedú, som sa nechal viesť svojím inštinktom až kým som neprišiel pred čajovňu.
Dvere mi otvorila nejaká iná žena, pozrel som sa jej hlboko do očí, pokúšajúc
sa nevyzerať smiešne, ale myslím si, že moje pokusy vyšli navnivoč. Chcel som
jej vysvetliť, že v predošlý deň som na tom istom mieste spoznal jednu
porcelánovú bábiku, ktorá mala oblečené to isté čo ona, mala ten istý účes
a ktorá sa na ňu prekvapivo podobala, ale nepoznám jej meno. Zamrmlal som
nejakú ďalšiu vetu...už si dobre nepamätám. Našťastie, oná žena zastavila moje
rozpaky.
- Včera? Už si spomínam.
Vzdialila sa odo mňa, nechávajúc ma osamote medzi papierovými stenami
toho raja, ktorý sa dokázal udržať nemenný, oddelený od monotónneho sveta
Západu, toho nepodstatného miesta, kde som si vybudoval celú svoju existenciu,
a ktorý mi dovtedy pripadal dostatočne prijateľný. Veľmi rýchlo som sa
začal cítiť opustene, nevediac, čo tu robím, mysliac na to, čo by povedali moji
rodičia a moja žena, ak by ma uvideli na tomto mieste vytrhnutého
z rozprávky o orientálnych fantáziách- ale všetky moje pochybnosti sa
rozplynuli, keď som ju znova uvidel.
- „Irašaimase“, vitajte- pozdravila ma.- Volám sa Chyrocco. Keď prídete,
môžete sa pýtať na Chyrocco- povedala mi, kým ja som s výrazom malého
hlupáčika prikyvoval.
Sadli sme si na zem, znova pred stolček s čajovým servisom.
Zaujímala sa o moju prácu a ja som využil tie slovíčka zo životopisu,
ktoré som sa naučil, keď sa ma pýtali na obchody, pretože vo väčšine
príležitostí dokonca aj mne pripadá zložité vysvetliť, čomu sa môj podnik venuje
a nieto ešte, čomu konkrétne sa venujem ja. Svoju prácu vykonávam tak
rutinne, že ju neviem zaodieť do slov. Ale ona všetkému dokonale pochopila. Dokonale
rozobrala aktuálnu ekonomickú situáciu svojej krajiny a planéty vo
všeobecnosti, dokonca oveľa jasnejšie a prirodzenejšie než by to dokázal
samotný riaditeľ akejkoľvek nadnárodnej korporácie.
- Vždy pôsobíte tak napäto- povedala, kým sa usádzala za mňa
a kládla svoje sladké ruky na môj krk. – Musíte zavrieť oči a načúvať
len šumu vetra v korunách stromov.
Do hotela som prišiel ako námesačník. V každom kúte mojej izby mi
ešte stále znelo cinkanie ozdôb visiacich z jej vlasov, ako harmonický
zvonenie, ktoré ma pohojdávalo, až kým sa spánku nepodarilo zvíťaziť nad
rastúcou vášňou, ktorú som k nej začínal cítiť. Nasledujúci deň mi
pripadal dlhý a nudný. Rozhovory s kolegami boli pre mňa utrpením
a čas jedla hotovým mučením. To jediné, čo som si prial, bolo, aby prišiel
koniec popoludnia a ja som mohol preklenúť vzdialenosť od papierového
hniezda, kde žila moja sladká gejša. Na ceste k nej mi srdce bilo
ako nejakému pubertiakovi. Takto som sa, pokiaľ si spomínam, necítil ani so
svojou manželkou; a už rozhodne nie so žiadnou inou ženou. Zaklopal som na
dvere a kým sa otvárali, ako bezcieľne sa plaviaci stroskotanec som
vychrlil:
- Chyrocco?
Išli po ňu. Usmiala sa na mňa tými drobnými ružovými ústami a znova
sme sa uchýlili do jej rozprávkového útočiska. Nasledoval som ako
v blúznení, s hlavou sklonenou, hľadiac na jej nohy, obdivujúc každý
jeden z tých desiatich centimetrov, ktoré dokázala každým krokom urobiť,
dovoliac môjmu nosu zachytiť sladkastú vôňu, ktorú za sebou jej telo
zanechávalo. Potichu mi naliala čaj, prvý krát mi pozrela do očí bez náznaku
hanblivosti a potom si zobrala do rúk hudobný strunový nástroj a položila
si ho na plecia.
- Toto je tradičný hudobný nástroj starý tisícky rokov; už ho temer
nevídať. Zdedila som ho po svojej babičke- povedala.
Začala naň hrať. Znel ako let víl; ako hvizd mágie prevtelený do hudby. Bol
som uchvátený rozkošou. Jej ruky pohládzali noty a ja som mal pocit akoby
každý jeden z jej prstov pohládzal moje vlasy, alebo kútik mojich pier,
alebo oblúk mojej brady. Podišiel som k nej s túžbou objať ju, ale
ona akoby čítala moje myšlienky a bez toho, aby prestala hrať, zašepkala:
- Na Západe prevláda mylný názor, že my gejše sme paralelou toho, čím sú
u vás prostitútky, ale tak to nie je. Moji rodičia ma na toto povolanie
začali zaúčať od mojich siedmich rokov. Môžem pre vás byť dokonalá spoločníčka,
ale nie som prostitútka.
V tej chvíli som sa zahanbil, hoci oné priznanie spôsobilo, že som
sa do Chyrocco zamiloval ešte viac. Porozprávala mi, že servíruje čaj
v čajovniach, navštevuje mužské oslavy, že dokonca jeden muž sa s ňou
chcel oženiť, čím by porušil zmluvu, ktorú jej rodičia oficiálne podpísali
s majiteľkou čajovne. Po tomto odhalení som sa už na dané pracovné
školenie nedokázal sústrediť . Hodiny, ktoré som trávil v našom sesterskom
podniku, ma okrádali o vzácny čas, ktorý by som mohol zdieľať so Chyrocco.
V Japonsku mi zostával sotva týždeň a ja som nechcel premárniť ani
len chvíľku. Porady sa mi zdali byť nekonečné. Hovorilo sa na nich
o témach, ktoré boli pre zamilovaného ako ja, premýšľajúceho iba
o lotosových kvetoch a zrniečkach ryže, neznesiteľné.
Posledný večer bol plný emócií. Chyrocco sa ma sotva niekedy opýtala, či
som ženatý. Počas všetkých tých dní sme hovorili takmer o všetkom.
O živote, o smrti, o živote po smrti, o snoch, o svetovej
ekonomike, zemepise, kuchyni a prehistorických zvieratách, ale sotva kedy
sa ma opýtala, či som ženatý. Tipujem, že si myslela, že som, pretože ak by som
bol býval slobodný, tak by som ju po našom krásnom príbehu lásky určite
požiadal o ruku. Ja som jej nič nepovedal a ona sa na nič nepýtala.
Oné posledné popoludnie som strávil po jej boku v drevenej kadi, až po uši
ponorený do teplej vody, v ktorej plávali voňavé bylinky a lupene
kvetov tisícich farieb, kým ona, usadená vonku, drhla moje telo malou špongiou.
- Vďaka tomuto sa budete cítiť uvoľnene a poddajne ako vodná riasa
unášaná vlnami- povedala mi.
A tak aj bolo. Keď sme sa lúčili, bol som slabý: akoby bez energie.
Nevedel som, ako môjmu anjelovi z Východu vysvetliť, že sa už nikdy
neuvidíme, že som ženatý, že mám rodinu, ktorú musím živiť, že krajina, z ktorej
pochádzam, je veľmi ďaleko a že nás určite znova nepošlú na žiadne nové
školenie, a že v prípade, keby sa tak aj stalo, mňa určite nevyberú,
lebo posledný týždeň som strávil ako omráčený len s myšlienkami na ňu a to
sa odrazí na správe, ktorú pošlú môjmu podniku. Pozrel som sa jej hlboko do očí
a zazdalo sa mi, že som v nich uvidel mihnúť sa slzu, a to mi
dodalo ešte viac dôvery v samého seba a v jej lásku. Nechcel som
ju vidieť trpieť, ale musím priznať, že mi zalichotilo, že žena tak dokonalá ako
ona by za mnou plakala. Pevne som ju objal a prisahal som jej, že ju
milujem tak som ešte nikdy nemiloval, a že okrem nej už žiadnu inú milovať
nebudem.
