Smiešno-smutný príbeh o starom frflošovi s
veľkým srdcom.
Ove je
päťdesiatdeväťročný nevrlý pán, ktorý žije osamelo v jednom z mnohých
domov rýchlo sa rozrastajúcej štvrte radovej zástavby. Muž pevných zásad
a princípov, verný ustáleným zvykom, usilovný v práci, presný ako
hodinky. Muž mála slov, za ktorého hovoria činy. Rodený majster opravár,
s rukami večne vo vreckách, uznávajúci exaktnosť, ktorý sa cíti nesvoj vo
svete vzletných slov a abstraktných pojmov. Prakticky zmýšľajúci
v každej situácii. Ľudí hodnotí podľa značky auta.
A predovšetkým...manžel, ktorý hlboko miluje svoju ženu Sonju,
s ktorou už štyridsať rokov bývajú vo svojom domčeku v láskyplnom
manželstve. Teda, aspoň tak to bolo, kým Sonja pred polrokom nezomrela. A Ove
by sa možno pobral za ňou...nebyť jedného krásneho dňa, keď mu noví susedia
nešťastnou náhodou nezacúvajú do jeho poštovej schránky, on sa rozhodne rázne
zakročiť a vziať situáciu (a auto) do vlastných rúk a jeho nová
energická susedka Parvaneh nerozvíri prach v jeho už usadenom spôsobe
života....
Korona a všadeprítomné negatívne správy ma doviedli k zmene žánru a tak som sa rozhodla dať šancu humoristickej literatúre. A napokon som nezávisle od seba zakotvila pri troch mojich nadovšetko milovaných "knižných" starčekoch s viac- menej vtipnými príbehmi: Allanovi Karlssonovi a jeho nepredvídateľne vzrušujúcom živote; pri Haroldovi Fryovi a jeho odvahe urobiť prvý krok ku zmene aj v neskoršom veku; a potom, samozrejme, pri Ovem...Každá z týchto kníh je iná, svojská a odlišná, ale humor a láska zostáva- a preto by
sa mali čítať ako povinný liek, lebo sú rovnako účinné ako vakcína
a predovšetkým, precvičíte si pri nich nielen úsmev, ale aj bránicu,
pľúca, hrdlo a ústa. A pri Ovem aj slzné kanáliky 😊
Dôvodov,
prečo odporučiť knihu „Muž menom Ove“, je hneď niekoľko.
Za prvé,
garantujem vám, že hlavného hrdinu Oveho si ihneď zamilujete a jeho suchý,
dedkovsky uhundraný a svojský humor sa vám dostane pod kožu od prvej
kapitoly (už len to, ako kupuje Ipad, vás dostane do kolien). Za jeho mrzutým vystupovaním
sa skrýva zlaté srdce a nápomocná ruka a vy sa spolu s ním
budete smiať, až budete plakať; dojme vás k úprimným a láskavým slzám
smútku a spolu s ním budete zatínať päste od bezmocného hnevu nad
ľahostajnou necitlivosťou, s akou byrokratické úrady riešia citlivé ľudské
záležitosti (a tak trochu zosmutniete, keď si uvedomíte, že na Slovensku to
občas vyzerá podobne).
Za druhé, dozviete sa čo-to o zložitosti mužského priateľstva a nepriateľstva a to, že aj autá môžu predstavovať plnohodnotný prostriedok pre komunikáciu dvoch susedov- samotárov.
Za tretie,
len tak mimochodom- si rozšírite obzory inteligentných, vtipných a dlho
nepoužívaných nadávok, čo sa môže hodiť predovšetkým rodičom malých detí počas
jazdy autom.
Humor
tohto diela je srdečný, láskavý, avšak zároveň si zachováva sviežosť,
originalitu a prirodzenosť.
Ja ako
milovníčka mačiek som si obzvlášť prišla na svoje pri postave „kocúra“, malej túlavej
mačky, inak dosť doriadenej, avšak rozhodne dostatočne odvážnej a sebavedomej, ktorá
sa nakoniec stane Oveho domácim miláčikom (hoci teda ich cesta k sebe je
dosť svojrázna a tŕnistá) a priznám sa, že ich vzájomné interakcie
som si doslova užívala. Napr. :
- „V noci sa Ove aspoň šesťkrát zobudil, lebo kocúr
sa mu bez najmenšieho rešpektu vkradol do postele. Presne toľkokrát sa zobudil
aj kocúr, vždy keď ho Ove dosť nešetrne zhodil na zem.“
A pri prvej spoločnej rannej obhliadke to
vyzeralo takto:
- „Kocúr ho nasledoval so sebavedomím
šesťdesiatkilového ovčiaka z protidrogového oddelenia. Ove si domyslel, že
chýbajúci chvost aj kožušina určite súvisia s kocúrovým absolútnym
nedostatkom sebareflexie. No a keď prejavil priveľký záujem o zápach
šíriaci sa z jedného vreca plného odpadkov, Ove bez najmenšej
zhovievavosti zadupal a vypšikal kocúra za dvere.“
Prvá jazda na sedadle auta nebola o nič
harmonickejšia 😊
- „Oveho pokus sa začal tým, že kocúra položil na
dve čísla informačných novín, ktoré to hrozné zviera veľmi urazene zadnými
labkami skoplo na dlážku a potom sa pohodlne usalašilo na mäkkom sedadle.
...To však Ovemu nezabránilo, aby pod neho nepodsunul tri vrstvy kultúrnej
dvojstrany s knižnými recenziami. Len čo kocúra pustil, ten ho počastoval
naštvaným pohľadom, no na počudovanie zostal pokojne sedieť na novinách, iba
urazene civel von oknom. Ove usúdil, že tento boj zblízka vyhral, spokojne
prikývol, naštartoval saab a vyšiel na hlavnú cestu. Kocúr v tom
okamihu zaťal do novín tri pazúriky, vyryl do nich dlhú trhlinu, prestrčil cez
ňu obe predné labky a demonštratívne si ich položil na sedadlo. Zároveň
vyzývavo hľadel na Oveho, akoby sa pýtal: „A čo urobíš TERAZ?“
Ak vám teda v živote chýba trošku korenia v podobe humoru a zároveň si túžite prečítať hlboký ľudský príbeh so srdcom a dušou, neváhajte a vezmite do rúk túto knihu. Lebo hoci tento román pochádza zo severského švédskeho pera, vďaka jeho láskavosti pookrejete na duši a budete sa k nemu vracať radi a často 😊 Do Zčítania a pekný deň! 😊
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára