Poviedka na september: Alejandro Gamero- Kufor (La maleta)

    Opäť po dlhom čase vám ponúkam preklad krátkej španielskej poviedky "La maleta" (Kufor) od súčasného španielskeho autora Alejandra Gamera.

    Čo všetko môže skrývať obyčajný kufor? A akú vysokú cenu by ste boli ochotní zaň zaplatiť?                Hrdina tejto poviedky je priam posadnutý získaním jedného vytúženého, starého kufra- avšak netuší, kam až ho táto posadnutosť dovedie...

      KUFOR

     Napravo, na pracovnom stole, má výtlačok knihy Zbohom zbraniam vydavateľstva Scribners z roku 1929, podpísaný samotným Hemigwayom. Naľavo pohár whisky Buchanans Red Seal, v ktorom zostávajú dva úbohé glgy. A uprostred nich sa roztrasenými rukami pohráva s nožíkom Bowie s dvadsaťcentimetrovou čepeľou. V pozadí počuť starú platňu, ktorú nahral v roku 1962 John Coltrane s Dukom Ellingtonom a s Impulse. Nôž sa zúrivo krúti okolo svojej osi a on nedokáže prestať myslieť na telefonický rozhovor, ktorý mal pred sotva pätnástimi minútami. Zdvihne sa a zamieri k starému gramofónu, modelu Stilbert 805, aby Tranea a Dukea umlčal. Akoby to, čo mu nedovolí premýšľať jasne, bola hudba a nie whisky, čo má pred sebou. Na stole leží nôž a v hlave mu vrie zmätený vír  hluku a hnevu. Kiežby mohol žiť v Marylande a vlastniť kompaktný revolver značky S&W. Neexistuje nič, čo by Smith&Wesson nevyriešili. Ale on nie je žiadny Harry Potter, a musí si vystačiť s nožíkom. Znova a znova si v hlave premieta posledný rozhovor:

     - Už mám to, čo ste chceli.

     - Úžasné! Ešte túto noc sa musíme stretnúť.

     - Ale vyskytol sa drobný problém...cena sa strojnásobila.

     Ticho.

     - A je možné vedieť prečo? Kufor ste vôbec nemali otvárať!

     - Pravdou je, že som to urobil. Musel som odstrániť zopár nečakaných prekážok, aby som ho získal.  A nemôžete očakávať, že po tom všetkom neotvorím batožinu, ktorá má prinajmenšom sto rokov!

     - Na tomto sme sa predsa nedohodli. Kufor sa nemal za žiadnych podmienok otvárať.

     - Ako iste chápete, nejednáte predsa s tým najčestnejším človekom na svete. Vec sa má jednoducho: buď zaplatíte trojnásobok alebo na kufor zabudnite.

     - Máte vôbec potuchy o tom, čo je vnútri?

     - Ak by niekto ako ja  ten kufor otvoril pred dvadsiatimi rokmi, pravdepodobne nie. Ale dnes, s pomocou internetu...

     - Áno, ten spomínaný internet mi veľmi poškodil obchody.

     - ...nedokážem presne určiť cenu toho kufra, ale som si istý, že je vysoká. Omnoho vyššia ako požadovaný trojnásobok. Ale nechcem to zneužívať. Uspokojím sa s trojnásobkom.

     - Dobre, platí, prinesiem vám ho- pohladí čepeľ noža. – Stretneme sa na našom mieste o pol jednej v noci. Prosím, už viac ten prekliaty kufor neotvárajte. Nedotýkajte sa ničoho, čo je vnútri. Zaplatím vám vaše posraté peniaze, nie je nutné, aby sme sa hrali hru na mačku a myš.

               

     Nevie, či si za miesto stretnutia vybrali prístavný dok, lebo je mimo dohľadu a je diskrétny, alebo aby dodali šmrnc dramatickosti zápletke ako vystrihnutej z románu Raymonda Chandlera. To najlepšie na prístavnom móle je, že od posledných búrlivých vetrov je natoľko poškodené, že tam nechodí vôbec nik. To z neho robí ideálne miesto na nekalé obchody a aktivity, medzi ktoré pred mnohými rokmi patrila príjemná, upokojujúca polnočná prechádzka s tvojou babou aj s bozkami a pokračovaním, a ktoré sa teraz obmedzili na tri- štyri nelegálne kšefty. Keď tam osádzali železné zábrany, hliadkovala tam stráž, ale, ako to už býva, za nejaký čas sa situácia upokojila. Teraz stačí, aby si človek vedel dať trochu pozor, vedel správne zaparkovať, vedel, kadiaľ ísť a nik ťa nemohol zbadať. Ani prístavná polícia, ani ktokoľvek iný.

     Tackavým krokom kráča naplnený čistým nepokojom neistoty, pokúšajúc sa narovnať, aby vyžaroval sebaistotu, ktorá mu chýba. Asi päťdesiat krokov od neho je chlap, ktorý ho chce neskrývane obrať o tridsať tisíc eur. V pravej ruke tuho zviera nôž zabalený v šatke. Už len štyridsať krokov ho delí od kufra. Strčí nôž do jedného z vreciek na kabáte. Tridsať krokov a bude musieť urobiť rozhodnutie ako z akčného filmu. Ide iba prechádzkový krokom, ale je zadýchaný akoby bežal celú noc. Dvadsať krokov a už vidí kufor- je presne taký, ako si ho predstavoval. V ľavej ruke nesie kufrík, ktorý by mal obsahovať tridsať tisícok eur, ale ktorý je prázdny. Desať krokov. Noc je svieža a ostrá a ruky sa mu potia ako bláznivé.

     - Teším sa, že sme sa napokon dohodli. Som si istý, že to, čo vám prinášam, je maličkosť oproti tomu, čo držíte v rukách.

     - Skôr než čokoľvek iné chcem, aby ste otvorili kufor a overiť si, že je všetko tak, ako má byť.

     - A ja chcem vidieť svoje peniaze.

     Posledné kroky, ktorými sa približuje ku kufru, sa podobajú našľapovaniu šelmy číhajúcej na korisť. Netrpezlivo pozoruje, ako otvára kufor a ako sa jeho vnútro leskne pod svetlom baterky. Aj jeho oči sa lesknú, žiaria ohňom chamtivosti. Priamo pred ním sa objavuje poklad ako z príbehu Johna Silvera Dlháňa, El Dorado, zlatý  dol, o ktorom celé roky toľko počúval a o ktorom nikto nevie, že existuje. Ten kufor je ako bájna Atlantída. Ale niet času na to, aby skontroloval, či je tam všetko, keď treba tomu chlapovi chladnokrvne vraziť nôž do srdca. Každý poklad vyžaduje nejaké obete.

     Blíži sa k nemu s prázdnym kufríkom a tvári sa, že ho otvára. Možno je v tom geste čosi vražedné, možno ho prezradili roztrasené pery alebo záchvev rúk; každopádne, dotyčný vytuší pascu a pustia do boja na život a na smrť s nožom tancujúcim medzi nimi. Keď ho vnára do jeho tela, nemyslí na to, že aj jemu ide o život- dokáže sa sústrediť len na ten kufor. Počuť  sípavé vzdychy a pískanie. Ešte posledný pokus, aby dotiahol k skalám zmučené telo, ktoré už začína naberať mŕtvolný zápach. More sa postará o zvyšok.

     Zdá sa, akoby vina za smrť toho človeka vážila tonu. Sotva sa vlečie dokmi a za sebou ťahá kufor. Noc je štipľavá a v ústach sa mu mieša pot s krvou. Ako môže ten vytúžený kufor vážiť toľko, až sa zdá, že on  vlečie jeho  a nie naopak? Cíti ho v hlave, nohách, ramenách, chodidlách, v hrudi; ako môže byť taký ťažký? Náhle sa otočí v obave, že za sebou neťahá kufor, ale mŕtvolu chlapíka, ktorý sa ho pokúšal nekalo obrať o tridsať tisíc eur. Tam je kufor, plný tmavej krvi, ktorá sa smrteľne leskne vo svite mesiaca. V o filmoch zvykne byť všetko čistejšie. Nepredstavoval si, že vraziť  nôž do srdca človeka je taká špinavá mäsiarčina, dokonca aj  pod rúškom noci; všetko je plné krvi akoby bol zabil nie jedného, ale tridsať tisíc mužov. Krv steká po kufri, zemi, po jeho oblečení, po jeho nohách a rukách. 

    Už je takmer na konci móla. Adrenalín ustupuje  a dýcha sa mu čoraz ťažšie.  Na chvíľu zastaví, aby nabral dych a rukami si prejde po rebrách, ktoré ho pália tak, akoby v nich mal kus pekla. Ruka sa mu ponorí do čohosi hustého, lepkavého a horúceho. Keď si ruku postaví pred tvár, už pridobre vie, čo uvidí; už tuší, že má na hrudi ranu, ktorou mu uniká život a že sa pravdepodobne už ani nedostane k autu. Toľko námahy pre nič. Nemôže prestať myslieť na iróniu celej situácie: zomrie spolu s tým, čo tak dlho hľadal, tak blízko a tak ďaleko svojho pokladu. Mal byť opatrnejší. Mal byť...Ale teraz je všetko ťažké... Kufor... Všetko sa točí... Padá...

          

     Zazvoní zvonček a s ním sa otvoria dvere. Vo vnútri to vonia cédrom, mahagónom a vlhkým náterom. Starými knihami a jazmínom. Chlapík s výzorom žobráka si razí cestu dopredu, odsúvajúc nabok bledohnedé mahagónové kreslo so zinkovou intarziou ošúchaných roztrhaných kníh a kliesniac sa popri malej zreštaurovanej poličke z ovocného dreva s ešte väčším množstvom kníh viazaných v koži. V rukách nesie drevený kufor asi z dvadsiatych rokov minulého storočia, s niekoľkými zaschnutými škvrnami od krvi, ktorý je inak v pomerne dobre zachovanom stave. Príde k pokladni, kde napravo stojí rad zaprášených kníh a naľavo šperkovnica z päťdesiatych rokov. Spoza nej na neho uprie nedôverčivý pohľad starší muž, ktorý práve urovnával papiere; to isté urobí aj malé, asi osemročné dievčatko, ktoré sa v rohu hrá s nejakými výstrižkami.

     - Ako Vám môžem pomôcť?

     Muž položí kufor na pult.

     - Pozrite, dnes ráno, keď som sa prechádzal po prístave, našiel som tento kufor.  Asi ho niekto vyhodil. Keďže vyzerá byť starožitný, myslel som si, že by ste mi zaň mohli dať zopár eúr a tak som ho priniesol, aby som vyskúšal šťastie.

     Stav kufra je prijateľný, ale krvavé fľaky na ňom sú tisíc krát podozrivejšie než ten, kto ho tam priniesol.

    - Tie škvrny ma ale vôbec netešia. Nemám záujem.

     A postrčí kufor dopredu k žobrákovi.

     - Počkajte chvíľku. Keby bol ten kufor to jediné, čo Vám nesiem, neprišiel by som do antikvariátu. Vo vnútri je niečo, čo by Vás možno zaujímalo. Aspoň si to pozrite. Ak aj tak nebudete mať záujem, vezmem si ho späť a hotovo.

     Knihovník otvorí kufor. Počas približne piatich minút si prehliada jeho obsah. A potom sa jeho oči rozžiaria leskom chamtivosti. Nahlas kufor zatvorí, akoby sa bál, že ho za chrbtom pozoruje niekto neviditeľný a tiež by mohol zistiť, čo je v ňom. Uznáva, že fľaky od krvi sú úplná maličkosť v porovnaní s hodnotou, ktorú jeho obsah môže mať. Pokúša sa zakryť lesk v očiach. Skryť nervozitu v slovách.

     - V poriadku. Možno by som predsa mal záujem. Koľko zaň chcete?

     - Neviem. Koľko mi ponúkate?

     - Nuž, vzhľadom na stav kufra, na tie krvavé fľaky a všetko ostatné, a vzhľadom na to, že mi nechcete objasniť, odkiaľ ste ho vzali...Nemôžem Vám ponúknuť veľa...

     - Dajte mi koľko je možné. Akúkoľvek sumu.

     - Dobre teda. Ponúkam Vám päťdesiat eúr. Čo vy na to?

     - Platí. Kufor je Váš. Dajte mi peniaze.

     Keď chlapík vyjde von, starček uteká k dverám, zamkne ich na zámok a rýchlo sa vráti k pultu kde leží kufor. Dievčatko tiež podíde zvedavo k pultu.

     - Dedko, čo Ti ten muž dal?

     - Ešte som si nie úplne istý, Júlia, ale myslím si, že je to niečo veľmi výnimočné.

     Vezme kufor z pultu a položí ho na zem pred dievčatko. S prekríženými nohami sa pred ňu posadí.

     - Pred mnohými rokmi si jeden slávny spisovateľ uložil všetko, čo dovtedy napísal, do kufríka a potom ho stratil. Nik nevie, čo sa s tým kufríkom stalo, takže všetka jeho dovtedajšia práca zmizla navždy preč. Myslím si, že presne ten kufor máme práve teraz pred sebou.

     Starec otvorí kufor, aby dievčatko uvidelo, čo je vnútri. Zdanlivo je to len hŕba starých a neusporiadaných papierov. Knihovník vyberá niektoré z nich a opatrne ich kladie na zem, akoby boli vyrobené z veľmi krehkého materiálu. Niektoré stránky sú očíslované a poukladané, iné vôbec.  Niektoré sú napísané strojom a iné rukou. Na niektorých rukopisoch sa objavuje podpis Ernesta Hemingwaya.

    Starší muž podniká v oblasti starožitných kníh dostatočne dlhý čas na to, aby si bol istý pravosťou hárkov, ktoré má pred sebou.  Toto je kufor, ktorý Hadley, prvá manželka Hemingwaya, stratila- alebo jej ho možno niekto ukradol- na stanici v Lyone v roku 1922, keď mierila do Lausanne za spisovateľom. Kufor, ktorý obsahoval všetky Hemingwayove rukopisy do roku 1922. Stovky rukou alebo strojom popísaných nevydaných stránok: poviedky, útržky textov románov, poznámky, koncepty a osobná pošta.

                         

                       

     Kufor, ktorého cena sa dá vyvážiť zlatom a to najlepšie na tom je, že ho práve kúpil za úbohých päťdesiat eur. Kufor, ktorým by milovník kníh ospravedlnil aj neospravedlniteľné: klamstvo, zradu, krádež či dokonca vraždu, ak by knihovník len vzdialene tušil o jeho histórii. Ale na tom už nezáleží. Jediné, na čom záleží, je ten kufor.

     Pozbiera papiere a znova ich vloží do kufra. Zavrie ho a podozrievavo sa poobzerá okolo seba, akoby očakával, že z nejakého temného kúta vylezú tiene a budú sa mu vyhrážať odňatím jeho drahého pokladu. Je tam aj dievčatko, nič nehovorí, len sa udivene pozerá na dedka, a nechápe zasnený výraz jeho tváre. On sa zdvihne, podopierajúc kufor celou silou vo svojom náručí a rýchlo vojde do svojej kancelárie, kde má trezor, nadobúdajúc pocit, akoby sa stal strážcom niečoho, čo stojí vyššie než princípy dobra a zla. Dievčatko počuje z kancelárie nervózny smiech a keby nevedelo, že je to jej dedko, zmocnil by sa jej strach. Alebo, ako to volajú podaktorí, posadnutosť knihomoľov...

Stručne o autorovi

Alejandro Gamero.  

Som jazykovedcom zo záľuby, a snažím sa zladiť štúdium s prácou. Zúčastnil som sa viacerých vydavateľských projektov, zahŕňajúc do toho aj niektoré kurzy tvorivého písania. Od roku 2004 neúnavne prispievam na „La piedra de Sisifo“ (Sizyfov balvan), čo je skôr zbierka kultúrnych zaujímavostí, ktoré šírim než blog. Ako je vidno, som obdivovateľom Ernesta Hemingwaya a v podstate aj celej tvorby spisovateľov Stratenej generácie. Som zástancom názoru,  že dobrá kniha je ako nikdy nekončiaca oslava a že, ako hlásal Alexander Puškin, jedine krása môže zachrániť svet.
 Twitter: @alexsisifo