- Musím sa vrátiť do svojej krajiny, aby som si niečo doriešil, ale
vrátim sa. Nepotrvá to dlho a vrátim sa k tebe. Sľubujem- povedal som jej.
Myslím si, že vedela, že to nie je pravda, ale prikývla akoby mi uverila.
Ja som tiež tušil, že moje dojemné slová boli vyvolané skôr chvíľkovým pocitom
a že keď sa vrátim do svojho sveta, pohltí ma realita a prinúti ma
zabudnúť na tento úžasný sen. Ale v tom okamihu som chcel uveriť, že svoje
sľuby splním. Chcel som veriť tomu, že som
odvážny muž, schopný zanechať všetko kvôli vášni a cítil som sa ako hlavný
hrdina nejakého vrcholného diela romantickej literatúry.
Lietadlo pravidelnej linky ma odnieslo späť do bežného dňa. Moja žena s deťmi
ma čakali na termináli a ja som sa potešil, že ich vidím. Naozaj. Aj keby
tam bol hocaký iný rodinný člen naviac, neviem...mám ich veľmi rád. Pomaly som
sa opäť dostával do rytmu svojej predošlej existencie. Odchádzal som z domu
skoro ráno a vracal sa neskoro, unavený, a sotva si vymeniac s manželkou
pár slov, išiel som do postele. Všetko bolo ako predtým, ale život, ktorý som
dovtedy vždy považoval za dokonalý, ma už nerobil šťastným. Prešli dva mesiace
a moja duša stále trpela. Ak som v noci poriadne nastražil uši, mohol som začuť
jemné kroky Chyrocco prechádzajúce sa po našom dome.
Povedal som svojej žene, že som si zvykol na ázijskú kuchyňu, že ju
považujem za vynikajúcu. Takmer každý týždeň som si vymyslel nejakú dokonalú
výhovorku na to, aby som mohol v nedeľu ísť do japonskej reštaurácie. Pri jednej
príležitosti som si dokonca objednal rybu fugu. V tej chvíli to bola tá
najriskantnejšia vec, ktorú som sa odvážil urobiť len aby som sa cítil bližšie
k Chyrocco. Od reštaurácií som prešiel k prezeraniu si kníh o japonskej
histórii, temer naspamäť som sa naučil jeho geografiu, dokonca som pomýšľal na
to, že si zmením meno a nechám si jeho japonskú verziu. Po práci som si
zvykol ísť na trhy, kde predávali predmety z Japonska; pridal som si do
vlastníctva niekoľko samurajských mečov a zavesil ich na stenu v obývačke
a v noci som si pod vankúšom skrýval malú porcelánovú bábiku, ktorá-
aspoň podľa mňa- bola presnou kópiou Chyrocco. Mať ju tam položenú mi pomáhalo
vyvolať si jej obraz a moja predstavivosť lietala kade-tade, umožňujúc mi
cestovať s Chyrocco do sveta telesných rozkoší, niečoho, čo som sám zakazoval,
keď som bol hore kvôli úcte k tomu tak éterickému stvoreniu. Snívalo sa
mi, že jej biele rúčky pohládzajú moje nahé plecia, kĺžu po mojom chrbte až kým
sa jemne nedostanú k hranici mojich bokov. Predstavoval som si, ako po
tom, čo sa potúlala všetkými zákutiami môjho
tela, skloní svoju hlavu k môjmu bruchu, nežne bozkávajúc každý kút môjho
chvejúceho sa organizmu svojimi perami pripomínajúcimi lupienky ruží. Videl som sám seba, ako ju milujem tak, že
zamdlieva od rozkoše, pretože v snoch sme vždy boli dokonale zladení v našich
ľúbostných schopnostiach; ako sladko beriem do úst jej biele prsia, ktoré sa mi
podobali Cararrskému mramoru. Bože môj, ako som po nej túžil! Dychtil som po
tom, pobozkať jej krátke nôžky, prejsť jazykom po sotva postrehnuteľných líniách
jej žiliek presvitajúcich pod jej pokožkou, nechajúc ich, nech ma dovedú až tam,
kam majú. Chcel som sa napiť jej úst, z jej priškrtených vzdychov, keď ležala pod
váhou môjho tela. Budil som sa uprostred noci, spotený, s úzkosťou prilepenou
v hrdle, a vtedy som sa otočil a hľadal som medzi perinami svoju
ženu, aby som sa s ňou miloval ako blúzniaci blázon v horúčke, so zatvorenými
očami, aby som nevidel, že ten, koho si privlastňujem, nie je Chyrocco.
Prešiel rok a príslovie „zíde z očí, zíde z mysle“ sa u mňa,
na rozdiel od toho, čo sa vraví, javilo ako nepravdivé. Práve naopak, každý deň
som si ju vybavoval čoraz prenikavejšie a moja nočná úzkosť sa začala rozťahovať
do mojich dní ako hmlistý záves. Bola to jediné, na čo som myslel. Predstavoval
som si, že sa s ňou deje to isté čo so mnou a ľutoval som ju, lebo ja
som mal aspoň rodinu, ospravedlnenie, prečo nebyť spolu, ale ona bola sama a moje
ospravedlnenia jej boli nanič. Ťažili ma sľuby, ktoré som jej v deň našej
rozlúčky dal. Povedal som to, aby sa cítila lepšie...aby sme sa obaja cítili
lepšie, ale teraz som sa na ne znova rozpomínal a vyvolávali vo mne
neznesiteľný odpor k samému sebe.
Prišiel okamih, keď mi už na ničom nezáležalo; na putách, ktoré ma
spájali s mojou úžasnou ženou, ani na mojich prekrásnych deťoch, ani na spoločensky
usporiadanej rodine, na ideálnom dome, na práci, ktorú mi závideli, ani na
najnovšom modeli auta... všetko sa zdalo byť bezvýznamné, a ak som na jednu
stranu misiek váh položil všetky tieto veci a na druhú sladkú Chyrocco,
tak moja milovaná bezpochyby víťazila na celej čiare.
Na všetko som sa vykašlal. Kúpil som si spiatočný let do Zeme vychádzajúceho
slnka. Bola to tá najhoršia cesta môjho života. Nevedel som, ako postupne
vysvetlím Chyrocco to, čo sa stalo. Ako jej povedať, že mi trvalo viac než rok,
aby som splnil svoj sľub a vrátil sa. Na okamih som sa vydesil, že unavená
toľkým čakaním si vzala niekoho iného. Už len tie predstavy vo mne rozdúchali
plamene žiarlivosti, hnevu, vražedných úmyslov. Potom na mňa zaútočili znepokojivé myšlienky,
predstavoval som si ju, ako hynie od smútku kvôli mojej neprítomnosti, pretína
si bruchom rituálne mečom, vykonáva harakiri a opúšťa tento svet v samote,
medzi lotosovými kvetmi, odetá vo svojom červenom kimone. Keď som na tú možnosť
pomyslel, takmer som zamrel od strachu.
Vystúpil som z lietadla a utekal
ju navštíviť, nechajúc sa pohltiť každou ulicou, útočiac na každý roh, s búšiacim
srdcom, živší než kedykoľvek predtým. Ledva som sa mohol nadýchnuť, keď sa otvorili
dvere a ja som ju uvidel, ako nebeské zjavenie, ako sa na mňa usmieva s čarovne
sa jagajúcimi očami.
- Chyrocco- zašepkal som.
Musel som znieť ako úbožiak, ako vystrašené dieťa hľadajúce svoju matku,
ako opustený psík žobrajúci o pohladenie. Vyzeral som ako muž stratený uprostred
púšte, na ktorého znenazdania zázračne padol hustý lejak. Natiahol som ruku a chcel
som sa jej dotknúť.
- Chyrocco- zopakoval som. A vtedy sa na mňa zmätene pozrela.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára